P. Metoděj Minařík O.Carm.
Dnes sa mnoho hovorí o rôznych teológiách: o teológii cirkvi, teológii laikov, teológii chudoby, teológii práce a pod. Tým sa myslí, aké je to či ono v očiach Božích, aké úmysly s tým Boh má, aký cieľ tomu dal.
Jsme mariánsky rád. Panna Mária sa na hlavných miestach Písma sv. nazýva ženou, i Pán Ježiš ju v evangeliu oslovuje len týmto slovom „Ženo“. Měli bychom proto znát teologii ženy.
Žena – obraz Ducha svätého
Boh stvoril človeka k svojmu obrazu a podobnosti. Človek je obrazom Boha, a to je to najväčšie, čo možno o ňom povedať. Z celého Písma sv. vyplýva, že žena je obrazom Ducha svätého, jeho viditeľná podoba.
V Božom zjavení je Duch svätý láska Otca a Syna, pripisuje sa mu duchovnosť a svätosť: jeho meno je „Duch svätý“, život („verím v Ducha svätého, Pána a darcu života“), svetlo, žiar, čistota, radosť, pokoj, sila, plnosť, prenikavosť, jednoduchosť, útěcha („Tešiteľ“), láska. Priraďuje sa k holubici, k vode, k rieke („vylejem na vás Ducha svätého“), k vánku („vietor vane, kam chce…, tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“), k ohňu, k plameňu, k jazyku, k srdcu, on je duša všetkého. Sv. Mária Magdaléna de’ Pazzi, karmelitka, ktorej úmrtie a sviatok je v máji, prijala vo svätodušnej oktáve Ducha svätého v týchto rôznych podobách.
Ideálny obraz Ducha svätého je Panna Mária – Žena. Ona je pravá zástupkyňa Ducha svätého, jeho nástroj (sv. Efrém ju nazýva harfou Ducha svätého), jeho dielňa, pôsobište (zastinil ju a utvoril v nej telo Ježiša Krista, Syna Božieho, a skrze ňu udeľuje všetky milosti jím zaslúžené, je Prostrednicou všetkých milostí). Ona je tou pravou holubicou Ducha svätého, v ktorej podobe sa zjevil. Krásny titul „Holubica Ducha svätého“ zodpovedá titulu Ježiša Krista „Baránok Boží“.
Toto určenie predstavovať Ducha svätého má nielen Panna Mária, „požehnaná medzi ženami“, ale každá žena a všetky ženy všetkých stavov, dievča, panna, snúbenica, nevesta, manželka, matka, vdova, činná žena aj nazíravá, svätá i nesvätá.
Nezdá sa pravdepodobné, že všetky ženy majú predstavovať svätosť, duchovnosť Ducha svätého. Väčšina na to nemyslí. Skôr sa zdá, že zlý duch ich činí svojimi nástrojmi než Duch svätý. To je ovšem naša chyba, že posudzujeme veci podľa zdaní alebo svojich názorov, namiesto toho, čo nám Boh zjevil. Ježiš odpovedá diablovi: „Je napísané“. – „Spravodlivý žije z viery“, a nie zo svojich názorov a zdaní. Naša slabosť spočíva v tom, že posudzujeme veci podľa seba a robíme z vecí božských veci ľudské, znižujeme ich a berieme im silu.
Zlé ženy skôr dokazujú pravdivosť svojho pravého poslania. Keď sa niečo pokazí, stáva sa opakom toho, čím to má byť. Podľa starých zásad: Corruptio optimi pessima – skaza najlepšieho je najhoršia; a: Extrema se tangunt – krajnosti sa dotýkajú. Môžeme ísť opačnou cestou: zo skazenej veci súdiť na nezkaženú; čím horšie je niečo zkažené a čím viac zla to napáchalo, tým lepšie je to nezkažené; z veľkosti straty usudzovať na veľkosť strateného.
Boh dosiahne vždy svoj cieľ. „Tak tomu bude s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne s prázdnotou, nýbrž vykoná, čo chcem, vykoná zdarne, k čomu som je poslal“ (Iz 55,11). Všetky ženy budú slúžiť tomuto plánu, tak či onak, nech chcú alebo nechcú, a to stále viac. Dejiny spásy ukazujú, že Boh robí svoje plány čoraz viditeľnejšími. V tom zmysle niekoľko svätcov predpovedalo (najlepšie sv. Ľudovík Mária Grignion), že Boh na konci sveta ukáže Máriu v celej jej kráse a veľkosti. Môžeme povedať, že Duch svätý ukáže Máriu v plnom svetle, čím ona je pre neho, ako svoju podobu, svoju prostrednicu, svoju snúbenicu, ženu Božiu. Pápež Pius XII. sa vyjadril, že najcharakteristickejší rys našej doby je stále rastúca úcta k Panne Márii. Teraz sa zdá byť zastinená, ale Boh koná vždy tak, že napred sa javí ako porazený, aby sa tým jasnejšie ukázalo jeho víťazstvo.
Boh tým, že ukáže Máriu – a to si málo uvedomujeme –, ukáže veľkosť a krásu ženy vôbec. To však nebude bez boja. Sv. Ján od Kríža hovorí, že Boh vždy dovolí diablovi napadať jeho dielo, aby nemohol nikdy povedať, že – keby mal možnosť – že by jeho dielo zničil a on zvíťazil. Snáď najväčší a najzaujímavejší boj v dejinách sveta je boj medzi diablom a ženou. Od začiatku až do konca. „Medzi teba a ženu položím nepriateľstvo…“ (Gn 3,15). „Potom sa objavilo na nebi veľké znamenie: žena odetá slnkom…“ (Zj 12,1). Ako vidíme, tento boj je stále prudší, až na konci vyvrcholí, ako je vidieť z rečí Pána Ježiša o konci sveta.
Žena – protiklad Boha
Boh vo zjavení v Písme sv. prirovnáva svoj vzťah k svojmu stvoreniu k vzťahu medzi mužom a ženou. Seba predstavuje ako muža a stvorenie ako ženu. Hovorí o svojej snúbenici, manželke, žene. Kto je ňou? Tak v Starom zákone nazýva svoj vyvolený národ (u proroka Ozeáša v 2. kapitole i inde a v celej Piesni piesní). V Novom zákone cirkev, svätý ľud Boží. Kristus je ženích; cirkev je jeho nevesta (Ján 3,29). Vzťah medzi mužom a ženou v manželstve znázorňuje vzťah medzi Kristom a cirkvou: „Muži, každý z vás nech miluje svoju ženu, ako Kristus miloval svoju cirkev a vydal sám seba za ňu… Toto tajomstvo je veľké; mám na mysli vzťah Krista a cirkvi“ (Ef 5,25–32). Sv. Pavol píše Korinťanom: „Mám vás tak žiarlivo rád ako Boh. Ja som predsa pripravil vaše zasnúbenie jednému mužovi a musím vás predstaviť Kristovi ako čistú pannu“ (2 Kor 11,2). Konečný sňatok Krista s cirkvou bude na konci sveta. „Nadešla Baránkova svadba, jeho nevesta sa pripravila“ (Zj 19,7). „A uvidel som sväté mesto, nový Jeruzalém, ako zostupuje z neba od Boha; bolo vystrojené ako nevesta okrášlená pre svojho ženicha… Poď, ukážem ti nevestu, choť Baránkovu“ (Zj 21,2–9). Duch i nevesta volajú: „Príď!“ (Zj 22,17). Poměr medzi Kristom a cirkvou je ako medzi duchom a telom. Muž tu predstavuje ducha, žena telo. „Muž je hlavou ženy, podobne ako Kristus je hlavou cirkvi, sám spasiteľ svojho (tajomného) tela… Muži, každý z vás nech miluje svoju ženu, ako Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu…“ (Ef 5,23–25; tiež 1,23).
Nakoniec je celý svet ako Božia snúbenica. Boh ho stvoril z lásky, k svojej oslave, a miluje ho celou svojou láskou. Keď sa Boží Syn stal človekom, zasnúbil sa, ako hovoria už cirkevní Otcovia, s celým stvorením, veď skrze neho a pre neho ho jeho Otec v Duchu svätom stvoril. On je slnko Božie, ktoré vychádza ako ženích zo svojej svadobnej komnaty, nič sa nemôže skryť pred jeho žiarom (Ž 18,6–7). Svet má vracať svojmu Tvorcovi a Vykupiteľovi jeho lásku a slávu ako žena svojmu mužovi, z ktorého vyšla. Odpad od Boha je označovaný v Písme sv. ako cudzoložstvo. V poslednej knihe Písma sv. je popisovaný ako veľká nevestka, matka nevestiek, vyšperkovaná, plná smilstva, zpitá krvou veriacich a krvou Ježišových svedkov (Zj 17,1–6; srv. tiež 14,4). Boh i tu dosiahol od svojho tvorstva, čo od neho očakával. Stvoril Ženu, svoju Matku, Snúbenicu, Spoluvykupiteľku, Ženu Božiu Pannu Máriu. Obdaril ju všetkým, čo mohol niečomu stvorenému dať, učinil ju plnou milosti, to je účasti na svojej božskej prirodzenosti. Ona jediná sa mu úplne celou bytostí odovzdala a menom svojim i menom celého tvorstva ho s najvyššou možnou túžbou, láskou, čistotou a svätosťou prijala, s ním spolupracovala a jeho Bohu Otcovi obetovala za spásu sveta, a spolu s ním seba i všetky, ako sa Bohu slušelo.
Preto môže Panna Mária povedať, že Boh si preje zasvätenie celého sveta jej Neposkvrnenému Srdcu a že jej Neposkvrnené Srdce zvíťazí. Pán Ježiš totiž privedie všetkých svojich vykúpených k tejto neposkvrnenosti a sláve Duchom svätým k oslave svojej i svojho Otca.
Otca najvyšš oslavil jeho Syn, náš Pán Ježiš Kristus, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Boh a spolu človek. Boh však, ako vidíme, chcel, aby mu i pouhé stvorenie vzdalo chválu, aké je schopné. A v tom Panna Mária, Žena, zastupovala celé tvorstvo: je korunou tvorstva. Ona je ideálny tvor. Pán Ježiš povedal: Kto vidí mňa, vidí môjho Otca, Boha. Ona mohla povedať: Kto vidí mňa, vidí dokonalého Božieho tvora. Naprosto uznala svoje nič, že má všetko od Boha. A to je pokora, to jest pravda. „Boh sa staví proti pyšným, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4,6; 1 Petr 5,5). „Budú ma blahoslavit všetky pokolenia, lebo Boh zhliadol na svoju nepatrnú služobnicu.“ Splnila dokonale jeho vôľu, a v tom záleží dokonalosť tvora. „Nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ Ona je prototyp, pravzor tvora, žena, veľké znamenie pre všetkých (Gn 3,15; Iz 7,14; Ján 19,26; Zj 12,1).
Záver
Sv. Bernard volá v jednom kázaní: „Žena medzi slnkom a mesiacom, Mária medzi Kristom a cirkvou! Je veľká príbuznosť, obdivuhodná spriaznenosť slnka a ženy. Právom sa podivuješ, ale zuj topánky z nôh a odlož pleny telesných myšlienok, túžiš-li pristúpiť.“ Vieme, čo povedal Ježiš o pohľade na ženu (Mt 5,28). Kto dosiahne Bernardov pohľad na ženu, vyjde z dusného tmavého sklípku do Božieho čistého jasného svetla a nebeského pokoja. Hrích robí z ženy nástroj nečistého ducha, svätosť ju činí nástrojom Ducha svätého. Príkladom je svatá Mária Magdaléna v evangeliu, z ktorej Ježiš vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16,9). Hľadajme v žene Ducha svätého a nájdeme ho v nej.
Duch svätý si nájde ženy, spojí ich a skrze Pannu Máriu z nich utvorí svoje učeníčky. To budú apoštolky posledných čias. Táto preměna, ktorú učinil Pán Ježiš s ženou, vyžaruje už v prvých dňoch vykúpeného sveta, v dňoch veľkonočných, keď sa zjevil On i anjeli ženám, z ich premeneého správania, z ich ľahkosti a duchovnej radosti a prenikania do nadprirodzeného sveta. „Nájde však Syn človeka na zemi vieru, až príde?“ (Adventná antifóna).
