(zamyslenie nad žalmom 63)
P. Paul Feeley, O.Carm.
„Znovu vám hovorím: Skôr projde velbloud uchem ihly, než vojde bohatý do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19,24) Predchádzajúci exegeti toto Ježišovo vyhlásenie zmierňovali. Hovorili, že použil obľúbené rčenie, odkazujúce na vstupnú bránu do mesta, ktorá bola tak nízka a úzka, že sa jej hovorilo „ucho ihly“. Ale francúzsky ekumenický preklad Biblie tvrdí vo vysvetľujúcej poznámke, že Ježišov výraz je orientálnou hyperbolou (nadsázkou), ktorú je potrebné vykladať podľa kontextu: nejde teda o odkaz na malú bránu v hradbách. Orientálci používajú hyperbolu na lepšie vyjadrenie skutočnosti, o ktorej chcú niečo oznámiť. A to isté platí aj o autorovi žalmu 63, keď hovorí o žízni po Bohu.
„Bože, ty si môj Boh, usilovne ťa hľadám,
moja duša po tebe žízni, prahne po tebe moje telo
ako vyprahnutá, žíznivá, bezvodá zem.“ (verš 2)
Velbloud je zviera z Orientu so schopnosťou zadržať veľké množstvo vody vo svojom hrbe a dôjsť v púšti veľmi ďaleko bez pitia. To Boh nám dáva túto schopnosť žíznit, vnútornú túžbu, ktorá nás umožňuje hľadať Božiu tvár. A ak do nás Boh vložil takú žízeň, závisí na nás, aby sme ju prijali.
„Tak túžim ťa uzrieť v svätyni,
aby som videl tvoju moc a slávu.
Veď tvoje milosrdenstvo/tvoja láska je lepšia než život,
moje pery ťa budú chváliť.“ (verše 3–4)
Tieto dva verše odhaľujú hlbokú myšlienku žalmistu. Spomenutá žízeň je aj jeho žízeň. Nespokojil sa s tým, že bude obyčajným veriaci; nestačí mu chodiť do chrámu vo sviatočné dni. Boh je jeho mocou, pretože on videl jeho slávu, Božiu tvár. Túto slávu chce zdieľať – kontemplovať (uzrieť) ju vo svojom vnútornom svete. Žízni po Bohu!
Je ľahké nechať kontempláciu svätcom: „To je ich práca. Modliť sa, to áno, chodiť v nedeľu na omšu, áno, ale kontemplácia? To už je trochu príliš!“ Keď sa totiž ponoríme do zaneprázdneného a uspáchaného života, zabudneme na veľkosť svojho ľudského bytia. Keď kvôli oddychu a zabudnutiu na problémy vyhľadávame len svetskú zábavu, strácame onu vnútornú žízeň po Bohu, pijeme z rozpraskaných cisternách (Jer 2,13). Velbloud môže v púšti dôjsť veľmi ďaleko, pretože v sebe má veľa vody. Človek tiež vlastní túto schopnosť mať žízeň, aby došiel až k Božej hore, ktorou je Ježiš Kristus. A ak sa vyhýba skúsenosti kontemplácie, nie je pokorný; je agnostikom. Je veriaci len menom, je lacný. Nepozná hĺbku svojej ľudskej dôstojnosti. Jeho život sa stáva jeho záležitosťou a nie už Božím darom. Drolí svoj život, aj keď samozrejme časť Bohu dáva.
„Tvoje milosrdenstvo (tvoja láska) je lepšia než život,
moje pery ťa budú chváliť.“ (verš 4)
Žalmista sa naučil prekonať seba. Nemôže byť skutočným človekom, ak sa neprekonáva. Bez lásky (presahujúcej vlastné ja) nie je ľudský život ničím. Láska je lepšia než život, pretože láska (žizeň) nás učí sa prekonávať, objavovať ľudskú veľkosť. Človek začína vystupovať z virtuálneho života a vstupovať do života skutočného, umiera sebe, aby žil Bohu.
Kontemplácia neuchvacuje Boha v nás, ale otvára naše hlbiny tajomstva jeho prítomnosti, takže človek si uvedomuje svoje vlastné tajomstvo: priepasť volajúca na priepasť (Ž 42,8).1
Skutočne kontemplatívni ľudia nám zanechali svoju skúsenosť nadprirodzeného ľudstva, ktoré vystupuje k živému Bohu. Užitie našej schopnosti poznávať je súčasťou nášho hľadania Boha, je to schopnosť, ktorá odstraňuje všetky prekážky tohto kontemplatívneho spojenia. Modlitba očisťuje, rozjasňuje naše svedomie, poskvrnené hriechmi a pýchou. Je potrebné prejsť duchovnými búrkami. Boh z nás môže urobiť slepých kráčajúcich temnotami. Preto Ján z Kríža hovorí o temnej noci duše.
Náš žalmista sa modlí:
„Kedykoľvek na teba pomyslím na svojom lôžku,
v nočných hodinách budem na teba myslieť.“ (verš 7)
Boh nikdy neopúšťa toho, kto ho hľadá. Sme si vedomí Božej prítomnosti, ktorá osvetľuje naše temnoty a zakúšame radosť, pretože sme stále „v tieni tvojich krídel“, stále nás podopiera Božia pravica (verše 8–9). Svätý Pavol písal Korinťanom o mimoriadnych víziach: „A viem o tomto človekovi (samotnom Pavlovi), že bol prenesený do raja – či v tele, či mimo tela, neviem, to vie Boh“ (2 Kor 12,3). Človek je duch a telo, bol stvorený k obrazu Božiemu. To je základná a podstatná charakteristika jeho bytia, nemôžeme zariadiť, aby tento obraz zmizol. Má v sebe niekoľko skutočností, ktoré zostávajú stále tajomnými (v tele aj mimo tela), ale ktoré sa dotýkajú tajomstva Božieho, nie Božej existencie, ale skúsenosti s Bohom. „Verím v Boha“ už nie je len myšlienkou či článkom viery chápaným v rozumových pojmoch. Svätý Pavol poznal „tohoto človeka“ preneseného zo zeme do raja, ktorý počul nevysloviteľné slová, ktoré človeku nie je dovolené opakovať.
Tá neschopnosť odovzdať, zdieľať je súčasťou tohto tela v „žíznivej, bezvodé zemi“ (verš 2). Človek, ktorý „spatřil Boha v jeho svätyni“ (verš 3), videl jeho moc a slávu. Vie, že Božia láska je lepšia než život, ale nemôže to v sebe zadržať nadlho, nieto vysloviť. A predsa si na to ešte dokáže spomenúť, keď vie, že ho oslepilo oslnivé svetlo, a v noci o tom dlho rozjíma a modlí sa, najmä pri rozjímaní evanjelia a žalmov, ktoré k nemu prehovárajú o Bohu.
Je síce zbavený silného zakúšania Boha, ale spomienka mu pomáha žiť „a v tieni tvojich krídel jásat“ (verš 8). Vie, že sa jeho bytie približuje k Bohu a že v ňom sa stretávajú dve tajomstvá (božské a ľudské). Vo svojom tajomstve nachádza žiaru, ktorou ono druhé tajomstvo zapája srdce. Jeho vlastné tajomstvo nezhasína, je skryté v Božom tajomstve. „Moje pery ťa budú chváliť..., moja duša sa bude sýtiť ako tukom a morkom“ (verše 6 a 8).
Svätý Irenej hovorí: „Boh túto slávu nachádza v človeku.“ Byť stvorený k Božiemu obrazu nie je nadsázka, to je skutočnosť, taký je človek. V modlitbe je človek zbavený svojich starostí, oslobodený od svojich činností a obmedzí sa na svoju podstatu. V modlitbe sa človek stáva veľkým, prekračuje sám seba, je schopný vstúpiť do nesmiernosti Božej. Kontemplácia Boha sa dovŕši až naším príchodom do neba, to je naša milovaná budúcnosť. Taký je človek svojou prirodzenosťou, z Božej milosti.
Z časopisu Près de la Source,
ktorý vydáva karmelitánsky konvent v Nantes,
preložila Alžběta Dřímalová.
