„Čo to len je, môj Bože, že v duši, ktorá sa chce páčiť len Tebe, spočívanie v Tebe vedie k únave?“
(Hlas duše k Bohu 2,2)
Dejiny kresťanstva poznajú chybný pohľad v duchovnom živote, ktorý cirkev spoznala už v ranom období (1.–3. storočie) a odsúdila ho: dualizmus. Všetkým jeho historickým názorom je spoločný postoj, s ktorým sa stretávame ešte dnes a ktorý sa dá zhrnúť do vzorca: Boh je dobrý – svet je zlý.
„Svet“ – to sú ľudia, predovšetkým tí, ktorí sa dotýkajú srdca, to je práca a povolanie, to je telo so všetkým, čo sa v ňom hýbe, predovšetkým sexualita, t.j. pôžitok z krásna a radosť z neho, to je príroda a okolitý svet, to je rozum a veda…, to je práve všetko, čo je „svetské“.
Dualizmus je postoj, ktorý nazývame v našej dobe výstižne „opovrhovaním svetom a životom“. Je dodnes patrný – väčšinou úplne nevedome – aj u duchovných ľudí. Ukazuje sa v názore, že skutočné „celé odovzdanie sa“ Bohu je možné len tomu, ktorý žije mimo manželstva a úplne „opustí svet“; rubom toho je znehodnotenie manželstva ako menej vhodného spôsobu, ako žiť naozaj s Bohom. Ukazuje sa v nadmernom oceňovaní rehoľného života ako lepšej, intenzívnejšej cesty a „dokonalého stavu“ kresťanstva alebo vo slove, používanom ešte mnohokrát v úradných textoch, „plnšieho“ nasledovania Ježiša v duchovných povolaniach. Ukazuje sa ďalej v pohľade na askezi, ktorá sa domnieva, že musí potláčať každú radosť z krásneho a prirodzeného. Ukazuje sa v názore, že život zameraný na Boha vylučuje priateľstvo a dôvernosť k ľuďom… Krátko: dualizmus je všade tam, kde človek zabúda, čo hovorí Biblia na konci dní stvorenia: „Boh videl všetko, čo učinil: bolo to veľmi dobré.“ (Gen 1,31) – a rovnako tak zabúda, že Ježiš sa radšej nechal nazývať žrútom a pijanom (Mt 11,19; Lk 7,34), než aby prechádzal krajinami ako zamračený askéta.
Také predstavy boli podporované nesprávne chápaným prekladom slova, ktoré bolo nájdené po Tereziinej smrti v jej breviári: „Sám Boh stačí.“ Čo mínila Terezie (alebo Ján od Kríža, od ktorého verše asi pochádzajú podľa novších poznatkov) svojím „Sólo Dios basta“, by sme mali formulovať lepšie slovami: „Sám Boh stačí.“ Pretože Terezie určite nechcela povedať, že človek smie mať na očiach len „Boha samého“, ale že môže len vtedy seba samého a celý svet, do ktorého ho Stvoriteľ postavil, správne vidieť, zaobchádzať s ním a tešiť sa z neho, keď našiel osobný vzťah k Bohu. „Svet“ teda nie je vylúčený, ale vzťahom k Bohu, ktorý všetko miluje, čo stvoril, je práve správne nazretý v plnom pohľade duchovne žijúceho človeka.
„Čo to len je, môj Bože, že v duši, ktorá sa chce páčiť len Tebe, spočívanie v Tebe vedie k únave?“ – to píše Terezie úplne v „originálnom tóne“ svojej skúsenosti a svojho presvedčenia! Zbožnosť zameraná len na Boha vedie k „únave“, vedie do úzkych; pretože Boh Ježiš hľadá toho, kto sa s ním prikláňa k jeho milovaným tvorom. Ján od Kríža, Tereziin priateľ a spoločník, sa môže modliť s plnou životnou radosťou: „Moje je nebo a má je zem…“
Problematické na dualizme je to, že bráni pravdivému pohľadu na skutočnosť, predovšetkým tiež na veľké duševné diela – ako na život mimo manželstva, ale aj na manželstvo, na rehoľný život, ale aj na „laickú“ existenciu, na samotu pred Bohom, ale aj na priateľstvo, na askezi, ale aj na radosť z krásy a dobra, na prírodu a na spolustvoření, na telo a na dušu… A nakoniec je dualizmus postojom, ktorý bráni výhľadu na Boha, ktorý sa v Ježišovi stal pravým človekom a Bohom, a ktorý človeku bráni veriť, že Boh učinil skutočne všetko, aj všetko v tomto svete, nie síce ešte dokonalým, ale dobrým.
P. Reinhard Körner OCD
„Boh mi dal dar pôsobiť na svojich blížnych sympaticky…“
(Život 2,8)
Terezie, veľká mystička, „expertka“ v kontakte s Bohom, chápala ako vyslovene dobré stýkať sa s ľuďmi a žiť v priateľstve. Bez nafúkanosti mohla povedať o sebe: „Boh mi dal dar pôsobiť na svojich blížnych sympaticky, a tak som bola u všetkých obľúbená.“ Jej všedný život ukazuje, že tomu tak skutočne bolo, áno že priamo túžila po ľudskom priateľstve a náklonnosti. Láska k Bohu a ľudská náklonnosť pre ňu nie sú protikladom. Najzreteľnejšie sa to prejavuje v jej priateľstve k P. Jerónimovi Graciánovi. Jej správanie voči nemu a iným vyzýva k zamysleniu nad naozaj brilantným tématom: ako sa totiž snúbi láska k Bohu a ľudská náklonnosť. Často sa vidí práve v tom protiklad.
Pred láskou k Bohu sa vraj nemá, hovorí sa stále znovu, dávať prednosť ničomu, ale vôbec ničomu, ani ne najmilším ľuďom. Z tohto pochopenia vyrastajú nezriedka konflikty, ktoré pôsobia v živote dotknutého človeka pustošiaco: pocity viny, obavy… Niet divu, že mnohým ľuďom bola takou zbožnosťou vyhnaná radosť z viery a z náboženstva.
U Terezie je tomu inak. Môže povedať bez pocitu viny, že pôsobila na svojich blížnych sympaticky, a preto bola u všetkých obľúbená. Toto jasno jej však nebolo dané od počiatku. Jej vstup do kláštora bol motivovaný ešte strachom, že svojou ženskou „ješitnosťou“ a svojou radosťou z ľudských stretnutí niečo uberá Bohu, a myslela, že klášterným životom to musí zase odčiniť (srv. Život 3,6).
Ako došla Terezie k radikálnej zmene svojho myslenia a jednania, k tak úplne inému pohľadu?
Dôležitou pomocou bola spomienka na základný poznatok z detstva, že nakoniec všetko na zemi je pomíjajúce a nič nemá trvanie a nie je večné; Terezie to nazýva „pravdou môjho detstva“ (Život 3,5). „Len Boh trvá“, hovorí si neskôr, všetko ostatné nemá trvanie. – Toto poznanie ju ochránilo pred tým, aby sa vrhala do vzťahov s očakávaním absolútna; pretože aj hlboko prežívaná blíženecká náklonnosť nemôže, to jej bolo jasné, naplniť jej poslednú túžbu: „Teprve Boh stačí.“
Terezii ďalej pomohlo, že mohla veriť Bohu – lepšie povedané, že sa v priebehu svojho života naučila, že môže Bohu veriť –, že ju miluje takú, aká je. Táto istota ju vedie k presvedčeniu, že to, že je sympatická, dostala od Boha, ako výraz jeho lásky k nej, ktorú zakúšala sama i druhí. Nemusí teraz považovať Boha za konkurenta jej blíženských vzťahov. Skôr sa Boh stáva tým, ktorý jej daroval skúsenosť, že je ľuďmi milovaná a „prijímaná“, a že jej to poskytuje od srdca; že je ľuďmi milovaná, je jej znamením, že je milovaná Bohom.
Oba poznatky dohromady – na jednej strane „teprve Boh stačí“ a na druhej strane, že všetka medzilidská náklonnosť je Bohem chcená a darovaná – pomohli Terezii k pravej láske k ľuďom: mohla im ukázať náklonnosť s otvoreným srdcom, srdečne sa radovať z ich náklonnosti k nej, a súčasne zostala slobodná voči sentimentálnej závislosti.
Byť milovaná Bohom a ľuďmi – a láska k Bohu a k ľuďom – nestojí v konkurencii, nie sú voči sebe ako „buď alebo“. Kto tomu môže veriť ako Terezie, vyrastá do integrované osobnosti. Nutným dôsledkom toho je, že bude „na blížne pôsobiť sympaticky a bude u všetkých obľúben“.
P. Ulrich Dobhan OCD
„Keď sa človek obracia k ľuďom, je najhlbšie spojený s Tebou.“
(Hlas duše k Bohu 2,2)
Myslel som, že som nečítal správne, keď som narazil prvýkrát na tieto slová v jednom z menších Tereziiných spisov (Diela, sv. 5): „Ó môj Ježíši, tak veľká je Tvoja láska k ľudským deťom, že sa Ti preukazuje najväčšia služba, keď sa človek neobracia k Tebe, ale k nim, lebo vtedy je človek s Tebou spojený najhlbšie.“ Aby vynikol kontrast, formulujme vetu, ako by sme ju asi očakávali: Najväčšiu službu Ti preukazujeme, keď z lásky k Tebe opustíme ľudí a prikloníme sa len k Tebe… Dodnes je rozšírený názor, že dokonalá zbožnosť predpokladá zanechať „svet“ a blížnych, aby sa mohla nerušene a nedielne odovzdať Bohu…
Terezie tomu zjavne rozhodne odporuje. Alternatíva Boh alebo človek je jej cudzia. Vo svojom priateľskom vzťahu ku Kristovi (ktorý nezačala ona, ale on) poznáva, aká veľká je jeho „láska k ľudským deťom“. Tak sa jej život stáva spolu-láskou s ním. Všetko jej hľadanie Boha, všetka jej modlitba ako priateľské bytie s Kristom a v Kristovi nemá v dôsledku toho za cieľ čisto osobnú niternosť s Bohom, nýbrž stala sa základnou, z ktorej žije priateľský vzťah k svojim blížnym. U Ježiša odhaľuje, že Božím záujmom nie je obetovanie ľudských vzťahov, nýbrž ich prehlbenie a liečenie.
Zbožnosť, zameraná čisto na vzťah k Bohu, je vlastne útekom pred Bohom a pred jeho „láskou k ľudským deťom“. Zabraňuje ľudskému zreniu, blížnym nevyhovuje a nadto tiež míňa Boha, v každom prípade toho Boha, ktorý sa v Ježiši ukázal ako ten, ktorý sa obracia k svojim tvorom a hľadá tých, ktorí žijú s ním – s ktorých ľudskými srdcami sa môže „spojiť“ a zjednotiť v láske k jeho tvorom.
Ovšem aj Terezie varuje pred takzvanými „partikulárnymi priateľstvami“ (pozri: Cesta k dokonalosti, kap. 4). Tým sa však neobracia proti pravým medzilidským vzťahom, nýbrž proti spôsobom správania, ktoré sú skôr spojením proti druhým v spoločenstve, majú teda málo spoločného s priateľstvom. Práve takéto spôsoby správania sa môžu prekonať a vyliečiť, kde ideme na základe priateľského vzťahu k Bohu cestou k priateľstvu s blížnymi.
Ježiš neriešil ani lásku k blížnym v prospech lásky k Bohu, ani lásku k Bohu v prospech lásky k blížnym. Oboje patrí k sebe, aj pri ich trvalom napätí. A pri tom „láska“ nie je iba pocit, zameraný na ľudí všeobecne. Terezie prežíva hlboké, veľmi konkrétne priateľstvo so ženami a mužmi. Keď mohla dokonca bolestne postrádať ich blízkosť, nie je to znakom „nedokonalosti“: bola si tým skôr vedomá, nakolko ona sama žije z ľudskej náklonnosti a nakoľko potrebuje priateľstvo k svojmu životu – práve pre svoju lásku k Bohu. Nevymieňa Boha za človeka a človeka za Boha – lebo to by znamenalo opustiť ľudí i Boha…
P. Thomas Röhr OCD
(Kernworte der Hl. Teresa von Avila (2), Karmel-lmpulse, 4, IV, 59, 1994.)
Přeložil Dr. Vojtěch Pola.
