„Dobré diela nie sú pôsobené inak, ako silou Božou“
(Duchovný spev 35,7)
Pre „moderného“ človeka, akého ho žiada reklama: mladého, dynamického, energického, sebavedomého, úspešného a zdravého, je táto veta svätého Jána od Kríža iste provokatívna; odbije ju s útrpným úsmevom. A iný, ktorý – ako sa hovorí – „verí v Boha“, ju skôr spochybní, než by s ňou súhlasil. „Ako to? Či nemôžem sám od seba dokázať niečo dobré? – A ako je to s tými, ktorí vôbec v Boha neveria? …“ Srozumiteľným sa stane výrok sv. Jána od Kríža, keď raz staneme pred hromadou črepov, ktoré sme vyrobili – „Predsa som sa tak namáhal!“ – alebo úmyslom – „Predsa som to myslel tak dobre!“ – neprináša očakávaný úspech. Potom je tento výrok plný nádeje. Povedia mi, čo mi dnes nikto tak rýchlo nepovie: že – v každom prípade pred Bohom – nemusím byť vždy ten úspešný, mocný. Boh odo mňa neočakáva „silnú vôľu“, s ktorou sa všetko podarí, neočakáva vždy „dokonalé“ jednanie z vlastnej sily. Pred ním – v každom prípade pred ním! – sa nemusím ukazovať vo „forme“, ukazovať mu, čo viem a že niečo viem. On vie, že „dobré diela nemôžu byť pôsobené inak, ako silou Božou“. U Jana od Kríža sa stretávame s obrazom človeka, ktorý je úplne iný, než nám namieňa duch dnešnej spoločnosti – a nezriedka aj ukazovák „cirkvi“. Pretože berie biblické zjavenie vážne, vie sv. Ján, že človek tu na zemi nie je stvorený „dokončený“, hotový – a teda tiež ešte nemôže byť „dokonalý“, ani vo svojom charaktere ani vo svojom jednania! Teologicko-dogmaticky cirkev túto skutočnosť, že sme bytosti vadné, dala na javo učením o dedenej vine, pod ktorou všetci – všetci ľudia! – trpia. A u Jana od Kríža sa stretávame s obrazom Boha, ktorý od dôb Ježišových stále znova upadá do zabudnutia. Ako „milujúca matka“, hovorí sv. Ján od Kríža, je Boh, ktorého radosťou a starosťou je, aby mu človek veril, že miluje svojho ešte nedokonalého tvora – a v sile tejto viery sa rozvíja a vyrastá na zrelú ľudskú bytosť na večnosti. Nemusím preto stále pred Bohom vykazovať lepšie výkony, stále viac „dobrých diel“ a viditeľné „zlepšovanie“ svojho charakteru; skôr záleží na tom, jemu – „milujúcej matke“ – dôverovať, že som napriek svojej nedokonalosti od neho milovaný a prijímaný. „Kresťanská dokonalosť“, hovorí Terézia z Lisieux, dobrá „žiacka“ sv. Jana od Kríža, „nespočíva v tom, byť dokonalý, ale nedokonalosť dokonale prijať“.
Všetko neosvietené „úsilie o dokonalosť“, ktoré spôsobilo farizejstvo alebo rezignáciu, dost často tiež neurosy a komplexy viny, sa tak odhaľuje ako pohanský postoj, ktorému ide – pod plášťom zbožnosti a duchovnosti – nakoniec len o seba samého. Také „pohanstvo“ – to videl sv. Ján vo svojej dobe s neúplatnou jasnosťou – je medzi veriacimi, v cirkvi a spoločnosti, v každom z nás.
„Dokonalosť“, na ktorej dnes záleží, je podľa cirkevného učiteľa Jana od Kríža táto:
- aby sme svoj obraz pred Bohom obnovovali a korigovali stále znova u „pramena“, u Božieho Syna Ježiša z Nazareta, ktorý sa stal človekom: životný úkol, ktorý vyžaduje mnoho „dokonalosti“;
- aby sme sa učili vidieť sami seba stále realistickejšie, stále pravdivejšie, so svojimi dobrými a svojimi nedokonalými stránkami (to je myslené slovom „pokora“, ktoré je často zle chápané): nápomocní sú pri tom ľudia, ktorí urobili skúsenosť so sebou a s Bohem, aj tí, ktorí nás „bratsky napomínajú“, tiež „veľkí“ ako Ján od Kříža;
- a aby sme potom „z toho urobili to najlepšie“, aniž sa dostaneme do rezignácie alebo preceňovania seba alebo do „tlaku dokonalosti“. Potom sa naše „dobré diela“ stanú spoluprácou s Bohom – ktorý to tak chcel, aby bol aj na nás „odkázaný“: lebo on nemá dnes iné ruky a iné nohy než tie naše.
P. Ulrich Dobhan, OCD
Čistá kontemplácia spočíva v prijatí
(Živý plameň lásky 3,26)
Častejšie než v dôvodeších dobách je reč o „kontemplácii“. Hovoríme o „kontemplatívnom životnom štýle“, o „kontemplatívnej meditácii“, o „boji a kontemplacii“… Téměř by sa zdalo, že „vlna meditácie“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bola vystavená „vlne kontemplace“. Už samo slovo má nádych niečoho zvláštneho, tajomného, vyššieho a výnimočného… Aby človek bol alebo sa stal kontemplatívnym – tak sa väčšinou uvažuje – musí ak možno žiť v ústraní a pravidelne konať určité „duchovné cvičenia“: dodržiavať čas modlitby, meditovať, viesť duchovné rozhovory…; v kláštoroch takzvaných „kontemplatívnych rádov“ sa dbá opäť viac na dodržiavanie klauzúry, na ak možno malý styk so „svetom“, vrátane rodinných príslušníkov, a pritom sa mriežka v hovorní pripisuje nepostrádateľná funkcia „znamenia“. Meditácia v podobe koncentrácie ducha a ponoření duše v odlúčenosti platí za nutný predpoklad, aby sme sa dostali ku kontemplacii, „vyššiemu stupňu“ duchovného života. Za tým stojí predstava, že človek musí len vykonať to potrebné – čím viac „duchovných cvičení“, tým lepšie! –, potom tiež dosiahne tohto cieľa. Naproti tomu znie slovo sv. Jana od Kříža ako kontrastný program: „Čistá kontemplácia je v prijatí.“ Nie námahy a cvičenia, ani tiež zdánlivě potrebné vonkajšie okolnosti nestoja v popredí, nie ľudské konanie vôbec, ale presvedčenie, že Boh niečo koná; na človeku je, aby bol pre to otvorený. Slovo o „prázdnych rukách“ alebo „naslúchajúcom srdci“ vypovedá iste viac než pojem „duchovné cvičenie“, čo činí človeka kontemplatívnym. Môže sa človek kontemplacii naučiť? Ako zručnosť? Ako „umenie“? V žiadnom prípade! To zdôrazňujú neustále Ján od Kříža i Terézia z Avily, obaja pre tieto otázky „kompetentní“ cirkevní učitelia. Ich spisy spochybňujú preto mnohé dnes bežné poňatia a pokyny pre „kontemplatívny život“. A ako „prijatie“? Áno. Len je tu treba pamätať, čo znamená „prijatie“. Nie naučiť sa „techniku“ modlitby alebo meditácie, „vyprázdnenie sa“, „odlúčený“ spôsob života, ale byť k dispozícii, a to na mieste, kam som bol postavený. Byť otvorený skutočnosti, ktorá ma obklopuje, byť ohybný, zmeniteľný, netrvať na svojich „zásadách“, byť ako „mäkký vosk“ (aby sme použili obraz Terézie), do ktorého môže byť vtlačená pečať – to je treba cvičiť. To nezriedka znamená robiť (a byť) takmer opak toho, čo je hovorené a písané v tak mnohých návodoch na „kontemplatívny život“. Sv. Ján vedel vo svojej dobe o tom spievať! Pre neho je to najlepšie a najpríkladnejšie patrné na Márii, očomu skutočne ide. Nie – ako sa o nej básni – že bola stiahnutá do pozadia v Nazarete, ale jej postoj byť k dispozícii pre Boha a pre úkol, ktorý on pre ňu má. Jej „Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa Tvojho slova!“, to ju robí veľkou v kontemplácii. Kontemplácia – to znamená: „prijať“ úkol, ktorý teraz Boh pre mňa má, „prijať“ poznanie, ktoré koriguje moje doterajšie myslenie, „prijať“ človeka, ktorý v tento okamih ku mne prichádza, počuť „radostné posolstvo“, ktoré Otec ku mne už dlho hovorí, „prijať“ noc viery, v ktorej sa Boh ukrýva… Byť kontemplatívnym človekom, to sa môže naučiť každý, nezávisle na stave a osobnom povolaní: jeden v „kontemplatívnom kláštore“, iný „uprostred sveta“; a len kontemplatívny volá Boh do takzvaných „činných rádov“… – Kontemplatívny život, ku ktorému vedie cirkevný učiteľ Ján od Kříža, nerobí rozdiely medzi stavmi a pomiňuje delenia, ktoré robíme my ľudia.
P. Ulrich Dobhan, OCD
Poukazovať na svoju potrebnosť miesto prosiť o žiadane
(Duchovný spev 2,8)
Len raz v celom diele, v malom štvorkverší, je u Jana od Kříža výslovne reč o Márii:
Božským slovom
tehotná dievča
prichádza cestou:
dajte jej predsa útočisko!
Na iných dvanástich miestach sa o nej zmiňuje akoby mimochodom. Niektoré tieto miesta však ukazujú, čo si myslí o Matke Ježišovej: je pre neho – ako už pre skupinu zakladateľov jeho rádu v horách Karmelu na počiatku 13. storočia – príkladom duchovného, kontemplatívneho človeka. Jeho celé dielo, ktoré sa zaoberá životom človeka v jeho osobnom vzťahu k Bohu, pojednáva teda v istom zmysle o nej. Na jednom mieste, keď poukazuje na jej príklad, nielen uvádza jej meno, ale ukazuje na udalosti z jej života, ktoré by práve chcel čitateľa priblížiť. Ide mu tam o správne porozumenie prosebnej modlitby. Úplný text, z ktorého sú vzaté naše myšlienky, znie: Duchovný človek sa obmedzuje na to, aby milovanému predstavil svoju biedu a trápenie; lebo kto miluje rozvážne, poukazuje len na svoju potrebnosť, miesto aby si vyprosoval, čo si praje. Tak je ponechaný milovanému druh a spôsob pomoci. Tak povedala blahoslavená Panna na svatbe (v Káne) svojmu milovanému Synovi: Nemajú vína. Vysvetlenie hovorí samo za seba. Opäť raz sa pokúša sv. Ján – mal k tomu dobrý dôvod – povrchne, nakoniec nášmu ešte príliš egoistickému styku s Bohom nastaviť pred oči zrkadlo. Na príklade Mariině ukazuje, čo naozaj Ježiš myslel, keď učeníkom povedal: „Proste a dostanete!“ Povedz mi o svojej biede a bídě svojich blížnych – ale nepokojne mi, čo mám potom robiť. Spoliehaj sa, že viem lepšie, čo biedu odvráti. Buď „prijímajúcim“, otvoreným pre môj spôsob, ako odpoviem na tvoju biedu… Sv. Augustín, ktorého spisy sv. Ján pilne študoval, raz napísal: „Prečo nás Boh vedie k modlitbe? On predsa vie, čo je pre nás nutné, ešte skôr, než ho o to prosíme.“ Môžeme tomu rozumieť len tak, že náš Pán a Boh nechce poznať našu vôľu, ktorá mu nemôže byť predsa neznáma. Skôr má byť modlitbou posilnená naša túžba prijať, čo Boh zamýšľa nám dať. Veď jeho dar je veľmi veľký, my však sme malí a obmedzení v prijímaní. Preto nám hovorí: „Otvorené sa, aby ste spolu s neveriacimi netiahli rovnaké jaľto.“ (1 Kor 6,13 a násl.) Prosebník, ktorý od Boha očakáva už vopred jím stanovené riešenie svojich záležitostí, sa stáva slepým pre skutočná „vyslyšenia modlitby“, ktoré sú často plné prekvapení a dobrodružstva – a slepým k požehnaniu, ktoré môže spočívať v biede, ktorú Boh (zdánlivo) neobracia.
P. Reinhard Körner, OCD
Z časopisu Karmelimpulse II/1992, str. 5–9
preložil Dr. Vojtěch Pola
