P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
V tomto článku by som nám rád doprial možnosť nahliadnuť do toho, ako Edith Stein, neskôr bosá karmelitka sestra Terezie Benedikta od Križa, prežívala veľkonočné sviatky. Rôznych svedectiev o jej živote sa zachovalo dostatok, preto môže náš pohľad byť takto podrobný.
Zameriam sa pritom len na šesť po sebe nasledujúcich veľkonočných sviatkov (od roku 1928 do roku 1933), ktoré majú v živote Edity Steinovej osobitné postavenie a osobitnú podobu. Edita vtedy už bola kresťankou, ale ešte nie karmelitkou v kláštore. Týchto šesť veľkonočných sviatkov spája to, že Edita Steinová ich prežila v Beurone. Kláštor benediktínov v tejto oblasti bol okrem iného aj známy ako centrum duchovného výtvarného umenia a liturgickej obnovy.
V akej životnej situácii sa Edita vtedy nachádzala? Pripomeniem pre súvislosť najstručnejšie údaje z jej života. Narodila sa v roku 1891 v židovskej rodine vo Vroclavi, teda vtedy v Nemecku. Vystudovala filozofiu a vo svojich tridsiatich rokoch konvertovala ku katolíckej viere. Pokrstená bola na Nový rok roku 1922. Starý, skúsený kňaz, ktorý ju pripravoval na krst, sa snažil nájsť jej po krste zázemie, ktoré by jej vyhovovalo. Obrátil sa preto na svojho priateľa, vzdelaného preláta Josefa Schwinda, generálneho vikára špýrské diecézy. Ten sa pre Editu stal aj naďalej veľkou oporou, nielen ako duchovný radca. Rozumel jej, venoval jej svoj čas, ale pomohol jej nájsť aj zaradenie v praktickom živote: miesto učiteľky na škole sestier dominikánok priamo vo Špíre. Tam Edita začala vyučovať v roku 1923. Škola vedená rehoľnicami predstavovala okrem zdroja obživy aj vhodné prostredie pre jej vlastný duchovný život. Žiť pri kláštore, mať možnosť kedykoľvek sa ísť modliť do kostola, v nedeľu navštíviť preláta Schwinda, to všetko bolo pre ňu veľmi dôležité. Keď po niekoľkých rokoch zo Špýru odišla a trávila nejaký čas doma vo Vroclavi, spomína sa, že zvyknúť si na iné prostredie pre ňu nebolo vôbec jednoduché.
Zatiaľ čo na letné prázdniny chodila domov do Vroclavi k mame a k svojej rodine, vianočné a veľkonočné sviatky trávila inde. "O sviatkoch je to pre mňa doma zvlášť ťažké (istotne vieš, že moji príbuzní nie sú našej viery)," spomenula si kedysi v liste jednej svojej študentke (153).1 Preto sa na sviatky k rodine nevracala. Vieme, že v rokoch 1925 a 1927 strávila veľkonoce na mieste, ktoré sa volá Liebfrauenberg a patrí do farnosti Bergzabern, v ktorej bola pokrstená. Bolo tam totiž miesto na zotavenie, ktoré viedli rehoľné sestry, ktorých duchovným radcom bol prelát Schwind.
V roku 1927 však Josef Schwind zomrel. Pre Editu to bola veľká strata. Vtedy – o veľkonoce roku 1928 – sa na odporúčanie svojho priateľa, jezuity Ericha Przywary, prvýkrát vybrala do Beuronu. Okrem zbožného prežívania sviatkov bolo jej cieľom oboznámiť sa s opátom tamojšieho kláštora Rafaelem Walzerom. Tento veľmi schopný muž sa stal jej duchovným vodcom na ďalšie roky jej života. Aj keď bol len o tri roky starší než ona, Edita k nemu mala veľkú úctu.
Svoje druhé veľkonoce prežila Edita v Beurone nasledujúci rok 1929, a sme o nich vedia podrobnejšie, pretože tentokrát neprišla sama. Medzi študentkami a rehoľnicami špýrskej školy, kde žila a učila, sa Edita niekoľkým z nich venovala aj súkromne. Patrila k nim mladá sestra dominikánka Agnella Stadtmüller. Edita ju najprv pripravovala k doplňovacej maturite a k štúdiu na univerzite. Potom uplynulo niekoľko rokov, počas ktorých zostávali spolu v čilom kontakte. Na jar roku 1929 jej Edita pripravila zvláštny dar: dohodla s predstavenou, že sestra Agnella bude môcť stráviť veľkonoce s ňou v Beurone. Keď sestra Agnella po rokoch zapsala v súhrne všetky svoje spomienky na Editu Steinovú, označila práve tie spoločné dni v Beurone za vrchol všetkého, čo kedy mohla s Editou prežiť.
Edita chápala svoj veľkonočný pobyt v Beurone, predovšetkým Svätý týždeň, ako exercície. Ponořila sa do mlčania. I z jej zachovanej korešpondencie je zrejmé, že sa snažila dopisy vybaviť predtým alebo ich odložiť na neskoršie dni. Dovtipila sa však byť veľmi taktná. V jednom liste píše: "Píšem vopred, pretože zajtra, na Kvetnú nedeľu, by som už rada začala mlčanie. Pribaliujem Vám však už z oboch prvých dní – som tu už od štvrtkového večera – plnosť pokoja, ticha a lásky..." (143) A tomuto "balíčku" pokoja a lásky sama verí natoľko, že ďalej k už citovaným vetám pridáva aj sdelenie, o ktorom predpokladá, že adresátku listu zarmúti. Svoje mlčanie dokázala však Edita z vážneho dôvodu aj porušiť, napríklad keď mala sdeliť jednej študentke svoj názor k jej rozhodovaniu sa, či vstúpiť do kláštora. Napísala jej k tomu to nejnutnejšie a dodáva: "O sebe nebudem tentokrát ďalej písať, pretože mám vlastne dnes už mlčanie." (188)
Sestra Agnella spomína, že Edita v tých dňoch vstávala už veľmi skoro, aby sa mohla zúčastniť prvých klášterných modlitieb, ktoré boli v kostole už okolo štvrtej ráno. Ji samotnú však Edita prinútila, aby si po školskom napätí odpočinula a prichádzala za ňou do kostola až na rannú omšu svätú. Práve tak po obede jej dopriavala oddych – akúsi prestávku v exercičnom mlčaní: vyšli si pritom na prechádzku na nejaké pokojné miesto a doprialy si chvíľu rozhovoru. "Ľahkým konverzačným tónom sa mnou zvyčajne rozprávala o liturgickom dianí, ktoré sme práve zažili alebo mali pred sebou. (...) Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu pre ňu boli dny hlbokého mlčania a vážneho ustrnutia, až zaznelo veľkonočné Aleluja."
O tom, že stred veľkonoce spočíval pre Editu naozaj v liturgickej modlitbe, svedčí mimo iného aj jej zápis v knihe hostí penziónu Mayer, kde v Beurone obvykle bývala. Na záver svojho prvého tamojšieho pobytu o veľkonoce roku 1928 do knihy poznamenala (60):
Laetatus sum in his quae dicta sunt mihi: in domum Domini ibimus.
Zaradoval som sa, keď mi povedali: Do domu Hospodinovho pôjdeme. V nádeji, že čoskoro zase budem smieť z pohostinného domu pri drevenom moste ísť do "domu Hospodinovho" a v srdečnej vďačnosti
Dr. Edith Stein, Špýr, kláštor sv. Magdalény
(Keď mala Edita ísť o veľkonoce roku 1928 do Beuronu prvýkrát, chcela sa ubytovať v exercičnom dome „Maria Trost“, ktorý mali v mestečku Milosrdné sestry sv. Vincenta z Paul a bol vysvätený tri roky predtým. Ale pretože sa v ňom práve v tých dňoch konali exercície pre učiteľov, sestra predstavená ju musela odmietnuť a doporučila jej (59) výhodné ubytovanie v súkromí „celkom blízko“. Pravdepodobne to bol ten penzión, kde potom o veľkonoce bývala.)
Zaujímavé je, v čom sa spomienky sestry Agnelly zhodujú s tým, ako sa vyjadruje sama Edita vo svojich listoch ďalším priateľom. Ide o presvedčenie, že veľkonoce v Beurone im priniesli trvalé ovocie. Sestra Agnella napísala: "To, čo nám dala svätá liturgia veľkonoce, je trvalé a nemôže zaniknúť." A Edita týždeň po veľkonoce napísala v liste svojej známej rehoľnici do Mníchova, kam sestra Agnella potom odcestovala: "Na sestre Agnelle určite ešte spozorujete odlesk Beuronu. To, čo si odtiaľ človek so sebou nesie, je trvalé. A počas dvanástich dní sa tam dá nazbierať poklad, ktorý nadlho poskytuje výživu a pomáha stráviť všetko, čo prichádza zvonku. To je odpoveď na otázku, ako sa mi vedie." (68)
Ďalšia spomienka, o ktorej sestra Agnella hovorí, že ju nikdy nezabudne, sa viaže k ich stretnutiu s otcom arciopatom Rafaelem, keď mu na záver svojho pobytu išli spoločne poďakovať. Pre Editu bol však viac než len hostiteľom. Sverovala sa mu so svojím duchovným životom a jeho radami sa naozaj riadila. To on ju tiež zdržoval od vstupu do kláštora s odôvodnením, aby využila svoje hřivny (v zmysle vonkajšej činnosti) a tiež aby ušetrila mamu od veľkej rany, ktorú by jej tým zasadila. Edita ho raz nazvala – iste nie bez humorného nadsadenia, ale tiež nie bezdôvodne – „svojím opátom“. Vo svojich spomienkach nazvaných „Ako som prišla do kolínskeho Karmelu“ napísala: "Už pred rokmi som súkromne zložila sväté sľuby. Od tej doby, keď som v Beurone získala určitý druh kláštorného domova, mohla som v arciopátovi Rafaelovi spozorovať „svojho opáta“ a jemu predkladať k rozhodnutiu všetky dôležité otázky svojho života."2 V jednom liste sa o svojom rozhovore s ním zmienila: "Aj inak som mohla všetko celkom nenútene predniesť a všetko bolo prijaté s láskou. Ako viete, nie je tu žiadna „diplomacia“ a žiadne postranné úmysly." (88)
 |
| Rafael Walzer (1888–1966) bol zvolený opátom beuronského kláštora už vo svojich tridsiatich rokoch. Vybudoval v Beurone teologické učilište a veľkú knižnicu, začal vydávať benediktínske časopisy, podieľal sa na založení niekoľkých ďalších kláštorov. V roku 1935 pre ťažkosti s nacistickým režimom odišiel do Švajčiarska, potom do Francúzska a Alžírska. Do Nemecka sa vrátil až v roku 1964. V Beurone je pochovaný. |
Podobný prístup radil aj druhým. Svojej niekdajšej študentke, ktorá sa teraz rozhodovala vstúpiť do kláštora a neskôr sa naozaj stala karmelitkou, Edita napísala: "Veľmi rada by som chcela, aby si skôr než požiadáš niekde o prijatie, dôkladne prehovorila s otcom arciopatom." (239)
A nešlo o malichernosti, s čím sa na svojho duchovného radcu obracala. O veľkonoce roku 1930 s ním preberala situáciu jednej svojej niekdajšej študentky, ktorá práve pred dvoma týždňami vstúpila do kláštora. Museli s tým súvisieť nejaké ťažkosti, pretože Edita pri tej príležitosti použila slová: "problémová budúcnosť." (88) Otec arciopat totiž pravdepodobne dievča poznal a sám mal záujem na tom, aby sa jej dostalo potrebnej pomoci. Keď potom Edita na sklonku toho istého roku zvažovala svoj odchod zo Špýru, aby získala viac času na svoju vedeckú prácu a na prednáškovú činnosť, spomína sa v jednom liste, že zatiaľ nechce premýšľaním o tom strácať čas, ale bude sa tým zaoberať až počas vianočných prázdnin. "Je potrebné to v Beurone dôkladne premyslieť." (118)
Jedno miesto v jej korešpondencii prezrádza, že Edita si svoj vzťah k beuronskému prostrediu musela sama pred sebou aj obhájiť. Na Kvetnú nedeľu roku 1932 z Beuronu písala svojej študentke, neskoršej karmelitke:
Prírodzene, aj ja už som uvažovala o tom, ako si to zodpoviem, že sem chodím tak často. Ale nakoniec treba vnútornému životu aj dopriať potravu, ktorú potrebuje, zvlášť keď človek inak musí veľa vydávať navonok. O tom prírodzene nemožno diskutovať s ľuďmi, ktorí sú zameraní čisto materialisticky a duchovným a duševným hodnotám nemajú žiadny zmysel. (188)
Veľmi závažný bol potom jej pobyt v Beurone o veľkonoce roku 1933, teda nie dlho po tom, čo sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler. Napísala o tom:
"Tentokrát ma tam viedla ešte jedna zvláštna záležitosť. Počas posledných týždňov som stále uvažovala, či by som nemohla niečo vykonať v židovskej otázke. Nakoniec som si vymyslela plán ísť do Ríma a poprosiť v súkromnej audiencii svätého Otca o encykliku. Nechcela som však taký krok podniknúť na svoju päsť."3
Hoci to bolo trochu napínavé, pretože otec arciopat sa v týchto dňoch mal práve vrátiť z Japonska, predsa si bola istá, že on na sviatky už bude chcieť byť v kláštore. A naozaj sa stretli. Edita od cesty do Ríma upustila, ale prostredníctvom otca arciopata poslala svätému Otci list, v ktorom mu predložila svoju žiadosť. (Sedemdesiat rokov bol tento jej list v tajných vatikánskych archívoch, nebolo isté, či vôbec existuje, ani jeho presné znenie. Až v roku 2003 boli tieto materiály odtajnené. Sprievodný list otca arciopata k Editinmu listu je datovaný 12. 4. 1933, čo bola streda Svätého týždňa roku 1933.) Edita teda svoj list pápežovi písala v Beurone o veľkonoce roku 1933.
Aj čas svojho konečného rozhodnutia pre odchod do kláštora počítala od svojho beuronského pobytu. "Asi desať dní po mojom návrate z Beuronu (po veľkonoce 1933) mi vyvstala myšlienka: Nie je teraz konečne čas ísť na Karmel?" Preto boli veľkonoce v roku 1933 jej poslednými v Beurone. Ešte v tom istom roku vstúpila do kláštora a zostávajúce deväť veľkonoce svojho života už prežívala ako karmelitka.
Veľkonoce teda neboli pre Editu časom úniku od ľudí a vytrhnutia sa do sveta liturgie. Ako je to príznakné pre celý jej život, zostávala aj vo svojom prežívaní veľkonoce človekom otvoreným pre druhých, pre hlboké ľudské vzťahy a hodnoty. Je to zjavné aj zo skutočností, ktoré sme si už pripomenuli. Dokázala sa o krásu svojich beuronských veľkonoce deliť so svojou žiačkou, „svojím veľkým dieťaťom“, ako ju tiež kdesi nazvala. V otcovi arciopatovi nehľadala iba „inštitúciu“ – duchovnú poradňu, ale súčasne aj človeka, ich vzťah bol hlboko priateľský.
Zreteľne je tento rozmer jej veľkonoce zrejmý z okolností neskorších. Keď nechcela Vianoce roku 1932 tráviť v M?nsteru, kde vtedy pôsobila, a pretože pre množstvo práce nechcela odchádzať nikam ďaleko (225), pozerala sa po vhodnom útočisku niekde v okolí. Vtedy si zvolila kláštor voršilek v Dorste. Tamojšie sestry študovali totiž na inštitúte, kde Edita pracovala a bývala, takže sa dobre poznali. Štrnásť dní po svojom odchode od nich napísala ich predstavené: "Chcela by som Vám ešte raz srdečne poďakovať za blahodárne tiché dni Vianoc a za hodiny, ktoré ste mi venovali. Chcem sa Vám priznať, že k tomu, aby som sa rozhodla pre Dorste, ma nevedla len túžba po kláštornej samote o sviatočných dňoch, ale tiež moje tušenie, že Vás voči mne už niečo vnútorne spája a že by malo význam naše osobné stretnutie. Snáď o tom Vy viete ešte niečo viac, než ja." (231)
Navyše jej jej spôsob prežívania sviatkov poskytoval možnosť modliť sa za druhých. Predsa sama tiež na modlitbu druhých spoléhala a rada ich o ňu prosila. Jednej zo svojich študentiek, ktorá riešila svoje ťažkosti s učením, napísala Edita po Vianociach: "V Beurone som na teba a na tvoju veľkú prosbu veľa myslela." (128)
Pokusme sa teraz zamerať na to najvlastnejšie, čo pre Editu k jej beuronským veľkonoce patrilo, čo na nich bolo pre ňu krásne. V jednom liste na jar roku 1930 hovorí o svojej zaneprázdnenosti a o svojom očakávaní veľkonoce: "Uprostred tej spústy (práce) sa prirodzene má túžba po kľude v liturgii zväčšuje, a myslím preto (na to), čo najskôr a čo najpriamejšou cestou ísť do Beuronu." (84) Tedy: hľadá pokoj, ktorý v sebe zahŕňa liturgiu.
Ešte výmluvnejšie sa zdá jej list, v ktorom vysvetľuje, prečo o Vianociach 1932 išla práve k voršilkám do Dorste. "Na dni sviatkov chcem ujsť do kláštorného odlúčenia s krásnou liturgiou: nie do Gerleve (čo bol nedaleký benediktínsky kláštor, ktorý dobre poznala), pretože sa obávam návalu v kostole a ešte viac v kláštore; ale tu celkom blízko k voršilkám do Dorsten, ktoré ma už dlho zvali." (225) Zaznieva tu teda trojí určujúci motiv:
- kláštorná ústranie,
- krásna liturgia,
- priateľské zázemie.
Snáď najpodrobnejšie sa o svojich veľkonoce v Beurone Edita rozpísala v liste, ktorého adresátkou bola sestra Adelgundis Jägerschmidt, jej niekdajšia študentka (pouze o štyri roky mladšia než Edita) z Freiburgu, kde Edita ako asistentka profesora Husserla kedysi viedla filozofický seminár. Této sestre na samu veľkonočnú nedeľu – písala:
"Milá sestra Adelgundis,
Biela sobota uplynula príliš rýchlo, než aby som Vám poslala veľkonočný pozdrav. A tak môžem teraz povedať trochu viac. Neviem totiž, kde začať a kde prestať. A to najlepšie z týchto prebohatých dní sa nedá povedať, nieto napísať. „Praestolari in silentio salutare Dei“ (V tichu čakať na Božiu spásu) bolo textom veľkopátečného kázania, ktoré mal opäť sám otec arciopat: mlčanie Zeleného štvrtku ako výzbroj, mlčanie Veľkého piatku ako boj, mlčanie ako víťazstvo – nemý jásot veľkonočnej radosti. Pri tom chceme ostať." (88)
Tieto riadky predstavujú len maličké „okienko“ k nahliadnutiu do Editiných beuronských veľkonoce. Tak ako mala rada mlčanie, mlčala vlastne aj o svojom vnútornom prežívaní sviatkov. Ale dostatočne je z jej zmien zjavné, že toto mlčanie neznamenalo prázdnotu. Nám už známemu sestre Agnelle na konci svojich posledných veľkonoce v Beurone na veľkonočné pondelok roku 1933 – napísala:
"Milá sestra Agnello,
Vy viete, ako vyplnené sú dni tu. Preto prijmete srdečný veľkonočný pozdrav aj oneskorene..." (244)
 |
| Významným dielom Beuronskej výtvarnej školy je vôbec prvý kláštor benediktiniek beuronskej kongregácie. Bol postavený v Prahe na Smíchove v rokoch 1888–1891 spolu s kostolom sv. Gabriela. Roku 1904 odsud 14 sestier osadilo novozbudovaný kláštor sv. Hildegardy poblíž Eibingen. V roku 1919 smíchovské sestry, ktoré sa kvôli svojej nemeckej národnosti obávali o svoju budúcnosť svojej komunity v novej republike, celý kláštor predali a odišli do Nemecka. Na Smíchove fotografoval Štěpán Macháček |
Aj keď som túto šesticu veľkonoce Edity Steinovej (alebo skôr Editu samotnú) spoznával s veľkým záujmom, predsa sa o mne na záver pokúsilo mierne sklamanie. Dúfal som, že podnety, ktoré z tohto stretnutia s ňou načerpáme, budú k užitku čo najširšiemu okruhu ľudí. Ukázalo sa však, že hoci Edita ešte vtedy nebola rehoľnicou, predsa už sa na rehoľné prostredie veľmi viazala a jej zbožnosť mala veľa kláštorný ráz. Sestre Adelgundis už v roku 1930 zakončuje jeden svoj list (78) slovami: "in desiderio vitae monasticae s Vami spojená..." – čo možno preložiť: „v túžbe po mníšskom živote“ (i keď by teoreticky bolo možné preložiť aj: „v túžbe, akou sa vyznačuje mníšsky život“). O jej súkromných sľuboch už bola zmienka. A takisto sme mohli postrehnúť, že po svojej konverzii žila takmer vždy pri nejakom kláštore alebo v škole, v ktorej prednášali a študovali rehoľnice. A naozaj – v zápiskoch „Ako som prišla do kolínskeho Karmelu“ Edita uvádza, že po Karmelu túžila od svojho krstu, len dlho nebolo možné túto túžbu uskutočniť. Píše doslova: "Čakanie sa pre mňa nakoniec stalo veľmi tvrdým. Stala som sa vo svete cudzincem."
Ako bola Edita vtedy – mohli by sme povedať – rehoľnicou bez habitu, tak aj veľmi nahlasla na Beuron ako kláštor. Ako sme počuli, nazvala ho „svojím klášterným domovom“. Sestra Agnella vo svojich spomienkach na spoločné veľkonoce v Beurone napísala o ich odchode: "Potom sme opustili Beuron – srdce tam zostalo." A podobne sa vyjadruje sama Edita. Tri týždne po Vianociach (v januári 1931) napísala v jednom liste: "Váš milý list som dostala ešte v milovanom Beurone. Moje srdce je ešte tam a sem prichádza, len keď to nutne potrebujem; inak čaká, až prídem zase tam, to znamená výhľadovo vo Svätom týždni..." (131) A predsa nešlo o nejaké nezdravé lpění na tomto mieste alebo na ľuďoch, s ktorými sa tam stretávala. Veď mimo Beuron dokázala odviesť množstvo sústredenej tvůrčí práce, do hĺbky žiť vzťah s Bohom i krásne vzťahy s mnohými ľuďmi.
A tak nám predsa Edita Steinová môže byť aj vzorom zbožného človeka žijúceho v civilnom zamestnaní. Po svojom návrate z veľkonočných sviatkov (v roku 1932) napísala z Münsteru jednej priateľke:
"Váš milý veľkonočný list ma zastihol v Beurone. (...) mohla som ešte raz takmer dva týždne byť šťastným mníchom. To som ostatne aj tu, iba (si) poněkud inak rozdeľujem Ora et labora..." (235) Z toho je zjavné, že mimo Beuron nebola Edita nešťastným, vykořeněným človekom, ale nashromážděné vnútorné bohatstvo si niesla so sebou a žila z neho.
Na záver som ponechal jednu udalosť, ktorá sa neudiala priamo v Beurone, ale na ceste tam. Keď Edita šla do tohto kláštora na posledný zo šiestich svojich tamojších veľkonočných pobytov, chcela sa vtedy – ako sme povedali – tiež poradiť o svojom zámere osloviť svätého Otca. Sama o tom neskôr napísala:
"Hoci zodpovedalo mojej povahe podniknúť nejaký taký vnější krok, cítila som, že to ešte nie je „to pravé“. V čom ale to pravé malo spočívať, to som nevedela.
V Kolíne som (na dobu) od štvrtku večera do piatku rána cestu prerušila. Mala som tam jednu katechumenku, ktorej som pri každej možnej príležitosti musela venovať trochu času. Napísala som jej, aby mi sdělila, kde by sme v priebehu večera mohli navštíviť „svätú hodinu“. Bol predvečer prvého piatka v apríli a v tomto „svätom roku“ 1933 bola všade pamiatka utrpenia nášho Pána konaná zvlášť slávnostne.
O ôsmej hodine večer sme sa dostavili k svätej hodine na Karmelu v Kolíne-Lindenthalu. Kňaz mal premluvu (...) Hovoril krásne a dojemne, ale mňa hlbšie než jeho slová zamestnávalo niečo iné. Rozprávala som sa so Spasiteľom a povedala som mu, že viem, že je to jeho kríž, ktorý je teraz vložený na Židy. Väčšina to nechápe; ale tí, ktorí to chápu, tí ho musia v mene všetkých ochotne na seba vziať. A že to chcem urobiť, len ať mi On ukáže ako. Keď pobožnosť končila, mala som vnútornú istotu, že som vyslyšaná. Ale v čom by to nesenie kríža malo spočívať, to som ešte nevedela...
Na druhý deň ráno som pokračovala v ceste do Beuronu."
Táto dôležitá modlitba v kolínskom kostole nepatrila priamo k Editiným beuronským veľkonoce. Ale verím, že s nimi bola spojená. Verím, že zo všetkých Editiných veľkonoce v beuronskom kláštore vyrástla jej hlboká pozornosť ku Spasiteľovi, k jeho krížu a k jeho výkupnej cene.
Kéž aj naše veľkonoce (koľkokrát už na tom ktorom mieste?) sú vždy duchovnou obnovou, kéž sú chvíľami pevného prilnutia k Pánu Ježišovi a niekedy snáď aj cítenou prípravou na veľké okamihy nášho života.
