– dva dôležité pojmy v modlitbe bl. Alžbety od Najsvätejšej Trojice
Conrad De Meester, OCD
„Môj Bože, Trojica, ktorej sa klaňam, pomôžte mi zabudnúť úplne na seba, aby som sa mohla usídlit vo vás, nehybná a pokojná, ako by už moja duša bola vo večnosti. Kiež nič nemôže rušiť môj pokoj ani spôsobiť, že by som vyšla z vás, ó, môj Nepremeniteľný, ale nech ma každá minúta vnáša ďalej do hĺbky vášho Tajomstva. Upokojte moju dušu, urobte si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku. Kiež vás tam nikdy nenechám samotného, ale kiež som tam celá, úplne bdělá vo svojej viere, celá v klaňaní, úplne oddaná vášmu stvoriteľskému pôsobeniu.
Ó, môj milovaný Kristus, ukrižovaný z lásky, chcela by som byť snúbenicou vášho srdca, chcela by som vás zahrnúť slávou, chcela by som vás milovať… až k smrti! Avšak cítim svoju neschopnosť, a (tak) vás prosím, aby ste ma „odial do vás samotného“, ztotožnil moju dušu so všetkými hnutími vašej duše, ponoril, zaplavil, sebou nahradil mňa, aby môj život nebol ničím iným, než vyžarovaním vášho Života. Príďte do mňa ako Ten, kto sa klaní, ako zmieriteľ a ako Spasiteľ. Ó, večné Slovo, Slovo môjho Boha, chcem stráviť svoj život počúvaním vás, chcem sa stať úplne učenlivou, aby som sa naučila všetko od vás. Potom cez všetky noci, všetky prázdnoty, všetky neschopnosti, chcem byť na vás stále upretá a prebývať vo vašom veľkom svetle; ó, má milovaná Hviezda, okúzlite ma, aby som už nikdy nemohla vyjsť z vášho vyžarovania.
Ó, pohlcujúci Oheň, Duchu lásky, „zostúpte na mňa“, aby sa v mojej duši uskutočnilo akoby vtelenie Slova: aby som Mu bola ľudstvom navyše, v ktorom On obnoví celé svoje Tajomstvo.
A vy, ó, Otče, skloňte sa k svojmu ubohému malému tvoru, „prikryte ho svojím tieňom“, vidte v ňom len „Milovaného, do ktorého ste vložili všetky svoje záľuby“.
Ó, moji Traja, moje Všetko, moje Blaženosti, nekonečná Samota, Nesmiernosti, v ktorej sa strácam, odovzdávam sa vám ako korisť. Skryte sa vo mne, aby som sa ja skryla vo vás v očakávaní, že budem vo vašom svetle nahliadať do priepasti vašej veľkosti.“
Dňa 21. novembra 2004 uplynulo presne sto rokov od dňa, keď bosá karmelitka blahoslavená Alžbeta od Trojice (Elisabeth Catéz, 1880–1906) složila túto modlitbu. Bolo jej v tom čase iba štyridsať rokov... Tento text je dnes známy po celom svete a medzi ľuďmi oddanými modlitbe je veľmi obľúbený.
Alžbetin dôverný rozhovor s Bohom-Trojicou, túto prosebnú modlitbu môžeme premýšľať z mnohých uhlov pohľadu. My sa ňou tu budeme zaoberať na základe toho, ako sa v nej hovorí o priestore a mlčaní. To nám pomôže lepšie sa naučiť žiť s Bohom, ktorý je Veľký a Prítomný, a zároveň nás tým bl. Alžbeta ráznymi uvedie do hlbín kresťanskej modlitby.
Boh je neprebádateľným tajomstvom, je čistý duch. Ale v Ježišovi, našom ľudskom bratovi, sa stal človekom „z mäsa a kostí“ ako my. A Ježiš nás učí Boha, ktorý je Duchovný (celkom) a Nehmotný, vyjadrovať ľudskými pojmami a obrazmi, spojenými s hmotou, ktorá je oporou nášho ducha.
Boh ako priepasť
Alžbeta teda hovorí o transcendentnom Bohu touto ľudskou a kresťanskou rečou Ježiša i mystikov. Na začiatku svojej modlitby naziera Boha-Trojicu v jeho tajomstve. Tajomstvo, ktoré je priepasné, a preto sa Alžbeta modlí, aby ju „každá minúta vnášala ďalej“ do hlbín tohto tajomstva. V samotnom závere svojej modlitby sa k tejto myšlienke znovu vracia, keď vysloví Božej Trojici cieľ svojej modlitby a svojho očakávania: „že budem vo vašom svetle nahliadať do priepasti vašej veľkosti.“
Toto tajomstvo Boha je už podstatne odhalené Vtelením Slova. Od udalosti Vtelenia je Kristus viditeľnou „Hviezdou“ Boha, oslnivo žiariacou „svetlom“ a „životom“ (pozri text modlitby). V tejto žiari chce Alžbeta neustále prebývať. V nej nachádza svoje životné miesto (svoj biotop), svoj prirodzený životný priestor: „chcem byť na vás stále upretá a prebývať vo vašom veľkom svetle; ó, má milovaná Hviezda, okúzlite ma, aby som už nikdy nemohla vyjsť z vášho vyžarovania.“
Alžbeta mala rada intenzitu svetla a hĺbku reliéfov. Často ako mladá turistka obdivovala počas svojich nekonečných túr naprieč Francúzskom slnečné, žiarivé krajiny francúzskeho juhu, v horách bývala nadšená zo strmých priepastí, rozsiahlosti širokých dolín, z vodopádov a potokov, vrhajúcich sa shora dolu korytom rodících sa riek, na pobreží potom z nezmernosti oceánu bez hraníc. V tom všetkom videla totiž symboly Boha.
Takto sa neprebádateľný, „priepastný“ Boh ponúka aj nám. V Kristovi s nami zdieľa svoj vnútorný život, stáva sa naším Bohom, „moji Traja“, povie Alžbeta. Je-li Boh darom i prijatím, zdieľaním i pozornosťou, sme my pozvaní, očakávaní. „K akej priepasť slávy sme volané!… Pochopíme niekedy vôbec, ako sme milované?“, píše Alžbeta jednej mladej priateľke. A inokedy svojej sestre Gite: „Poznáš dobre svoje bohatstvo? Prenikla si niekedy priepasť Lásky? Odhalím ti nesmiernu nežnosť, ktorá sa vznáša nad tvojou dušou vo dne v noci...“
Priestor ľudského vnútra
Toto tajomstvo, priepastná hĺbka, do ktorej sa noříme, je zároveň v nás, „v nebi našej duše“, ako Alžbeta často hovorila. Človek a Boh prebývajú vzájomne jeden v druhom. Ježiš predsa oznamuje: „Prebývajte vo mne a ja budem prebývať vo vás“ (Ján 15,4). „Kto ma miluje…, v tom si urobíme príbytok“ (Ján 14,23). Je úžasné sledovať, ako Alžbeta toto vzájomné prebývanie zdôrazňuje. Predložka „v“ (francúzsky en) sa v jej modlitbe objavuje desaťkrát (okrem významovo podobného dans ap.). Sjednotenie s Trojicou je nám už darované, avšak zahaleným spôsobom. V očakávaní blahoslaveného patrenia (vo večnom živote) sme pozvaní: vstup do svojho vnútorného chrámu; posaď sa k Božiemu stolu; teš sa z hostiny jeho dôvernej blízkosti!
S bezvýhradnou rozhodnosťou ponúka Alžbeta Trojici svoje vnútro za príbytok: „Upokojte moju dušu, urobte si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku.“ Četné náznaky v jej spisoch odhaľujú, aký príklad „miesta odpočinku“ má pritom pred očami: obľúbený dom v Betánii, kde Ježiš odpočíval, zatiaľ čo mu Marta pripravovala jedlo a Mária sedela pri jeho nohách a dychtivo počúvala jeho slovo (srov. Lk 10). I Alžbeta túži prijať Ježiša ako ona Mária naprosto a ujišťuje ho to o tom: „chcem stráviť svoj život počúvaním vás, chcem sa stať úplne učenlivou, aby som sa naučila všetko od vás.“ Jej duša sa stane priestorom, ktorý si „milovaný Kristus“ privlastní ako divoká rieka, ktorá zaplavuje krajinu, vsiakajúca jej vody: „prosím vás, aby ste ma ‚odial do vás samotného‘, ztotožnil moju dušu so všetkými hnutími vašej duše, ponoril, zaplavil, sebou nahradil mňa, aby môj život nebol ničím iným, než vyžarovaním vášho Života.“ Jej duša sa rozšíri do rozmerov Krista, božského Oceánu.
A tak podľa onoho verša žalm, ktorý mala Alžbeta toľko rada: „V šume tvojich vodopádov hlbokosť hlbokosť volá...“1 bola jej duša priepastnou hĺbkou, ktorá volá po inej „priepasti“, tej najväčšej, po priepasť Božej. „Skryte sa vo mne,“ prosí Alžbeta Trojicu, „aby som sa ja skryla vo vás.“ Naprosto nejde o žiadne pohrebívanie sa,2 o nič morbidného, naopak Alžbeta túži žiť viac, plnšie, a to sväto. Táto mladá karmelitka naliehavo prosí o Letnice lásky, o milosť úplnej „výmene“ – vzájomného prebývania bez miery: „Ó, pohlcujúci Oheň, Duchu lásky, ‚zostúpte na mňa‘,3 aby sa v mojej duši uskutočnilo akoby vtelenie Slova: aby som Mu bola ľudstvom navyše,4 v ktorom On obnoví celé svoje Tajomstvo.“
Potreba mlčania
Lenže my sme nepozorní, bývame „mimo“... Naša myseľ sa zdržiava ďaleko od oného priestoru Trojice, ktorý Alžbeta (inde) nazýva „náš druhý rodný dom“. Ale i táto zapálená kontemplatívna osoba, akou je Alžbeta, vidí prekážky svojho približovania sa k Slovu, konštatuje svoje „noci“, svoje „prázdnoty“, svoje „nemožnosti“. Okúzlená Božou krásou, ktorú Boh-Trojica vyžaruje a ktorú ona vníma, túži Alžbeta po Bohu s naprostou veľkodušnosťou a pritom vyznáva svoj určitý nedostatok mlčania a pozornosti, nedostatok vnímavosti v pohľade svojej roznírenej duše na Pána. Ešte je v nej hluk.
Od prvých riadkov svojej modlitby sa kvôli tomu, aby sa mohla zdržiavať v „priestore“, ktorým je Boh, cíti byť nútená prosiť: „Pomôžte mi zabudnúť úplne na seba, aby som sa mohla usídlit vo vás.“ Jej výbušný temperament ešte nie je úplne dokonale ovládnutý a celkom trikrát prosí Alžbeta hneď na počiatku svojej modlitby o vnútorný pokoj: „Kiež nič nemôže rušiť môj pokoj“, „upokojte moju dušu“, aby mohla setrvávať pred Božou tvárou „nehybná a pokojná“.
Hľa, o takejto mlčaní Alžbeta usiluje. Chce byť „nehybná a pokojná, ako by už moja duša bola vo večnosti“. Nechce už byť rozdelená všetkými tými pozemskými závanmi nášho vnútra, ktoré tak dobre poznáme a ktoré zaháňajú náš vnútorný pokoj; nechce už byť z príbytku svojho vnútra vyhnaná.
Alžbetinou najhlbšou túžbou je ponúknuť Trojici, prítomnej v „nebi jej duše“, trvalý pohľad plný lásky, pohľad úplne pozorný, pohľad prijatia a radostného odovzdania: „Kiež vás tam nikdy nenechám samotného“, nikdy! Alžbeta chce byť stále „tam“, v priestore svojho vnútra, v hlbokom ľudskom, duchovnom, ale aj telesnom „ja“ svojej osoby; v onom vnútornom jadre, ktoré obvykle nazývame „srdce“ či „duša“. Prítomnosťou Trí sa táto hĺbka stala „nebom“. A odovzdanosťou Alžbetinej láskyplnej pozornosti sa toto nebo stáva pre ony Tri „milovaným príbytkom a miestom ich odpočinku“.
A potom nasleduje jej naliehavá prosba – a zároveň vrouce rozhodnutie: „Kiež som tam celá, úplne bdělá vo svojej viere, celá v klaňaní, úplne oddaná vášmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ Prianie „byť tam“ sa myslí byť plne prítomná pre Boha v príbytku vnútra. „Úplne bdělá vo viere“ znamená: plná tej pozornosti, ktorá je výsadou milujúceho srdca, okúzleného Milovaným. Dokonca aj keď ho – „milovanú Hviezdu“ – zakryje kdovijaký mrák, nevadí to; On predsa „tam“ v jej vnútri zostáva vždy a vtedy sa Alžbetina bdělá viera stane láskou, preukazovanou naozaj nezištne. Alžbeta chce byť „celá v klaňaní“, v onom klaňaní, ktoré ona sama inde pomenováva ako „extázu lásky“. Slová „úplne oddaná vášmu stvoriteľskému pôsobeniu“ znamenajú: bez výhrad otvorená Božiemu zámeru a dielu, ktorým je naše pripodobnenie Kristovi.
Štyrikrát tu prídavnému menu predchádza príslovce tout – „zcela, úplne“. Úplnosť, veľká intenzita a ustálenosť Alžbetiného sebadávania sú pevným stĺpom jej duchovného hľadania. Chce-li „úplne zabudnúť na seba“, v dokonalej vernosti, potom preto, aby „bola celá úplne“ v Bohu. Vyjadruje tým Pánu: len ty budeš mojím príbytkom, odkiaľ vychádzam, aniž by som „vyšiel“ a aniž by som ťa kedykoľvek „nechala samotného“, a kam znovu vchádzam, aniž by som kedy bola neprítomná. Veď v sebe nosím „nebo svojej duše“ a vďaka tomuto nebu hovorím a konám a zdieľam s ostatnými to, čo prijímam od Teba.
„To krásne ticho“
Prečo má nastat „to krásne ticho“, ako to Alžbeta nazýva vo svojom Poslednom ústraní? Preto, aby sa naplnila jej túžba po dokonalé svätosti a ustavičnej adorácii. V Poslednom ústraní svoju myšlienku ďalej rozvíja: „Akonáhle Stvoriteľ vidí, že sa človek úplne ztišil, akonáhle zaznamená, že sa úplne sústredil vo vnútornej samote, je uchvátený jeho krásou a uvedie ho do oné nesmiernej samoty, na žalmistou ospevovaný „voľný priestor“ (Ž 18,20),5 ktorým je On sám. Pán povedal: ‚Zavedem ju do samoty a budem hovoriť k jej srdcu‘ (Oz 2,16).“
Bez – aspoň trocha – vnútorného mlčania sa nám onen priestor vo vnútri nemôže odhaliť, nemôže byť obývaný. Sjednotenie s Bohom, ktoré chce Alžbeta prežívať aktuálne a stále, sa nemôže uskutočniť. Vo svojej duchovnej závete (dopis 335) právom vysvetľuje: „Toto veľké mlčanie zvnútra dovoluje Bohu, aby sa vtlačil do duší, aby ich pretransformoval v Seba.“ A to, čo píše svojej vydanej sestre Gite, platí pre každého, kto hľadá Boha v čistote pozornej lásky: „Duch Svätý ťa pretransformuje v tajomnú lyru, ktorá v mlčaní pod božským dotykom zahraje nádherný hymnus na Lásku.“
Skončime tým, čo predstavuje pôvodný zámer celej tejto Alžbetinej modlitby. Aby sa uskutočnilo jej pretransformujúce sjednotenie v Bohu, Alžbeta sa úplne dáva, plne sa daruje. V ozvene na devätnásty žalm (Ž 19,6: „... vychádza ako ženích zo svojej svadobnej komnaty...“) Alžbeta vo svojom Poslednom ústraní píše: ak Slovo „nájde moju dušu prázdnu od všetkého, čo nemožno zahrnúť pod tieto dve slová: jeho lásku a jeho slávu, vyvolí si ju, aby sa mu stala svadobnou komnatou.“
Preto veľkodušná Alžbeta myslí vo svojej modlitbe rovnako tak na úplné darovanie seba Bohu, ako na bezpodmienečné prijatie Daru Božieho. Uisťuje svojho Krista, „ukrižovaného z lásky“, že ho chce „milovať až k smrti“! A svoje pevné rozhodnutie formuluje: „Ó, moji Traja,… odovzdávam sa vám ako korisť.“
Nikoli ako korisť niekoho, kto trhá a ničí, nýbrž toho, kto činí lepším a pripodobňuje sebe. Korisť Krista, „milovanej Hviezdy“. Korisť „Ducha lásky“, ktorého „pohlcujúci Oheň“ zapaluje dušu, očišťuje ju, zbožšťuje ju, pretransformuje ju v Oheň a Svetlo. A keď potom Alžbeta z lásky umiera, vtedy všetky obmedzenia dané telesnosťou sa hroutia, ona vstupuje do večného života a v jasnom svetle ospevuje krásu a lásku Trojice.
Zdá sa vám to pre nás byť príliš vznešené? A predsa: toto je naše určenie. Také je bláznovstvo Boha, ktorý nás učinil „k svojmu obrazu a k svojej podobe.“ Toto pretransformovanie možno žiť v prostote viery a všedného dňa, pod podmienkou, že budeme zásadne úprimní v láske k Bohu a k blížnemu.
A že budeme „čílí“ k tomu, aby sme čas od času, a najlepšie čo najčastejšie, vstupovali ako Alžbeta do „neba svojej duše“.
Z francúzštiny preložil VoH, upravil P. Gorazd, O.Carm.
