Dnes si pripomíname 60. výročie úmrtia írskeho spisovateľa C. S. Lewisa /29. 11. 1898 – 22. 11. 1963/. Ponúkame jednu kapitolku z jeho nestarnúcej knihy „Rady skúseného diabla“, ktorá vyšla počas 2. svetovej vojny (1942). Jednotlivé kapitoly majú podobu listov, v ktorých skúsený pokušiteľ Zmarchrob inštruuje svojho synovca, začiatočníka Tasemníka, ako priviesť človeka (tu označovaného slovom pacient) k večnému zavrhnutiu.
Môj drahý Tasemníku,
trochu si ma sklamal. Čakal som podrobné hlásenie o Tvojej práci, ale namiesto neho prišiel akýsi chvalozpev. Píšeš, že „šíliš radosťou“, pretože ľudia v Európe začali opäť jednu vojnu. Veľmi dobre chápem, čo sa Ti stalo. Nešíliš; len si sa opil. Keď čítam medzi riadkami Tvojho (veľmi nevyváženého) líčenia pacientovej bezsenné noci, dokážem si dobre predstaviť, čo si cítil. Po prvýkrát za celú svoju kariéru si ochutnal to víno, ktoré je našou odmenou za všetku námahu – muky a chaos ľudskej duše – a ono Ti vystúpilo do hlavy. Ale ja Ti to nevyčítam, veď predsa viem, aký si nezkušený. Zareagoval pacient na niektoré Tvoje hrôzostrašné obrazy budúcnosti? Pridal si k nim pár pôsobivých a sebelítostivých spomienok na šťastnú minulosť? Chvel sa mu trochu žalúdok? Zahrál si mu pritom pekne na svoje husle, že? No, to všetko je úplne v poriadku. Ale pamätaj si, Tasemníku: najprv povinnosť, potom zábava. Keby si nejakou neukázneneosťou nakoniec o svoju korisť prišiel, večne by si žil so žízňou po tom, čo si práve okusil. Ale naopak: ak si jeho dušu zabezpečíš tým, že budeš užívať svoju medicínu pohotovo, vytrvalo a rozvážne, potom on bude Tvoj navždycky: živý pohár, plný zúfalstva, hrôzy a úžasu až po okraj, a Ty ho budeš môcť priložiť k svojím perám, kedykoľvek sa Ti zachce! Nenechaj sa teda žiadnym prechodným vzrušením odvrátiť od svojho skutočného poslania – nahlodať jeho vieru a zabrániť mu v cnostiach. Vo svojom nasledujúcom liste mi podrobne popíš, ako pacient reaguje na vojnu, aby sme mohli zvážiť, či je lepšie z neho urobiť hurá-vlastenca alebo radikálneho pacifistu. Možností je mnoho. Ale prezatím ťa musím varovať: od vojny si moc nesľubuj.
Samozrejme, že vojna je zábavná. Bezprostredný strach a ľudské utrpenie sú pre zástupy našich ťažko pracujúcich príslušníkov zaslúženým a príjemným občerstvením. Ale aký trvalý úžitok by sme z vojny mali, keby sme s jej pomocou nep priviedli duše k Nášmu Otcovi v Hlubinách? Keď vidím, ako ľudia trpia len prechodne a nakoniec nám uniknú, mám pocit, akoby som smel ochutnať prvý chod bohatého hostiny, a potom musel len prihlížet. Je to horšie, než nemat vôbec nič. Nep friend nás (v súlade so svojimi barbarskými metódami boja) necháva zhlédnout krátke utrpenie svojich obľúbencov len preto, aby nás mučil a trápil a aby sa posmieval nášmu neustálemu hladu, ktorý v tejto fáze veľkého stretnutia jeho blokáda nepochybne vyvoláva. Radšej teda uvažujme skôr o tom, ako vojny v Európe využiť, než ako z nej mať pôžitok.
Vojna totiž v sebe skrýva určité tendencie, ktoré nám v žiadnom prípade neprospievajú. Samozrejme môžeme dúfať, že dôjde k mnohým krutostiam a nestoudnostiam; ak si ale nedáme pozor, uvidíme, ako sa tisíce ľudí obracejú v tomto utrpení k Nep friend – a desaťtisíce tých, ktorí tak ďaleko nedospeli, odvrátia svoju pozornosť od seba k tým hodnotám a záležitostiam, ktoré považujú za dôležitejšie, než sú oni sami. Ja viem, že Nep friend mnoho z tých záležitostí odsudzuje, ale práve v tom On bojuje tak nečestne. Často ukořistí ľudí, ktorí obetovali svoje životy za veci, ktoré On považuje za zlé, a vysvetľuje to absurdným sofizmom, že to prý ti ľudia považovali za správne a že sa teda riadili tým najlepším, čo poznali. A tiež považ, k akým nežiadúcim úmrtiam vo vojne dochádza. Ľudia bývajú zabití tam, kde to čakajú, a patria-li do tábora Nep friend, bývajú na smrť i pripravení. Oč by pre nás bolo lepšie, keby všetci ľudia umierali v drahých sanatoriách – medzi lekármi, ktorí im lžú, medzi ošetrovateľkami, ktoré im lžú, a medzi priateľmi, ktorí im lžú, ako sme ich to naučili! Tí všetci sľubujú umierajúcim život a podporujú ich v presvedčení, že choroba ospravedlňuje každú ich slabosť; a ak sa naši príslušníci vyznajú vo svojom remesle, tiež sa ani nezmienia o kňazovi, aby sa chorý nedozvedel, ako je na tom doopravdy. A ako je pre nás zhoubné to neustále vedomie smrti, ktoré vojna prináša! Jedna z našich najúčinnejších zbraní – spokojná poživačnosť – potom stráca svoju účinnosť. Vo vojne si dokonca ani človek nemôže myslieť, že bude žiť večne.
Ja viem, že Oprudník a spol. videli vo vojnách veľkú príležitosť k útokom na vieru, ale myslím, že to trochu prehnali. Nep friend svojim ľudským stúpencom jasne povedal, že utrpenie je dôležitou časťou toho, čo nazýva Vykúpením; pokiaľ teda vieru vyvrátila vojna alebo mor, potom taká viera ani nemohla stáť za tú námahu. Tým myslím to dlhodobé utrpenie, ktoré vojna prináša. Samozrejme je možné zmocniť sa človeka v chvíli hrôzy, smrti blízkej osoby alebo fyzickej bolesti, kedy mu rozum práve neslúži. Ale zistil som, že ak sa človek obráti k hlavnému stanu Nep friend, dokonca ani vtedy takmer nikdy nezostane bez pomoci.
Líbe Tě Tvůj strýc Zmarchrob
(C. S. Lewis /1898–1963/, Rady skúseného diabla, 5. kapitola)
