V originálnom vydaní knihy „Duchovný realizmus Terezie z Lisieux“ má P. Victor Sion dva dodatky: Novicmajsterka a Pokánie a zdravie. Je v nich plno múdrych rád a sú písané v duchu svätice, preto je našom „Karmeli“ skrátene zverejníme. Najprv v tejto pôstnej dobe článok o pokánii, neskôr snáď tiež článok pre novicmajsterku, učiteľku a vychovávateľku noviciek, aj keď sa viac hodí pre osoby žijúce v kláštore, veď sa obraciame na tých, kto túžia poznať karmelitánsku spiritualitu.
Odriekanie má veľmi dôležité miesto v živote a nauke svätej Terezie. Pohlížala však na ne ako na podmienku lásky. Nechcela zničiť prirodzenosť, ale urobiť ju prístupnejšou milosti:
Terezie nás učí dívať sa na všetko zvnútra. Na tak aktuálnu a úzkostlivú otázku ako je zdravie noviciek je nutné dívať sa z tohto hľadiska, pretože na tom záleží budúcnosť rehoľného života.
Dnes majú mladí ľudia často málo zdravia, fyzických síl, nervovej odolnosti. Oni to vedia a viac-menej si to pripúšťajú. Problém je v tom, že napriek tomu túžia po čistom, umrtvenom a skutočne tvrdém živote.
Novicmajsterka má za úlohu bdieti, aby všetky životné podmienky, fyzické i morálne, podporovali ustálenie zdravia, a potom pomocou kompetentného autora jasne vysvetliť, v čom spočíva pravé zdravie, prečo si ho máme priať a ako správne chápaným umrtvovaním sa môžeme snažiť si ho zlepšiť alebo uchrániť.
1. Zdravie a jeho strata
Niektoré noviciek si myslia, že darovať sa úplne Bohu znamená riskovať svoje zdravie, vystavovať sa nerozumnosťou všetkým nepohodám a nákazám, nedodržiavať správnu mieru v jedle a spánku. Je to nerozvážna veľkorysosť, charakteristická najmä pre začiatočníkov, ktorá najčastejšie rýchlo pominie. Novicmajsterka im musí ukázať, že by si tým spôsobom rýchlo pokazili zdravie, upadli by do depresií a chudokrvnosti, ktoré by vyžadovali veľa starostlivosti a dispenzí poškodzujúcich rehoľný duch.
Niekedy sa vyskytnú aj také noviciek, najmä v kontemplatívnych rádoch, ktoré túžia len složiť sľuby a potom zostať ležať, trpieť a zomrieť.
Ale smrť neprikvapí tak rýchlo a trvalá choroba často neprispieva k svätosti duše, ktorá sa nedokázala cvičiť v cnostiach, kým bola zdravá. Tak sa stane, že začne ľutovať, že vstúpila do rádu, alebo aspoň už nechápe zmysel svojho povolania.
Iné sa naopak príliš zamestnávajú svojím zdravím, boja sa všetkého, čo sa odporuje prirodzenosti z obavy, že onemocnia, nesnažia sa doopravdy sa premáhať a zabúdajú na to, čo je možné dokázať s pomocou milosti. U nich sa zdá, že vstúpili do rádu, ako hovorí sv. Terezie z Avily v Ceste k dokonalosti v 11. kapitole, len so snahou, aby nezomreli.
Je potrebné sa vyvarovať, je-li treba, aby sa nedostali skôr či neskôr na tie scestia, alebo ich napraviť, ak už existujú. Novicmajsterka tu musí dať jasné a nadprirodzené pravidlá.
1. Zdravie, tak ako život, je Boží dar. Nesmie sa preto vydávať všanc, smie sa tiež o ňom prosiť, s úplnou odevzdanosťou do rúk Božích.
2. Zdravie záleží v rovnováhe, harmónii medzi telom a duchom. Ak táto zhoda neexistuje alebo sa nemôže uskutočniť, zdravie sa stratí. Môže tu však byť množstvo indispozícií, ktoré zdravie skutočne nezničia a poskytujú príležitosti k denným obetiam, tým záslužnejším, že o nich vie iba Boh. Túto harmóniu môžu dosiahnuť – na vyššej úrovni – tí, ktorí sú postihnutí chorobou alebo neduhom. Je to harmónia bolestná, ale tak bohatá na lásku!
3. Rehoľnica nemá túžiť po zdraví pre svoj prospech a život bez utrpenia, ale aby mohla odvážne zachovávať svoju rehoľu, slúžiť komunite a venovať sa svojim kontemplatívnym alebo apoštolským úlohám. Vo všetkom tom si má priať splnenie Božej vôle.
4. Zdravie rehoľnice nie je v jej rukách. Disponuje ním Boh a majú ho na starosti jej predstavení. Ona im má oznámiť, čo je povinná, odpovedať na dané otázky a potom sa podvoliť učiněným rozhodnutiam.
Zodpovednosť za zdravie noviciek spočíva prakticky po dobu noviciátu na novicmajsterke.
2. Podmienky zdravia
Novicmajsterka musí bdieti nad tým – a to je dnes veľmi dôležité – aby vytvorila pre noviciek ovzdušie umožňujúce harmóniu medzi telom a dušou. Samé káranie, príliš pasívna a slepá poslušnosť, prepracovanosť a z toho vznikajúca vnútorná rozpoltenosť, nemierna snaha noviciek urýchlene si zvyknúť na zákony a zvyky inštitútu bývajú príčinou mnohých nervových depresií, chudokrvnosti, rôznych rozruch a odchodu z rádu „ze zdravotných dôvodov“.
Vo všeobecnosti dnes potrebujú noviciek dlhšiu dobu na prispôsobenie, pretože rozdiel medzi tým, ako žili predtým a životom rehoľným, je väčší než u predchádzajúcich generácií. Je treba skôr predchádzať následkom tohto psychického otrasu než ich zťažovať zbytočnými a predčasnými požiadavkami. Snáď by stačilo predĺžiť postulát alebo noviciát, aby mohli mladí ľudia pochopiť hlboký zmysel rôznych vecí a pôsobenie milosti.
Novicmajsterka nech sa snaží podľa možnosti varovať sa toho, čo spôsobuje nervové napätie u noviciek. Nech im dopraje potrebného odpočinku. Lekári označujú hlavne nedostatok spánku ako najčastejšiu príčinu depresií. Pre dvadsaťročných požadujú v našej prehnane nervóznej spoločnosti osem hodín spánku.
Aj strava vyžaduje pozornosť. Niektoré povahy nemôžu zostať ráno bez jedla. Pre všetkých má byť strava síce jednoduchá, ale dostatočne bohatá a pestrá.
Atmosféra zdravej dôvery, radostného priateľstva, vysoké životné názory, a vliatie pravého ducha sú skutočné prvky zdravia, pretože napomáhajú vnútornému rozvoju.
Novicmajsterka nech dbá starostlivo na to, aby sa nestala zástěnou medzi dušami a Bohom. Nech odstraňuje zbytočné rozmowy a detinskosti, ale rozsieva radosť, otvorenosť a svetlo, nech vyučuje vystupovať k Bohu. Jej konferencie nech sú starostlivo pripravené a živé. Keď noviciek hovorí o svojej modlitbe, nech je to veľmi krátko, nie je potrebné obracať pohľad do seba, príliš rozoberať. Každý deň predsa nepríde niečo nové. Nech si nezvykajú na príliš dlhé modlitby, najmä keď sa stanú rutinou. Nech im poradí vhodnú četbu podľa ich inteligencie a vzdelania.
Zároveň nech získava novickám vonkajší pokoj, vyrovnanosť, striedanie duchovnej práce s telesnou, napr. prácou v záhrade. Dobrý je tiež šport. Neunaví tak práca sama ako shon a napätie v nej. Choulostivá, ale nutná vec je nájsť voľné chvíle. Dnes je ťažko, aby to bolo na úkor práce alebo spánku, ale snáď by sa mohla ušetriť jedna hodina samoty z rekreácií aj v kontemplatívnych rádach, pretože aj v nich je pri predpise mlčania cez deň kolikrát nutné rozprávať. Nedeľa zbavená množstva malých povinností je potom dňom odpočinku, duchovného sústredenia a nabrania nových síl, pravým dňom Pána.
3. Pokánie a zdravie
Ide o to nájsť rovnováhu medzi nutnou starostlivosťou o zdravie a praktikovaním pokánia. O to sa musia snažiť novicky samy no a novicmajsterka im musí v tom pomáhať. Mladé sestry by často chceli konať väčšie pokánie, viac kajúcich skutkov, než sa od nich žiada, než Boh od nich žiada, a ktoré sú nad ich sily. Tuto ich veľkorysosť možno využiť a usmerniť. Viesť ich od vonkajších vecí k vnútorným, od pre nich nemožného k možnému.
Existuje vnútorné sebepremáhanie, ktoré je možné konať stále a v najmenších okolnostiach, hlbšie, podstatnejšie a záslužnejšie než isté veľké obete telesné. Telesné umrtvovanie si ovšem podrží svoju výkupnú hodnotu. Životy svätých, i tých „najľudskejších“ o tom svedčia. Popierať asketické praxe, ktoré cirkev schválila vo svojej tradícii by bolo proti múdrosti, a ešte viac proti Kristovmu krížu. V nás pracuje Ježišovo tajomstvo, jeho smrť i život, jeho utrpenie i vzkriesenie (Fl 3,10–11).
Je potrebné rozlišovať dve roviny, ktoré sa navzájom protínajú:
Základné zdravie, fyzické i morálne, bez ktorého by obyčajne bolo iluzórne dúfať v plný kresťanský vývoj, ktorého získanie sa môže stať opravdivou askézou. (sr. Lk 14,28)
Dobrovoľná účasť na Kristovom utrpení. To je nesmierne pole, ktorého hranice zná len Boh. „Doplňujem na svojom tele to, čo ešte zostáva vytrpieť do plnej miery Kristových útrap“ (Kol 1,24).
Vedená sestra nech tu nasleduje Ducha a pýta sa o radu. Novicmajsterka potrebuje veľa taktu, neuhasínať Ducha, poznať dobre duše a mať zdravý úsudok.
Keď hovoríme vnútorná prísnosť, nemyslíme tým iba odriekanie, odpútanosť srdca, umrtvenie sebelásky, ačkoľvek to všetko je nanejvýš dôležité, ale presnejšie postoj duše, ktorá sa snaží všetko povznášať k Bohu. Podľa Terezie sa do vonkajších skutkov pokánia často vloudí viac prirodzenosti než cnosti. Viac opravdivej umrtvenosti je napr. v presnom zachovaní mlčania, ktoré nepřipustí zbytočné hovory, v usebranosti, ktorá sa varuje sebemenšieho zvedavého pohľadu, nevychutnáva pozemské potešenia a nezatěžuje sa prchavými dojmami. Mladé sestry sa majú učiť umrtvovať telo v takom množstve malých vecí, ktoré zároveň umrtvujú základ duše. Berieme na seba kríž, aby sme nasledovali Ježiša. Nosenie kríža je len prostriedkom k dosiahnutiu toho.
Pravá vnútorná kázeň v maličkostiach bez okázalosti a sebezalíbenia vyžaduje veľkú silu charakteru, ohybnú vôľu, dušu už dosť pokročilú v láske. Presné vykonávanie všetkých obradov v chóre alebo v jedálni, sklonit sa, zdvihnúť sa, stáť vzpriamene, alebo začať štúdium ihneď na dané znamenie, všetky tieto pokorné vernosti, všetky tieto stálé prerušenia obyčajne dokazujú, že sestra je pozorná k Bohu, jemu odovzdaná, že v sebe nenecháva miesto vrtochu, ani vlastnej vôli.
V týchto veciach je bezpochyby hlavná vnuknutie a láska, ktorá sa do nich vloží; ničméně bude novicmajsterka často nútená pripomínať novickám priamejší duchovnejší pohľad na umrtvovanie, ony majú totiž sklon vidieť iba jeho škrupinu.
Kto vypovie, koľko sily môže aj telu dodať pevná vôľa, pravá kontrola vnútorných energií? Umrtvovanie je preto, aby oslobodilo dušu, nie aby ju obťažovalo pre seba, aby ju udusilo tým, že učiní telo neschopným jej slúžiť. Bolo by na omyle, keby zaväzovalo ducha, aby sa neustále zamestnával svojim „bratom oslom“, aby ho týral. I to znamená sa o ne starať! Pravé pokánie musí smerovať k tomu, aby telo si nedávalo nárok na množstvo prirodzených uspokojení, ktorá má rado, alebo aby stonalo umorené, že duša už nepočuje nič než jeho hlas. Je známe zo skúsenosti, že prílišné utrpenie alebo aj fyzická únava znemožnia modlitbu, i pozornosť k Bohu.
Mladé sestry to dokážu pochopiť. Novicmajsterka je preto bude navykať, aby bez sťažovania znášali neškodné nepríjemnosti zimy, horúčavy, malých životných nepohodlí. Aby si nevšímali všetkého, čo odporuje prirodzenosti, aby nenaříkali pre znateľné bolestí hlavy alebo zubov, aby hneď nereagovali v obliekaní pri striedaní ročných období. Telo si tak ľahšie na všetko zvykne a tým sa predíde dvom krajným situáciám: Prílišnému povoleniu alebo nerozumnému vystaveniu.
Vyžaduje ich, aby sa mali na pozore pred sebeláskou, ktorá ich podnecuje, aby chceli ťažšie práce a námahy než sú schopné, alebo aby sa nadmerne neunavovali. Lenivé a egoistické popožene, aby nenechávali všetko na druhých. Všetkým ukáže, ako je pre každú ľahké chopit sa toho, čo neprekračuje jej sily, ale čo je jej nepríjemnejšie, k čomu druhí nemajú chuť, napr. najhoršie miesto pri praní, ako sv. Terezie.
Konečne pri jedle, a to je dôležitý bod, bude žiadať, aby si zvykli hneď od začiatku jesť všetko, čo príde na stôl, aby v jedálni posluhovali ako všade inde, aby neboli závislé na svojej chuti a odpore, aby i v jedálni udržiavali spojenie s Bohom, ako to o sebe vypráva sv. Terezie. Nech novicmajsterka trvá na tom, aby si jej novicky nebrali nič, okrem nutných prípadov, mimo stanovené jedlá. Lebo tieto úľavy sa rýchlo stanú potrebou, na ktorú si žalúdok zvykne a ktorú požaduje, zatiaľ čo v refektári sestry vždycky naříkajú, že nemajú hlad. Tieto nepravidelnosti sú škodlivé, ako pre dušu, tak pre telo.
Nakoniec upozorníme ešte na jednu vec. Nech novicmajsterka bdí nad tým, aby sa jej sestry nepoddávali nechuti a žiaľu, ktoré pochádzajú z vnútorných trápení, z pokoření alebo aj z rôznych emócií (dojetí). Je vidieť novicky, ktoré nespia, nejedí, keď sa blíži doba ich obláčky alebo profese, keď podstupujú skúšku, alebo aj keď ich potká sebemenšie protivenstvo. Za týchto okolností je nutné byť i veľmi energické. I poslať do jedálne novicku, ktorá sa poddáva lenivosti alebo nemiernemu smutku.
Od svojich noviciek bude žiadať, aby sa ovládali a aby sa podrobovali, aby na seba zabúdali vo všetkom a pre všetko. Touto pevnosťou veľmi prispeje k vyrovnaniu ich temperamentu, pretože takto chápané a vykonávané umrtvovanie nielenže neškodí zdraviu, ale je ustáli a upevní.
To však novicmajsterke nebráni, aby nesledovala starostlivo stratu chuti alebo spánku, keď sa zdá skutočná a ktorá trvá dlhšie, lebo aj tá ukazuje na stav abnormálnej únavy a býva predzvesťou vážnej choroby. Je lepšie ísť k lekárovi radšej skôr ako neskôr. Ale na druhej strane je často potrebné skrývať svoju obavu, než žiadať po novickách, aby hneď prichádzali so svojimi malými nevoľnosťami, ak je možná rozlišovať medzi tými, ktoré idú až na pokraj svojich síl bez naříkání a tými, ktoré preháňajú svoje najmenšie ťažkosti.
Chce-li novicmajsterka, aby sa z jej noviciek, zdravých či chorých, stali pravé rehoľnice, energické a umrtvené, bude sa snažiť uviesť ich do mužného ovzdušia a vytvoriť v ňom statečné duše, ktoré si nič nevyvolávajú a nič neodmietajú, pretože myslia, že všetko prichádza od Boha a dovedú nájsť vo všetkom príležitosti k umrtveniu svojej prirodzenosti v prospech ducha a tým tiež svojho zdravia.
Tento skrytý boj duše, ktorá sa snaží uchovať sa celá až do svojich zmyslov iba pre Boha, dostať sa nad všetko, čo nie je On, dáva menej miesta sebeláske než život chudobný a tvrdý navonok, i ťažký, ktorým sa možno chváliť.
Na konci svojho života rozprávala svätá Terezie svojej sestre Anežce, ako na začiatku svojho života v kláštore začala konať mimoriadne kajúcich skutkov, napr. si sypala popol do jedla apod., ale čoskoro z toho onemocnela. Nadto ešte čítala zo života blah. Suza, ktorý si strašnými kajícnosťami zničil zdravie, ako sa mu zjavil anjel a povedal mu, že dosiaľ bojoval ako prostý vojak, ale od teraz ho chce povýšiť na rytiera. A svätica pokračovala: „Tým naznačil svetcovi, že duchovný boj je nad umrtvovanie tela. Nuže, Pán Boh nechcel, aby som bola prostým vojakom, bola som hneď pasovaná na rytiera a dala som sa do boja proti sebe samej v oblasti duchovnej, sebezáporom a malými skrytými obetami. V tom utajeném boji, v ňomž prirodzenosť nemá miesta, som našla pokoj a pokoru.“
Cesta zahájená Tereziou je istá a prozreteľnostná.
Preložil P. Metoděj Minařík O.Carm.
