Karmelitánska tradícia v našej krajine je už niekoľko storočí spojená so zvláštnou formou úcty ku Kristovi: s úctou k Ježišovi – Bohu a Dieťaťu, ako ho predstavuje soška Pražského Jezulátka. Aby sme mohli tejto tradičnej forme zbožnosti bližšie porozumieť a sami „sa v nej nájsť“, obrátil som sa s niekoľkými otázkami na súčasného rektora kostola Pražského Jezulátka, ktorým je prior tamojšej komunity bosých karmelitánov P. Marco Chiolerio OCD.
Úcta k Pražskému Jezulátku má svoje korene v Španielsku šestnásteho storočia a novej zdôraznila tajomstvo Ježišovho ľudstva. Vždy, keď naša zakladateľka sv. Tereza z Avily zakladala nový kláštor, priala si, aby v ňom bola soška Dieťaťa Ježiša. V 2. polovici 16. storočia bola zhotovená aj vosková soška Ježíška, ktorú Mária Manriques de Lara priviezla zo Španielska do Prahy.
Išlo vlastne už o druhú vlnu úcty ku Spasiteľovi, ktorý sa stal dieťaťom. Tú prvú vlnu predstavuje sv. Bernard, sv. František z Assisi (jasličky a Vianoce) a sv. Antonín z Padovy, zobrazovaný vždy s Ježiškom v náručí. Ona druhá vlna teda zasiahla až do baroknej Prahy a dostala tu podobu úcty k Pražskému Jezulátku.
Na aké biblické pozadie úcty voči Dieťaťu Ježišovi nás – ako biblista – môžeš upozorniť?
Úcta k Ježišovi Dieťaťu má základ už v Písme. Vo Starom zákone (v prostredí, pre ktoré dieťa samo nemalo ešte veľkú hodnotu), často nachádzame prísľub nového dieťaťa ako znaku nádeje: Boh sľubuje, že neplodná žena porodí. Tak za kráľa Achaza je prisľúbené narodenie Emmanuela, ale spomeňme si na podobné situácie už predtým v príbehoch žien patriarchov. Vždy ide o nádej, ktorá sa s očakávaním dieťaťa spája. Narodenie dieťaťa je nielen prirodzene radostnou udalosťou, ale zároveň znamená, že prísľuby spásy môžu pokračovať ďalej. Tak to prechádza až do Nového zákona.
Tam nájdeme poslednú z týchto neplodných žien – Alžbetu, s ňou sa stretáva Mária, ktorá svojím panenstvom ukázala rovnakú neschopnosť mať dieťa. S ňou ale vrcholí Boží prísľub Starého zákona a jej nové dieťa nebude len znamením Božej vernosti, ale Božej prítomnosti na zemi.
V evanjeliách sa potom priamo spomína aj Ježišovo detstvo. Markovo evanjelium je najstaršie – v ňom takéto správy nenájdeme – pochopiteľne, pretože jadrom evanjelného kázania bola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Až potom boli zaznamenávané aj svedectvá o Ježišových zázrakoch, skutkoch, Ježišových slovách. A ďalší z evanjelistov nakoniec pridávajú aj správy o Ježišovom detstve, pretože aj o ňom sa najstarší kresťania zaujímali.
Úcta k Ježišovmu detstvu je tiež v tesnej súvislosti s Kristovými slovami: „Amen, pravím vám: Ak sa znova nebudete ako deti, iste nevejdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3).
Žiadna určitá zbožnosť však nezahrnie všetko; vždy ide len o časť pokladu viery a zbožnosti cirkvi.
Má prídomek svätej Terezie z Lisieux: „od Dieťaťa Ježiša“ niečo spoločného s úctou k Pražskému Jezulátku?
Ako dcéra sv. Terezie z Avily, zakladateľky bosého Karmelu, žila sv. Terezie v prostredí úcty k Dieťaťu Ježišovi. To sa vtedy už netýkalo Karmelu len ve Španielsku, ale aj v iných krajinách. V poslednej dobe odborníci (náš P. Conrad de Meester OCD a ďalší) objavili, že sestry v Lisieux mali v noviciáte kópiu sošky Pražského Jezulátka. A pravdepodobne – iste to nevieme, písomné doklady nemáme – prijala Terezie svoj predikát kvôli tejto soške, ktorú mali v noviciáte.1 Dôležité pre ňu samozrejme potom bolo aj to, čo prežila, jej duchovná skúsenosť, vďaka ktorej sa cítila a označovala malým Božím dieťaťom, práve v duchu oných Ježišových slov, ktoré sme už spomenuli: „Nebudete-li ako deti, nevejdete do nebeského kráľovstva…“ Tieto slová ju viedli k tomu, že sa cítila spojená s Ježišom – Dieťaťom.
Môže dnešného kresťana osloviť úcta k Ježišovi zpodobenému ako „Pražské Jezulátko“? Nečakáme viac spasiteľa než dieťa, s ktorým by sme mali mať súcit? Neodrádzajú dnes cisárska korunka na jeho hlave a ríšske jablko v jeho ruke?
Aby sme mohli v historickom Ježišovi vidieť Syna Božího, je potrebný naozaj vplyv Ducha Svätého. Aby sme dokázali v Dieťati Ježišovi vidieť Syna Božího, je potrebná silná viera. A viera nie je cit, takže samozrejme nejde o záležitosť nejakého vkusu… Mne osobne napríklad príliš nevyhovuje barokový štýl. Tu v Čechách je mnoho barokových kostolov, ľudia do nich vstupujú a ja by som tiež (obdobne k otázke, ako sa môžeme modliť pred soškou Pražského Jezulátka) mohol povedať: Ako sa môžete modliť v takom kostole, kde je toľko lesku, ozdôb, toľko rozptyľujúcich podnetov?…
Otázka je, či naša viera – hlboká viera, akou by mala naša viera byť – sa má u týchto vecí zastavovať. Hlboká viera ide za tieto viditeľné veci a – aj keď trebárs navonok zostávajú nejaké ťažkosti – vie vidieť za to, čo je viditeľné. A tak sa ja môžem pokojne modliť v barokovom kostole a môžeme sa modliť aj vtedy, keď nám niektoré vonkajšie veci okolo nás pripomínajú niečo rušivé z minulosti.
Avšak soška Jezulátka nás môže osloviť nie navzdory tomu, ako Ježiša predstavuje, ale naopak práve tým, že ho zobrazuje takto. Zobrazenie Ježiša ako dieťaťa skrýva v sebe osobitnú duchovnú výpoveď a pôsobivosť.
A nám dnešným ľuďom je, myslím, treba tradičný pohľad na Jezulátko očistiť: ako sme počas tohto roka jubileá sv. Terezie z Lisieux spoznali, že Terezie nebola tou sladkou Terezičkou, za akú je všeobecne považovaná, tak by sme v tomto roku mohli spoznať, že úcta k Pražskému Jezulátku nemusí byť niečím len citovým a povrchným, ale môže byť prejavom vnútorného úcty k Ježišovi v jeho ľudskosti i v jeho moci. Ponížil sa, a pritom vládne: Ježiš je dieťa a zároveň na jeho hlave spočíva korunka. Aj keď sa stáva ľudským dieťaťom, neprichádza Ježiš o svoju dôstojnosť Božieho Syna.
Presne tak. Plne s tebou súhlasím. Práve toto sa snažím vždycky ľuďom pripomínať.
Vidieť Ježiša, hodnota stretnutia s Ježišom – to je však niečo vždy vnútorného. Tieto vonkajšie veci môžu rušiť… Mne je tiež milšie, keď som mohol byť na púšti v Izraeli alebo v nejakom kostole, ktorý je len z prostých kameňov, tam sa cítim, ako keby som sa pomodlil „lepšie“. Ale viera nie je cit, to je to. Musíme sa naučiť, že viera ide za tieto veci. Vytvárame-li si k modlitbe romantiku: sviečka, ikona… – dobre. To všetko pomáha, ale na začiatku. Potom, keď sa človek vie modliť, potom tieto veci jasne vidí len ako pomôcky.
Prašné Jezulátko bolo kedysi tak obľúbené, uctievané a priamo označované ako „zázračné“ Pražské Jezulátko. Nemyslíš, že jedným z dôvodov, prečo úcta k Pražskému Jezulátku ochabla, je aj nedôvera moderných ľudí (vrátane veriacich) voči zázrakom?
Ak slovom „zázraky“ máme na mysli niečo mimoriadne, potom vidím, že v dnešnom svete viera v takéto „zázraky“ a predovšetkým záujem o ne nechýba, naopak, je ich až príliš. Ľudia často čakajú a hľadajú len toto: to, čo je mimoriadne, „zázračné“. Dôkazom toho je množstvo Američanov, ktorí cestujú z Ameriky, aby videli rôzne chrámy a rôzne miesta, nielen známe – ako Medžugorje, ale aby navštívili aj rôznych „vidiacich“ po Taliansku, Nemecku… A tak prichádzajú celé autobusy ľudí, ktorí chcú počuť slová nejakej babičky, ktorá hovorí, že videla Pannu Máriu. Takže si skôr myslím, že toto nechýba. Ale ak „zázrak“ – a tak to je správne, biblické – znamená objaviť prítomnosť Božiu: v každodennej veci, aj trebárs v narodení dieťaťa, tak toto naozaj v dnešnom svete ešte moc chýba. Taká schopnosť diviť sa, spájať každú vec s Ježišom a s Bohom, vnímať ju vo vzťahu k nemu. A toto máme znovu objaviť.
Je pravda, že vo svete (aj vo veľmi vzdialených krajinách) je dnes Pražské Jezulátko známejšie a uctievané, než u nás?
V každom prípade by som nepovedal, že v Čechách je málo úcty k Pražskému Jezulátku. Ukazuje to naša skúsenosť za posledné dva roky. Trebárs ľudia z Kostelca prišli do Prahy zaobstarať si veľkú sochu Jezulátka, aby ju dali do kostola; jeden pán farár zo Znojma vzal všetkých svojich ministrantov a prišiel s nimi k Pražskému Jezulátku – ako výlet aj púť a zároveň odmenu za ich celoročnú službu. Veriacich z okolia Příbrami a Makovej Hory prichádzajú častejšie alebo aj pravidelne na púť k Jezulátku. Toto všetko nie je príliš nápadné.
Takže úcta k Pražskému Jezulátku nie je záležitosťou cudzincov, tiež českí veriaci žijú touto formou úcty k Ježišovi, ktorá vyrástla na českej pôde. Aj keď soška bola privezená zo zahraničia, to nič neznamená. Vieme, že od počiatku tí prví ľudia, ktorí sa v Prahe pred ňou modlili, boli Česi.
Ale sú naozaj podivuhodné svedectvá o úcte k Pražskému Jezulátku vo svete. Ja som sa osobne stretol trebárs s ľuďmi, ktorí schválne prileteli do Prahy, aby poďakovali Pražskému Jezulátku, pretože prežili nejakú zmenu. Ne vždy ide o nejaký zázrak alebo niečo mimoriadne (ako sme o tom hovorili, vďaka Bohu). Boli to ľudia, ktorí sa trebárs vrátili späť k viere. Prežili obrátenie a cítili, že hlavným vplyvom malo Dieťa Ježiš, zobrazené soškou Pražského Jezulátka. A tak prišli a poďakovali. Alebo prakticky každý deň prichádza jedna alebo dve skupiny pútnikov z Manily, z Filipín, kde je veľká úcta k Ježišovi Dieťaťu, nazývanému „Santo Niño“. A prvý rok, keď prišli sem do Prahy, dokonca šli prievodom po Prahe a divili sa, že miestni ľudia reagovali podivne. Nedokázali si to vysvetliť, keď „tu je predsa sídlo Pražského Jezulátka“. Alebo ľudia z Brazílie, ktorí cestujú do Prahy: to prvé, čo hľadajú, je chrám Pražského Jezulátka, a pýtajú sa na ne už strážnych z ochrany letiska a tí samozrejme môžu byť v rozpakoch…
Často sa hovorí, že Jezulátko je uctievané hlavne v Latinskej Amerike. To je pravda, pretože tam úctu priniesli Španieli. Ale dnes ju nájdeme aj v iných krajinách. V Spojených štátoch v Oklahome bolo českými vystěhovalcami založené mesto pomenované Praha a v ňom bol postavený národný chrám Pražského Jezulátka. Ďalší stojí v inom štáte USA, v Belgicku, dva v Taliansku…
Mnoho cudzincov potom v Prahe hľadá kostol Pražského Jezulátka. Väčšinou samozrejme do nášho kostola vstupujú turisti – sme blízko centra. Ale tiež pútnici, ktorí prichádzajú zďaleka. Třeba z Kalifornie prišla žena s chorým otcom, ktorý nemohol dobre chodiť: pricestovali kvôli tomu, aby sa modlili u Pražského Jezulátka.
To sú svedectvá viery, ktorá je možno ľudová, odlišná od toho, čo by sme robili my, ale rovnako si myslím, že Božie kráľovstvo patrí naozaj prostým ľuďom. Vidím v našom kostole ľudí, ktorí spontánne, zo srdca, niečo vykonajú a nepremýšľajú, či je to vhodné pre dospelých ľudí alebo nie; ide naozaj skôr o vzťah lásky, ktorý majú s Ježišom, a z toho vyplýva všetko ostatné.
Kedysi bolo Jezulátko uctievane najmä o sviatku Mena Ježiš, ktorý v dnešnom cirkevnom kalendári už nenájdeme. Kedy počas roka a akým spôsobom slávite vo vašom kostole tajomstvo Ježišovho detstva, vyjadrené soškou Jezulátka?
Pôvodne bola slávnosť Pražského Jezulátka spojená s výročním dňom korunovácie sošky – a to bolo dva dni po Veľkej noci, čo je dátum úplne nevhodný pre nejakú púť, pretože prekrýva veľkonočnú oktávu. Keď sme museli hľadať nový termín, práve preto, že ani sviatok Mena Ježiš už v kalendári nie je, uvažoval som skôr o slávnosti Zjavenia Pána – tak je tomu v rôznych svätýniach Pražského Jezulátka vo svete.
Ale potom ma inšpiroval oltár, na ktorom je Pražské Jezulátko v našom kostole umiestnené a ktorý je veľmi krásny. Tí, ktorí ho zbudovali, stanovili dvojí smer: vertikálny a horizontálny. V línii vertikálnej je znázornené (zostupne): Duch Svätý, Boh Otec (zobrazený samozrejme ako starček) a Dieťa Ježiš. A v horizontálnej línii: po jednej strane Jezulátka Panna Mária a z druhej strany sv. Jozef. Tým je podľa môjho súdu vyjadrené veľmi veľa: tajomstvo Nejsvätější Trojice (to bol pôvodný titul kostola); zjednotenie medzi božskou „rodinou“ a ľudskou rodinou; vzťahy: láska sprostredkovaná v Trojici a ľudská rodina, ľudská rodina a tajomstvo vtelenia.
My teda teraz slávime hlavnú pútnu slávnosť ku cti Pražského Jezulátka o poslednú alebo predposlednú nedeľu v máji (záleží na tom, kedy je Zoslanie Ducha Svätého). A často to pripadne práve na slávnosť Nejsvätější Trojice alebo na slávnosť Nanebovstúpenia Pána, k nej sa púť tiež hodí, pretože korunka naznačuje: Ježiš je Kráľ. A tak si potom pripomíname dielo vykúpenia ako celok: od počiatku, ktorým je Ježišovo vtelenie, až po jeho oslávenie a povýšenie.
Ale nechceme sa obmedziť iba na bohoslužby.
Tento rok v máji sme po prvýkrát v rámci prípravy na jubileum Vtelenia (podľa Tertio millenio adveniente, ako k nej vyzval pápež) usporiadali v pražskom Pastoračnom stredisku sympózium – o christológii. Hlavným zámerom bolo práve dať úcte Pražského Jezulátka hlbšie biblické a teologické základy. Podieľali sa na ňom Dr. Petr Pokorný z evanjelickej fakulty, P. Tomáš Halík a naši otcovia bosí karmelitáni Vojtech Kohut a Francúz Philippe Huguelé. (Dúfam, že texty sympózia sa nám podarí spracovať a uverejniť.) Aby sympózium bolo dostupné čo najväčšiemu okruhu ľudí, snažíme sa program zhustit do jedného dňa. Tento rok program končil koncertom: náš brat Pierre Eliaue Giacomini spieval svoje piesne k sv. Terezii z Lisieux. Radi by sme v tom v máji budúceho roku pokračovali a pripravili sympózium o Duchu Svätom. Mohlo by sa zaoberať spojením medzi Duchom a Ježišom (spojiť pneumatológiu s christológiou), trebárs hlavne podľa Jánovho evanjelia. Ja osobne by som rád pripravil nejaké biblické témy o Duchu Svätom – zo Starého i Nového zákona.
Váš pražský kostol je ale vlastne oficiálne zasvätený Panne Márii Víťaznej. Kedy, za akých okolností dostala Mária toto prívlastok a kedy slávime sviatok P. Márie Víťaznej?
Tento titul mal vyjadrovať, že Mária pomohla roku 1620 v bitke na Bílej hore katolíckej strane k víťazstvu. Bosý karmelitán P. Dominik a Jesu Maria vtedy s obrazom Panny Márie, zneucteným nekatolíckymi vojakmi, povzbudzoval katolícke vojsko pred rozhodujúcou bitkou.2 Keď cisár potom z vďačnosti daroval bosým karmelitánom luteránsky kostol Nejsvätější Trojice na Malé Strane, stanovil, aby bol nově zasvätený Panne Márii Víťaznej a sv. Antonínovi z Padovy. Slávenie pamiatky Panny Márie Víťaznej zaviedol už pápež Pius V. po námornej bitke u Lepanta r. 1571, v ktorej sa Európa ubránila tureckému nebezpečenstvu. Ako zdôrazňuje Ján Pavel II., také historické rany – akými boli náboženské vojny medzi kresťanmi – si musíme odpúšťať. Myslím, že dnes už – vďaka Bohu – nie sme viazaní chápať Mariin titul v pôvodnom historickom zmysle. My dnes vidíme v Márii tú, ktorá nám pomáha zvíťaziť nad hriechom. Pre nás bosé karmelitány, ktorí sa vrátili do Prahy, je Panna Mária samozrejme patrónkou Karmelu a našou hlavnou mariánskou slávnosťou teda je slávnosť Panny Márie Karmelskej 16. júla. Myslím, že inak tomu byť nemôže. Nema cenu vracať sa dnes k bitkám u Lepanta ap., je treba titulu Panna Mária Víťazná hľadať zmysel, platný pre všetkých kresťanov. A tak sa snažíme tiež niečo maličko robiť pre ekumenismus (práve vzhľadom k histórii nášho kostola), byť otvorení ku všetkým.
A otázka na záver: pri pozornejšom pohľade si všimneme, že Ježiš, zobrazený ako Pražské Jezulátko, je Dieťa – Vládcovia, avšak v ruke nedrží žezlo, ale svojou pravou rukou žehná. Čo tým – podľa teba – má byť vyjadrené?
Naša sestra karmelitka Benedikta od Kríža (Edith Stein), ktorá bude čoskoro svatořečená, sa o Pražskom Jezulátku zmienila, že „tam cisár je znova na svojom tróne a odtiaľ panuje svetu“ (cituji voľne). Áno, (jak si už povedal) vidíme: aj keď je Ježiš dieťaťom, zostáva Bohom. Je nám blízko, môžeme sa k nemu s dôverou obrátiť s prosbou a – zároveň vidíme – môže nám pomôcť, pretože je Vládcovi.
On zostáva kráľom – nie v tom zmysle ako pozemskí králi, ale v tom zmysle, aký nachádzame v bibli. Vzpomínajme na druhý žalm, tam Boh, Ten, kto tróni v nebesiach, sa smeje (pýche a zlobě pozemských kráľov)… Dieťa Ježiš má v ruke celý svet, žehná mu, pretože on ho stvoril, miluje a zachránil. Ale na druhej strane nám ukazuje, kto sme my (nielen kým je on): my si myslíme, že sme mocní, že my držíme v ruke svet, ale to nie je pravda.
Tak pokračuje v úkole „syna človeka“ (ako o ňom hovorí Dan 7,13n.): súdi (ale nie v zápornom zmysle, že by sme museli mať z neho strach), oddeľuje dobro a zlo, má v ruke celý svet. Práve preto, že je dieťa, že sa nechal ponížiť, že nemal strach stratiť sám seba a vydať sa až do krajnosti. To je naša nádej, pretože ak my urobíme to isté, budeme-li ako kresťania mať odvahu nasledovať Ježiša i cestou kríža, stratiť všetko, stať sa bezmocnými ako dieťa, potom máme tiež účasť na vláde svetu. Potom už nemusíme mať strach zo všetkého, čo je okolo nás, ale ako kresťania vieme, že nič a nikto nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, a spočívame v pokoji, ako dieťa v matkinom lone (srov. Ž 131), pretože vieme, že s Ježišom aj my sme kráľmi – vďaka krstu: kto je pokrstený, dostal podiel na kráľovstve, a my teda panujeme svetu, ako to bolo naším pôvodným úlohou podľa prvých kapitol knihy Genesis: Adam mal obdělávat a strážiť záhradu a pomenovať veci. My túto moc nad svetom máme. Ale zakaždým, keď chceme byť pánmi sveta bez Boha, byť nezávislí od Boha, strácame ju.
Spracoval P. Gorazd O.Carm.
