Tak už je mi osemdesiat jedna rokov. Ako človek starne, rodí sa v ňom postupne vedomie povinnosti. Najprv mu vzdorujete, pretože máte dojem, že je to namyslenosť, ale potom sa vo vnútri s čoraz väčšou naliehavosťou ozýva hlas: „Než nás opustíš, povedz, čo vieš.“
Keby som dnes túto výzvu neuposlechol, mal by som pocit, že zakopávam hřivnu jedného ľudského života. Nejde samozrejme o hodnotu mojej osoby, ale o to, čo som vďaka životným okolnostiam, ktorými som bol vedený hneď sem, hneď zase tam, pochopil, a to často až potom, čo som sa vzdal svojho tuhého odporu.
Povedať, čo viem… Akonáhle sa do toho pustím, zisťujem, že ide vlastne len o niekoľko málo istôt. Sú tri: a přece je pravda, že večný Boh je láska; a přece je pravda, že sme milovaní; a přece je pravda, že sme slobodní. Kiež by sa mi podarilo tieto tri istoty sdeliť druhým.
(Abbé Pierre /Henri Grouès, 5. augusta 1912 – 22. januára 2007/, Testament)
