+ Jean Sleiman, OCD, bagdadský arcibiskup pre latinských veriacich
Predtým, než začnem hovoriť o Panne Márii Karmelskej a o východných cirkvách, je potrebné, aby som spresnil, čo sa pod pojmom východné cirkvi alebo kresťanský Východ a tiež Panna Mária Karmelská myslí. Mám totiž v úmysle opísať vzťah medzi úctou k Panne Márii Karmelskej, prejavovanou zvlášť skrze škapulír, a mariológiou kresťanského Východu.
Avšak kresťanský Východ zostáva rozmanitou cirkevnou realitou. Zahrňuje nasledujúce rodiny odlišné rítom: byzantskú, antiochijskú (sýrsku), východo-sýrsku, asyro-kaldetskú, arménsku a koptsku. Kresťanstvo žije ďalej v krajinách Blízkeho a Stredného Východu a rozšírilo sa do krajín piatich kontinentov. Aby som zostal v rámci Blízkeho Východu, ponechám stranou množstvo diaspór a uprednostním skúsenosť z Libanonu, kde sa všetky cirkvi stretávajú a žijú spoločne s islámom a judaizmom. To je skúsenosť, ktorú som prežíval, avšak so znalosťou iných skutočností, a preto sa mi zdá najvýrečnějšia.
I. Prítomnosť Panny Márie Karmelskej vo východných cirkvách
Panna Mária Karmelská, najmä skrze znamenie škapulíra, je prítomná1 vo východných cirkvách tam, kde sa vyskytuje karmelitánsky rád. Bosí karmelitáni založili v prvých desaťročiach sedemnásteho storočia vo svojich komunitách v Iraku, v Sýrii, v Svätej zemi, v Libanone a v Egypte sekulárny rád. A mnohí veriaci všetkých východných cirkví sa pripojili k „škapulírovému bratstvu“. Kým sekulárny rád zostal zviazaný s kláštorami bratov, škapulír prekonal všetky bariéry. Ako a prečo? Na to sa pokúsime odpovedať potom, čo načrtneme príznaky prítomnosti Panny Márie Karmelskej na kresťanskom Východe.
1. Sviatok 16. júla
Na sviatok Panny Márie Karmelskej 16. júla sa každoročne zhromažďujú všetci, ktorých Panna Mária obliekla do svojho rúcha. Karmelitánske kostoly sa na Blízkom Východe stávajú hojne navštevovanými pútnickými miestami. Vlastnému sviatku predchádza novéna, pri ktorej kazatelia rozprávajú zázraky, ktoré sa v priebehu rôznych storočí prostredníctvom škapulíra udiali. Podoba novény však prešla určitým vývojom. Veriaci sa pred omšou spoločne modlia ruženec a kazatelia sa stále viac snažia svoje kázania spoľahlivo biblicky a teologicky podložiť. Tým nič neubírajú na škapulírových výsadách a práve tak neopomínajú videnie svätého Šimona Stocka, zdôrazňujú však veriacim: chceme-li požívať ochrany škapulíra a prisľúbených milostí obrátenia, je nutné brať kresťanský život vážne.
Slávnostná omša sa koná 15. júla večer. Práve v deň sviatku sa slúži mnoho ďalších omší. Veriaci sa ich zúčastňujú v hojných počtoch a domov sa vracajú so škapulírom. Škapulíre sa totiž rozdávajú so svätým prijímaním. Mnohí si prídu po ďalšie škapulíre po svätej omši, aby ich doniesli svojim priateľom a blízkym, ktorí sa kvôli chorobe, náročnej ceste alebo z dôvodu emigrácie dostaviť nemohli.
2. Kult škapulíra počas roka
So žiadosťou o škapulír sa bežne stretávame počas celého roka. Často nás niekto žiada, aby sme mu „obliekli škapulír“, podobne ako sa žádá o spoveď. Tým, ktorí o škapulír takto žiadajú, veľmi záleží na modlitbe (s tým spojené) a na požehnaní škapulíra. Obvykle dávajú prednosť (plátenému) škapulíru pred medailkou, pretože majú väčšiu dôveru v jeho účinnosť. Každopádne sú tieto stretnutia príležitosťou na duchovné vedenie a na katechézu.
3. Čo pre veriacich škapulír znamená?
Zvlášť je znamením ochrany a vyslobodenia z očistca. S ním sú spojené ešte ďalšie duchovné dobra, tie však v porovnaní s ochranou po celý život a s víťazstvom nad peklom spolu s nádejou na krátky očistec zostávajú druhotnými.
V ľudovej zbožnosti na Východe existujú ďalšie podobné znamenia. Kresťanské matky obliekajú prostredníctvom súkromného sľubu svojim deťom šat nejakého svätca či svätice. U maronitov sa často stretneme s deťmi v rehoľnom rúchu: v rúchu svätého Antona, svätého Charbela a iných. Škapulír Panny Márie Karmelskej si však napriek tomu zachováva svoju osobitosť a prirodzene si v ľudovej zbožnosti nachádza svoje miesto. Stretneme sa s Pannou Máriou Karmelskou vo východných kostoloch?
II. Prítomnosť v ľude, nie v kostoloch
Zdá sa mi, že Panna Mária Karmelská je prítomná v srdci východných veriacich, zato však vôbec v ich kostoloch. Úcta k Panne Márii Karmelskej neprenikla do liturgie a to je veľmi nápadné. Iba sa pripomína v niektorých maronitských farnostiach. Byl jej zasvätený len jediný maronitský kostol v Libanone, a to vďaka osobnej zbožnosti jedného kňaza. V ostatných krajinách o ničom podobnom neviem, ačkoľvek sa tu a tam v nejakom kostole naraziť na vystavenú ikonu. Karmelitky mníšky z Harissy v Libanone zložili vlastné oficium podľa byzantského ritu, to však, pokiaľ viem, nepreniklo vysoké múry ich klauzúry. Či to nie je otázka na zamyslenie?
1. Príbuznosť na základe zabudnutého pôvodu
Zhrniem teraz históriu rádu tak, ako ju obe vetvy Karmelu odovzdávajú z pokolenia na pokolenie: Na počiatku našej mariánskej zbožnosti stojí miesto, meno a zasvätenie. Táto trojica slov zhrnuje najistejšie rysy, ktoré na počiatku poznamenali našu mariánsku spiritualitu: hora Karmel, mariánske meno rádu a výslovná zmienka o zasvätení rádu službe svätej Panne. Budem sa zaoberať iba miestom, kde stála „kaplnka na počesť Panny Márie“. Anonymný pútnik z počiatku 13. storočia nám vo správe o púťach do Svätej zeme podáva prvé mariánske historické svedectvo o ráde, keď hovorí o „krásnom kostelíku Panny Márie“, ktorý latinskí pustovníci nazývaní „bratia z Karmelu“ mali vo Wadi-ain-es-Siah; iná redakcia toho istého rukopisu hovorí o „kostole Panny Márie“.
Následne bude titulom „Panny Márie“ označovaný aj kláštor, akonáhle sa kaplnka značne rozšíri. To možno vyčítať z rôznych starých dokumentov.2 Tento prvotný fakt o kaplnke na hore Karmel dedikovanej Matke Božej je významný, pretože tu má svoj počiatok najstaršia úcta karmelitánov k Panne Márii. Kaplnka postavená k jej cti a pravdepodobne ozdobená jej obrazom dosvedčuje, že pustovníci z hory Karmel chceli žiť úplne v nasledovaní Krista pod láskyplným pohľadom Panny – Matky; to ona predseda zrodu novej skúsenosti cirkvi. Preto ju teda pokladáme za Patronku, podľa slov generálneho prežitého de Millauda anglickému kráľovi Eduardovi I. o Panne Márii, „ktorej chvále a sláve bol samotný rád špeciálne založený“.3 Toto tvrdenie bude neskoršia tradícia dotvrzovať čoraz viac.
Nech mi historici, zvlášť tí, ktorí patria k staršej observancii (t.j. k rádu karmelitánov „obutých“), odpustia. Zdôraznili totiž, ač každý trochu inak, „krížackú“ a „feudálnu“ dimenziu Panny Márie Karmelskej. Je patrónkou (svätých) miest svojho Syna atď.
Podľa môjho skromného názoru by získali viac, keby si hlbším spôsobom položili otázku po pôvode mariánskosti Karmelu. Je snáď možné, aby sa nejaký rád zrodil v určitom prostredí a nebol jím ovplyvnený? Je snáď možné, aby mariánska povaha Karmelu nebola, aspoň na počiatku, mierne orientálna?
V prvotnej reholi sa o Márii nehovorí nič, ako sa tam – okrem výrazu „u prameňa Eliášovho“, ktorý nie je uchránený historickej kritike, – nič nehovorí o samotnom prorokovi Eliášovi. Avšak eliášstvo si môže veľmi správne zakladať na archetype, ktorý Prorok predstavoval pre mníchov na Východe. Mariánskosť Karmelu by len získala tým, že by našla svoj „orientálny“ pôvod.
2. Máriino materstvo
Verím, že takému historikovi, ako je Otec Nilo Geagea, je potrebné prijať, že kostol, pri ktorom sa usadilo prvé karmelitánske pustovnícke spoločenstvo, bol zasvätený Rodičke Božej. Východná mariológia a následná úcta a mariánsky kult na kresťanskom Východe majú svoj základ v Mariinom materstve. Avšak toto Mariino materstvo je vyvrcholením diela Ducha v tejto sionskej dcére; je tiež plodom jej ženstva v najsilnejšom biblickom antropologickom zmysle, plodom jej panenstva ako úplnej disponibilnosti pre Pána. Bude ešte zintenzívnené jej naslouchaním Slovu, ktoré sa v nej stane plodným, (naslouchaním) tomu, ako ju Boh vedie skrze jej vieru, nádej a lásku. Čokoľvek môže Karmel povedať alebo povedal o Panne Márii Karmelskej, má svoj základ v Theotokos (Matke Božej), stále ctenej na kresťanskom Východe, ktorý napriek hlbokej rozdielnosti svojich tradícií v nej vidí tú, ktorá sa medzi ľudskými bytosťami najviac podobá Božiemu obrazu. Vo vzťahu k cirkvi je Mária ikonou Božieho ľudu alebo ešte lepšie, „pôdou, do ktorej bola cirkev zasadená“, ako hovoril svätý Efrém. Eschatologicky potom je tou, v ktorej sa uskutočňuje konečné zbožštenie.4 Je prvá, ktorá videla Boha. Ale je vyvyšovaná najmä pod synergickým aspektom ľudskej spolupráce s Bohom ako v tejto piesni: „Čo Vám obetujeme, ó Kriste! lebo ste sa pre nás stali na zemi viditeľným ako človek? Všetko stvorenie z Vás vzišlo Vám totiž vydáva svoje svedectvo vďačnosti: Anjeli svoj spev; nebo hviezdu; Mudrci svoje dary; Pastieri svoj úžas; zem jaskyňu; púšť jasličky; my potom Matku Pannu“ (Troparion k Narozeniu Ježiša Krista).
III. Prítomnosť kresťanského Východu v mariológii Karmelu
Hlboká mariológia Karmelu, mariológia našich svätcov, môže veľmi dobre vstúpiť do dialógu s mariológiou kresťanského východu, nechať sa ňou obohatiť a naopak obohatiť ju. To predpokladá vybudovať špecifickú mariológiu, najmä s ohľadom na mystickú skúsenosť Terezie od Ježiša a Jana od Kríža a iných svätcov Karmelu. Terezie Benedikta od Kríža je dobre zvoleným sprievodcom, ktorý by toto dielo viedol – svojim fundamentálnym antropologickým prístupom, svojou zhrnujúcou teologickou reflexiou, svojim mystickým prístupom, do hĺbky prenikajúcim tajomstvom, a hlavne svojou osobnou skúsenosťou s Bohom. Veď v šoa, pri vyhladzovaní Židov, stojí Edita ako Panna Mária u nohy Kríža. Alebo lepšie, nie je iba u nohy Kríža: ona sama je ukrižovaná.
Táto mariológia sa bude môcť dobre zapojiť do dialógu na rovine obrazu a podobnosti, čo je archetyp drahý byzantskému kresťanskému východu, na rovine zbožštenia, novej zmluvy, ciest poznania a najmä kontemplácie.
Svätý Efrém vyzdvihuje Máriinu krásu a svätosť: je sprievodcom pre pátranie po kráse a nádhere Karmelu. Vyzdvihuje Mariin vzťah k eucharistii, ktorá živí Telo Kristovo zrodené z jej lona. To je téma, ktorú môže Karmel pre ženskú dimenziu svojej spirituality a svojich osobností dôkladne prehĺbiť a rozvinúť. Efrém vyzdvihuje intímne zjednotenie Márii s Ježišom: to je prehúpanie k mystickej skúsenosti svätcov Karmelu. S Jánom Damaským, ktorý buduje syntézu východnej patristickej teológie, môže Karmel bez váhania povedať: „Mária, ty si naša Pani, ktorej my veriaci zasväcujeme ducha, dušu, telo, celé svoje bytie, a ctíme ťa, nakolko môžeme, hymnami, žalmami a duchovnými piesňami“ (In dormitionem, I, 14, PG 96, 720c).
Záver
Panna Mária Karmelská je prítomná u veriacich kresťanského Východu. Podľa môjho skromného názoru je pre nich zajedno s „auxilium christianorum – pomocnicou kresťanov“. Tento titul, pod ktorým je vzývaná, je naplnený slzami a krvou dodnes dramatických dejín, dejín neustáleho ustupovania východného kresťanstva a jeho ustavičného utrpenia. Odev Panny Márie je tak vnímaný a nosený ako znamenie ochrany uprostred ohrozenia.
Tieto myšlienky zazneli pôvodne ako príspevok v rámci karmelitánskeho seminára o Panne Márii, ktorý sa konal 14. až 21. júna 2001 v talianskom Sassone. Poriad Edizioni Carmelitane bol uverejnený v zborníku In communion with Mary: Our heritage and prospects for the future, vydanom v Ríme v roku 2003, tento článok, ktorý sme s láskavým súhlasom vydavateľstva prevzali. Z francúzštiny ho preložila Barbora Turkova.
