Nové vystihnutie karmelitánskej spirituality: stanovy Rádu karmelitánov z roku 1995 (4. časť)

Christopher O’Donnell, O.Carm.

Kritériá

Táto záverečná časť sa môže zdať trochu kontroverzná. Ide o štyri hodnoty, ktoré nie sú práve silnými stránkami nášho života, či prvky, ktoré (preto) máme na pamäti a ktoré pestujeme. Ale ony sú aj kritériami – do tej miery, pokiaľ sa podľa nich riadi rozhodovanie týkajúce sa nášho bratstva, nášho poslania a našej vernosti nášmu charizmu. Stanovy obsahujú článok, vytyčujúci smernice pre rozlišovanie v oblasti našej apoštolskej služby.

Ide nám o:

• život bratstva a modlitby uprostred ľudí,
• odpoveď na potreby miestnej a univerzálnej cirkvi,
• uprednostnenie služby chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti,
• zvláštnu pozornosť k otázke postavenia žien,
• zasadzovanie sa o spravodlivosť a mier,
• starostlivosť o tých, ktorí prejavujú záujem o ducha, duchovné dedičstvo a život Karmelu (čl. 93).

Ale existujú tiež kritériá, ktoré riadia aj iné oblasti nášho života, než je apoštolské poslanie. Som presvedčený, že v podstate sú to tieto štyri: Písmo, rozlišovanie, ľudské hodnoty a chudobní ľudia.

Slovo Božie

Písmo zaujíma v našej tradícii zvláštne postavenia. Už v Ráde desiata kapitola stavia za základ nášho života rozjímanie o zákone Páně. V devätnástej kapitole sa požaduje, aby slovo Božie prebývalo v našom srdci, a v predposlednej kapitole sa píše, že sme vyučovaní Písmom.

Už sme si všimli, že v stredoveku sa dávala prednosť štúdiu Písma (pred ostatnými obormi). Znovuoživenie tohto záujmu, k nemu došlo, má niekoľko príčin. Jednou z nich je obrodné biblické hnutie v cirkvi, ktoré pápež Pius XII. v roku 1943 svojou encyklikou Divino afflante Spiritu oficiálne schválil a dal mu nový impulz a ktoré Druhý vatikánsky koncil slávnostne potvrdil vo svojich dokumentoch a v následnej liturgickej obnove. A v ráde boli celořádové stretnutia – radami provincií a generálnymi kapituly – od polovice 70. rokov sprostredkovávané skúsenosti z Latinskej Ameriky a nové pastoračné porozumenie Božiemu slovu, ako ho medzi inými predával predovšetkým Carlos Meesters. Takisto v rôznych provinciách, napríklad v Taliansku a v Holandsku, sa obnovil záujem o Písmo. Keď sa písali stanovy, mali sme s Božím slovom už bohatú skúsenosť. Domnievam sa, že od tohto okamihu je Božie slovo rozhodujúcim faktorom pri prehodnocovaní pravdivosti nášho bratstva a nášho diela.

Počínajúc tým, ako je to zhrnuté v Ráde (čl. 11), nachádzajú stanovy v Písme inšpiráciu a svetlo pre každú oblasť nášho života:

• vo svetle evanjelia máme skúmať znamenia časov (čl. 13),
• náš kontemplatívny rozmer sa vyznačuje zbožnou pozornosťou k Božiemu slovu (čl. 16),
• hodnoty bratstva majú svoje vyjadrenie a zdroj v Božom slove (čl. 20),
• je odporúčané lectio divina (čl. 20),
• Božím slovom sme vtiahnutí do modlitby a bratstva (čl. 20),
• Eliáš a Mária sú pre nás vzory, ako žiť podľa Božieho slova a ako ho prijímať do hĺbky vlastného srdca (čl. 26, 27);
• v modlitbe načúvame Božiemu slovu ako komunity (čl. 31);
• rozlišovať je treba vo svetle evanjelia (čl. 40);
• poslušnosť zahŕňa spoločné načúvanie Božiemu slovu (čl. 46, 47);
• čistota vyzráva mlčaním a pozornosťou voči Slovu (čl. 63);
• naša modlitba má byť biblická a máme sa venovať spoločnej biblickej modlitbe (čl. 65) – takmer každý článok o modlitbe sa odvoláva na Božie slovo;
• apoštolské poslanie sa tu nahlíža ako hlásanie radostnej zvesti; poslanie alebo služba karmelitánov zahŕňa pozorné načúvanie Božiemu slovu (čl. 91);
• keď pri našom apoštoláte učíme modlitbe a duchovnému životu, je nám príkladom Máriino načúvanie Božiemu slovu (čl. 95);
• dbáme na to, aby karmelitánska rodina usmerňovala svoj život podľa požiadaviek evanjelia v duchu Karmelu (čl. 109);
• deviata kapitola o úsilí o spravodlivosť a mier, ktorá je vo stanovách novinkou, je hlbokou meditáciou o Božom slove a zdôrazňuje potrebu čítať Bibliu v kontexte dnešného sveta a taktiež z pohľadu chudoby (čl. 110–116).

Môžeme to všetko zhrnúť a povedať, že dôraz na Písmo sväté po Druhom vatikánskom koncile je v hlbokom súlade s celou našou tradíciou a v týchto stanovách je nám predkladaný s novou silou. Vzniká však otázka, ako má Písmo náš život formovať a stať sa tak pre celý náš život kritériom. Istotne nejde len o to venovať pozornosť metódam modernej biblistiky. Musíme dovoliť, aby v našich komunitách zapustila korene kultúra Písma. To je naliehavý úkol formácie: ukázať, ako k tomu nájsť cestu. A nie iba mladším členom, ale má ísť o celoživotné hľadanie.

Rozlišovanie

S dôrazom na Písmo tesne súvisí povolanie k rozlišovaniu. Slovko rozlišovanie je obsahové a často nepochopené, a to je dôvod, prečo sa vo stanovách používa málo, vlastne iba trikrát. Rozlišovanie môže byť charizmou, zvláštnym darom Ducha svätého, daným človeku, a ten potom inštinktívne poznáva, čo je od Boha a čo od iného ducha alebo od človeka. Jindy sa slovo rozlišovanie používa v širšom zmysle, a to keď jednotlivec alebo skupina vyjadruje úsudky v duchu viery. Toto sa do istej miery dá naučiť; charizmu sa naučiť nedá, hoci aj človek obdarovaný charizmou sa musí učiť používať ho prozreteľne a múdro. Stanovy používajú slová k pojmu rozlišovanie viac alebo menej ekvivalentné, ako prorocké charisma, hľadanie Božej vôle, byť osvietený Božím slovom, rozpoznávanie znamení časov.

Kľúčový pohľad stanov je, že musíme byť ľuďmi, ktorí sa nechávajú neustále učiť Duchom svätým. Neustále znamená: nemáme hotové odpovede, a preto musíme neustále prehodnocovať svoje názory a jednanie, byť pripravení ich zmeniť alebo upraviť. Máme sa nechať učiť: nie sme sebestační, nemožno sa spoľahnúť na svoje vlastné sily a rozum. Sme závislí na Duchu svätom. Toto vyučovanie bude zriedka prebiehať prostredníctvom priameho vnuknutia, skôr bude sprostredkované slovom Božím, bratmi a sestrami, znameními časov, chudobnými ľuďmi a ľuďmi na okraji.

V súvislosti s rozlišovaním môžu vyvstať rôzne obtiaže. Ľudia môžu mať rozlišné predstavy o tom, v čom vôbec rozlišovanie spočíva: či ide o charizmu, alebo nejakú techniku, alebo nevyhnutný a spoľahlivý dôsledok úprimného dialógu. Rozlišovanie môže byť aj zneužité, keď ho ľudia očakávajú v najzákonitejších a najosvedčenejších záležitostiach. Je možné s ním takisto manipulovať, buď keď ľudia o niečom tvrdia, že to tak rozlišili, alebo keď popierajú, že k skutočnému rozlišeniu došlo. Je zaujímavé, že v ignaciánskej tradícii sa k skutočnému rozlišovaniu požaduje druhý stupeň pokory, to znamená, že človeku je absolútne jedno, aký bude výsledok, iba dbá, aby sa stala Božia vôľa. Pre tento postoj je nevyhnutná čistota srdca. V závere kapitoly, ktorá sa zaoberá miestom nášho rádu v cirkvi, je vysvetlené povolanie k rozlišovaniu.

„V dobe, keď ľudské pokolenie začína novú etapu dejín, my karmelitáni, podnecovaní Duchom, ktorý pôsobí v cirkvi, sa snažíme prispôsobiť náš životný program novým podmienkam a usilujeme o porozumenie znamením času, aby sme ich skúmali vo svetle evanjelia, nášho charizmu i nášho duchovného dedičstva, a toto mohli vnášať do rôznych kultúr“ (čl. 13).

Niektoré dôležité pohľady stanov na rozlišovanie:

• Hľadanie Boha v kontemplácii a „a prijímanie darov Ducha dáva karmelskému spoločenstvu väčšiu pozornosť voči znamením časov, citlivosť k prítomnosti Slova v dejinách, a to aj prostredníctvom vnímania a hodnotenia skutočností a udalostí v cirkvi a v spoločnosti“ (čl. 18).
• V časti o bratstve čítame: „Kontemplatívny postoj k svetu okolo nás, ktorý nám dáva objaviť v tom, čo každodenne prežívame, prítomnosť Božiu, nám dáva nachádzať Boha zvlášť v našich bratcoch“ (čl. 19).
• V časti, ktorá sa zaoberá službou uprostred ľudí, čítame:
  „Ako kontemplatívne spoločenstvo hľadáme Božiu tvár aj v srdci sveta. (...) Bratské spoločenstvo Karmelu sa cíti živou súčasťou cirkvi a dejín: ako spoločenstvo otvorené, schopné načúvať svojmu okoliu a nechať ich klásť otázky; ochotné prijímať výzvy dejín a dávať autentické odpovede života podľa evanjeliových rád na základe vlastného charizmu“ (čl. 21).
  „Primárnemu rozdeľovaniu pracovných úloh a ich prijímaniu spoločenstvom ať predchádza rozlišovanie na rôznych úrovniach“ (čl. 33 – tu je teda priamo použité slovo rozlišovanie).
  „Aby sme boli verní svojmu povolaniu k životu v bratstve, je nevyhnutné naše každodenné „obratenie k evanjeliu“. (...) Konkrétne formy obrátenia je treba hľadať, a to predovšetkým stálym rozlišovaním, kedy na život pohlížíme vo svetle evanjelia, znamení doby a skúsenosti chudobných“ (čl. 40).
• Články o poslušnosti vyslovujú požiadavku rozlišovania:
  „Následovať poslušného Krista pre nás dnes znamená spoločne načúvať Božiemu slovu, prijímanému a žitému v cirkvi; umieť čítať „znamenia časov“, aby sme rozpoznali Božiu vôľu dnes“ (čl. 46).
• V časti o poslušnosti sa tiež kladie dôraz na spoločný rozmer rozlišovania k dosiahnutiu pravdivej poslušnosti:
  „Naša poslušnosť voči Bohu sa nás týka nielen ako jednotlivcov, ale aj ako komunity. Komunita je totiž miestom, kde sa Božia vôľa hľadá spoločne. V tomto hľadaní sa učíme jedni od druhých a sme spoluodpovední za načúvanie Božiemu slovu a za plnenie Božieho slova, prijímaného vo svetle znamení časov a vykladaného podľa charizmu Rádu“ (čl. 47).
• Predstavený má zaručovať náležitý dialóg a rozlišovanie (čl. 48).
• Autentické prežívanie chudoby vyžaduje od nás v dnešnej dobe okrem iného „zdravo a vyvážene rozlišovať v otázke foriem našej prítomnosti uprostred ľudí a zameriavať ich k oslobodeniu a celkovému rozvoju človeka“ (čl. 54).
• Modlitba nás uschopňuje k tomu, že „to, čo sa odohráva v nás i okolo nás, vnímame vo svetle Božom. Celý náš život musí byť tak hlboko kontemplatívny, aby sme všetko dianie videli akoby Božími očami“ (čl. 78).
• V článku 93 už sme si všimli kritérií pre apoštolské poslanie. Táto kapitola tiež zdôrazňuje potrebu vedenia v našom rozhodovaní čo do apoštolátu: „Sme vedení učením pastierov cirkvi, svojou tradíciou a jej hodnotami, znameními časov a predovšetkým načúvaním Slova, pričom pamätáme na jeho výklad z pozície chudobných“ (čl. 91).

Toto kritérium rozlišovania kladie potom vo stanovách v celom ich bohatstve vážne požiadavky na formáciu. Protiví sa prílišnému individualizmu, ktorý je chorobou našej spoločnosti. Ako kritérium je rozlišovanie možné jedine v kontemplatívnom bratstve uprostred ľudí; a naopak: toto charisma uskutočníme tam, kde žijeme, jedine skrze rozlišovanie.

Ľudské hodnoty

Ľudské hodnoty sú pre náš život a pre naše poslanie tiež kritériom. Je ťažké sa o tejto oblasti vyjadrovať, pretože je v nej veľa skreslení. Často sa hovorí o nedostatku ľudskosti v zasvätenom živote v predkoncilnej dobe. Spomínam si, ako mi asi pred dvadsiatimi rokmi jeden starší írsky rehoľník rozprával, ako sa pozerá na minulosť: „Keď bol menovaný nový prior, vždy sme boli zvedaví, či bude zlý, alebo ešte horší.“ A predsa v praxi tu bola množstvo ľudskosti, aj keď sa to mohlo ukázať až vtedy, keď niekto zostarol alebo ochorel. Ako som už povedal, skôr bola láska zakódovaná a zašifrovaná.

Dnes vládne „kult seba“, modlárstvo naplnenia. Ľudia sa stali ostražitými pred dlhodobými záväzkami, majú sklon byť štedrí podľa svojich vlastných predstáv, až príliš citlivo vnímajú, keď sa niečo dotýka ich pohodlia alebo zvyklostí. Mnoho mladých ľudí sa vyjadruje tak, akoby sme mali takmer právo byť naplnení. Toto právo máme, ale vždy to bude pod krížom.

Napriek tomuto modlářskemu kultu ľudských hodnôt a vážnemu zanedbaniu zvestovania kríža, ľudské hodnoty sú veľmi dôležité, o tom sa začalo hovoriť na Druhom vatikánskom koncile. Túto tematiku nachádzame aj vo stanovách z roku 1971, ktoré napríklad už varujú pred nadmernou prácou. Súčasná ráda legislativa k tomu tiež hovorí veľa podnetného, lenže to nie je vždy prijímané. Zvlášť si musíme dať pozor, aby sme to, čo je tu povedané o ľudských hodnotách, nepojímali oddelene od ďalších prvkov – púšte, bratstva, kontemplace a poslania (apoštolátu).

Obzvlášť pozornosti si zaslúžia nasledujúce myšlienky:

• Kvalitu medziľudských vzťahov v karmelitánskej komunite je treba neustále rozvíjať: „Byť fratres pre nás znamená rásť v spoločenstve a v jednote, v prekonávaní rozdielov a privilégii, v spoluúčasti a spoluodpovednosti, v zdieľaní dobrých, spoločného životného programu a osobných charizmov; a takisto dbať o duchovné i duševné blaho osôb a kráčať pritom cestami dialógu a zmierenia“ (čl. 19).
• Okamihom zvláštnej dôležitosti je pre komunitu „zdieľanie radostí, starostí a priateľstva“ (čl. 31h).
• „Život vo spoločenstve už svojou povahou musí podporovať ľudský rast rehoľníka – intelektuálny, duchovný a pastoračný“ (čl. 33).
• „Komunita musí ďalej dbať na to, aby žiadny rehoľník nebol tak preťažený prácou, ani apoštolskou, že by sa mu spoločný život a cvičenia zbožnosti stali nemožnými alebo príliš obtiažnymi“ (čl. 33).
• Mediálne prostriedky sú hodnotené kladne, ak sa dbá, aby nebola „pošliapávaná dôstojnosť a sloboda ľudí“ (čl. 34).
• Článok o čistote hovorí, že hlbšie prijatie (obsahu) sľubu „nastáva neustálym procesom pretransformovania všetkých afektívnych schopností“ a pritom „rastie pravdivosť a priehľadnosť našich vzájomných vzťahov“ (čl. 61).
• Články o čistote končia nádhernou víziou plného ľudského rozvoja skrze celkový postoj lásky (čl. 63).

Myslím, že téma ľudských hodnôt nie je vo stanovách podrobne rozvinutá. Je dôrazne načrtnutá, ale nie sú tu príliš ponúknuté nejaké prostriedky. Myslím, že to predstavuje dôležitú oblast hľadania a zvláštnu výzvu pre tých, ktorí sú poverení výchovou mladších bratov. Je treba to vziať vážne, ale musíme tiež pochopiť, že nie všetko, čo sa robí v mene ľudských hodnôt, je v súlade s hodnotami evanjelia. Tu je potrebné práve rozlišovanie.

Chudobní

Posledným kritériom pre náš bratrsý život a naše apoštolské poslanie sú chudobní. Tento náhľad sa dočkal rýchleho rozvoja. Konventy bratov boli vždy miestami, kde sa chudobným dostávalo starostlivosti. Skutočnosť, že k nám chudobní prichádzajú, poukazuje na to, že nás vnímajú a že od nás niečo očakávajú. Jednou z príťažlivých charakteristík rádu je, že sme nikdy neboli príliš na očiach. Okrem oblasti spirituality sme mali málo veľkých teológov. Neboli sme dôležití v historickom a kultúrnom vývoji európskej spoločnosti. Dokonca sme sa vyhli aj inkvizícii. Tá mala svoje učené cirkevné právnikov z rady františkánov a dominikánov. Rolou karmelitánov bolo skôr utešovať ubohé nešťastníky, ktorí boli vedení na popravu ako kacíri. Karmelitáni sa chudobným snažili pomáhať najčastejšie tichým, skrytým spôsobom.

Súčasný významný rozvoj pozornosti voči chudobným môžeme kľudne dať do časovej súvislosti s prednáškou peruánskeho teológa Gustava Gutiérreza v roku 1968. S ním vznikla teológia oslobodenia. Objavili sme novú teológiu, ktorá sa nesnažila iba porozumieť skutočnosti, ale snažila sa zmeniť situáciu ľudí spoločensky závislých. Rôzne teológie oslobodenia sa rýchlo rozvíjali. Hovorím „rôzne“, pretože ich bolo mnoho. Zásadné pre tieto teológie oslobodenia je zistiť, prečo sú ľudia chudobní alebo na okraji. Z mnohých strán a z mnohých dôvodov k nim vznikol odpor. Jedným dôvodom, v poslednej dobe menej použitelným, je skutočnosť, že niektorí zastáncovia tohto smeru zpočiatku používali ako prostriedok analýzy marxizmus. To stačilo, aby vznikla opozícia. Je známy výrok brazílskeho arcibiskupa Heldera Camary: „Dávam chudobným jesť a nazývajú ma svätcom. Ptám sa, prečo sú chudobní, a nazývajú ma komunistom.“

Témami oslobodenia sa z veľkej časti zaoberali stretnutia na úrovni celého rádu v období 1971–1987. I tu je pozorujúci vývoj. Chudobní, alebo – ako sú stanovy často nazývaní – minores sú dnes všetci, ktorí sú na okraji alebo nejakým spôsobom odcizení. To neznamená len materiálne chudobní, ale aj ľudí odsunutých na okraj spoločnosti pre ich kultúru, pohlavie, sexuálnu orientáciu, rasu, náboženstvo, alebo situáciami, kedy sú na niekom závislí, násilím... Všetci utláčaní nášho sveta potrebujú oslobodenie.

Za povšimnutie stojí vo stanovách tiež zmienka o tom, že sa potrebujeme od chudobných učiť, že máme čítať Bibliu z ich – prínosného – uhla pohľadu. Keď sa Biblia číta v brazílskej chatrči alebo v latinskoamerickom slume, je to úplne iná kniha. I chudobní nám môžu ukázať, ako v Božom slove nachádzajú „dobrú správu“.

V hľadaní kritérií pre náš životný štýl, pre naše bratstvo a naše apoštolské poslanie sú pre nás dôležité nasledujúce myšlienky stanov:

• Karmelitáni prejavujú solidaritu so všetkými, ktorí trpia, ktorí dúfajú a ktorí sa cele venujú hľadaniu Božieho kráľovstva (čl. 21).
• Býť uprostred ľudí „je proroctvom spravodlivosti a pokoja v spoločnosti a medzi národmi (...) A je tiež rozhodnutím zvoliť si zdieľanie života s tými, ktorí kráčajú dejinami ako minores (menší, druhořadí), aby sme týmto bratom povedali, viac životom než ústami, slovo nádeje a spásy. Taká voľba je logickým dôsledkom nášho sľubu chudoby, složeného v spoločenstve bratov žebravého rádu, a je v súlade s poslušnosťou voči Ježiši Kristovi, ktorú žijeme tiež v poslušnosti voči chudobným a tým, v ktorých predovšetkým sa zrkadlí tvár Páně“ (čl. 24).
• Eliáš „je prorokom solidárnym s chudobnými a opomíjanými a bráni tých, ktorí trpia násilím a nespravodlivosťou“ (čl. 26).
• Časť o zasvätenej chudobe zdôrazňuje Kristovo zdieľanie s maličkými a chudobnými (čl. 50).
• V tej istej časti sa hovorí, že „chudoba je skutočnosťou dvojznačnou a zložitou“ a že musíme byť ľuďmi, ktorí „sú solidárni s chudobnými a zriekajú sa každej túžby panovať a stačiť si sám“ (čl. 53).
• Text ďalej zdôrazňuje potrebu „zabývať sa štúdiom a poznávaním ekonomických, sociálnych a morálnych príčin oné chudoby, ktorá je ovocím nespravodlivosti“ (čl. 54).

To nám pripomína tezu z teologického inštitútu v Milltowne: „Hriech, ale nie hriešníci“ (Sinn but no sinners).

Zaviedlo by nás príliš ďaleko, keby sme sa mali podrobne zaoberať deviatou kapitolou stanov, nazvanou Apoštolské poslanie a uskutočňovanie spravodlivosti a mieru na svete. Táto kapitola málo bola do stanov zahrnutá. Predovšetkým si uvedomme, že táto kapitola nás nabáda čítať znamenia časov a že ona sama nás v tom zároveň cvičí.

Zostáva všimnúť si ešte, ako dôležité je vidieť chudobných a vidieť, čo to znamená byť chudobný, coby kritérium pre náš život. A ako formátorov by nás tu mala zaujímať ešte jedna vec. Mali by sme sa zamyslieť, prečo téma „Spravodlivosť a mier“ nezapustilo v našom ráde korene tak veľmi ako iné témy, rozpracované v sedemdesiatych rokoch.

Záver

Stanovy sú aj napriek všetkým chybám a nedostatkom pozoruhodným pokusom predstaviť životaschopnú karmelitánsku spiritualitu pre dnešnú dobu. Otvárajú nové obzory, ale vyslovujú aj veľké výzvy. Ich krásu sa snažíme uskutočniť v krehkosti našich komunít.

Z angličtiny preložili Miluše Hosnedlová a Jája Vanišová.