(Jubileum 300 rokov pútnického miesta v Kostelním Vydří ako podnet pre náš duchovný život)
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Dôležité okamihy putovania
V histórii boli púte sprevádzané nápadnými vonkajšími prejavmi (prapory, spev dlhých pútnických piesní, modlitby pri krížoch a božích mukách apod.). Dnes všeobecne sme v týchto prejavoch skromnejší a striedmejší. Ale nechceme byť len turistami. Pripomínam opakovane sebe i druhým: medzi turistom a pútnikom je veľký rozdiel. Predovšetkým vo vnútornom postoji: turista len nezáväzne pozoruje, posudzuje, mnohí z nich stále hovoria a všetko komentujú – aj v kostoloch. Pri takomto prístupe mnohokrát ani nevnímame, ako sme plní sami seba, ako ťažko sme skutočne osloviteľní a premeneľní. K púti naopak patrí snaha ztišiť sa, určitá stála rozjímanie a do hlbín svojej duše siahajúca vnímavosť, ochota a priamo túžba nechať sa zmeniť. To všetko ako dôsledok úsilia zamerať sa na Boha a na stretnutie s ním. K tomu sa veľmi hodia slová Jána Krstiteľa o Ježišovi: „On musí rásť, ja však sa zmenšovať“ (J 3,30).
Nech už je naše putovanie sprevádzané vonkajšími prejavmi viac či menej, rozhodne je veľmi dôležité nepremárniť kľúčové okamihy púte. V pútnickej tradícii sa ich osvedčilo niekoľko. Pri tom všeobecne platí: ťažiskom púte a teda aj každej jej etapy a každého jej kľúčového okamihu je modlitba. Ak pri nej dokážeme vhodne čerpať z pokladu Písma, je to výborné. O počutých Božích slovách totiž môžeme rozjímať ešte potom každý sám počas cesty. Ruku v ruke musí s modlitbou ale ísť aj dobré priebežné zabezpečenie všetkého, čo s putovaním súvisí po stránke organizačnej a technickej. Ťažko môže modlitba preniknúť do nášho srdca, ak pre ňu napríklad zvolíme miesto tesne pri frekventovanej ceste, kde ju ostatní pre hluk nepočujú, alebo sa dokonca necítia bezpečne.
Po dlhšej alebo kratšej dobe, keď púť zamýšľame, rozhodujeme sa pre ňu a potom ju pripravujeme, je veľmi vhodné vykonať nejaké formálne zahájenie púte modlitbou napr. vo farnom kostole alebo na inom vhodnom mieste. Je-li prítomný kňaz alebo diakon, môže pútnikom na cestu požehnať. Od tej chvíle je všetkým jasné, že „už sme začali“, a spoliehame sa na to, že Boh našu zahajovaciu modlitbu vzal vážne.
Rozsah, spôsoby a obsah modlitby počas putovania záleží na záujme a vynaliezavosti pútnikov (hlavne vedúcich púte) a na okolnostiach. Zvláštnu starostlivosť by však mali venovať dobrému prežitiu poslednej fázy cesty, záveru putovania, tesne pred príchodom na pútnické miesto. Pútnické knižky, napomáhajúce k dobrému vykonaniu púte, tradične obsahovali modlitbu „pri spoznaní pútnického miesta“. Ak je to možné, je dobre túto časť cesty putovať naozaj pešo a v modlitbe. Na rôznych pútnických miestach sa v blízkosti pútnickej svätyne môžeme napojiť na reťazec kaplniek alebo iných zastavení, ktoré nás už k cieľu dovedú. V skorších dobách duchovní správci pútnického miesta vychádzali procesím pútnikov naproti a na poslednej časti cesty ich sprevádzali. Podľa spomienok pamätníkov vítali u Vydří kňazi pútnikov prichádzajúcich zo smeru od Dačíc pri krížiku na rozcestí, kde od cesty na Studenú odbočuje doprava cesta do dediny.
Vyvrcholením púte je potom modlitba v pútnickom kostole. To je čas a miesto pre to, aby sme Bohu predložili onen úmysel, s ktorým sme sa na púť vydali. Vedomie, že sme dosiahli cieľ púte, a únava, pripomínajúca nám, že to nebolo jednoduché, sú osobitnými okolnosťami tejto našej modlitby. Je na nás, akú jej dáme podobu. Či sa uspokojíme s modlitbou spoločnou (modlí-li sa ju naše pútnické spoločenstvo), či môžeme byť na svätej omši (ktorá aj v tejto situácii je vrcholom modlitby cirkvi), či je príležitosť ku sviatosti zmierenia a využijeme ju, a takisto – v neposlednom rade – koľko priestoru dáme svojej osobnej modlitbe. Určite máme všetci skúsenosť: ako je dobre varovať sa zhonu! A ako nepríjemné je, keď práve pre túto modlitbu nemáme dosť pokoja. Staré spevníky uvádzajú modlitbu „po príchode na pútnicke miesto pred zázračným obrazom Panny Márie“ a modlitbu „pred obrazom Panny Márie na rozlúčku“. Vnímali teda čas strávený v mariánskom pútnickom kostole ako stretnutie s Pannou Máriou „z očí do očí.“
Podobne k začiatku púte dobre odpovedá našej povahe, aby sme púť aj nejako formou uzavreli. Také ukončenie púte môžeme vykonať ešte na pútnickom mieste, alebo doma vo farnom kostole alebo tam, kde sme púť začínali. Naša modlitba pritom samozrejme obsahuje poďakovanie za Božiu ochranu počas púte, za všetky prijaté milosti a zvyčajne aj vyjadruje rozhodnutie vytrvať v prežitom obrátení srdca a prosí o Božiu pomoc k tomu.
Povedzme, že sa spomienka z púte, vybaví asi mnohým z nás množstvo lacného nevkusu, ktorým bývajú upomínkové predmety sprevádzané už po generácie a s azda nevykořeniteľnou húževnatosťou. Na druhej strane mnohí máme snahu odniesť si z pútnického miesta na pamiatku kamienok, vetvičku, šišku či iný predmet, ktorý by nás potom doma upomínal na naše putovanie, jeho vedúcu myšlienku a priebeh. Dobre totiž poznáme svoju povrchnosť a zabudlivosť a chceli by sme dostáť Božiemu slovu, ktoré nás vyzýva nezabúdať na Božie skutky (Ž 78,7). Tá upomienka, umiestnená na našom pracovnom stole alebo naaranžovaná niekde v byte, nám bude výzvou obnovovať v sebe ducha vykonanej púte a nevracať sa do starých koľají. Rovnako možno hovorili k našim babičkám pútnické obrázky, ktoré mali za sklom v kredenci, to len my sme v nich videli len jednoduché predmety...
Nakolko je to všetko podnetné pre náš život všeobecne
Keď sme si v tomto našom zamyslení uvedomili niekoľko duchovných rozmerov kresťanskej púte, podčiarknime ešte, že púť nie je „skleník“, v ktorom by sme si vytvárali umelé prostredie, neprepojené s naším ostatným životom. Všetky stránky putovania, ktoré sme zmienili, majú byť prítomné – trebárs nie tak zreteľne – v celom našom kresťanskom živote. Nie len počas putovania, ale vždy je náš život približovaním sa k večnosti, do plnosti Božieho kráľovstva. Takisto úsilie o obrátenie je našou celoživotnou úlohou, pretože po celý život nám naša vrtkavosť, lenivosť a rôzne pokušenia utlmujú a rozostrujú naše zameranie na Boha. Rovnako tak si po celý život prostredníctvom sebadisciplíny a skromnosti chránime slobodu Božích detí, ktoré sme dostali vierou a krstom. A ako je púť sviatkom, tak aj v ostatnom živote pri rôznych príležitostiach – navzdory dnešnému sklonu k individualizmu a ku konzumnému životnému štýlu, navzdory obvyklému uprednostňovaniu výkonu – slávením sviatočných chvíľ a dní obnovujeme v sebe cit pre cenu vzťahov, vzájomnú súdržnosť a otvorenosť pre duchovné hodnoty. A tak by sme mohli uvažovať aj o ďalších stránkach púte.
Nepár postrehov konkrétne z pútnického miesta v Kostelním Vydří
Vďaka starostlivému historickému bádaní P. Jindřicha Charouza1 som sa tento rok mohol znovu a bedlivejšie zamyslieť nad históriou vyderského pútnického miesta. Vždy v priebehu oných tristo rokov to bolo len prosté, vidiecke, malé pútnické miesto. Ale to, čo tu naši predkovia prežili a akú podobu pútnickému miestu dali, je pre nás inšpiráciou.
Baldachýn nad obrazom Panny Márie aj gestá anjelov pri hlavnom oltári chcú zreteľne ukázať: tu sa otvorilo nebo, vyliala sa žiara oslnivého svetla shora. Mária sa nám priblížila, ona sama si vyvolila toto miesto. Nese v náručí svojho Syna. Nepřibližuje nás len sebe, ale predovšetkým Kristovi. To z pútnického obrazu môžeme dobre vyčítať. A Mária svoju náruč otvára aj nám. Ponúka sa aj nám ako súcitná Matka. A ďalším darom, ktorý nám podáva jej ruka, je škapulír – symbolický odev, znamenie jej materskej starostlivosti o Karmel.
Zaujímavá je aj táto epizóda z ranej histórie pútnického miesta. Keď sa olomoucká konzistoř v roku 1735 zdráhala dať dovolenie na stavbu novej, väčšej kaplnky a navrhovala naopak preniesť obraz Panny Márie do farného kostola, vyderští sa mariánskeho miesta na návrší nehodlali vzdať. Nezľakli sa a po niekoľkých rokoch dosiahli svoje. Boli totiž presvedčení: na tomto mieste Boh vykonal zázrak, t. j. oslovuje nás tým a pobáda k živej viere. Také Božie oslovenie je nezameniteľné, nemali by sme s ním zaobchádzať ľahkomyselne, manipulovať ním alebo na ňom nedbať... Čož nám poskytuje príležitosť zamyslieť sa nad tým, že aj v našom živote je dôležité nepoddávať sa lenivosti alebo zbabělosti. Ak cítíme, že nás Boh oslovuje a k niečomu nás vyzýva, tak by sme za tým mali skutočne ísť a nebojácne čeliť aj prekážkam, ktoré sa nám stavajú do cesty.
V dolných rohoch milostného obrazu sú vypodobnené dvojice erbov, patriacich zakladateľovi a jeho žene. Nad bočným vstupom kostola je visiaci z kameňa vytesaný dvojerb syna a jeho manželky, tiež dobrodincov pútnického miesta. To vyjadruje súdržnosť oných manželských párov – v spoločnom živote i vo zbožnosti a štedrosti. Dáte-li mi za pravdu, môžeme v tom vidieť symbol niečoho dôležitého: sem k Panne Márii do Vydří nikto neprichádza len sám za seba. Všetci sme nejako spojení s ďalšími ľuďmi (v rôznej miere pokrvného príbuzenstva, priateľstva apod.) a tých druhých sem nesieme vo svojom srdci. I keby sme na to zabudli, tu sme na to jemne upozornení. A mali by sme tu na nich pamätať vo svojej modlitbe. Sú-li naše vzťahy s nimi krásne alebo naopak veľmi ťažké, tak tým skôr.
Nezvyklé plechové dvere medzi sakristiou a kostolom (a podobne na oratóriu) dávajú vyrozumieť: kedysi bol tento kostol otvorený vo dne v noci. Iba sakristia bola zamknutá a chránená proti zlodejom. Teda kostol bol k dispozícii na modlitbu neustále. To nás pobáda k osobnej modlitbe, umieť ostať sami s Bohom. Je dôležité, aby sme sa na púti Bohu odovzdali na najosobnejšej rovine svojho života.
Pri budovaní novej, väčšej kaplnky v 30. rokoch 18. storočia hrala svoju úlohu aj snaha umožniť pútnikom na tomto mieste účasť na sviatostiach: byť na svätej omši, prijať sväté prijímanie a taktiež sa vyspovedať. S tým sa potom otvárala možnosť získania odpustkov. Rozumie sa: i v našom živote bude túžba po sviatostiach a ich vďačné a pozorné prijímanie vždy veľkou príležitosťou k hlbokému spojeniu sa s Bohom.
Len postupne sa počas celého 18. storočia vyderské pútnické miesto rozvíjalo pričinením členov rodu Butz z Rolsbergu. Keby ich nebolo, dávno by asi upadlo do zabudnutia. Len vďaka ich vernosti a húževnatosti pribúdali stavby, vysadené stromy, úpravy terénu. Osobná zbožnosť sa tu spojila s rodinnou tradíciou (snahou nadviazať na dielo predkov) a s starostlivosťou o zbožnosť ich poddaných. Keď o tom rozmýšľame, núti nás to v okolnostiach súčasného sveta zvažovať: ako môžeme my v našich rodinách vytvárať a udržiavať pekné, nosné tradície? I nám by možno pomohlo niečo také. Mať nejaký ušľachtilý „projekt“, presahujúci okruh našich vlastných osobných alebo rodinných záujmov, dielo, pri ktorom sa nevysilujeme vzájomnými malichernými sporami, ale spoločne sa doň nasadíme. Tak Butzovia po generácie venovali svoju priazeň tomuto pútnickému miestu. A my všetci z toho stále ťažkáme: vďaka tomu je tu dnes kostol, rezidencia (kláštor), ambit. To všetko narastalo prostým úsilím a prácou.
Výročie tristo rokov existencie pútnického miesta v Kostelním Vydří je pre nás teda podnetom strážiť si, aby pre nás Vydří bolo naozaj pútnickým miestom. Keď ako (pravidelní či príležitostní) pútnici prehlbujeme svoj vzťah k tomuto pútnickému miestu, budeme si dobre vedieť rady i na každom inom pútnickom mieste. (I keď je pre nás Kostelní Vydří samozrejme nezameniteľné.) Nebuďme nikdy len zvedavci alebo turisti, buďme pútnikmi, ktorí smerujú k nebeskému Jeruzalému, ktorí si putovaním pripomínajú, že cieľom nášho života je spočinúť v Božej náruči. Ktorí ťažkosti svojho života považujú za obtiaže putovania a povzbudzujú sa vedomím, že cieľ za to stojí. Ktorí dobre vedia, že čas daný Pánu Bohu nie je vyhodený čas, i keď kvôli tomu práca musí chvíľu počkať. Ktorí sú si vedomí, že stretnutie s Bohom pri púti je akým si spôsobom sviatok a že dáva silu ísť ďalej. Buďme pútnikmi, ktorí toto pútnické miesto milujú práve ako pútnické miesto.
predchádzajúci
