Dňa 16. júla roku 1870 vyhlásila Francúzsko vojnu Prusku. Početnejšia a lepšie vybavená pruská armáda sa však rýchlo dostala do protiútoku a od severovýchodu postupovala Francúzskom. Keď v decembri prichádzali Prusáci do Le Mans, prepadol Louisa a Zéliu strach o Pavlínu a Máriu, ktoré tam stále pobývali v kláštore Navštívenia. Zélie sa preto vydala do oblasti spustošenej vojnou, aby dcéry vyzvedla: „Je v tom vidieť len smútok a plienenie, je mi z toho ťažko pri srdci. … Sme naozaj nešťastní tak, ako nikdy.“
Na začiatku januára 1871, dva roky pred narodením Terezky, obsadila pruská armáda Alençon. Mesto bolo najprv ostreľované, rodina Martinových sa pred granátmi uchýlila do pivnice, ich dom zostal ušetrený. Do šestnásťtisícového mesta vstúpilo dvadsaťpäť tisíc pruských vojakov, Martinovým ich bolo na byt a stravu pridelených deväť. Zélie to komentovala slovami: „Ja sa pred nimi nerozpakuji; keď toho po mne chcú moc, poviem im, že to nie je možné. … Všetci plačú okrem mňa …Vlastne, čo môžeme chcieť? Až toto súženie pomine, posbírame trosky toho, čo zostane, a zariadime sa tak, aby sme s tým málom mohli žiť.“
Dňa 17. januára 1871 informovali noviny o zjavení Panny Márie v Pontmain (mieste vzdialenom necelých sto kilometrov na západ od Alençonu). Matka Božia sa zjavila ako Pani nádeje a vyzvala k modlitbám za mier – prímerie bolo podpísané už 28. januára…
Svätí Zélie a Louis, orodujte za nás!
(spracované podľa knihy H. Monginovej, Rodičia Terezie z Lisieux;
redakčne upravené; citácie v úvodzovkách sú prevzaté zo Zéliinej korešpondencie)
