(z náuky sv. Márie Magdalény de’Pazzi)
Ešte raz sa svätica zastavila a začala v modlitbe prosiť: „Ach, Večné Slovo, povedz mi, prosím, ktoré a aké sú prekážky, ktoré spôsobujú, že Duch svätý vnukajúci a tak oplodňujúci, nevykoná v duši celé svoje dielo? Veď je predsa tak sladký a horký! Ach, prečo len tak málo ľudí pozná jeho milé vábenie? Ó Slovo, teraz, keď je čas štedrosti, tvojej milosti a lásky, povedz mi to, ak je to tvoja vôľa.“
Odpoveď Slova: „Sú rôzne prekážky, moja drahá nevesta, pretože sú rôzne stavy tvorov a rôzne tiež bytí tvorov.“
Jednou takou prekážkou, ktorá ma oddaluje, je zloba, ktorá tých, ktorí sú ďaleko odo mňa, napĺňa tak ich srdcia, že môj Duch nemôže v nich spočinúť. Iní zas narazia na prekážku vlastnej vôle. Iní zas nielen majú prekážku vlastnej vôle, ale tiež vlastného videnia a rozumie, takže mi chcú slúžiť svojim spôsobom. Chcú môjho Ducha, ale tak, ako sa im to páči; a tak sa stávajú neschopní ho prijať.
Druhá skupina, ktorí sú aj dosť blízko, naráža na inú prekážku, ktorá sa mi nemenej protiví. Je to ona prekliata vlažnosť, v ktorej sa im zdá, že slúžia mne, a nepostrehujú, že zatiaľ slúžia sebe. A keď sa im zdá, že mi začali slúžiť, sú v najnebezpečnejšom stave, pretože mi slúžia s uznaním seba samého a myslia, že mi slúžia, ako si zaslúžim, aby mi bolo slúžené. Ale nie je tomu tak, pretože chcem, aby mi bolo slúžené bez sebelásky, s čistým úmyslom a pokorou. A táto pokora musí byť taká, že ponorí dušu až do stredu zeme, pretože môj Duch je ako blesk, ktorý zostúpi z neba a nezastaví sa, až vo strede zeme. Tak aj Duch svätý nespočíva než v duši, ktorú nájde v strede jej ničoty. U vysokých a stredných sa nezastavuje, ale prechádza mimo. Znovu sa pýtala: „Ale, ach, Slovo, rada by som vedela, čo robiť proti týmto prekážkam, pretože čo by mi bolo platné, že som ich poznala, keby som nepoznala tiež liek proti nim?“
Odpoveď: „Moja najmilšia nevesta! Proti prvej prekážke, to jest, proti zlobe, je potrebné postaviť prosto dobrý úmysel; pretože však nemôžeš tento dobrý úmysel vštípiť do zlých sŕdc, skryj ho celý v sebe a nebudeš viac cítiť nesnesiteľné muky. Budú to pre teba muka iba rozplameňujúce, nikterak však zdrcujúce, pretože to budú muka bez vášne; keby byla s vášňou, trýznila by ťa. A keď mi potom obetuješ tieto muka a spojíš ich s mojimi mukami, premení sa na vánok, ktorý rozháňa mraky. Touto svojou snahou a mukami z nich prekonáš zlobe v srdciach mých tvorov.
Proti vlastnej vôli vezmi vôľu „mŕtvu“, nechcúc ani mňa samého inak než tak, ako je to mojou vôľou. A túto svoju mŕtvu vôľu obetuj v spojení s mojou odovzdanosťou, ktorú som prejavil v modlitbe k Otcovi v záhrade Olivetskej. V tejto odovzdanosti uschne biele v srdciach tvorov zasadených v záhrade svätej cirkvi.
Proti vlastnému rozumeniu, ktoré je skazou cností, a proti snahe slúžiť mi podľa vlastného spôsobu, vezmi: nič nechcenie, nič nerozumie a nevedenie podľa vlastného spôsobu. A obetuj mi to v spojení s onou žiadosťou, ktorou som horel, aby Otec bol oslávený, a uvidíš, že v tom zmäknú srdcia mých tvorov, ktoré sú takto obmäkčené a pohnuté, stanú sa schopné prijať môjho Ducha.
Proti vlažnosti, ktorá s tak zlým údom dáva vidieť duši, že slúži mne, zatiaľ čo slúži len sebe, pravím ti, má drahá dcéra, že v tom istom okamihu, v ktorom duša upadne do sebauspokojenia, že slúži mne, prestáva mi slúžiť. Postav preto proti prekliatej vlažnosti žiar lásky a obetuj ju v spojení s onou samou láskou, ktorou som sa ja sám vydal. A táto láska znovu obetovaná bude ohňom, ktorý zostúpi do ich sŕdc a vypáli túto vlažnosť.“
Prevzaté z revue pre duchovný život Na hlbinu, ročník 1929, str. 317–319.
