P. Pierre-Marie Soubeyrand, spoločenstvo Blaženstva, Francúzsko
(1. časť)
(Táto prednáška snáď bude mnohým z čitateľov známa: zaznela na medzinárodnom stretnutí, organizovanom spoločenstvom Blaženstva v Lisieux v lete minulého roku a je k dispozícii vo forme zvukovej nahrávky (simultánneho prekladu). Jeho úpravu podľa pôvodného francúzskeho znenia vám teraz ponúkame v písomnej podobe.)
Práve sme zaspievali: „Ježišu, milovať ťa je mojou radosťou.“ Vo svojej prvej prednáške nám brat Efraim pripomenul, že láska bola pre Terezku hrou, detskou hrou, ktorá ju previedla z tejto zeme rovnýma nohami do Kráľovstva. Možno poznáte ten príbeh, ktorý sa prihodila „veľkej“ Terezii, Terezii z Avily. Terezka z Lisieux prežila to isté. Raz stretla na schodoch (myslím, že kláštora Vtelenia) Dieťa Ježiša a pritom sa medzi nimi odohrala akási hra lásky. Dieťa Ježiš sa spýtalo Terezie: „Kto si?“ Ona odpovedala: „Terezie od Ježiša.“ A Dieťa Ježiš ihneď odvetilo: „Ja som Ježiš od Terezie.“ Práve do tejto hry lásky nás chce Terezie uviesť. Musí to byť hra úplne malého dieťaťa. Terezka ju rozprúďuje pre naše storočie, ktoré o sebe tvrdí, že je storočím vedy a technického pokroku. Na konci tohto storočia môžeme sledovať celý ten vývoj v oblasti technológie, ktorý tak veľmi stavia na rozume, súčasne však môžeme pokojne povedať, že je stále nerozumnejšie.
Je to teda dieťa a predovšetkým dieťa, komu je otvorené Božie kráľovstvo, lebo ako hovorí Ježiš, toto kráľovstvo patrí deťom a tým, ktorí sa im podobajú. Dieťaťu je dané rozumieť láske. Touto láskou, ktorú Terezie poznala v Ježišovi, bude uchvátený celý jej život. Ostatne sama si vyberá alebo prijíma meno Terezie od Dieťaťa Ježiša – práve toto meno. Nesmíme však zabudnúť na druhú časť: a svätej Tváre. Uvidíme však, že toto druhé tajomstvo – potupené svätej Tváre Ježišovej – môže prežívať iba ako dieťa.
I keď z hĺbky srdca túži podobať sa príkladom hrdinstva, ktoré sa od samého začiatku v cirkvi objavovali – ide najmä o mučeníkov – nemá nič z tých veľkých hrdinov. Cíti, že pred týmito veľkými askétmi a mučeníkmi je maličká, a vidí ich ako vrcholy, ktoré sa strácajú v oblakoch. Terezka bude žiť ako úplne maličká, ako dieťa k obrazu Dieťaťa Ježiša, úplne ponorená do lásky, do prítomnosti Boha, Lásky.
Je tu jedna veľmi nápadná vec: keď čítame Terezkine spisy, keď rozjímame o jej živote, vidíme, že Terezka je utváraná láskou. Láska ju nikdy neopustí, ani v tých najväčších utrpeniach – až do jej smrti. Jej posledné zvolanie bude: „Moje Bože, ako ťa milujem!“ (Vs 151; 169; 178). Pri tom prežíva noc viery, avšak ani vtedy neprestáva milovať.
Terezie dospievajú k tomu, čo napísal Pavol, že medzi veľkými cnosťami, čo sú viera, nádej a láska, najväčšia z tej trojice je tá, ktorá pretrváva navždy, a to je láska. Stredom tejto lásky nie je nič iné než Srdce Trojice. V Ježišovi nájde Terezie svoje šťastie a radosť, že môže milovať tak ako on. Vstupuje na Karmel predovšetkým a iba preto, aby milovala. Milovať pre ňu znamená: „Zachraňovať duše a modliť sa za kňazov“ (AS 145).
Celú jednu fázu svojho života, než pre ňu začne noc viery, skúšok a utrpení jej choroby (túto fázu bude prežívať najprv ako zasnúbenie a potom manželstvo, obdobie veľkej lásky, kedy sa Ježiš pre ňu stáva všetkým), sa Terezie snaží stať sa všetkým pre Ježiša, aby medzi nimi nebolo nič iné než láska.
Myslím, že Terezka nám môže veľmi pomôcť nájsť podstatu posolstva evanjelia. Keď nám svätý Ján vo svojom prvom liste hovorí, že Boh je láska (1 Ján 4,8) – potom Boh nie je nič iné než láska. On je ustavičný kolobeh lásky, ktorá neustále prúdi od jednej božskej osoby k druhej a ktorá, dalo by sa povedať, vychádza zo seba, aby konala veľké dielo lásky. Je-li teda Boh láska, ide o to, čo nám hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu: „Ako Otec miloval mňa, tak ja som miloval vás. Zostaňte v mojej láske“ (Ján 15,9).
Základným úlohou kresťanského života je zostať v láske, teda setrvať v Bohu, medzi tromi božskými osobami ako Panna Mária, ktorá od chvíle svojho počatia sa nikdy nedostala mimo toto prúdenie lásky. Terezka to dokázala: zostala na tejto, dalo by sa obrazne povedať, obežnej dráhe lásky.
Terezka sa bude snažiť setrvávať v láske a rozmnožovať svoje prosté úkony lásky radosťou, úsmevom, pozornosťou, prostým pohybom či gestom, keď „chodí namiesto nejakého misionára“ (t.j. obetuje za neho svoju prechádzku, srov. Vs 187), keď zbiera špendlíček z lásky.
Panna Mária nám v Medžugorje hovorí, že len láska má vykupiteľský dosah a zasahuje až do Kráľovstva. I ten najmenší úkon lásky, ktorý môžeme vykonať a ktorý konala Terezie, má ozvenu až na okraj zeme. Vôbec si nedokážeme predstaviť, ako i sebemenší úkon lásky znie ako hrom až do neba, do Kráľovstva, a vzrušuje anjelov a svätých, pretože má svoj pôvod v Srdci Trojice.
Jediné láska nás zachráni. To pochopila Terezka, a preto sa snaží zostať v láske, milovať ako miloval Ježiš. „Stačí milovať,“ povedala už Terezie Veľká.
Hovorí sa to celkom jednoducho. Nasledujeme-li Terezku, ktorá nám túto malú cestu otvorila, môžeme byť deťmi, ktoré sú už od lona svojej matky iba láskou a ktorých vedomie citlivo vníma lásku. Všetky pohyby dieťatka budú pohyby lásky, je-li obklopené láskou a citom. Terezka nás chce uviesť do týchto prostých pohybov dieťaťa, do podobných gest, aké konal Ježiš, keď žil s Máriou a Jozefom v Nazarete. Celý Terezkin život od okamihu počatia až po jej smrť „na kríži“ nebol ničím iným než prejavom lásky. V tomto božskom prostredí sa Terezka pohybuje, dýcha. I keď je chorá a dusí sa, stále ešte vydýchava lásku. A jej posledný výdych je vzdychom lásky.
V jednej zo svojich básní píše:
„Beda, veď nie som nič než neschopnosť sama,
môj Bože, dobre vieš, že cnosťami postrádam.
Ty ale tiež vieš, že láska jediná má,
jež okúzľuje mňa, si ty, Ježišu sám!
Keď mladé srdce moje tým ohňom jasne vzplálo,
ohněm, ktorým láska je – ty si o ne požiadal.
A srdce moje len v tebe všetko nachádzalo
a milovať ťa chce do nekonečna ďalej.“
(B 76)
Terezka teda čerpá nekonečnú túžbu milovať z tohto nekonečného prameňa lásky. Myslím, že dôvodom, prečo je Terezka tak známa po celom svete, je to, že vedela milovať až do krajnosti, až do neba, až do nekonečna lásky, až do Srdca Trojice. Dokázala milovať ako úplne malé dieťa. Ako by sme mohli odmietnuť lásku malého dieťaťa? Nepřitahuje snáď také dieťa i tých najzatvrdilejších dospelých? Práve týmto spôsobom Terezka priťahuje duše k láske – nechce nič pre seba, ale všetko pre Ježiša. Preto zostáva v tomto božskom prostredí spjatá s Ježišom, chce sa nechať uchvacovať a naplňovať božskou láskou.
Na Karmeli však pozná, že zostať v láske znamená tiež prijať poslanie. Poslanie, ktoré bude pretekať z tohto prebývania v láske, z tejto kontemplácie Ježiša, ktorý je pre ňu radosťou a šťastím. Je tomu tak aj u Panny Márie, ktorá v okamihu zvestovania vidí, ako sa v jej živote náhle objavuje nový rozmer, ktorý až doteraz nevnímala. Od tej chvíle tá, ktorá je celá Božia, musí sa skrze Ježiša celkom obetovať pre druhých, pre svet. Týmto spôsobom pozná aj Terezka zmysel pohybu lásky.
V rukopise C ostatne píše: „Tohto roku, má milovaná matko, mi dal Ježiš milosť, že som pochopila, čo je to láska. Predtým som to tiež chápala, to je pravda, ale nedokonale. Neuvažovala som dôkladne o týchto Ježišových slovách: ‚Druhé prikázanie je PODOBNÉ prvému: milovať budeš svojho blížneho ako seba.‘ Zvlášť som sa snažila milovať Boha, a keď som jeho milovala, pochopila som, že sa má láska nesmie prejavovať len slovami, lebo ‚nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vstúpi do nebeského kráľovstva, ale ten, kto plní vôľu môjho nebeského Otca‘.
Túto vôľu dal Ježiš poznať viac než raz, povedala by som, že skoro na každej stránke svojho evanjelia. Ale pri Poslednej večeri, keď vie, že srdce jeho učeníkov plane vroucnější láskou k nemu, ktorá pochádza z toho, že sa im daroval v nevýslovnom tajomstve svojej eucharistie, tento sladký Spasiteľ im chce dať nové prikázanie. Hovorí im s nevypovedateľnou nežnosťou: ‚Nové prikázanie vám dávam: Milujte sa navzájom. JAKO JÁ JSEM MILOVAL VÁS, TAK SE NAVZÁJOM MILUJTE VY. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, budete-li mať lásku k sebe navzájom‘“ (AS 214).
Terezka pochopila cosi zásadného. To, čo nám pripomína svätý Ján: „Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Ján 4,8). Keď si prečítame nasledujúce verše listu, pochopíme, že keď Boh nás priťahuje k svojej láske, keď Ježiš takto uchvátil Terezku, práve tak môže Ježiš ľuďom vysloviť, prejaviť svoju milosrdnú, nežnú a všemohúcu lásku, lásku, ktorá sa nikdy neunaví.
Láska je to, čo očakáva náš svet. Je tu niečo, čo ma veľmi oslovuje. V Afrike, na rozdiel od našich západných krajín – napriek všetkému zlému, ktoré môžeme pozorovať, napriek všetkým skúškam, epidémiam, chorobám, vojnám, hladomorom, napriek všetkej tej ťarchu zla, temnot, súčasnému rozkvytu čarodejníctva a všetkých možných sekt – v srdciach našich afrických bratov je určitá nevinnosť. Keď im hlásame Božiu lásku, túto lásku, ktorá nás zapálila rovnako, ako zapálila srdce Terezky, nie je to nič iného než volanie Ježiša, ktorý kričí svoju žízeň po láske. Ako hovorí Terezie: „Kedysi si zvolal na kríži ‚Žízním‘, žíznil si po láske k dušiam“ (AS 97). Je to žízeň lásky.
Videli sme to mnohokrát i pri evanjelizáciách. Spomínam si, ako pri jednej evanjelizácii, na ktorej bolo viac než dvadsať tisíc ľudí (nepočítam tých, ktorí boli v susedných budovách, ani tých, ktorí prechádzali okolo ulicami), som práve kázal, keď muezzin vyzýval moslimov k modlitbe. Keďže som vedel, že je tam tiež mnoho moslimov, ktorí nás počúvajú, povedal som v arabčine inú výzvu. „Ó Bože lásky, Otče, Synu i Duchu, ktorý si nás tak miloval, že si poslal svetu svojho jediného Syna, ktorý zomrel z lásky k nám.“ Toto prosté zvolanie vyvolalo obrátanie moslimov.
Milujeme-li, dokážeme obrátiť náš starý kontinent, a najmä najstaršiu dcéru cirkvi, ktorou je naša vlasť, Francúzsko. Milovať! Dnes sa nás snažia presvedčiť, že nie sme schopní milovať, milovať nekonečnou láskou. Musíme vyjsť von a hlásať túto lásku, hlásať ju celým svojím životom. To je to, čo chcela Terezka hlásať až na sám okraj zeme: zvestovať Ježišovu lásku, ktorá tak milovala svet.
Ako povedal sám Ježiš svätej Markéte Márii z Paray le Monial: „Pohľaď na to srdce, ktoré ľudí toľko milovalo.“
Terezie pozná toto dovŕšenie lásky, ktoré ju privedie k dokonalosti, lebo nestačí povedať: „Pane, Pane, milujem ťa.“ Je však nutné – a neberte to len ako morálnu povinnosť – mať nadšenie lásky, tento oheň planúci v srdci Terezky, ktorý ju ženie k prejavom, k úkonom lásky, k túžbe milovať, aby zachránila duše. Objavujú sa u nej výrazné kontrasty: na jednej strane malé dieťa, ubohá rehoľníčka – a zároveň apoštolská, mučenícka duša, a ako to sama hovorí v nasledujúcom úryvku, duša bojovníka: „Ježišu, jediný ty môžeš uspokojiť moju dušu, nič iné tu na zemi ma nemôže okúzliť. Chcem ťa milovať ako malé dieťa, chcem bojovať ako zdatný bojovník.“
(Podľa pôvodného francúzskeho znenia spracovala Hermína Lachmanová)
pokračovanie
