P. Peter Lippert, SJ
Nemecký jezuita P. Peter Lippert (1879–1936) bol vo svojej dobe vyhláseným kazateľom a publicistom, autorom článkov i kníh. V jeho knihe „Dopisy do kláštera“ ma veľmi zaujala jedna pasáž, ktorú som preto preložil a ponúkam ju na prečítanie aj Vám.1
Celá kniha je tvorená listami, písanými duchovným vodcom mladému mužovi, ktorý v sebe zaslechol Božie povolanie k rehoľnému životu, vstupuje do kláštora a potom v ňom žije. Náš úryvok sa týka etapy, keď mladík rozlišuje, či sa do rehole hodí. Nejdřív P. Peter spomína a chváli jeho dobré vlastnosti: ukáznennosť, spoľahlivosť, vytrvalosť. Je o ňom presvedčený, že určite má potrebné predpoklady pre život v kláštore.
Ale potom ho upozorňuje na jednu jeho nectnosť a hodnotí ju ako veľmi nebezpečnú. Ovšem dosť možno, že jej presný popis i pobídka razantne sa tomuto zlozvyku postaviť budú užitočné aj niekomu z nás...
Ale Ty sám si dostatočne uvedomuješ, že v tomto ohľade sú dôležité aj Tvoje medze, áno slabé stránky Tvojej osobnosti, o ktorých som s Tebou často hovoril. A ty (tu) rozhodujú možno dokonca ešte viac. Si chytrý (možno až príliš chytrý) mladý muž, všetko vidíš, pozoruješ to a robíš si svoj vlastný úsudok. Proti tomu nechcem nič namietať, to patrí k zrelému človeku, keď má otvorené oči, že má aj silu k úprimnej a serióznej kritike.
Ale ja si nie som istý, či túto svoju kritickosť, svoje jasné a tvrdé poznanie aj Ty sám dokážeš uniesť. A Tvoj (do široka) rozepjatý pohľad, ktorý teraz vie žiariť tak hrejivo a povzbudzujúco, či s tým, ako roky bežia, neztvrdne a nezchladne. Veľmi prísnymi mierkami budeš porovnávať seba a svojich bratov, svojich predstavených, kláštor a vôbec celý rád – a budeš sklamaný.
Na zemi neexistuje nič, čo by úplne presne naplnilo Tvoj ideál. Ani manželstvo, ba ani nejaké mužné alebo hrdinské povolanie by to nedokázalo. Ale tam by si nebol sklamaný, pretože tam počítaš s neúspechmi a ťažkosťami. Lenže vo svojom rehoľnom ideále s nimi nepočítaš. Neodporuj mi, skutočne s nimi nepočítaš. Ty, keď teraz ideš do kláštora, prinášaš tam celú svoju dušu a hľadáš tam to najsvätejšie pre svoj život, hľadáš svojho Boha, jeho ryzost a jeho nekonečnosť, hľadáš tam samu celú večnosť. A bude to pre Teba veľmi trpké, keď aj tam stretneš stále len ľudí. „Kde je teraz môj Boh?“ budeš sa jedného dňa pýtať.
To, že máš tiež mrštný jazyk a vyjadruješ svoje názory a presvedčenie s obľubou veľmi slobodomyseľne, to zmienim len na okraj. Po nejakých tých nezdaroch sa nakoniec naučíš mlčať, nakoniec pochopíš, že Boh ani Teba nepotrebuje k záchrane spravodlivosti a pravdy. Áno, zmlkneš. Lenže Ty by si nakoniec viac než mlčal, Ty by si onemeľ.
A teraz sa dostávam k tomu, čo je rozhodujúce. Určite si ešte spomínaš na niekoľko vážnych rozhovorov, pri ktorých sme spolu hovorili o Tvojich „zásekoch“2 a o námahe, ktorú si musel vynaložiť, aby si sa z pút takého záseku znovu dostal. A niekoľkokrát si sa z nich dokázal vymaniť len vďaka tomu, že som Ti pomohol ja. Lenže potom v kláštore ma u seba mať nebudeš, nebudem Ti k dispozícii ako vtedy.
(Akú silu má) tento (Tvoj) zásek! Všetko sa v Tebe zavrie, všetko zledovatí a ztvrdne a ty si – ako tomu hovoríš – „nedobrý“. V tej chvíli dokážeš naozaj pohrdať ľuďmi a stávaš sa z teba malý veľký nenávistník. Jasným, bdělým zrakom vidíš to nedobré, (i) ten vzdor a tvrdosť v sebe a zatracuješ sám seba, strácaš vieru v seba a nie si už sám sebe dobrý. Potom ani nejdeš ďalej za Bohom, klíčíš sa mu z cesty, neodpovedáš, keď Ťa oslovuje, klopíš zrak pred lúčom jeho svetla, ktorým by Ti chcel preniknúť do očí a do srdca. Áno, chlapče, môže Ťa ovládnuť až akási zatvrzelosť.
Keď pomyslím na to, že by v kláštore toto na Teba zase mohlo prísť a ja by som bol ďaleko, alebo bol po smrti, kto Ti potom pomôže? Už teraz sa toho desím, keď na to myslím. Potom by naozaj bolo lepšie, aby si si zvolil nejaké úplne všedné, bezvýznamné, bezduché povolanie, áno, bolo by mi milšie, aby si sa stal – ak by to bolo možné – povrchným človekom, nepremýšľajúcim a všedným, ako väčšina. Len to nie, len nie to hrozné, že sa Tě ten zásek zmocní v kláštore, pretože pravdepodobne práve tam nebude nikto, kto by Ťa z toho mohol vytiahnuť.
Nechcem líčiť ďalej, ako by potom – v takom stave – bola ochromená Tvoja duša, ako by vyhasli Tvoje najlepšie sily, ako by sa scvrkol Tvoj vnútorný život a bola zlomená Tvoja krídla. To by totiž nebolo to najhoršie. Nie, to najhoršie by bolo Tvoje onemenenie pred Tvojím Bohom. Ty ani nevieš, aké výtečne milé a naplnené milosťou môžu byť pred Bohom Tvoj život a jednanie, Tvoje rozprávanie i mlčanie. Viac, než by sa dalo vypovedať. Ja to viem a už častokrát som sa s Bohom tešil z toho, že Ťa má. Áno, toto som prežíval. Ale v onom neblahom záseku by si sa pred Bohom zrazu stal nemým a studeným, skončil by ten neustály rozhovor, ktorým ste v láske spolu spojení.
Chlapče, toto sa nesmie nikdy, vôbec nikdy stať. Môžeš-li ma v tomto ohľade uklidniť, potom Ťa sám osobne (pri Tvojom vstupe) do kláštora doprovodím. Ale ak ešte aj dnes musíš povedať: „Áno, tak tomu (s tými záseky) so mnou bude vždycky,“ potom by som sa radšej modlil za to, aby si ešte pred svojím vstupom do kláštora mohol odísť tam, kde už lásku neukončí žiadny súmrak a žiadna zima (ako ročné obdobie).
Teraz som sám pri písaní plakal a nie som so svojím listom vôbec spokojný. Prečo Ti takto musím spôsobovať bolesť? Čoskoro mi napíš, alebo ešte lepšie: čoskoro ku mne príď, ešte pred začiatkom semestra. Nech už na Teba môj list zapôsobí akokoľvek, myslíš na to, že je mi veľmi úzko a vyjdi mi v ústrety!
Tvoj (Peter)
Toliko citácie z knihy. Napadlo ma k tomu ešte niekoľko otázok, ktoré môžu poslúžiť tomu, kto by sa chcel uvedenými myšlienkami zaoberať veľmi dôkladne:
- Trpím aj ja takými „záseky“ a nemotou pred Bohom? Alebo k akým iným nezdravým reakciám mám ja sklon a musím si na ne dávať pozor?
- Aké prostriedky sa mi osvedčili ako liek proti tomu? Ako poctivo sa s tým zverujem Ježišovi?
- Akú pomoc proti tomu som objavil v Písme? Mohl by som nejaké poučenie k tomu nájsť napríklad v evanjeliovom rozprávaní o uzdravení posedlého chlapca (Mk 9,14–29)?
(Z nemčiny preložil a komentárom doplnil P. Gorazd, O.Carm.)
