(k 100. výročiu narodenia P. Metoděja Minaříka, O.Carm.)
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
V tomto auguste uplynulo sto rokov od narodenia P. Metoděja Minaříka, O.Carm. Bol posledným žijúcim karmelitánom predvojnového obdobia a jemu spoločenstvo Karmelu v našej krajine vďačí za to, že mohlo prežiť obdobie totality a dokonca sa rozrastať. V budúcom roku v septembri si pripomenieme desiate výročie jeho úmrtia. Preto sme o jeho živote pripravili výstavu, ktorá je a aj v nasledujúcich mesiacoch bude na zhliadnutie v ambitu vyderského pútnického miesta. Preto sme sa nad jeho odkazom zamýšľali 16. júna tohto roku pri celoštátnej pútí tretieho rádu v Kostelnom Vydří. Nyní bych sa rád aj na stránkach nášho časopisu k tomuto tématu vrátil a znovu uvažoval o tom, aké duchovné podnety pre nás pripomienka týchto výročí a osobnosti otca Metoděja môže znamenať.
Oživme si v pamäti najprv stručne fakty o jeho živote. P. Metoděj sa narodil 20. 8. 1912 vo Slavičíne a pri krste dostal meno František. Vo svojom rodišti prežil prvých 14 rokov svojho života. Mal štyroch súrodencov, sám bol najmladší. Tatko zomrel, keď mal František dvanásť rokov. Od roku 1926 študoval František na Arcibiskupskom gymnáziu v Kroměříži. Tam prostredníctvom čítania Dějin duše spoznal svätú Teréziu z Lisieux a vďaka inej knihe aj sv. Jana od Kríža. Pod vplyvom tejto literatúry sa rozhodol vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Nenechal sa odradiť ani tým, že u nás bol vtedy jediný kláštor karmelitánov – na opačnom konci Moravy v Kostelnom Vydří – a že noviciát bolo nutné absolvovať v zahraničí. Nastúpil do kláštora hneď po maturite (v roku 1933), noviciát začal na sklonku roka v bavorskom Straubingu, potom prežil päť rokov v kláštore v Bambergu a študoval teológiu. V tom čase zložil v ráde večné sľuby. Po prijatí kňazského vysviacky a po dokončení štúdia prišiel do komunity v Kostelnom Vydří.
Na tomto pútnickom mieste žil do roku 1950, keď bol zatknutý a prevezený do koncentračného kláštora v Želive, kde strávil päť rokov, nasadený spolu s ostatnými na rôzne manuálne práce. Po prepustení na jeseň roku 1955 nemohol pôsobiť ako kňaz, hľadal zamestnanie a nakoniec od leta 1956 začal pracovať ako skladník a po čase ako účtovník v Domove dôchodcov v Albrechticiach nad Orlicí, kde mu bolo štátnymi orgánmi dovolené slúžiť tamojšej komunite rehoľníc ako výpomocný duchovný. Keď v roku 1973 mohol odísť do dôchodku, presťahoval sa do Domova dôchodcov vo Štěkni u Strakonic, k sestrám inštitútu Mary Ward, kde mohol pokračovať vo svojej kňazskej službe, aniž po ňom bolo požadované civilné zamestnanie.
V lete roku 1968 spolu so svojimi dvoma spolubratmi P. Prokopom Valenou a P. Melicharom Karáskom mohol podniknúť cestu do Ríma a zúčastniť sa generálnej kapituly rádu, stretnúť sa slobodne s predstavenými i s bratmi zo zahraničia. Takto povzbudení sa snažili bratia po návrate do vlasti navzdory nepriazni totalitného režimu „v skrytu zakladať mužský i ženský Karmel u nás.“ Postupne na tento úkol zostal P. Metoděj sám. P. Prokop Valena v roku 1971 zomrel a P. Melichar Karásek, ktorý bol farárom v Kostelnom Vydří, ho iba podporoval svojimi sympatiami. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí P. Metoděj prijal tajne do rádu niekoľkých kňazov a bohoslovcov. Niekoľko žien, ktoré duchovne viedol, složilo do jeho rúk sľuby sestier karmelitek. Schádzal sa so spoločenstvom tretieho rádu.
V roku 1984 generálna kurie rádu tajne zriadila v ČSSR novú správnu jednotku: „generálnu delegatúru", ktorej predstaveným – delegátom generálneho preláta pre našu krajinu – bol menovaný P. Metoděj. Od roku 1985 sa spolu so sestrami zo Štěkně presťahoval na Dobrú Vodou u Nových Hradov.
Pri obnove slobodného rehoľného života po spoločenskom prevratu v roku 1989 sa vzhľadom na svoje stáří P. Metoděj rozhodol žiť ďalej na Dobré Vodě. Ale modlitbou, korešpondenciou i návštevami a radou podporoval bratov a sestry v úsilí o poctivý duchovný a rehoľný život. V lete roku 1999 sa presťahoval do kláštora v Kostelnom Vydří. Hoci ho k tomu viedli narastajúce ťažkosti veku a potreboval pomoc od druhých, komunita bratov ho vnímala ako svoju veľkú oporu. Po mŕtvici a následnom dvojdňovom pobyte v nemocnici zomrel 19. septembra 2003.
Toľko stručne životopisná dáta. Snáď sa nám podarí vydať ich v nejakej forme podrobnejšie. Nyní sa chcem zamerať predovšetkým na inšpiráciu a povzbudenie, ktoré v životnom svedectve P. Metoděja vidím.
Veľmi dôležitou hodnotou, ktorú mu dala určite jeho rodina, bola hlboká ľudskosť, empatia a jemnocit, s ktorými šiel životom. Tým si získaval srdcia druhých už na prirodzenej rovine. K tomu sa úzko spájala jeho pokora a akási základná poddajnosť, ktorá sa prejavovala v mnohých podobách. (Najvýstižnejší by mi pripadal výraz submisivita, ale snažím sa cudzím slovám vyhýbať.) S tým súviselo, že sa rád učil – učivu školnému, jazykům, ale práve tak aj životnej múdrosti a umeniu duchovného života. Ctil autoritu a vôbec si druhých vážil. Bral ich vážne a pozorne im naslouchal. Bolo pre nás, mladších a ambicióznych, v kláštore až zahanbujúce, keď v posledných mesiacoch svojho života, keď sa spoločného jedla zúčastňoval na invalidnom vozíku a fakticky slepý, po nejakej dlho trvajúcej schôdzke komunity s nejakým hosťom sa P. Metoděj toho brata, ktorý ho odvádzal späť do jeho izby, pokorne opýtal: „Kto to bol?“ Celú dobu tiše sedel a počúval, nechcel sa pýtať, aby nevyrušoval… Túto svoju tvárnosť prejavil tiež svojou schopnosťou nadchnúť sa pre život s Bohom po vzore karmelských svätcov, poslechnúť Božie volanie a stať sa rehoľníkom a kňazom. Výchovu, ktorej sa mu dostalo v nemeckých kláštoroch, prijal so všetkou svojou poctivosťou; a po celý život potom usiloval o život naozaj zasvätený Bohu: skromný, duchovný, preniknutý modlitbou, ochotnou kňazskou službou, prehlbovaný štúdiom, ukázněný, asketický… Bez nadsázky môžeme povedať, že si zamiloval Karmel – ako duchovnú cestu aj ako spoločenstvo, zahŕňajúce kanonizovaných svätcov a nekanonizovaných učiteľov duchovného života práve tak, ako tých, ktorí vytvárajú spoločenstvo Karmelu v rozmere pozemskom dnes. Táto láska ho rozpalovala po celý život a vždy o nej bol ochotný hovoriť, zdieľať ju, získavať pre ňu druhých.
Nesetkával sa však iba s ideálmi. Narážal jednak na svoju slabosť: nemal pevné zdravie, uvedomoval si svoju introvertnú povahu, zakúšal (hoci aj rád a dobre hral volejbal) svoju značnú nepraktičnosť; to všetko mu naháňalo strach, ako bude svoje kňazské pôsobenie zvládať… Ale narážal aj na prostredie, v ktorom sa ocitol. Kostelné Vydří v tej dobe nebolo ani tak kláštorom, ako skôr vidieckou farou. Navyše jeho preláta a najbližší spolubrát P. Prokop Valena bol mužom všestranne mimoriadne obdareným (kazateľ, spevák, organista, organizátor, šprýmař, režisér ochotníckeho mládežníckeho divadla atď.). V mžiku dokázal byť pánom situácie, osloviť druhých a presvedčiť ich, upútať pozornosť neposedných detí, získať si obľubu atď. V porovnaní s ním pociťoval P. Metoděj rôznu svoju nedostatočnosť tým zreteľnejšie.
Pokoření, ktoré od extrovertnej, ale dobrosrdečnej(!) pani preláta otec Metoděj tu a tam sklidil, snáď nebolo tak bolestné ako pocity vlastnej nezpůsobilosti. Určite v spojitosti so svojimi vlastnými zápasmi P. Metoděj pri kázaniach i duchovnom sprevádzaní preto toľko zdôrazňoval dôveru voči Bohu a odvahu ísť po ceste, na ktorú nás On postavil. Zmieniená jeho submisivita sa ale naprosto neprejavila, ak šlo o duchovné ideály. Nesľúbil z nich, aj keď videl, že ich nedosahuje on sám, ani keď videl, že ich nedosahuje jeho okolie. Nakolko mohol, zostával im verný aj na svoju vlastnú päsť, aniž by druhých v ich postoji lámal alebo na nich vyvíjal nátlak nejakou svojou nespokojnosťou či rozladenosťou.
Obrátíme-li pozornost ke spiritualitě otce Metoděje, zmiňme na první místě jeho poslušnost vůči církvi a jejím autoritám: papeži a biskupům, v řádu pak představeným. Jejich výroky nebo stanoviska přijímal jako určující vodítko. Ale také vůči autoritě světců a jejich duchovní zkušenosti. Tento rys opět souvisí s jeho submisivitou. Nešlo o nic povrchního. Chtěl být opravdovým křesťanem a opravdovým karmelitánem.
O jeho lásce ke karmelitánskej duchovnej tradícii už sme sa zmienili. Veľkou láskou miloval Pannu Máriu. Rád o nej kázal, rád citoval výrok „Carmelus totus marianus“ (Karmel je celý mariánsky), napísal zošit Mariánská dogmata, putoval na mariánske pútnické miesta… Fotografiu obrazu Panny Márie z Kostelného Vydří mal na svojom pracovnom stole po celý život. Keď vo stáří kázal alebo promlúval o Panne Márii, bolo treba s láskyplným ohľadom na neho dať pozor – naprosto si nehlídal čas a dokázal mluviť veľmi dlho. S tým bolo treba počítať. Ďalší dôležitý rys jeho spirituality predstavovala úcta k Duchu svätému. S vďačnosťou si pripomínal, že niektoré dôležité udalosti jeho života boli spojené so svätodušnými sviatkami alebo so svätodušnou úctou. Poveril šestisvazkové vydanie zápiskov o mystických milostiach sv. Magdalény de’ Pazzi, karmelitky, ktorá veľmi ctila Ducha svätého. Bola – aj vďaka tomuto svojmu zaníteniu pre Ducha svätého – obľúbenou sväticou otca Metoděja. Odvolávať sa na výroky a skúsenosti veľkých svätcov Karmelu bolo pre neho samozrejmosťou. Od sv. Terézie z Lisieux sa naučil klásť dôraz na lásku, na dôveryplný vzťah k Ježišovi. Tradícia tourainskej reformy ho viedla k horlivej snahe stále prežívať Božiu prítomnosť, žiť s vedomosťou Božej blízkosti.
V jednom svojom dopise shrnul nauku o duchovním životě ve stručnosti takto:
„Vôbec celý život, zvlášť duchovný život, je vec lásky, vychádzajúcej u nadprirodzeného života z viery. Láska je osobná, je to vzájomný styk osôb, vzťah k niekomu, styk s ním. V tomto prípade styk s Bohom, s Ježišom Kristom, s Pannou Máriou. V Karmeli je hlavný cieľ: stále, aktuálne (uvedomované), intímne (dôverné, láskyplné) styk s Bohom. Ten sa deje predovšetkým v modlitbe. To všetko vedie k snahe žiť v prítomnosti Božej, že táto Božia prítomnosť má vplyv na celé naše smýšľanie a jednanie, že nás cele napĺňa.“
Pretože od mladosti miloval knihy a pretože bol človekom plachým a introvertným, trávil mimo zamestnania svoj čas potom v skromnom pokoji, kde býval. Okrem svedomitej modlitby sa s mravenčí pílou venoval štúdiu karmelitánskych rehoľných dokumentov a diel duchovných autorov. Pretože miloval Karmel a veril v neho, prekladal dokumenty aj spisy svätcov, sám písal… Záujem o spiritualitu a jej štúdium pre neho bol príznak. Ale všetko to poznané vzťahoval na prvom mieste na seba: usiloval o maximálnu vernosť Bohu, o svätosť, o poctivý duchovný život.
Vážil si nielen mystikov, ale aj trpiteľov. Vnímal, že často spolu mystika a utrpenie súvisia. Okrem svätých karmelitek, ktoré prešli velikým utrpením (sv. Terézia z Lisieux, sv. Mária Magdaléna de’Pazzi) mal v úcte tiež Aničku Zelíkovú, Juliánu Engelbrecht a oslovila ho tragická smrť päťročnej dievčinky Michaelky Haukové. S prostotou sa zaujímal tiež o rôzne zjavenia Panny Márie a o posolstvá s nimi spojené. Po páde totality sa potom, pokiaľ mu to jeho sily dovolili, využil možnosti, ktoré predtým neboli, a spolu s bratmi či priateľmi sa účastnil niekoľkých pútí do slávnych mariánskych pútnických miest a raz dokonca aj do Svätej zeme.
Jestliže v posledných desaťročiach totality sa stýkal so záujemcami o Karmel, ak sa zúčastňoval a ilegálne prepisoval rehoľu, stanovy rádu i sestier a pripravoval iné materiály, ktoré potom druhým umožňovali spoznať históriu a duchovnú tradíciu Karmelu, čo všetko by vtedy – keby to bolo odhalené – bolo považované za „marenie štátneho dozoru nad cirkvou“, tak to neznamená, že by sa vo svojej bázlivej povahe nejako zmenil. Ale jeho snaha naplniť priania predstavených, jeho láska k karmelitánskej spiritualite a túžba vyjsť v ústrety tým, ktorí po Karmelu túžili, boli silnejšie.
Ani tu teda jeho submisivita neprichádzala k slovu. Veľmi mu záležalo na tom, aby si s komunistickým režimom naprosto v ničom nezadal. Preto bol niekedy i ráznější, než bolo treba. Bál sa, aby nijak s režimom nespolupracoval, aby nesedl na žiadny lep. Rafinovanosť Štátnej bezpečnosti i niekoľkoprátové vyslýchanie, ktoré mu pri jeho jemnocitnej povahe bolo veľmi nepríjemné, boli živnou pôdou pre taký strach a obavy. A napriek tomu to nebol strach neopodstatnený, P. Metoděj svoje kontakty, ktoré by mu pri ich vyzrazení boli nebezpečné, nepretrhol. Ďalej sa venoval mladším tajným karmelitánom i karmelitkám, terciárom, novým záujemcom.
Pre ostatných v spoločenstve Karmelu bola jeho osoba symbolom karmelitánskeho duchovného života. Tomu, čo sám načerpal, vyučoval pri stretnutiach a rozhovoroch i druhé. Vkladal do toho svoju svedomitosť, zanítenie, riskoval nepríjemnosti so Štátnou bezpečnosťou či cirkevných tajomníkov. To, ako sa spoločenstvo bratov karmelitánov pomaly rozrůstalo, so sebou nieslo aj rôznosť názorov medzi mladšími bratmi a s tým spojená napätia. P. Metoděj sa všetkými spôsobmi snažil o zmierenie a ctil každého jednotlivého brata s jeho presvedčením, aj keď radikáli mu jeho shovívavosť zazlievali. Vzpomínam na stesk jedného takého rozohněného brata: „Metoděj je slabý!“ Ale nebyť tohto jeho postoja, bolo by dnes spoločenstvo Karmelu citelne ochudobnené o niekoľko bratov, ktorí by vtedy inak museli odísť.
Otec Metoděj teda staral o spoločenstvo Karmelu vo všetkých jeho výhonkoch. Nedbal na to, že vyhliadky na pád totality a slobodnú budúcnosť neboli veľké a že totalitný režim sa stále chválil svojou mocou a pevnosťou svojich pozícií. Dôveroval v silu prímluvy Panny Márie za súčasný svet, v prisľúbené víťazstvo jej Neposkvrneného Srdca. S vďačnosťou prijímal literatúru a korešpondenciu od bratov zo zahraničia alebo aj návštevy, ktoré sa vzácne a tajne podarilo uskutočniť. S vernosťou a skromnosťou sebe vlastnej sa venoval tiež sestrám bosým karmelitkám, navštevoval ich v Jiřetíne, pojily ho s nimi pekné vzťahy. Ale každý, koho zaujímal Karmel alebo prosto „veci Božie“, sa na neho mohol obrátiť. Ku slovu tu opäť prichádzala jeho pokora: nikto pre neho nebol príliš obyčajný, takže by sa zdráhal sa mu venovať. Nešlo mu o davy, ale aj jediná osoba ochotná počúvať a nechať sa viesť mu už stála za námahu.
Preto aj on bol cez svoju plachosť veľmi obľúbený – aj keď inak než P. Prokop Valena. Jeho úcta k rehoľníčkam bola úplne bezděčná a opravdová aj po rokoch života pri komunitách rehoľníc. Ako každý človek aj on sa stretával s rôznymi nedostatkami a zlými vecami v osobnom živote ľudí, v rodinách, v cirkvi, v spoločnosti. Ale takým veciam nevěnoval pozornosť, nemluvil o tom. Iba musel-li vyslechnúť od druhých nářky či rozhorčení, reagoval na to a snažil sa povzbudzovať ich k nádeji, k odpusteniu, k zmiereniu. S vďačnosťou udržiaval pekné vzťahy s kňazmi, ktorí prichádzali na priateľskú návštevu či k sviatosti zmierenia. Tieto priateľstvá prijímal ako milý dar a vtláčal do seba slová i osudy tých druhých. Službe vo spovednici (napríklad vo Vydří o pútiach) dokázal byť verný s krajín vytrvalosti. Zpovídání využíval jako příležitost učit kajícníky duchovnému životu, vést je na hlubinu.
S úctou sme vzhlížali pokoře, s níž prijímal rastúce ťažkosti stáří, a potom k jeho ochote vrátiť sa na záver života do kláštorní komunity, medzi spolubrát, z ktorých každý bol najmenej o štyridsať rokov mladší než on… A ako už som zmienil, komunita ho považovala za svoju oporu, bol pevným bodom v jej strede. Jeho prítomnosť pobádzala k všestrannému rešpektu, opravdovosti, pokoju, bytostnej zbožnosti, ohľaduplnosti. Pričom sme samozrejme z jeho vnútorného sveta poznali len malú časť. Dělil ho od nás vek, iná životná skúsenosť, postupne aj slepota, nedostatok fyzických síl.
Keď som ho raz v rámci prednášok pre novice, ktorých sa ochotne zúčastňoval aj on, prekvapil prosbou, aby nám vyprával o svojom živote, najprv búrlivo protestoval. Tak rozhodne, že som sa už vzdal nádeje na úspech svojho zámeru. Bohu díky sa nám podarilo ho presvedčiť, že predsa nepôjde o nejaké chválenie sa, ale prosto o rozprávanie tom, ako ho Boh životom viedol. A potom sme vyslechli jeho úžasne zaujímavé rozprávanie, ktoré sa po jeho smrti stalo základom pre zhromažďovanie ďalších informácií o jeho živote. Bohu díky sa dohľadalo tiež mnoho starších fotografií. Na niektorých z nich mňa uchvátil úsmev otca Metoděja. Taký spontánny úsmev som z jeho tváre nepoznal. Vo stáří, keď sme ho mohli poznať my, bol vážny, pokojne láskyplný, vstřícně a zároveň zdrženlivě usměvavý.
Stručne by som myšlienku, ktorá je pre mňa pri ohlédnutí sa za životem P. Metoděja nejsilnější, mohl vyjádřit takto: Boh si volí to, čo je slabé. Videli sme, akú výraznú osobnosť bol P. Prokop Valena. Mohli by sme hovoriť i o úžasnom kňazovi z rádu servitov, P. Bonfilius Wagnerovi, ktorý niekoľko rokov žil též na Dobré Vodě s P. Metodějom a potom v nedalekých Nových Hradech a ktorý s P. Metodějom navázal krásne priateľstvo. P. Bonfilius bol veselý, toľko obľúbený a toľko sa snažil, aby kláštor servitov sa znovu naplnil novými bratmi. A preč sa tieto „veľké“ muže si Pán Boh pre svoje plány nepoužil. Použil si otca Metoděja s jeho bázlivou povahou, krehkým zdravím, vnútornými zábranami. Práve skrze neho dal Karmelu u nás nový vzrůst.
Keď sme hľadali slovo z Písma na náhrobný kameň P. Metoděja, otec Vojtěch Kodet navrhol citáciu z listu sv. Pavla: „Otcov nemáte mnoho…“ (1 Kor 4,15.) Svätý Pavel v liste vytýka Korinťanom, že si nevážia apoštolov a hlasateľov viery, ktorí pre svoju službu prinášajú mnoho obetí. A uzatvára: „Nepíšem to, abych vás zahanbil. Neboť i kdybyste měli na tisíce vychovatelů v křesťanské víře, otců nemáte mnoho. Tím, že jsem vám zvěstoval evangelium, stal jsem se já vaším otcem v Kristu Ježíši. Proto vás vybízím: Buďte takoví, jaký jsem já!“ To všetko sa k vzťahu medzi nami a otcom Metodějom veľmi hodí.
I keď sme nevyhlásili nejaký „rok otca Metoděja“, umínili sme si s bratmi, že týchto 13 mesiacov medzi oboma výročím otca Metoděja, ktoré som zmienil v úvode, prežijeme v intenzívnejšom vnímaní jeho odkazu a v modlitbe za nová povolania do nášho spoločenstva. Vytlačili sme obrázky Panny Márie Vyderskej a na ich rubu text krátkej modlitby, ktorú Vám predkládám aj nyní:
Maria,
Matko a Kráso Karmelu,
pomoz nám plodně žiť
karmelské povolanie
a vydávať o ňom neokázalé,
verohodné svedectvo.
Snúbenko Ducha,
rozněť i v ďalších srdciach
touhu a milosť
kráčať v stopách
veľkých i prostých
svätcov Karmelu.
Amen.
