– spoločný poklad židov a kresťanov
P. Etienne Richer, komunita Blahoslavenstva, Dolany u Olomouca
24. júna 1985 vyšiel oficiálny cirkevný dokument s názvom: „Poznámky k správnemu predstavovaniu Židov a židovstva v kázaní a katechéze katolíckej cirkvi“. V tomto zásadnom texte, ktorý plne nadväzuje na vyhlásenie II. vatikánskeho koncilu o pomere cirkvi k nekresťanským náboženstvám – Nostra Aetate sa píše: „Zdôrazníme-li eschatologický rozmer kresťanstva, viac si uvedomíme, že ľud Starého a ľud Nového Zmluvy pri pohľade do budúcnosti vidí obdobné ciele: príchod či návrat Mesiáša – ač pritom vychádza zo dvoch odlišných hľadísk.“
Iný, starší dokument, vydaný o Veľkej noci 1973 francúzskymi biskupmi, obsahuje tiež smernicu pre kazateľov a katechetov: „Budeme sa snažiť predstavovať poslanie tohto ľudu (židovského) ako « posväcovanie Mena ». Toto poslanie robí zo života židovského národa požehnanie pre všetky národy zeme.“
Oba dokumenty magistéria cirkvi tady vyzývajú k uvedomeniu si významu „posväcovania Mena“ v poslaní židovského národa a k zdôrazneniu eschatologického rozmeru Radostnej zvesti Ježiša Krista. Tieto dva požiadavky sú úplne konvergentné, pretože v Biblii nie je nič eschatologickejšieho než zjavenie Mena. Boh zjavuje svoje Meno vždy preto, aby ukázal, že je Vykupiteľ…
„Najčistejší olej je tvoje meno, preto ťa dievčatá milujú“, spieva Snúbenka z Piesne piesní (1,3). Jej krásny spev by sám mohol stačiť k tomu, aby sme si uvedomili, že „Meno“ v reči biblie evokuje Ženícha prítomného v Nevestě. Božské Meno, to je Boh sám, ako sa sám dáva poznať. Poslaním Izraela je nechať sa obývať Božím Mennom, dať sa preniknúť svätým olejom jeho pomazania. Bude-li vyvolený národ svojmu povolaniu verný, budú všetky národy vedieť milovať toto Meno, ktoré je nad každé meno, a túžiť po ňom. Zjavuje-li je Boh Izraelu (Ex 3, Ex 34), chce sa tak vystaviť riziku spoločenstva s týmto ľudom zadarmo vyvoleným, chce sa sám odovzdať rtám človeka, jeho modlitbe, šepotu jeho srdca. Meno, Ha Šem, je v biblickom zjavení oveľa viac než pojem či abstraktná predstava. Označuje Boha snažiaceho sa sdeliť, že je Vykupiteľ, že je Otec všetkého milosrdenstva! „Meno“, vysvetľuje Otec Manaranche, „nie je dané ako predmet, ale ako láska, ktorá má byť prijatá. Neprechádza ukojit zvedavosť, ale uchádzať sa o dôveru. Nie je určené na poznanie, ale na vzťah. Zaručuje, že vzťah je otvorený – a to, aby mohol rásť… Všetci zamilovaní to robia rovnako: začnú tým, že si sdělí mená a potom si vymenia adresy, aby sa mohli znovu stretnúť“ (André Manaranche: Des Noms pour Dieu). Žalmista, tak často velebí Božie Meno, preto môže zvolať: „Jásotom ťa budú oslavovať ti, ktorí milujú tvoje Meno“ (Ž 5).
Už v knihe Exodus Boh zveruje svoje Meno, aby ukázal, že je Spasiteľ. V planúcom kríku je zjavuje Mojžišovi potom, čo ho povolal, aby vyviedol ľud z Egypta (Ex 3). Po epizóde so zlatým teľatkom Boh zostúpil na Sinaji v oblaku. Mojžiš zostáva s ním. Vzýva jeho Meno a Hospodin prichádza, slávnostne sa predstavuje, a tak sám slávne obnovuje porušenú zmluvu: „Hospodin, milostivý a súcitný Boh, pomalý na hnev, plný milosrdenstva a vernosti“ (Ex 34,5–6).
Meno Božie vyslovoval veľkňaz vo veľsvätyni v období Chrámu iba o Jom Kippuru, teda v Dni veľkého Odpustenia. Modlitba Izraela vzýva Boha ako Vykupiteľa. So vzývaním Mena v prosbách za odpustenie sa stretávame v celých dejinách vyvoleného národa. Počujme prorokov: „Si predsa náš Otec! Abrahám nás nezná, Izrael, ten o nás nevie. Hospodine, ty si náš Otec, náš vykupiteľ odveký, to je tvoje meno“ (Iz 63,16); „každý, kto vzýva Hospodinovo meno, sa zachráni“ (Jl 3,5). Vidíme, prečo teda mohol Peter pri stretnutí s Kornéliom povedať: „O ňom vydávajú svedectvo všetci proroci, že skrze jeho Meno dostane odpustenie hriechov každý, kto v neho verí“ (Sk 10,43). Pápež Ján Pavel II. napísal v encyklike Dives in Misericordia: „Milosrdenstvo nielenže patrí k samotnému pojmu Boha, ale poznačuje aj život celého izraelského národa i jednotlivých jeho synov a dcéry. Je obsahom vroucej dôvernosti k ich Hospodinovi, obsahom ich rozhovoru s ním…“ – lebo jeho Meno je nekonečné milosrdenstvo!
Toto tajomstvo Mena, tak drahé našim židovským bratrom, by nám, kresťanom, nemalo byť menej drahé. Vtelenie Slova je vtelenie Mena. Meno Božie prebývalo v oblakovom stĺpe, vo Stane Stretnutia a potom v Chráme, aby ho mohli Izraeliti vzývať. Aby však mohla prísť spása, musí sa toto Meno priblížiť našej telesnosti ešte viac, až do krajnosti: tým, že v ňom bude prebývať. Posväcovanie Mena (Kiduš Hašem), toto poslanie izraelského národa, ktorému bolo Meno zjavené, Kristus nezrušil, ale naplnil. Meno Ježiš znamená: „Ja som ten, kto vás zachraňuje.“ Ježišom sa zjavenie Mena – a teda aj zjavenie milosrdenstva – završuje!
„Meno“ bolo v prvoslovenskej cirkvi bezpochyby častým označením Spasiteľa. Svedčí o tom mimo iné aj Skutky apoštolov. A prví kresťania sami seba nazývali, v protiklade k pohanom, ctiteľmi falošných bohov: „tí, ktorí vzývajú Meno Páně“. Tento obrat veľmi hojný v Prvej Zmluve a v židovskej tradícii teda nakoniec označuje samu kresťanskú identitu. Aby to umožnil, Boh už skôr zvästoval ústami proroka Jóela: „Vylejem svojho ducha na každé telo… každý, kto vzýva Hospodinovo meno, sa zachráni“ (Jl 3,1). V 2. kapitole Skutkov apoštolov Peter používa tieto Jóelove verše, aby ukázal, že eschatologická doba je už tu, že Duch je daný všetkým, že Meno Páně už môžu vzývať všetci, a že Pán, ktorého Meno sa má vzývať, je vzkriesený Ježiš.
Na začiatku 1. listu Korinťanom Pavel zdraví kresťanov ako tých, ktorí „vzývajú meno Pána Ježiša Krista, Pána svojho aj nášho“ (1 Kor 1,2), a o niekoľko kapitol ďalej hovorí: „Nikto nemôže povedať, že Ježiš je Pán (teda, že on sám je Meno), lež v Duchu svätom“ (1 Kor 12,3). Vidíme teda, aká cenná je biblická teológia Mena k pochopeniu Nového zákona.
Prejdime si Skutky apoštolov: „V nikom inom nie je spásy. Veď pod nebom nie je ľuďom dané iné meno, v ktorom by sme mohli dosiahnuť spásy“ (Sk 4,12), pre toto Meno apoštolovia trpia príkoria (Sk 5,41), v ňom sú krstení veriaci, toto Meno vzývajú, a Pavel, ktorý sa „kedy si domnieval, že musí podniknúť všetko možné proti menu Ježiša Nazaretského“ (Sk 26,9), pri svojich apoštolských cestách spoznal, že nemožno niesť národom jeho Meno, aniž by pri tom človek zakúsil mnoho utrpenia (pozri Sk 9,15–16). Čo verš, to odraz kázania, katechézy a liturgie prvých čias cirkvi, o to cennejšie, že zrejme hlboko zakorenené v židovskej tradícii.
Môžu-li učeníci Vzkrieseného, tí zo Skutkov apoštolov, rovnako ako tí dnešní i budúci, vzývať jeho Meno, je to preto, že sa stali, Židia i pohania, údy jeho tela, „ľudom jeho Mena“ (Sk 15,14), teda ľudom zasväteným jeho milosrdenstvu, ktorý má žiť a o ňom svedčiť. „Ak teda ústami vyznávaš, že Ježiš je Pán, a v srdci veríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rim 10,9).
Šelma*, protivník Boží, nemá meno, ale číslo. Šelma je číslo a v číslo mení aj človeka, ktorého istý autor nazýva „človekom kvantity“**. Ale Boh sa Mojžišovi predstavuje menom a aj jeho volá menom. Preto sa Ježiš, „nový Mojžiš“ a veľkňaz novej Úmluvy, môže modliť: „Otče svätý, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si mi dal“ (Ján 17,11), Otče všetkého milosrdenstva, posväť sa Meno tvoje, prijmi nás vo svojej otcovskej láske, lebo sme tvoje deti… „… pre slávu svojho mena nás vysloboď…“ (Ž 79).
*) Šelma, ktorá vystupuje z priepasti (Zj 11,7): cisár Nero (poznámka redakcie).
**) človek ľudskej masy (davu) (pozn. redakcie)
