Sr. Štefánia, OCD
(Sestra Štefánia teraz žije v De Beyart v Holandsku. Je maďarského pôvodu a má teraz deväťdesiat rokov. So sestrou Tereziou Benediktou sa stretla ako novice v kláštore v Echto, kam sestra Benedikta odišla z obavy pred nacistickým prenasledovaním.)
Sestry Benediktu si pamätám osobne. Počas rekreácie1 sme my novice boli od starších sestier oddelene. Ale videla som ju v chóre, v kaplnke a pri rekreácii. A denne sme sa s ňou stretávali pri našich hodinách latinčiny, ktoré sme podľa matky predstavené mali mať, aby sme lepšie rozumeli bohoslužbe.
Prvý dojem na mňa sestra Benedikta urobila ešte pred mojím vstupom na echtský karmel počas jednej z mojich návštev v kláštore. Pri mojom stretnutí so sestrami, potom čo sme sa najskôr spoznali, sa na mňa obrátila a spýtala sa ma: „Rozita, kedy prídete?“ Jej hlas bol príjemný, srdečný a jemný. V jej otázke som cítila sympatiu, srdečnosť a láskyplnosť, pripadalo mi to ako pozvanie. Dodalo mi to veľa odvahy a dôvery. V tom okamihu som o nej nič nevedela, ale jej osobnosť na mňa urobila hlboký dojem a ja na tento okamih stretnutia s ňou nikdy nezabudnem.
Podruhé som sestru Benediktu potkala pri svojom vstupe do kláštora, keď som sa so sestrami vítala pri príchode do klauzúry. Srdečne ma objala a pošepla mi: „Rozita, nem szabad!“ To je maďarský výraz a znamená: „Rozita, to sa nesmie!“ Pamätala si ho od tej doby, keď pracovala v Rakúsku v nemocnici Červeného kríža, kde ošetrovala maďarských vojakov.2 Odpovedala som: „Ó, určite, to uslyším ešte mnohokrát.“3
Počas hodín latinčiny sme zistili, že sestra Benedikta je vynikajúca učiteľka. Nešetrila námahou. Bola veľmi horlivá a trpezlivá, ale okamžite poznala, keď sme sa preberanú látku nenaučili alebo že nie sme pozorné. Vtedy mohla byť na nás nahnevaná. Aj keď nás matersky nehýčkala (ona nebola ten typ), mala v sebe niečo vrelého a materského. Měla dobrý postreh; a keď bola niektorá z nás príliš unavená alebo nebola v poriadku, poslala nás okamžite za novicmistrinou.
Naše vyučovanie nebolo len gramatika, sestra Benedikta nám rozprávala zaujímavé veci. Pri konverzácii obohacovala naše vedomosti o údaje o dobe vzniku a menách autorov (latinských textov). Jedného dňa nám dala najavo, ako je sklamaná, keď jedna z nás nepoznala význam slov (hymny) Tantum ergo. Ako je možné niekoľko rokov niečo spievať a nepoznať význam slov! Náročná bola aj vtedy, keď nás učila, ako je nutné rozumieť bohoslužbe. A bola za to kritizovaná. Kritiku prijímala pokojne, ale zostávala sama sebou a pokračovala vo vyučovaní podľa svojej vlastnej metódy a svojho vlastného úsudku.
Sestra Benedikta bola vtedy na Karmeli v Echte už tri roky a hovorila dobre holandsky, ale občas sa nás pýtala na niektoré holandské slová. Všetky sme boli šťastné, keď sme jej mohli vypomôcť, ale ona niekedy sama našla vlastný žartovný výraz.
(Predpísané) mlčanie sestra Benedikta svedomite dodržiavala, ale nikdy sa nevyhýbala nutnému rozhovoru. Jeden deň, mimo rekreácie, ma požiadala o modlitbu za svoju priateľku, ktorá odišla do Anglicka. Bolo to v deň, keď mala jej priateľka narodeniny.
Vtedy bola veľmi krutá zima a my sme (v celách) nemali žiadne kúrenie. Sestre Benedikte to nevadilo, ale keď sme išli na hodinu, vyberala vykurovanú miestnosť, aby sme nenastydli.
V refektári bola (s jedlom) vždy rýchlo hotová. Pri svojej starostlivosti o ostatných sa zaujímala o všetkých, aby nikto nebol opomenutý. Rada striedala tých, ktoré v refektári predčítali alebo konali službu.
O sviatkoch sme (my novice) trávili rekreáciu spoločne s profesijnými sestrami. Bolo úžasné, keď nám sestra Benedikta rozprávala o svojich študentoch. Vtedy dávala vždy to najlepšie. Vždy sa smiala šťastne, ale nikdy nie nekontrolovane. Jej reč bola vždy zmysluplná, aj vtedy, keď sa jednalo o humor. Nikdy neužívala nič nehovoriace, bezvýznamné slová, ani ich nechcela počuť od iných. Keď sme hrali divadlo, prijala aj nejakú rolu, ale ak si pamätám, aktívne sa zúčastnila len dvakrát. Pri práci, ako napríklad pri praní, bola jednou z prvých, ale nemala žiadnu skúsenosť a nešlo jej to.
Jej osobnosť vyžarovala zvláštne kúzlo, ale nikdy som nemala tušenia, aká vlastne je. Jej sústredený, asketický vzhľad vo mne vyvolával dojem mimoriadne zbožného človeka. Nikdy nedávala najavo svoju mimoriadnu inteligenciu.
Naša matka predstavená, matka Antonie, si priala, aby nám sestra Benedikta prednášala o svätom Jánovi od Kríža. Prednášala vstoje, bolo vidno, že je na to zvyknutá. Sledovala som, ako sa od nás vzďaľovala, bolo znať, že je duchom mimo.
V chóre (pri liturgickej modlitbe) bola vždy uctivá a sústredená. Keď sme dlhé hodiny mali adoráciu, bola tam s nami, pri kľačaní sedela na pätách a niekedy tak aj zaspala. Bola unavená po nočných náletoch. Zvlášť si pamätám na noc o Letniciach roku 1942 – kľačala s rozprestrenými rukami pred Nejsvätějšími Sviatosťami, zatiaľ čo my sme sa triasli hrôzou.
Nastala doba plná nebezpečenstva. Tri týždne pred Vianocami sme počúvali jej prednášku naposledy. Matka Antonie chcela, aby sestra Benedikta venovala celý čas svojej práci „Veda kríža“ a neprednášala nám. Sestra Benedikta mi ukázala obrázok Karmelu Le Paquier vo Švajčiarsku, kde sa chcela ukryť. Mala oči plné sĺz, nebola teda bez citu. Požiadala ma, abych sa za ňu modlila. Cítila, že pre ňu nebude jednoduché odísť znova do iného kláštora.
V predvečer 2. augusta4 sme sedeli počas rekreácie spoločne v záhrade, kam sestra Benedikta a ďalšie sestry prišli, aby blahopřáli našej najstaršej novice k jej meninám. Sestra Benedikta jej priniesla nádhernú ružu. Sestra Alfonsa jej povedala: „Nemáte strach z toho, čo sa deje?“ Ona odpovedala: „Sme v Božích rukách“. To je predposledná spomienka, ktorú na ňu mám.
Na druhý deň (popoludní) nám, ako obvykle, sestra Benedikta čítala prvú časť rozjímania. Musela to prerušiť, pretože ju matka Antonie, ktorá prišla z hovorna, odvolala.5 Po niekoľkých minútach sa sestra Benedikta vrátila a pokľakla pred Nejsvätějšou Sviatosťou. Potom vstala, otočila sa k nám, mala tvár úplne červenú, ale bola pokojná a ovládala sa. Smutne povedala: „Sestry, modlite sa.“ Ešte teraz stále počujem, ako hovorí tieto slová. Niekoľko sestier bolo vyzvaných, aby jej pomohli (s prípravou na odchod z kláštora). My novice sme boli doteraz v chóre, kde bola vystavená Nejsvätější Sviatosť. V tom zmätení nikoho nenapadlo nás zavolať. Opustila nás bez rozlúčenia.
Tešíme sa na opätovné stretnutie v nebi. Drahá sestra Benedikta, na zbohom!
P.S. Ešte jedna malá spomienka na sestru Benediktu. Pred mojou obláčkou sa matka Antonie počas rekreácie sestier spýtala: „Aké meno by sme mali postulantke dať?“ (to sa jednalo o mňa). Sestra Benedikta, ktorá poznala maďarskú históriu, povedala: „Sestra Štefánia – Magna Domina Hungarorum, by malo byť jej meno.“6 Som šťastná, že som svoje meno dostala na návrh sestry Benedikty.
(Tieto spomienky majú za sebou spletitú cestu k českému čitateľovi: z nemčiny je bosá karmelitka, sestra Rafaela z kláštora v škótskom Dysarte, preložila do angličtiny a boli uverejnené v tohtoročnom májovom čísle časopisu Cor unum. Z angličtiny je do češtiny preložil terciár bosého Karmelu Jiří od Eucharistie. Poznámky pod čiarou doplnil P. Gorazd, O.Carm.)
