Jubileum 300 rokov pútnického miesta v Kostelnom Vydří ako podnet pre náš duchovný život1
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Každé dobre prežité jubileum je novým zdrojom milosti, učil nás Ján Pavol II. v súvislosti s veľkým jubileum vykúpenia. Chceme takto prežiť aj jubileum 300 rokov trvania pútnického miesta na kopci nad dedinou Kostelné Vydří. Nejde nám o ulpívanie v minulosti, ale o podnety, ktoré by z toho mohol vyťažiť náš duchovný život – pre súčasnosť a pre budúcnosť.
História púti v kresťanskej tradícii
Putovanie na určité „sväté“ miesta je obvyklé aj v iných náboženstvách. Starý zákon spomína putovanie na rôzne miesta a potom hlavne putovanie do Jeruzalema (Ex 23,17; Lk 2,41). V islámu je púť do Mekky (raz za život) uložená ako povinnosť.
V kresťanskom prostredí neexistuje nejaká povinnosť svätého putovania. Ale k púti je prirovnávaný celý ľudský život, najmä v tom, že cieľom kresťanovej „životnej púte“ je nebeský Jeruzalem (Žid 11,16 a 12,22; Zj 3,12 a 21,9–22,5). A Jeruzalem pozemský bol pre kresťanov najpôvodnejším pútnickým miestom, navštevovaným snáď už od 2. storočia. Ostatne sv. Lukáš vo svojom evanjeliu líči verejné pôsobenie Pána Ježiša ako cieľavedomú púť do Jeruzalema, kde sa má uskutočniť jeho odchod k Otcovi (Lk 9,31 a 9,51).
Keď sa v 4. storočí kresťanom dostalo definitívne možnosti slobodne svoju vieru prejavovať, mohol sa bez zábran rozvinúť aj záujem o sväté miesta v Jeruzaleme a potom v celej Svätej zemi. Prvotne platil miestam, ktoré boli spojené s udalosťami Kristovho umučenia a vzkriesenia, a potom aj miestam spjatým s jeho ostatným životom. Tieto miesta boli identifikované, boli nájdené a vyzdvihnuté rôzne relikvie. Na Kalvárii a nad Božím hrobom boli zbudované baziliky. Po celý stredovek sa potom relikvie Kristovho utrpenia tešili mimoriadnej úcte a miesta ich uloženia sa stávali cieľom nových púti. (Tak tomu bolo aj v histórii našich krajín.) K pútiam do Jeruzalema neskôr pristúpilo putovanie do Ríma k hrobom sv. Petra a Pavla a do Compostelly k hrobu sv. Jakuba. Púte na tieto tri miesta boli nazývané peregrinationes maiores. Púť na iné miesta sa nazývala peregrinatio minor.
V stredoveku bývalo putovanie mnohdy veľmi obtiažne a nebezpečné. Cesta do Jeruzalema bývala nezriedka cestou bez návratu. Preto boli púte často prejavom pokánia. Niekedy bola púť ukladaná ako náležitý trest, zvlášť v súvislosti so zločinom vraždy. To preto, že dotyčný sa na pútnickom mieste mal modliť za spásu duše obete zločinu. S tým sa stretávame predovšetkým vo Francúzsku a v Nizozemí. Aby previnilec mohol dokázať, že púť skutočne vykonal, vydávali sa na pútnických miestach upomienky, osvedčujúce, že dotyčný tam doputoval. Pretože ty sa čoskoro stali skôr upomínkovými predmetmi a pýchou všetkých, ktorí si ich na pútnickom mieste zaobstarali, na dôkaz o vykonaní púte vydával miestny biskup alebo duchovný správca kostola písomné osvedčenie.
V priebehu 11. storočia prestali byť za pokánie ukladané stanovené kajúce skutky (napr. púť), ale rozšírila sa prax odpustkov, ktoré neboli udeľované jednotlivcom, ale vyhlasované všeobecne. Ich duchovný úžitok mohol potom získať každý, kto vykonal daný zbožný skutok. Takým skutkom bola často vyhlásená aj návšteva určitého pútnického miesta – a to vyvolalo nový záujem o púte. Od tej doby mali niekedy púte podobu zámerného zbierania čo možno najväčšieho počtu získateľných odpustkov. Taktiež v histórii vzniku pútnického miesta v Kostelnom Vydří malo veľký význam, že miesto, ktoré na seba upozornilo nevysvetliteľnými svetelnými javmi a na ktorom zakladatelia postavili kaplnku vybavenú obrazom Panny Márie, obdaril bosý karmelitán Karol Felix Slavata odpustkami. Odpustkové výsady boli neskôr tomuto miestu udelené opäť, dochovalo sa nám 13 takých pápežských listín z rokov 1734–1763. Okamihom vyhlásenia odpustkov údajne tajomné svetlá na návrší vymizli, čo znamená, že odpustky samy mali nadále byť dostatočne silným magnetom k tomu, aby k novej kaplnke veriaci s dôverou putovali. A tak sa naozaj stalo – pútnikov pribúdalo.
V našom prostredí bola veľmi častým motivom k podniknutiu púte modlitba za uzdravenie. „Pre obyčajných ľudí bol často svätec jediným dostupným lekárom.“2 Podľa dochovaného „Zaznamenania milostí“ mala v Kostelnom Vydří väčšina záznamov charakter zázračného uzdravenia z choroby, ochrany pri úrazoch alebo úľavy v bolestiach. Podobným častým dôvodom k vykonaniu púte boli prosby za odvrátenie hroziacich katastrof (moru a pod.). A rovnako časté boli púte ďakovné, vzťahujúce sa následne k prežitej Božej ochrane a pomoci. Takéto púte mnohdy podnikali aj veľké skupiny veriacich, trebárs celé osady. Niekedy sa dotyční zavádzali sľubom vykonať túto púť nadále každoročne; a generácie ich potomkov tomuto sľubu zostali verné a putujú v ich stopách od tej doby každý rok už po stáročia (zvlášť v Bavorsku).
Dôležitým základom pre to, aby púť mala zmysel, je spolu s uvedenými rôznymi motivmi pre putovanie, ovšem aj presvedčenie, že pútnické miesto je miesto sväté, kde môže človek snáď ľahšie prežívať Božiu blízkosť a stretávať sa s Bohom – intenzívnejšie než niekde inde.
Často bývalo putovanie spojené s kultom nejakého svätca. Do neskorej stredovekej pútnickej zbožnosti nám dáva veľmi konkrétne nahliadnuť napríklad Tomáš Kempenský v Následovaní Krista svojou zmienkou (IV,1.9): „Ponáhľajú sa mnohí na rozličné miesta, aby navštívili ostatky svätých, a divia sa, počujúc o skutkoch ich; prehliadajú si rozľahlé stavby chrámov a líbajú sväté kosti ich, do hodvábu a zlata zavinuté...“ V tejto súvislosti nepomiňme ani jeho kritickú narážku, že samo putovanie nie je zárukou zbožnosti: „tí, ktorí veľa putujú, zriedka sa posväcujú“ (I,23.4).3
Martin Luther a reformátori sa postavili voči púťam odmietavo. Hlavný dôvod ich nesúhlasu tkvel v spojitosti púti s odpustkami. Tým viac sa preto v nasledujúcej dobe stala púť typickým (a mnohdy demonštratívnym) prejavom katolíckej viery. V dobe barokovej boli púte jednou z účinných foriem intenzívnej starostlivosti duchovných pastierov o zverené ovečky. V novoveku nadobúda niekedy púť aj určitý politický nádych – vyjadruje napr. prihlásenie sa k zemským patrónom alebo k Rímu a pápežovi. Takto vyznievala púť, ktorú vykonal panovník, jeho rodina a vplyvné šľachtické osobnosti. Zároveň tým dávali príklad zbožnosti svojim poddaným.
Citlivejšie než protestantizmus zasiahlo púte osvetlenstvo, ktoré voči nim bolo kritické nielen z dôvodov náboženských, ale rozumárskych, ekonomických a mravokárnych. Pohlížalo na ne ako na stratu času, ktorý mohol byť venovaný práci, na prejav zahálčivej těkavosti a túžby po zábave, namietalo, že doma sa predsa môže človek modliť rovnako dobre ako niekde na pútnickom mieste, a poukazovalo na výstrelky, ktoré sa pri púťach tu a tam diali. Za vlády Márie Terézie boli najprv zakázané púte trvajúce dlhšie než jeden deň (zahrnujúce nocľah cestou) a bola vydaná ešte iná obmedzenia. Cisař Jozef II. potom púte zrušil úplne. Ale veriacich sa nedali: chodili na púte bez vonkajších prejavov (bez predzpievaka alebo duchovného a pod.) a zhromaždili sa všetci až na pútnickom mieste. Ovšem kňazovi, ktorý sa na takej púti podieľal, hrozila pokuta vo výške dvanástich zlatých. Tieto zákazy boli po niekoľkých rokoch odvolané alebo zmiernené, postupne sa obľuba púti opäť presadila. V 2. polovici 19. storočia smerujú púte nově do miest, spájajúcich tradíciu viery s tradíciou národnou či kultúrnou (napr. na Morave Velehrad).
Zaujímavé je uvedomiť si aspoň v čiastkových rysoch vývoj púťach počas 20. storočia, teda v dobe, ktorú poznáme z priamych spomienok predchádzajúcich generácií alebo z nášho vlastného života. Po 1. svetovej vojne vyvstal nový jav: turisticky organizované púte. Lepšie dopravné možnosti spôsobili, že púte na ďaleké miesta (do Svätej zeme, do Ríma, Lúrd alebo do Fatimy) neboli už tak nebezpečné a nákladné ako predtým.
Po 2. svetovej vojne došlo k ešte väčšiemu rozmachu púť. Zatiaľ čo u nás nastali špecifické podmienky vďaka politickej vláde totalitného ateizujúceho režimu, na Západe sa púte slobodne rozvíjali, medzi mládežou nabrali opäť obľuby púte konané pešo. Púte mládeže boli vtedy zároveň prihlásením sa k katolíckej viere pred ostatnou spoločnosťou, v ktorej viac a viac presadzoval svoj vplyv odpor k cirkvi a praktický materializmus. Od 60. rokov toto vyznávanie viery formou mládežníckych púťach ochablo. Rozkolísanie tradičných hodnôt sa prejavilo aj tu. A ako tomu bolo u nás počas totality? Nad tým sa môžete zamyslieť sami, verím, že vám to bude zdrojom zaujímavých spomienok. Zmienim len každoročné silvestrovské putovanie na Hostýn na polnočnú omšu, velehradskú púť v roku 1985 či púť na svatořečenie sv. Anežky v novembri 1989. Púte boli možnosťou k zhromaždeniu sa veľkého počtu veriacich a vnímaniu spoločného odporu proti komunistickej diktatúre.
Keď sme v prvých rokoch po roku 1989 krátkodobým rozmachem púť dohnali dlh z minulosti, intenzita púť do vzdialených miest polevila. Ale postupne silnie záujem o menšie domáce pútnické miesta, opravujú sa jednotlivé kostoly a kaplnky, hlúčiky nadšencov a obetavci z radov kňazov sa pokúšajú vzkriesiť pútnické tradície na miestach už zabudnutých. Medzi historikmi, zvlášť obdobie baroka, aj medzi vydavateľmi a čitateľmi kníh je záujem o tematiku púť veľmi živý. Hoci po stránke vonkajšieho prejavu a počtu pútnikov nie je dnes púť príliš porovnateľná s púťami našich predkov, je tu nesporný zámerný dôraz na jej stránku duchovnú. Vydávame sa na púť, pretože túžime po obnove svojej viery, vzťahu s Bohom, po raste v obrátení, očakávame pomoc v nájdení seba samého pred Bohom, obtiaže putovania na seba berieme ako súčasť pokánia. Pútnické miesta ako cieľ nášho putovania nám poskytujú vhodné prostredie pre otvorenie sa Bohu.
Spiritualita púte
Ešte než o spiritualite púte začneme viac uvažovať, uvedomme si každé za seba: aké púte a kedy konávam? Pri akej príležitosti a ako majú podobu? U niekoho sa možno v rodine udržiava tradícia rodinnej púte, niekto púť občas alebo i s určitou pravidelnosťou podniká sám. Využívame trebárs možnosť zúčastniť sa spoločnej púte s farnosťou alebo s inou skupinou. K nášmu karmelitánskemu spoločenstvu patrí tiež každoročná púť terciárov, ich rodín a ďalších našich priateľov do Kostelného Vydří v deň liturgickej pamiatky Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. A väčšina terciárov, ktorí prichádzajú do Vydří na niekoľkodenné exercície, pojíma aj túto svoju cestu ako púť... Keď si takto konkrétne „zmapujeme“, či a ako vôbec púť do nášho duchovného života skutočne patrí, snažšie môžeme vnímať nasledujúce myšlienky o spiritualite púte ako niečo blízke, s čím buď už sami máme skúsenosť, alebo naopak čo by sme u seba do praxe chceli uviesť.
Od chvíľ, keď púte do Jeruzalema, ktoré pre svoju obtiažnosť a nebezpečenstvo predstavovali vyvrcholenie (a často aj záver) kresťanova života, je púť pripomienkou, že náš život je putovanie k nebu, na miesto sväté, k veľkému, už bezprostrednému stretnutiu s Bohom, do Božieho kráľovstva. Počas putovania si pútnik môže uvedomiť, že v živote sme vôbec na ceste a že tu na zemi nemáme trvalý domov (Žid 13,14). Uprostred mnohých starostí a plánov života pozemského na to totiž ľahko zabúdame. Odchodom z domova – či už na deň alebo na viac dní – na sebe predjímame, že ho raz opustíme natrvalo. Vykořenění a nenaplněnosť, ktoré počas púte môžeme pocítiť, nás vedú k zamysleniu nad tým, aké nedostatočné a krehké je pri všetkej našej snahe aj naše ukotvenie v domácom prostredí a že v najväčšej hĺbke majú naše túžby a očakávania oveľa väčší rozsah a dojdú uspokojenia len u Boha.
Keď som hľadal nejaký poetický názov pre toto svoje zamyslenie, prišla mi na myseľ prosba mariánskej modlitby: „(Ježiša) nám po tomto putovaní ukaž“. My kresťania veríme, že život na zemi je smerovanie k večnosti, tešíme sa, že sa tam stretneme tvárou v tvár so svojím Pánom, a Máriu prosíme o prímluvu, aby to „dobré dopadlo“. V pôvodnom latinskom znení tejto modlitby je však slovo exilium, teda vyhnanstvo, nie putovanie. Ale nech už myslíme na exodus z egyptského otroctva či na návrat z babylonského zajatia, oboje má pred sebou týž kýžený cieľ: zasľúbenú zem.
Pri spoznávaní histórie púť sme videli, že púť predstavovala od pradávna aj kajúci skutok, bola prejav a nástroj pokánia, zmeny zmýšľania. Čas počas putovania, ale tiež útrapy cesty a najmä modlitba, doplnená neskôr priamo prijatím sviatosti pokánia na pútnickom mieste, spôsobili pútnikovu vnútornú premenu počas cesty. Previnilca to malo odpútať od spáchanej viny, ale vôbec každému má púť umožniť nahliadnuť s odstupom jeho počínanie si doma, rozpoznať, čo je zlé, škodlivé alebo nadbytočné, a k tomu sa už nevracať. Prohlédnout k väčšej slobode a k očiste na ceste naplňovania povolania, ktoré mi Boh v mojom konkrétnom prostredí zveruje. Ostatne aj mnohí ľudia okolo nás, keď odchádzajú na víkend alebo na dovolenku, hovoria o tom, že potrebujú „vypadnúť a srovnat si veci v hlave“. Takto aj mnoho neveriacich dobre prežije púť do slávnej Compostelly – ako vyrovnanie sa s koncom jednej životnej etapy alebo s nejakým veľkým otrasom (krach partnerského vzťahu, frustrácia v zamestnaní v komerčnom prostredí apod.). Oprávdová kresťanská púť znamená však odvrátenie sa adresné: k Bohu.
I keď v sebe púť nesie prvok kajúcnosti a obrátenia, predsa (a iste aj práve preto) je púť aj sviatok a radosť. Vyslovuje to už starozákonný žalmista: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Do domu Hospodinova pôjdeme“ (Ž 122,1). Áno, nezakrývame, že púť je mimo iné aj úľavným „vypadnutím“ z kolotoča všednosti, z preťaženia úloh a starostiam, ktoré doliehajú na väčšinu z nás. Ani antické úslovie, že „zmena teší“, neztratilo nič na svojej platnosti. Ale hovoríme-li o tom, že púť je pre nás sviatok, má to oveľa hlbší obsah, než iba únik, „relax“ (tj. doslovne: odvaz). Sviatok v najkrajšom zmysle slova je odpočinok povznášajúci, vydých, prežívaný v ukázňujúcej samote alebo v pekných vzťahoch s druhými, ať už so súputníkmi z radov príbuzných a priateľov, alebo s ľuďmi, s ktorými sa oboznamujeme úplne novým spôsobom. I toto k púti patrí, i k tomuto je púť prirodzene príležitosťou. V týchto okolnostiach a súvislostiach môžeme pri púti prežiť odpočinok (pri všetkej únavy) a radosť zo slobodnej spontánnosti, na akú v bežnej každodennosti nemávame pomyslenie ani vnútornú silu.
Najvýraznejším rysom púte je však jej charakter bohoslužby. To je jej podstata a jej najvlastnejší dôvod: služba Bohu. Púťou sa chceme Bohu priblížiť, spočinúť uňho, klaniť sa mu a o niečom s ním hovoriť, niečo mu zveriť. Sväte miesto (pútny kostol, kaplnka) nám k tomu poskytuje príhodné prostredie. Svojou krásou (uprostred prírody či umeleckou) a svojou tradíciou nám napomáha dobre sa modliť – či už Bohu predkladáme svoje chvály a vďaky, alebo prosby a prímluvy. Pokiaľ sme sa k vykonaniu púte zaväzovali sľubom, ktorý teraz plníme, ďakujeme Bohu za to, že nám pri tom pomáhal.
Sú-li pútnické miesta spojené s úctou k nejakému svätcovi, napomáha našej modlitbe pútny obraz, socha, relikvia alebo aj napr. studnička, ktoré sú spjaty s preukázaním Božej milosti tým, ktorí sa tu modlili pred nami. To všetko sú názorné znamenia Božej blízkosti a láskyplnej štedrosti. Vrcholom modlitby na pútnickom mieste je potom účasť na liturgii: na svätej omši s prijatím eucharistie a prípadne tiež predtým prijatím sviatosti zmierenia. Ku spoločným púťam patrí tradične tiež požehnanie upomienok a požehnanie pútnikom na cestu domov. I to sú spôsoby odovzdávania sa Bohu, ako nám o to ide pri celom putovaní. Na okraj pripomeniem: cieľom našej púte nemusia byť vždy len pútnické miesta najznámejšie, ba ani len miesta sväté a oficiálne. Putovať s duchovným úmyslom a programom je možné tiež na miesta skôr známe ako pútnické a dnes opomínané, alebo do kostola úplne „nepútneho“ či na miesto úplne profánne – k nimž sa ovšem viaže nejaká pre nás dôležitá udalosť či skutočnosť (napr. miesta zo života a z rozprávania rodičov alebo iných ľudí mne drahých, ktoré mám spojené s úmyslom svojej modlitby).
Púť v sebe má tiež rozmer apoštolátu, je svedectvom o našej viere. Stačí, keď sa nás niekto cestou opýta, kam máme namierené a prečo tam ideme. Podobáme sa apoštolom, ktorí išli s Pánom Ježišom krajom a zvestovali radostnú zvesť o Božom kráľovstve. V tradícii cirkvi takýto spôsob života bol veľmi ceněným ideálom a bol nazývaný „apoštolský život“.
A ako posledný rys púte zmiňme, že púť je aj formou prežívania spoločenstva. V najzreteľnejšom zmysle tvoríme pri nej spoločenstvo s tými, ktorí s nami putujú, a zjednocujeme sa spolu v prežívaní viery, v modlitbe, ale tiež vo vzájomnej ohľaduplnosti a pomoci. Púť však zintenzívňuje aj naše spoločenstvo s Pánom Ježišom, ktorý je s nami ako bol s učeníkmi, k nimž sa pridal na ich ceste do Emauz. I keby sme putovali celkom sami, pokiaľ sa modlíme, potom počas púte prehlbujeme aj naše spoločenstvo s tými, ktorých sme zanechali doma (a k nimž sa vrátíme), ale aj s celou cirkvou – či už pozemskou („putujúcou“) alebo nebeskou (víťaznou – v cieli cesty). Nemenej silne môžeme prežívať na púti spojenie s tými, ktorí nás na pozemskej (aj konkrétne tejto pútnickej) ceste predchádzali, so staviteľmi, umelcami a remeselníkmi, ktorí pútnické miesto obetavo vybudovali a udržovali, a v najväčšej šírke aj s okolnou prírodou a s celou ľudskou rodinou a jej bolesťami i radosťami.
pokračovanie
