(Exercicie s Alžbětou od Trojice)
P. Conrad de Meester, OCD
Aj keď v češtine vyšlo už niekoľko kníh bl. Alžbete od Trojice,1 predsa len jej vlastné texty sú nám česky dostupné len v krátkych útržkovitých citáciách. Vďaka novej knižke z Karmelitánskeho nakladateľstva, z ktorej teraz budem citovať a ktorej názov aj meno jej autora som vložil do názvu tohto článku, nám teraz konečne jednoducho a úplne bude k dispozícii jeden veľmi dôležitý Alžbetin text.
O Alžbetinej životnej ceste pripomeňme na tomto mieste len to základné: Alžbeta sa narodila v roku 1880 a už od svojich pätnástich rokov túžila vstúpiť do kláštora bosých karmelitiek. Pre maminčin nesúhlas však musela počkať až do svojej plnoletosti. V jednadvaciatich teda do kláštora vstúpila, no už štyri roky nato ochorela na nevyliečiteľnú chorobu. Po roku, na jar 1906, prijala „posledné pomazanie“, pretože sa zdalo, že umiera. K tomu došlo po ďalšom polroku, 9. novembra 1906. Conrad de Meester vysvetľuje:
V roku 1906, v najhlbšom fyzickom utrpení a s vedomím, že čoskoro uvidí Boha, prosí, aby smela vykonať svoje rekolekcie, čas zreteľnejšie samoty v dĺžke šestnástich dní. „Odchádzam so Svätou Pannou navečer jej Nanebovzatia (15. augusta), aby som sa pripravila na večný život,“ píše2; to bude môj „noviciát pre Nebo“. Jej predložku žiada, aby si „proste poznamenávala, čo dobré ju napadne“. Alžbeta s úsmevom súhlasí. Bude teda písať z poslušnosti pre matku Germaine, ale nepochybne s predtuchou, že sa táto veľkorysá prvá čitateľka podelí s ostatnými.
Jednalo sa o súkromné „rekolekcie“ (my asi bežnejšie používame označenie „exercicie“, ale význam je týž), ktoré si sestry bosé karmelitky konali a konajú tak, že jednotlivá sestra sa v tých dňoch neúčastní programu komunity, ale modlí sa v samote.
Pretože Alžbetine zápisky z tých dní, ktoré takto s Pánom strávila, sú miestami príliš hutné, Conrad de Meester ku každému dňu pripojil svoje úvodné poznámky a vždy potom aj vypichol niekoľko námietok k následnej modlitbe. Jeho cieľom bolo sprístupniť Alžbetine myšlienky čo najviac. A zároveň nám je podať tak, aby sme si s ich pomocou mohli ľahko vykonať exercicie aj my. V takom prostredí a v tom rozsahu a tempe, aké nám vyhovujú.
S vďačnosťou za túto možnosť od Alžbety sa učiť, byť jej blízko, Vám teraz na ukážku z knihy predkladám ôsmy deň z celkom šestnástich dní Alžbetiných duchovných cvičení.
P. Gorazd, O.Carm
DEŇ OSMÝ
Naučiť sa klaneniu
Z hľadiska členenia je dnešný text obzvlášť zaujímavý. Medzi dvoma brehmi, ktoré predstavujú prvý a posledný deň, je zasadený tento ôsmy deň ako veľký pilier, podpírajúci celý most a vyhlasujúci (podobne ako v PU 1 a PU 42) veľmi jasne cieľ, ktorý určuje Alžbetinu redakčnú prácu, rovnako ako celý jej ideál: „Ako napodobňovať v nebi mojej duše tú neustálu činnosť blahoslavených v nebeskej sláve?“
Dnes ešte zreteľnejšie vyvstanú dva aspekty jej túžby: nepretržitosť chvály („veď aj v noci bez prestania“, dvakrát „nepretržitá“, „neustálá“, „ustavičný (chvalozpěv) Sanctus“) a jej priesvitná čistota. Alžbeta opäť zdôrazňuje vyjdenie zo seba samého k Bohu: modliť sa predpokladá „opustiť samu seba“ a „prejsť v Iného“. K dokonalému uskutočneniu tohto zámeru, ktoré je Boha „hodné“ a ktoré si Boh zaslúži, bude potrebná plnosť láskyplnej pozornosti: „nebrať na seba ohľad“ a hľadieť na Boha s veľkou „čistotou pohľadu“.
Je tu samozrejme naša slabosť. Alžbeta si svoju „nemožnosť“ (IP 15) uvedomuje a my viac než ona zažívame ochablosť a pády, o ktorých nám vypráva (PU 31). Ona vie, že naša chvála nemôže byť „vždy vedomá, pretože slabosť našej prirodzenosti jej neumožňuje mať vždy pohľad uprený na Boha bez všetkej roztržitosti“. Avšak premenená duša, duša „akoby celá pretvorená v chválu a lásku, v vášeň pre slávu nášho Boha“, bude predsa len vo všetkom, čo koná, „pod pôsobením Boha, ktorý v nej všetko koná“ (NvV 44).
Dnes sa Alžbeta vracia k téme: „Duch Otcov“ môže „posilniť“ našu prirodzenosť, ktorá, hoci obmedzená, môže byť celkom vydaná tak, aby „Ježiš Kristus prebýval v nás“ a aby sme sa tak stali „zakorenenými a upevnenými v láske“.
Obraz hlbokých korene (tých dobrých základov! základov dobrého „ja“!), vytrvalých, stabilných a rozlehlých, sa Alžbete zjavne veľmi páčil. Keď je láska a viera veľká, „preniká duša do hĺbok Božích“ a zostáva v nich; tam potom čerpá skrze korene lásky a viery božskú miazgu – nadprirodzenú hodnotu svojich skutkov. Skrze vnuknutie viery a lásky „v nej všetko vzdáva česť Bohu trikrát svätému“, nech už si to uvedomuje (čo si Alžbeta veľmi praje, pretože vedomý akt je Boha ešte hodnejší), alebo nie. Za týchto podmienok nepřestávajú základy rásť: „taká duša sa každým svojím hnutím, každou svojou túžbou i každým svojim skutkom, akokoľvek obyčajným, „zakoreňuje“ hlbšie v Milovanom“.
Je zrejmé, ako moc je u Alžbety život spojený s modlitbou; a láska je živnou pôdou oboch. Svojej mladej priateľke Germaine de Gemeaux napísala: „Učiňme z našich dní ustavičné spojenie; prebúdzať sa ráno v Láske, vydávať sa po celý deň Láske – to znamená, že budeme činiť Božiu vôľu; pod Jeho pohľadom, s Ním, v Ňom a pre Neho samotného. Odozdávajme sa Mu po celú dobu tým spôsobom, akým si On praje. (...) A potom, keď po tomto láskyplnom rozhovore, ktorý v našom srdci neustal, príde večer, usínajme v Láske“ (AD 172).
V okamihu svojich rehoľných sľubov vyjadrila Alžbeta túžbu, „aby to bol počiatok aktu klanenia, ktorý v mojej duši už nikdy neskončí“ (AD 150). Hlboká pozornosť voči Bohu sa jej však nezdala výlučným povolaním ľudí oddaných kontemplatívnemu spôsobu života. Ona sama tento postoj klanenia žila veľmi vážne už vo svete, v „cele svojho srdca“ (Deník 140). „Dokonca uprostred sveta je možné Mu naslúchať v tichu srdca, ktoré chce byť len Jeho“ (AD 38). Pri odchode na „večierok“ prosila Alžbeta Krista: „aby bol vo mne natoľko prítomný, že to budú iní pri stretnutí so mnou vnímať“ (AD 54). A hľa, nečakané priznanie: „Posielam vám svoju fotografiu – keď bola robená, myslela som na Neho, prinesie vám teda Jeho“ (AD 62).
Svojej sestre Guite Alžbeta pripomína, že je možné „všade nájsť tajomstvo rastu v láske, dokonca aj vo vzťahoch so svetom a uprostred starostí života“ (NvV 16). Keď bola Guita pozvaná na večierok, ktorý sa Alžbete príliš nepáčil, dozvedela sa od nej: „Som veľmi šťastná, že pôjdeš na tú oslavu, pretože tam bude aspoň niekto, kto miluje Pána Boha a bude s Ním. A navyše je potrebné, aby si bola veľmi krásna!“
Vráťme sa k ôsmemu dňu: aby sme sa klanili Bohu ako blahoslavení v Neba a tí, čo opisuje kniha Zjavenia svätého Jána, je napred potrebné „zložiť svoju korunu“: naše mnohé a napokon veľmi smiešne koruny. Pred Božou tvárou je potrebné vyjsť zo seba samého, seba opustiť: to je ex-stasis (stav, v ktorom sa nachádzame mimo seba), „extáza lásky“, pokorná a pravdivá.
Pre Alžbetu, veľmi citlivú na chválu, to bude extáza „lásky ohromené krásou, silou a nesmiernou veľkosťou milovaného Objektu“: „kvôli Nemu samotnému“! Boží proroci, ktorí dôrazne pripomínajú dôležitosť prvého prikázania lásky k Bohu a zároveň žijú konkrétny život plný bdalej pozornosti voči blízkemu človeku, sú vzácni.
Toto klanenie vedie k „naprostému, hlbokému mlčeniu“, mlčeniu plnému obdivu a bezpodmienečného sebadarovania. (Taký je zmysel spomenutého pojmu „ochablosť“, vypožičaného zo Žalmov a od mystikov; pojmu, ktorý nemá byť chápaný vo fyzickom zmysle). Toto „úplné mlčanie“ bude pre Alžbetu aj tichom šťastia: „uprostred všetkých utrpení a bolestí nachádza svoju blaženosť v blaženosti uctievané Bytosti“. „Propast našej ničotnosti“ sa stane onou „studňou“, do ktorej „prudko“ prúdi živá Voda!
Alžbeta napísala:
20 „Veď aj v noci bez prestania (ony štyri bytosti) volali: Svätý, svätý, svätý Pán, Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde. (...) Padli a poklonili sa, zložili svoju korunu pred trón a volali: Pane, náš Bože, si hodný, aby si prijal slávu, česť a moc...“ (Zj 4,8.10–11).
Ako napodobniť v nebi mojej duše nepretržitú činnosť blahoslavených v nebeskej sláve? Akým spôsobom nasledovať túto chválu a nepretržitú adoráciu? Vysvetlenie mi dáva svätý Pavel, keď píše: „Otec nech vám dá, že vo vás mocne zosilnie skrze jeho ducha vnútorný človek, aby Kristus svojou vierou prebýval vo vašom srdci, aby ste boli zakorenení a upevnení v láske“ (zhodne s Ef 3,16–17).
Zdá sa mi, že byť zakorenený a upevnený v láske je podmienka k uskutočneniu povolania Laudem gloriae (Chvály slávy). Duša, ktorá preniká a prebýva v týchto „hĺbkach Božích“ (1 Kor 2,10), o ktorých spieva kráľ-prorok (zhodne s DP 36,10),3 a ktorá teda všetko robí „v Ňom, s Ním, skrze Neho a pre Neho“, s takou čistotou pohľadu, ktorý jej dáva určitú podobnosť s jednoduchým Bytím, taká duša sa každým svojím hnutím, každou svojou túžbou i každým svojím skutkom, akokoľvek obyčajným, „zakoreňuje“ hlbšie v Milovanom. Všetko v nej vzdáva česť Bohu trikrát svätému: je takpovediac ustavičným Sanctus, neustálou chválou slávy!
21 „Padli na tvár a poklonili sa, zložili svoju korunu.“ Duša musí predovšetkým „padnúť na tvár“, ponoriť sa do propasti svojej ničotnosti, ponoriť sa do nej natoľko, aby podľa úžasného vyjadrenia jedného mystika (Ruysbroecka) našla „opravdový mier, nemenný a dokonalý, ktorý nič nenaruší, lebo zostúpila do takej hĺbky, že ju tam nikto nebude hľadať“. Vtedy sa bude môcť „klančať“. Ach, klanenie, to je nebeské slovo! Zdá sa mi, že je možné ho opísať ako extázu lásky. Je to láska ohromená krásou, silou, nesmiernou veľkosťou milovaného Objektu. A „upadá do akéhosi ochabnutia“ [Ruysbroeck], do úplného, hlbokého mlčania, do mlčania, o ktorom hovoril David, keď napísal: „Mlčanie je tvojou chválou“ (Žl 65,2)!4 Skutočne je najkrajšou chválou, lebo sa večne spieva v lone pokojných Trojice. Je to tiež „posledné úsilie duše, ktorá preteká a nemôže povedať viac“ [Lacordaire].
Klanajte sa Pánu, veď je svätý,“ praví sa v jednom žalme (Žl 99,9). A ešte: „Budú sa mu stále klaňať“ (Žl 72,15). Duša, ktorá sa useberie nad týmito myšlienkami, ktorá nimi preniká „Božím zmýšľaním“, o ktorom hovorí svätý Pavel (zhodne s Rím 11,34; 1 Kor 2,16), žije už predchuť neba, povyšuje sa nad všetko, čo pomíňa, nad oblaky, nad seba samú! Vie, že ten, ktorému sa klania, vlastní v sebe všetko šťastie a všetku slávu. V jeho prítomnosti, podľa vzoru blahoslavených, „odhazuje svoju korunu“, pohrdá sebou, neberie na seba ohľad a uprostred všetkých utrpení a bolestí nachádza svoju blaženosť v blaženosti uctievané Bytosti. Veď opustila samu seba a „prešla“ v Iného. Zdá sa mi, že adorujúca duša je „podobná studniam“, o ktorých hovorí svätý Ján od Kríža (ŽP 3,7),5 prijímajúcim „živú vodu prúdiacu z hôr Libanonu“. Pri pohľade na ňu sa dá povedať: „Prúdy bystrín sú k radosti Božiemu mestu“ (Žl 46,5).
Vodítko pre modlitbu
Všimol si Alžbetinu formuláciu: všetko konať „v Ňom, s Ním, skrze Neho a pre Neho“, ktorá pripomína koniec eucharistického kánonu? Hľa, tvoj každodenný život sa stáva mších s ďakovaním a chválou!
„Vrústej“ dnes do Pána prítomného v tvojom srdci. Opakuj mu, že „obyčajné“ úkony tvojho konkrétneho života, tvojej zodpovednosti a bratrskej lásky sú všetky konané pre Neho a pre Jeho chválu. Všetko sa môže stať prostriedkom klanenia. Naše klanenie môže mať nohy solidne zakotvené v konkrétnej existencii a bojích vo svete každý deň. Klanenie by malo byť najhlbším postojom veriacich a riekou pretekajúcou všetkou ich tvůrčí aktivitou.
Môžeš sa často klanete Nejsvětější Trojici so slovami eucharistickej doxológie, kedy sa Ježiš dáva každým okamihom za život sveta: Skrze neho a s ním a v ňom je Tvoja všetka česť a sláva, Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
