Juan Antonio Marcos, OCD (Madrid)
Na stránkach, ktoré nasledujú, predstavujeme niektoré kľúčové pojmy, ktoré nám umožňujú lepšie spoznať a pochopiť ako psychológiu, tak aj jazyk oné okúzľujúcej a vášnivej ženy, akou bola Terezie od Ježiša. Jej existenčná odvaha, autenticita života, jej humor a jej sloboda, rovnako ako jej raný feminismus, sú v Európe 16. storočia niečím neslýchaným.
Naše kľúčové pojmy si kladú za cieľ nasmerovať človeka k aktuálnej a živúcej čítaní, čiže k čítaniu, ktoré si všíma pozitívne „účinky“, ktoré majú mať tereziánske texty1 na život dnešných čitateľov, na nás. Nesmíme zabúdať, že tereziánske dielo má pre moderného čitateľa „pridanú hodnotu“, ktorá spočíva v tom, že sa nám predkladá predovšetkým ako naratívna/zkušenostní teológia („To všetko na základe skúsenosti, lebo potom ide o niečo iné, než keď sa o tom premýšľa“ – CV 6,3). Keď nám Terezie „rozpráva“, čo prežila a zakúsila (svoju vlastnú životnú skúsenosť), nadväzuje na hĺbku života, kde sa všetci cítime prepojení jedni s druhými, a preto aj so samotným Bohom.
„Aby hovorila o Bohu, ujíma sa slova tak, že hovorí o sebe samej“ (C. Kaufmann). Preto nám empatická čítanie jej textov pomôže, aby sme sa lepšie napojili na skutočného tereziánskeho ducha, aby sme sa ponorili do hlbín jej duše, roztvorenej pred čitateľom, a aby sme objavili, že v hĺbke Tereziinho vnútra je všetko prekvapujúce. Veď v hĺbke vnútra spočíva pravda o jej živote a pravda o nás samotných. Z jej osobnej skúsenosti sa vynára – ako sa to deje vždy u skutočných mystikov – to, čo je univerzálne ľudské.
1. Odvaha a osobná rozhodnosť
Ide o jednu z prvých psychologických a osobnostných Tereziiných znakov. Odvaha, smelosť, „rozhodnosť“ (ako sa vyjadruje ona) tvárou v tvár akémukoľvek problému alebo nesnázi, ktorú prinesie život, ako na úrovni duchovnej, tak aj materiálnej či pri zakladaní.
Odvaha predovšetkým vo veciach vnútorných (v duchovnom dobrodružstve): „veľmi rozhodné rozhodnutie nezastaviť sa... nech príde čokoľvek“ (CV 21,2). A nech okolí namieta, čo chce: „Tu sú nebezpečenstvá, tamto kvôli tomu zblúdila...“ (CV 21,2). Ide o typické téma Cesty dokonalosti.
„Rozhodné rozhodnutie“ je celkový postoj, ktorý definuje človeka modlitby existenciálnym a vitálnym spôsobom. Vlastný vnútorný život sa nám vykresľuje ako boj, ako zápas: „zápaste“, „nie ste tu kvôli ničomu inému, než aby ste zápasily“ (CV 20,2). Tereziánska „rozhodnosť“ nie je jednotlivou činnosťou, ani sa nemôže zúžiť na dobu modlitby niekde v kútiku kaplnky. Ide o existenciálny postoj, ako je tomu aj u samotnej modlitby.
Terezie tu hovorí o „svätej smelosti“ (v CV 41,4 hovorí o „svätej slobode“), o odvahe žiť život. Ide o to „rozhodnúť sa“ s absolútnym presvedčením, že Boh je vždy verný: (Usilujte sa dosiahnuť svätosť) „a nebojte sa, že by sa tak nestalo kvôli Nemu, nestane sa tak kvôli nám. (...) Nič z toho, čo poznávame, že sa viac páči Pánu, nemá byť niečím, čo si netrúfame s jeho priaznou vykonať. Táto domýšľavosť [= dôvera] (...) pôsobí, že stále rastie pokora: mať onu svätú smelosť, že Boh pomáha silným“ (CV 16,8).
A tak, kto objavil hodnotu modlitby, bude tiež potrebovať vytrvalosť. Nejde o cestu, ktorá by nás ušetrila námah:
„A hovorím Vám, že je veľmi dôležité, ba je to všetko, mať veľké a veľmi rozhodné rozhodnutie nezastaviť sa, kým k nej nedôjdeme,
a nech príde čokoľvek,
a nech sa stane čokoľvek,
a nech si sťažuje ktokoľvek,
a či už sa tam dospeje, alebo sa umrie cestou...“ (CV 21,2).
Nezabúdajme, že sa nachádzame v kontexte polemiky ohľadom vnútornej modlitby medzi teológmi a inkvizítormi na jednej strane a kontemplatívnymi a duchovnými osobami na strane druhej. Klasické napätie medzi činnosťou a kontempláciou. A v kontexte – ako všetci vieme – antifeminismu a ortodoxie, v ktorom ojedinelé prípady niektorých žien-vizionárok vyvolali všeobecnú podozrievavosť voči ktorejkoľvek duchovnej žene. Terezie pozdvihuje svoj hlas proti tejto úzkostlivej a chorobnej podozrievavosti. Stojíme pred ďalšou „prekážkou“ na tomto „Božom putovaní“: „....ako sa mnohokrát deje, keď sa hovorí: tu sú nebezpečenstvá, tamto kvôli tomu zblúdila, iný sa oklamal, ďalší, kto sa modlil, upadol, škodí to cnostiam, nie je to pre ženy, lebo im z toho vzchádzajú preludy, lepšie bude, keď budú ticho, nie je potrebné týchto jemností, stačí Otčenáš a Zdravas Maria...“ (CV 21,2).
I v Vnútornom hrade Terezie zdôrazní, že pre dušu je dôležitá: „Veľká rozhodnosť, že radšej stratí život a odpočinok a všetko, čo sa jej ponúka, než aby sa vrátila k tomu, čo bolo predtým“ (2H 1,6). „Jeho Majestát chce odvážne duše a je ich priateľom, keď kráčajú s pokorou a bez akýchkoľvek dôvery v seba. A nevidela som takú dušu, ktorá by na tejto ceste zostala nízkou; ani žiadnu zbabelú dušu, ktorá by pod záštitou pokory aj po mnohých rokoch dosiahla to, k čomu tie druhé dospejú za krátky čas. Až ma leká, ako veľa na tejto ceste znamená, keď sa niekto odváži k veľkým veciam; hoci potom dušu nemá silu, aj tak letí a dospeje k ledasčomu, hoci – ako vtáčik, ktorý má nedostatočné perie – sa unaví a padá“ (Ž 13,2).
A odvaha rovnako vo veciach vonkajších sa prejavuje pri dobrodružstve zakladania: v Knihe o zakladaniach a tvárou v tvár nesnáziam telesným, zemepisným (cesty, vody, sneh), ekonomickým, chorobám, odporu prostredia. To je typické téma Zakladania...
Pozrime sa na nejaký príklad. Sme pri zakladaní v Burgose, roku 1582: „Otec provinciál chcel na toto zakladanie ísť s nami. Čiastočne preto, že bol vtedy bez ďalších povinností, keďže už skončil svoje adventné kázania a mal ísť navštíviť Soriu, lebo od doby, čo bola založená, ju nevidel a nebola to veľká zajížďka, čiastočne aby dohliadol na moje zdravie na cestách, lebo počasie bolo tak drsné a ja tak stará a chorá“ (Z 31,16).
A tak by sme mohli pokračovať v citáciách zo Zakladania, mimo iné by sa mohlo dodať:
„A ja som sa ulekla a uvažovala o tom, ako mnoho záleží na tom, aby sme nehľadeli na našu slabú kondíciu, keď pochopíme, že sa tým slúži Pánu, hoci by sa nám stavali do cesty akékoľvek prekážky, lebo je mocný, aby zo slabých činil silné a z chorých zdravé.
A aj keby tak neučinil, bude pre našu dušu najlepšie trpieť, uprieť oči na jeho česť a slávu a zabudnúť na seba. K čomu je život a zdravie, nie je k tomu, aby sme ich stratili kvôli tak veľkému Kráľovi a Pánovi? Verte mi, sestry, že nikdy sa vám nebude dariť zle, pôjdete-li touto cestou.
A ja priznávam, že má ubohosť a slabosť mnohokrát spôsobila, že som sa bála a pochybovala; ale nevzpomínam si na žiadnu (takú situáciu), potom, čo mi Pán dal hábit bosé, ani niekoľko rokov predtým, že by mi výhradné zo svojho milosrdenstva neudelil milosť zvíťaziť nad pokušeniami a vrhnúť sa k tomu, čo som poznávala, že je k jeho väčšej službe, hoci by to bolo sebetťažšie. Veľmi jasne chápem, že bolo veľmi málo to, čo som robila zo svojej strany, avšak Boh nechce viac než túto rozhodnosť, aby potom všetko urobil zo svojej. Kiež je vždy požehnaný a chválený, amen“ (Z 28,18b–19).
S tým veľmi dobre súzní tereziánske pozvanie k tomu, aby sme „sa odvážili žiť (riskovali život)“ (Ž 21,4), aby sme znovu otvorili všetky dvere...
2. Autenticita a pravda
„Prímost, autenticita, pravda“, to sú niektoré slová, ktoré sa v tereziánskych spisoch opakujú.
Pozrime sa na niektoré citácie v tomto ohľade: keď hovorí Terezie o matke otca Graciána, hovorí, že sa stretla s „prímostou a jasom, ktorým som prepadla“ (D 119,2 z 20. septembra 1576). A v závere Knihy života vyznáva, že postupovala tak, že „predkládala to, čo sa v nej dialo, s úplnou prímostou a pravdou, aké bola schopná“ (Ž 40,24). „Mám rada prímost“ (D 397,12); „Nakoniec: pravda trpí (padece), avšak nehyne (no perece)“ (D 284,26), vyznáva vo svojich listoch.
A pripomeňme jej obľúbené vyjadrenie v tejto veci: „kráčať v pravde“ (6H 10,7). „Ducha, ktorý nekráča uvedený do pravdy, by som radšej chcela bez modlitby“2 (Ž 13,16). To sú len niektoré z mnohých citácií, ktoré by sa mohli uviesť. Jedna výpoveď z Procesov3 je veľmi príkladná: Keď sa Terezie niekto vyptával na život, aký vedú jej mníšky, ona odpovedala tým, že rozprávala o ich živote s veľkou úprimnosťou a prímosti; s všetkou pravdou a bez vykrúcania. A obvykle k tomu dodávala, že pravda nemôže nikomu uškodiť; pravda nikdy nedáva zlý príklad, ani neškodí.
Vždy možno odpustiť nedôslednosť – všetci sme nedôslední – ale nebýva ľahké odpustiť neautentickosť alebo pokrytectvo. „Tereziin úspech spočíva v tom, že sa vystavuje nášmu pohľadu tak pravdivá, nezabudnuteľná, že sa i jej literárna nezdarnosť stáva súčasťou toho, prečo ju čítame a obdivujeme. Onu nesmiernu, obrovskú dušu, tak slobodnú a tak poddajnou, „živý plameň lásky“, nemožno nazerať plytkými okuliarmi literatúry. Bol by to smrteľný hriech a Pán by z neho od nás vyžadoval počet“ (F. Rico).
Máme tu pred sebou Tereziino naliehavé pozvanie k tomu, aby sme sa odvážili žiť vlastný život, aby sme sa stali priezračnými, aby sme boli jednými a tými istými, aby sme šli životom bez masiek a prevlekov.
3. Tereziánsky humor
Tereziánsky humor sa prejavuje predovšetkým veselím a radosťou zo života, a dosť. A tak svetica hovorí o „uspokojeniach života“ (Ž 4,5); „veľkej spokojnosti, že je mníškou“ (Ž 33,5). „Naplnilo ma spokojnosťou, že som v tomto stave [= ako mníška], takže dodnes som toho nikdy nelitovala“ (Ž 4,2) [To píše po tridsiatich rokoch rehoľného života].
A tiež nás vybízí, aby sme oživovali vnútornú spokojnosť: „vnútorné veselie“ (Z 14,5); „vnútorná radosť“ (7H 3,5; Z 1,1; 27,12).
Dokonca aj uprostred chorôb života, ona, ktorá bola chorá po väčšinu svojho života, s takmer každodennými ťažkosťami, vždy oživovala radosť: „Všetko som prekonala... s veľkou radosťou“ (Ž 6,2); „mala som ťažké telesné bolesti... prekonávala som ich s veľkou radosťou“ (Ž 30,8).
A na počiatku celého duchovného dobrodružstva nás vybízí tiež k radosti a spokojnosti: „Aby sa na začiatkoch snažili kráčať s radosťou a slobodou; lebo sú niektoré osoby, u ktorých sa zdá, že prichádzajú o všetku zbožnosť, hneď ako niečo trochu opomenú“ (Ž 13,1).
A spolu s vnútornou spokojnosťou je u Terezie prítomná tiež starosť o to rozradostniť aj život ostatných, „dopriať spokojnosť druhým“: „Veď v tom mi Pán dával milosť, že som rozdávala spokojnosť, kdekoli som bola“ (Ž 2,8); „Veď v tomto doprávaní spokojnosti druhým som zachádzala do krajnosti...“ (Ž 3,4). „Pán dá milosť jednému, aby bolo osviežením pre druhých“ (St 27). Značná časť ľudského šťastia závisí na tejto zdravej otvorenosti voči ostatným, ako sa to deje u šťastia matky voči jej dieťaťu: „Tento dom je nebom, ak je možné ho mať na zemi, pre toho, kto sa spokojí s tým, že len robí spokojného Boha a nehľadí na vlastnú spokojnosť“ (C 13,7).
A má zmysel pre humor do tej miery, že je schopná smiať sa sama sebe, svojmu životu, vlastnému jazyku: „Smejem sa týmto prirovnaniam, ktoré sa mi nepáčia“ (7H 2,11); „Smejem sa tomu, ako mi on [= jej brat Vavrinec] posiela sladkosti, dary a peniaze, a ja jemu žínici“ (D 173,19).
„Usmievajúce sa je súčasťou rozvoja spoločenských postojov a schopnosti komunikácie, podstatným aspektom k tomu, aby bolo možné stať sa ľudskou bytosťou. Prvá odmena, ktorú obdarováva dieťa svojich rodičov, je úsmev“ (S. Rose).
Zmysel pre „rekreáciu“, slávenie, básne, spev a hravosť sa v Tereziiných spisoch tiež objavujú: „všetky spolu môžu hovoriť o tom, čo im dáva väčšie zalúbenie“ (St 26). Gratuita života... Ona sama skladá a spieva svoje verše... (srov. Z 13,5 o štýle tereziánskej rekreácie). To je veľmi karmelitánska tradícia.
V rámci tohto „štýlu“, bol pre Tereziu veľmi dôležitým okamžikom rekreácia. Tá predstavuje kľúčový aspekt humanistickej stránky Tereziinho životného štýlu. Zavedla rekreáciu do nových konventov, lebo, ako sa zdá, v kláštore Vtelenia v Ávile neexistovala. Zavedla ju v samotných Stanovách, kde hovorí o dvoch časoch počas dňa pre rekreáciu. Vo Stanovách hovorí, že počas rekreácie môžu sestry hovoriť o „tom, čo im dáva väčšie zalúbenie“. Nemajú tam hrať hry a majú mať so sebou drobné ručné práce („všetky ať tam majú svoje prstence“), ktoré by im nikdy neprekážali v uvoľnení a využití príležitosti na konverzáciu: „lebo Pán dá milosť jednej, aby poskytla osvieženie (recreación) ostatným“.
V Ceste zdôrazňuje, že rekreácia slúži na to, aby „sa snažili odpočinúť“. „Snažte sa tiež odpočinúť si so sestrami, keď toho majú zapotřebí, a práve tak po dobu obvyklej rekreácie, i keby to nebolo podľa vášho gusta, lebo keď sa tak deje uvážlivo, to všetko je dokonalou láskou“ (C 7,7).
Takisto v Příbytcích hovorí Terezie na toto téma: „Niekedy mám obzvláštnu radosť, keď sme spolu a ja vidím, aké majú tieto sestry tak veľké vnútro, že tá, ktorá môže viac, viac chváli našu Pána, keď vidí tú milosť, že sa nachádza v kláštore; lebo je vidno veľmi jasne, že tieto chvály vychádzajú z vnútorného duše“ (6H 6,12). Je to schopnosť „tešiť sa“.
A v Dopisech protestuje, keď vidí, že niektorý z vizitátorov navrhuje, aby sestry nemali rekreáciu v deň, keď prijímajú eucharistiu: to by potom, namieta, bratia kňazi nemohli mať rekreáciu nikdy, lebo slávia omšu denne (srov. D 144,2).
Stojíme teda pred tým, čo môžeme nazvať slávnostným čítaním tereziánskych spisov, s dôraznou výzvou, aby sme sa pripojili k radosti (srov. Jüngel), aby sme znovu začali žiť...
4. Zdravá („svätá“) sloboda
Terezie nás vybízí, aby sme vo všetkom „kráčali so svätou slobodou“ (C 41,4). Predovšetkým vo vnútornom, duchovnom dobrodružstve, kde sa vnútro osoby chápe ako priestor slobody: „Zdá sa mi, že vám [sestry] bude útiechou tešiť sa v tomto vnútornom hrade, lebo bez povolenia predstavených do neho môžete vstupovať a prechádzať sa ním v ktorúkoľvek hodinu“ (H záver,1).
Inou jej starostí je téma slobody voči sebe samej, voči ľudskému „ja“, voči „egu“: „Nie je horšieho zlodeja“ (CV 10,1), povie Terezie, než sme my sami. Na uvedenom mieste hovorí Terezie s nemalou iróniou o obsesii ohľadom zdravia.
Keď sa vyjadruje ohľadom prehnaných starostí o vlastné zdravie, hovorí: „Niektoré mníšky, ako sa zdá, neprichádzajú do kláštora, lež aby sa snažili neumrieť. Každá sa o to snaží, ako môže...“ (CV 10,5). „Nezachovávajú ani tie nejobyčajnejšie veci Rádu, ako je mlčanie, ktoré nám predsa nechce ublížiť. Akonáhle sa domnievajú, že ich bolí hlava, nepríde im ani vo sne, aby šli do chóru – čo je práve tak nezabije. Jeden deň nejdú, lebo ich hlava bolí, ďalší deň preto, že ich bolela, a ďalšie tri dni, aby ich už viac nebolela“ (CE 15,4).
A takisto ide o slobodu voči vonkajším ťažkostiam. Kniha života končí takto: „Teraz už, chvála Bohu, aj keď na mňa mnohí reptajú a iní o mne hovoria veľmi tvrdo, pramálo ma to dotýka. Keďže som už odišla zo sveta a som v malej a svätej spoločnosti, hľadím na to akooby shora, a veľmi málo ma dotýka, čo hovoria alebo čo sa o mne vie“ (srov. Ž 40,21–22).
A pre Tereziu nie je nič tak dôležité ako sloboda; nielen aby ju nestratila, nýbrž aby o ňu oprela „rozhodnosť“: „A tak sa nebojte, sestry, toho mnohého, čo som vložila do tejto knihy, aby ste usilovali o túto slobodu“ (C 19,4). To je to, čo Terezie nazýva „odpútanosť od všetkého stvoreného“, čo je synonymum zdarmadanosti a slobody, nebyť pripútaný k ničomu a k nikomu: „Nedovoľme, ó, sestry, aby naša vôľa bola otrokyňou kohokoľvek, nýbrž len toho, ktorý ju vykúpil svojou krvou“ (CV 4,8).
Tak oslobodzujúca by mohla byť naša četba tereziánskych spisov! Oslobodzujúca od každého strachu, lebo obavy nás nenechajú byť nami samotnými, nenechajú nás byť slobodnými ani šťastnými.
5. Raný (predjímaný) feminismus
Tento feminismus je zjavný v jej výslovných nárekoch nad tým, že si uvedomuje a cíti, ako je vylúčená na okraj: „Stačí byť ženou, aby mi klesla krídla“ (Ž 10,7); „Ó, ubohý motýlik [hovorí sama k sebe], spútaný toľkými reťazami, ktoré ťa nenechajú vzlietnuť tak, ako by si chcel!“ (6H 6,4).
Nebo o tých, kto sú práve všemocnými inkvizítormi, činí narážku: „Nestačí, Pane, že nás svet drží umlčané, že pre Vás nerobíme na verejnosti nič, čo by za niečo stálo, ani sa neodvažujeme hovoriť o určitých pravdách, že potaji plačeme; a Vy by ste snáď nemali vyslyšať tak spravodlivú prosbu? Tomu, Pane, neverím, pre Vašu dobrotu a spravodlivosť, lebo ste spravodlivý sudca, a nie ako pozemskí sudcovia, ktorí – ako Adamovi synovia, a konečne, všetci muži – nenachádzajú ženskú cnosť, ktorú by nepodozrievali“ (CE 4,1).4
A takisto ohľadom cirkevnej hierarchie, ktorá ženu vylučovala na okraj, si pripomeňme historku s nunciem Felipem Segou, ktorý označil Tereziu za „ženu neklidnú a toulavú, ktorá – v rozpore s príkazom svätého Pavla – vyučuje...“ A s tak notorickým: „Boh mi povedal,“ Tereziinu odpoveď: „Povedz im, aby nesledovali len jedno miesto Písma, nýbrž aby hľadeli i na ostatné, a či mi snáď môžu spútať ruky“ (Rel. 16).
Uprostred spoločnosti, ktorá ženy diskriminovala, Terezie, posadená za stôl spolu s tými, ktorí boli obžalovaní pred cenzormi (jimiž boli vždy muži), musela množiť svoje rétorické stratégie, aby si získala ich benevolenciu a súhlas. A tu si používaním priradeného nižšieho postavenia ženy vypomohla natolik, aby si jemne získala priazeň čitateľa: „a ja naozaj nie som nič“ (Ž 31,24); „ja nie som od toho, aby som hovorila viac“ (Ž 21,5). Avšak „ač som, čo som“ (CE 32,7; Ž 15,7; 21,2), „keby som mala oprávnenie písať...“ (Ž 6,8), „avšak nemám žiadnu hodnotu, môj Pane“ (Ž 39,13), „stačí byť ženou, aby mi klesla krídla“ (Ž 10,7). To všetko sú dôkazy raného feminismus, v ktorom je obsiahnutý rovnako protest.
„Terezie bezpochyby trpela strašlivou diskrimináciou ženy svojej doby. Bola realistkou a prijala, čo nemohla zmeniť, a zmenila, čo bolo v jej rukách, a umela správne rozlíšiť jedno od druhého. Zostáva však otvorené pole pre jej dcéry a synov, aby posunuli kupředu k čo najautentickejšej interpretácii jej charizmy v našom dejinnom okamihu, z pozície našej citlivosti, a predovšetkým, na základe hlbokej reflexie Božieho slova a spisov Terezie a Jána“ (C. Kaufmann).
Preto sa tu môžeme a máme otvoriť feministickej čítaniu svätej Terezie, ktorá predpokladá, že vždy budeme odmietať diskrimináciu žien vo všetkých oblastiach spoločnosti a rehabilitovať to, čo je ženské, vo všetkých sférach života, počínajúc cirkvou.
Záver: známka kvality celého duchovného putovania
Pre Tereziu sa autenticita všetkej mystickej skúsenosti overuje následnými „účinkami“: „Podľa účinkov a následných skutkov sa poznajú tieto pravdy modlitby, lebo niet lepšieho tavného kelímku, kde by sa vyskúšali“ (4H 2,8).5 „Po ovoci je poznáte...“ (Mt 7,16).
V duchovnom dobrodružstve neexistujú pravoverné a bludné formy a cesty (v spiritualite stráca táto otázka význam). Skutočne dôležitá je ortopraxia (správne uskutočňovanie). A v tomto zmysle možno povedať, že existujú zdravé a nezdravé cesty, ako žiť duchovný život: „zdravou“ bude taká, ktorá rodí pozitívne účinky v našom reálnom, všednom živote; a „nezdravou“ bude taká, ktorá prináša účinky negatívne.
Vo skúsenosti (a dielach) Terezie môžeme rozlíšiť na jednej strane účinky v jej vlastnom živote a na strane druhej skutočnosť, že jej vlastná skúsenosť (a jej spisy) majú moc nakaziť život druhých. Pozrime sa na to bližšie.
Za známku opravdovej kontemplatívnej modlitby pokladá svetica schopnosť odpúšťať: „A veľmi dobre si povšimnite, že ak Boh nejakej duši udelí pri modlitbe milosť, o ktorej som povedala, že patrí k dokonalej kontemplácii, a ona potom nie je veľmi rozhodnutá, keď sa jej k tomu naskytne príležitosť, aby skutočne odpustila akékoľvek bezprávo, hoci by bolo sebezávažnejšie – nie ony ničotnosti, ktorým sa hovorí bezprávia – jej modlitbe príliš nedôverujem“ (C 36,8).
Odpustenie, ktoré má Terezie na mysli, je navyše „bezprostredné“ a „bez toho, že by nás to stálo minimum“: „Na začiatku sa môže stať, že keď Pán udelí tieto milosti, duša nie je hneď posilnená; avšak hovorím, že keď jej6 je udeľuje aj naďalej, potom ju v krátkom čase urobí silnou, nie-čo do iných cností, tak čo do odpustenia áno. Nemôžem veriť, že duša, ktorá dospieva tak blízko samotnému Milosrdenstvu a tu poznáva, kým je a ako mnoho jej Boh už odpustil, neodpúšťa tým, ktorí ju urazili, hneď s úplnou ľahkosťou“ (C 36,12).
A všeobecne tým, podľa Terezie, dochádza k tendencii zjednodušovať život: „Nuže, rada by som to uzavrela týmto: aby sme sa vždy, keď myslíme na Krista, rozpomínali také na lásku, s ktorou nám preukázal toľko milostí, a akú veľkú lásku nám prejavil Boh, keď nám dal takú záruku, že nás má rád; lebo láska vyvoláva lásku. A i keby to bolo úplne na začiatku a my by sme boli ešte veľmi ubohí, predsa sa snažme kráčať stále tak, aby sme si toho stále hľadeli a prebudzovali v sebe lásku. Veď keď nám raz Pán udelí milosť, že sa nám táto láska vtiskne do srdca, potom nám všetko bude pripravovať ľahkým a vykonáme čokoľvek zakrátko a veľmi ľahko“ (Ž 22,14). Názor a modlitba činí náš život „easier“.
A kľúčovými účinkami tereziánskej mystickej skúsenosti je dvojí schopnosť „mať súcit“ a „tešiť sa“: „A keď vidíš chorú, ktorej môžeš priniesť úľavu, urob všetko preto, aby si nepřišla o túto obetavosť, a maj s ňou súcit; a má-li nejakú bolesť, ať tá bolí teba; a ak by bolo zapotrebí, postí sa, aby ona jedla; ani ne tak kvôli nej, ako skôr preto, že vieš, že tvoj Pán to od Teba žiada. Ide o opravdové zjednotenie vôlí; a keby si videla, že nejakú osobu veľmi chvália, ešte viac sa raduj, než keby chválili teba. (...) Táto radosť, v ktorej sa chápu cnosti sestier, je veľkou vecou. A keby sme u niektorej videli nejaký nedostatok, pociťuj ho, ako by bol z vonku, mimo nás, a prikryj ho“ (5H 3,11).
Tereziiny spisy majú tiež moc nakaziť a premeniť život druhých, navnadit, pretransformovať, roztiahnuť srdce, oslobodiť... „Terezie nevytesáva výroky pre budúce generácie; začína hovoriť, avšak činí to tak sviežim a ženským jazykom, že sa presadzuje už samotnou krásou svojich pojetí a svojich emócií a človeku sa rozširuje srdce, otvárajú sa mnohé dvere, o ktorých netušil, že existujú“ (J. Cotta).
Tereziin výraz, ktorý snáď najlepšie vystihuje pretransformujúci charakter tereziánskeho jazyka a jeho obrovskú moc nakaziť jej čitateľov, znie: „navnadit duše“ (Ž 18,8). Tým je vyjadrený cieľ, ktorý naša mystička sleduje: „mým úmyslem je navnadit duše na tak vznešené dobro“.
Stojíme pred obrovskou mocou tereziánskeho diela nakaziť. Úsmev, rovnako ako zívanie, sú nákazlivé... Ale nákazlivé sú aj láska, dôvera a odvaha (a tiež ich záporné protiklady), to vedela už Terezie – mnohem skôr, než Rizzolatti objavil „zrkadlové neuróny“.7 A to znamená, že sme nastavení k emocionálnej nákaze. A Terezie má moc svojou vášňou pre Boha nakaziť svojich čitateľov, a tak pretransformovať ich život k ešte väčšej ľudskosti. A Terezie je ženou, „s ktorou žiť je vzrušujúce, lebo nás mocne uvádza do víru života, ktorý sa úplne odovzdáva do rúk Božích“ (C. Kaufmann).
Zo španielčiny preložil P. Vojtěch Kohut, OCD.
