P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
„Rodina“ vyderského obrazu Panny Márie Karmelskej
Priznávam, že taký názov je trochu zvláštny. Ako v rodine, aj medzi rôznymi obrazmi (v našom prípade medzi obrazmi Panny Márie Karmelskej) existuje príbuznosť. Pôvodne som veril, že sa mi podarí odhaliť reťazec priamej návaznosti medzi vyderským obrazom a staršími karmelskými obrazmi až k tým najpôvodnejším. Po nejakej dobe, keď sa snažím o tomto témate premýšľať a zhromažďovať dostupné poznatky, som „zkrotol“ a stal sa skromnejším. Netroufam si vynášať hypotézy o priamej návaznosti vyderského obrazu na iný (vo vzťahu: matka – dcéra), ale iba hovoriť o príbuznosti bez bližšieho určenia (príbuznými sú matka s dcérou, sestry medzi sebou, ale aj neter s tetou atď.). Ak pobúrim odborníkov, ospravedlňujem sa im, ak nám pomôžeme vidieť Mariinu krásu v novom bohatstve a sviežosti, splní sa, oč mi išlo.
Panna Mária, nazývaná „La Bruna“
Meno tohto obrazu by sme mohli doslovne preložiť ako Panna Mária Snedá a nie je ťažké si domýšľať, že toto označenie má svoj pôvod v tmavej farbe pleti znázornenej Panny Márie.
Obraz sa uchováva v kostole pri kláštore karmelitánov v Neapoli a stal sa tak známe a tento kostol tak vyhľadávaným pútnikmi, že sa chrámu dostalo čestného prehlásenia bazilikou: Basilica Santuario del Carmine Maggiore.
Legendy tvrdia, že vlastou obrazu je Svätá zem, že totiž tento obraz si do Neapola priniesli karmelitáni priamo z hory Karmel.
Historici potvrdzujú, že karmelitáni sa nedlho po vzniku svojho spoločenstva začali pred náporom Saracénov sťahovať do bezpečia Európy. V Neapoli sa usadili asi okolo roku 1250, a to najprv mimo mesto na mieste zvanom Campo Moricino – ako pustovníci. Tak to odpovedalo ústraniu v karmelských horách, kde rád vznikol, a pôvodnej podobe ich života. V tej dobe na Campo Moricino stál kostelík zasvätený sv. Mikulášovi (povedomému svätcovi – divotvorcovi). V tomto kostelíku bola jaskyňa alebo krypta, v ktorej sa nachádzala ikona Panny Márie s Dieťaťom. Obraz bol pripisovaný sv. Lukášovi (ako ostatne rada iných v tej dobe), ale jedná sa o dielo pravdepodobne toskánskej školy a pochádzajúce zo 13. storočia. Patrí k však najstarším alebo je snáď vôbec najstarším mariánskym karmelitánskym obrazom, ktorý poznáme.
Presvedčenie, že obraz priniesli so sebou karmelitáni z hory Karmel, sa zdá byť tradíciou až o niečo mladšou. Odborníci poukazujú na to, že karmelitánske mariánske obrazy v 13. storočí naozaj pochádzali z Východu alebo sa aspoň štýlu východných ikon zámerne pridržali, aby tým vytrvale pripomínali, že rád prišiel do Európy zo Svätej zeme, z Východu.
Ikona „La Bruna“ je maľovaná na dreve, je pomerne rozmerná (80 x 100 cm) a v minulosti bola značne poškodená aj premaľovávaná. Naposledy bola opravovaná v roku 1974.
Spôsob znázornenia Panny Márie s Ježiškom patrí k ikonografickému typu zvanému grécky Eleusa, rusky Umilenie.
Ikonografický typ Eleusa
Grécke slovo býva prekladané ako „nezvolená“ alebo „súcitná“,1 mohli by sme snáď lepšie povedať „súcitná“. Grécky výraz prý pôvodne znamená „dotýkajúci sa“ a skrýva v sebe bohatý obsah. Sú v ňom zahrnuté aj útěcha, pokora i hlboká bolesť.2 A naozaj, toto všetko možno vnímať v geste, ktorým sa Mária nežne skláňa k svojmu Dieťaťu, vedomá si utrpenia, ktoré je čaká.
Výklad jednotlivých detailov na ikone „La Bruna“
Ikony vznikali podľa určitých pravidiel, ktorými sa ich tvorcovia riadili, a mnoho jednotlivých podrobností na ikone má symbolický význam. Zameriame-li na ne svoju pozornosť a pokúsime sa tento symbolický význam vnímať, môže to oživiť naše poznanie Panny Márie a prehlbiť náš vzťah k nej.
- Zlaté svatozáry oboch postáv a tiež zlaté pozadie ikony naznačujú svätosť Matky a Dieťaťa. Zlatá je farba slnka, Mária i Ježiš sú vždy sprevádzaní prítomnosťou Božou.
- Modrá (modrozelená) farba Mariina plášťa pripomína vodu, symbol plodnosti, a hlásne Mariino materstvo: Mária je Matka Božia.
- Červená farba (symbol lásky) odeju, ktorý má Mária oblečený pod plášťom, a ktorého časťou halí Dieťa, vyjadruje Mariinu silnú a nežnú materskú lásku k jej synovi Ježišovi. Červená je pritom na ikonách tiež farbou činnosti, horlivosti, úsilia...3
- Hviezda so zvislo smerujúcim ohonom na plášti Panny Márie je znamením Mariina ustavičného panenstva, t.j. pred pôrodom, pri pôrode a po ňom.
- Oděv Dieťaťa pripomína ovčie kožu a ukazuje nám: Hľa, toto je baránok Boží.
- Tvár Dieťaťa nemá niekedy na ikonách detský výraz – akoby vo snahe naznačiť večné bytie Slova, ktoré sa stalo telom. Podľa môjho súd sa tento prvok ovšem na našej ikone neuplatňuje.
- Ľavá ruka Panny Márie, ktorá bezpečne pridŕža dieťa v náručí, je znamením nežnosti. Na ikone „La Bruna“ možno to isté povedať aj o pravej ruke Panny Márie, čo zodpovedá ikonografickému typu Umilenie. Na inom type ikon Mariina pravica v reakcii na našu prosbu: „Ježiša, požehnaný plod života tvojho, ... nám ukaž!“ ukazuje na Dieťa: „Hľa, cesta, pravda a život.“
- Tvár Matky s tvárou Dieťaťa sa dotýkajú a majú výraz sladkej dôvernosti. Gesta Ježiškových rúk – to, ako sa dotýka Mariinej tváre a chápe sa jej šatu, – tento výraz silne umocňujú.
- Ježišove oči sú obrátené k nám, von z ikony, a vyjadrujú tak Ježišovo vykupiteľské poslanie. Mária nesúca Dieťa má v diele nášho vykúpenia spoluúčasť.
- Mariin pohľad nesmeruje k nám, ale ani na Dieťa. Akoby sa jemne pozdvihol nad Dieťa niekam do diaľky, alebo skôr: prenikal do hĺbky iného priestoru. To preto, že Mária vopred vie o utrpení, ktoré Syna čaká... Povedal by som: kontempluje toto tajomstvo. Pri tom Mariina tvár tu nie je rozryta bolesťou ani zatienená smútením, hoci na iných ikonách taký výraz v jej obličaji nájdeme.
- Ako v sebe ikona ponúka prvok dramatického napätia: naivita dieťaťa tulíceho sa k Matke kontrastuje s Mariiným poznaním, že život v hojnosti, spása budú stáť mnoho bolesti, prídu skrze lásku, ktorá sa nezalekne utrpenia...
Povedané jazykom teológa: „Tak toto vyobrazenie Panny Márie, toto Umilenije, prehovára ku každému karmelitánovi a mariánskemu ctiteľovi o účasti Panny Márie v tajomstve Krista a cirkvi a vyzýva k hlbokej dôvere, odovzdanosti a k nasledovaniu Panny Márie a jej Syna, nášho Spasiteľa...“
Vyjadrené z pohľadu prostého človeka: dívame sa na túto ikonu, žasneme pred Matkou a Synom, vkladáme sami seba do pozície dieťaťa v jej náručí... A alebo v duchu vstupujeme aj do postoja Panny Márie voči Ježišovi... Zvoľna, nenásilne, s celou tou ponukou v obraze skrytých myšlienok, ktoré sme si vyššie vysvetlili.
A tiež, ako hovoria bratia z neapolského konventu:
„Môžeme vnímať (takmer počuť) úpenlivé modlitby nespočetných duší, ktoré zazneli pred touto ikonou v priebehu tolko storočí. Náruč Matky obsiahne životnú púť každičkého človeka, nič nevytrhne z jej objetia, nič nezastaví náklonnosť jej materského srdca...“
Späť k histórii obrazu:
púť do Ríma v jubilejnom roku 1500 – začiatok laviny
Keď bol v roku 1500 vyhlásený jubilejný rok, vydalo sa 7. apríla toho roku neapolské bratstvo koželuhov, k nemu sa pridalo mnoho ďalších zbožných ľudí, na pešiu púť do Ríma, aby získali odpustky jubilejného roku. Ikonu Panny Márie „La Bruna“ pritom niesli so sebou. Počas púte sa na prímluvu Panny Márie „rôznym ľuďom v rôznych krajinách“ stali „mnohé zázraky“. Keď po týždňovom putovaní dorazili do Ríma, bola ikona vystavená vo vatikánskej bazilike, aby bola všetkým daná možnosť sa pred ňou modliť. Takto pred ňu predstúpil aj sám pápež Alexandr VI. Podľa starých rozprávaní ovšem medzi veriacimi v Ríme budil obraz taký záujem, že sa stal akousi „konkurenciou“ tradičným rímskym svätým miestam. Na pápežov pokyn sa teda neapolskí pútnici (už piateho dňa po svojom príbytkov do večného mesta) vydali s milostným obrazom na spiatočnú cestu, pri ktorej sa zázraky a divy opakovali. Keď po týždňovej ceste dospeli do Neapole, dostalo sa obrazu triumfálneho prijatia. Bol potom umiestnený na čestnejšom mieste (doposiaľ býval vždy v kryptě kostela) a prúdilo k nemu mnoho zbožných ľudí z celého neapolského kráľovstva, aby prosili Pannu Máriu o prímluvu vo svojich potrebách. Množstvo prijatých milostí, telesných uzdravení i duchovných dobrodincov, narastalo ďalej a ďalej.
Formy ľudskej zbožnosti v Neapoli,
vzniklé v súvislosti s ikonou „La Bruna“
Dva mesiace po návrate pútnikov, v stredu 24. júna 1500, sa z nariadenia Bedrícha II. Aragonského zišli v karmelitánskom kostole mnohí nemocní, aby skrze materskú prímluvu Panny Márie prosili za svoje uzdravenie. A dobová svedectvá prípady uzdravenia naozaj spomínajú. V nadväznosti na túto udalosť sa v Neapoli stala streda dňom zvlášť vyhradeným úcte k Panne Márii, predstavovanej ikonou „La Bruna“. Večerú mše svätej a spovede, večerná pobožnosť pozostávala z litanie, inšpirovanej v mnohom litanie loretánskou, ale obsahovala aj invokácie pôvodu karmelitánskeho a miestneho. „Karmelská streda“ sa v Neapoli živé prejavuje stále. Dnes je jej dôležitým prvkom katechéza, vložená do dopoldňajšej mše svätej. Každý rok sú katechézy venované určitému tématu.
Rozšírenie kultu po roku 1500 (a cestička až k nám...)
Úcta k ikone „La Bruna“ a jím podnícená zbožnosť sa však šírila nielen v meste a v neapolskom kráľovstve, ale aj v rámci rádu, a tým aj do iných krajín. Snáď k tomu prispela aj tá okolnosť, že v roku 1510 sa v Neapoli konala generálna kapitula karmelitánskeho rádu. Generálna kapitula konaná roku 1524 potom podtrhla význam neapolského konventu a svätyne tým, že konvent bol zverený do zvláštnej starostlivosti generálneho preláta (prelátovi miestneho konventu bola priznaná právomoc porovnateľná s autoritou provinciálov). Cieľom bolo napomôcť tu ešte viac rozkvetu mariánskeho zanietenia veriacich a pútnikov.
Od konca 16. storočia sa mariánska zbožnosť, inšpirovaná ikonou „La Bruna“, spojila s mariánskou zbožnosťou prejavovanou skrze škapulíř, a tým teda aj tesnejšie s prímluvnou modlitbou za duše v očistci.
Mnohé rády kostoly takmer v celej Európe boli potom vybavené obrazom „Panny Márie Neapolskej“. (Na začiatku 17. storočia tajomník generálneho preláta Jindřich Silvia napočítal takých obrazov v rôznych provinciách celkom 53.) Mnohí bratia nosili pri sebe malý obrázok alebo medailu s vyobrazením Panny Márie „La Bruna“. Tak aj pražský kostol sv. Havla, keď sa stal kostolom karmelitánskym a bol barokne prestavaný, bol pre kaplnku Panny Márie vybavený obrazom „Panny Márie Neapolskej“. Vo zlatom prevedení sa s týmto motívom stretáme už pri vstupe do kostola na vonkajšom priečelí. To jasne dosvedčuje jeho kľúčový význam v myšlienkovom zámere celej stavby.
Dôležitým hybateľom pri obľube, ktorej sa vyobrazenie „La Bruna“ tešilo, bolo presvedčenie, že neapolský originál pochádza pôvodne zo Sýrie alebo pravdepodobne priamo z hory Karmel, že si ho odtiaľ karmelitáni priniesli. Mnohí verili tiež tomu, že obraz namaľoval sv. Lukáš a takto že bol na hore Karmel od pradávna uctievaný. K tomu sa však vzdelaní karmelitánski autori vždy vyjadrovali kriticky. Zároveň s tým, ako sa šírilo vyobrazenie Panny Márie podľa ikony „La Bruna“, ujímali sa aj sprievodné tradičné formy zbožnosti: stredečné mše sväté a spovedanie, večerná modlitba litanie.
Príbuznosť ikony „La Bruna“
a obrazu Panny Márie Karmelskej v Kostelním Vydří
Nelze pochybovať o tom, že obraz, pořízený roku 1709 pánom vyderského panství Gerhardem Jindřichem Butzem z Rollsbergu a jeho manželkou Helenou, rodenou Hilleprandt von Reinegg, je napodobením neapolského „prototypu“, ako bola vtedy ikona Panny Márie „La Bruna“ s úctou nazývaná a všeobecne obľúbená. Stačí si postaviť oba obrazy vedľa seba a môžeme vnímať jednotlivé podobnosti. Vrátim-li sa ke svému úvodnímu prostoduchému přirovnání, môžem povedať, že ikona „La Bruna“ je vôbec najstarším členom rodiny vyderského obrazu Panny Márie, „prababičkou“, ktorej sa však jej o čtyristo päťdesiat rokov mladšia príbuzná bezpochyby veľmi verne podobá.
