Vojtěch Zieba
Prednáška I.
Matka Tereza hovorí: „Ovocím ticha je modlitba. Ovocím modlitby je viera. Ovocím viery je láska. Ovocím lásky je služba a zjednotenie.“
1. Ticho, mlčanie – čo je to? Keď vyslovujem tieto slová v súvislosti s modlitbou, keď ich vyslovujem vo svätyni, pociťujem akési slávnostné kúzlo týchto slov, kúzlo, ktoré uvádza do srdca pokoj, doširoka ho otvára pre to, čo je veľké a sväté, a zároveň ho napĺňa divnou silou. Ticho…
Nejde len o zdržanie sa rozprávania, nejde o vyvarovanie sa hluku. Ide o celé ovzdušie, ktoré nás preniká až k jadru našej bytosti. Také ticho vládne v horách – aj keď šumí vietor; také ticho nás môže ovládnuť, keď sa pozeráme na nesmiernosť oceánu – aj keby buráčali vlny; také ticho nás môže preniknúť, keď načúvame dokonalé kráse fug J. S. Bacha, ktoré niekto hrá na starých organoch v tmavom gotickom chráme – a predsa okolo je toľko tónov! Toto ticho v jadre našej bytosti sa môže zrodiť z úžasu, môže byť tichom adorácií, kontempláciou – keď stojíme pred niečím, čo nás nekonečne presahuje, a tak sa už nezaujímame o seba, iba o niečo, čo je mimo nás.
Môže však existovať aj ticho bázně, strachu, hrôzy, ktoré sa rodí tvárou v tvár niečomu tak veľkému, že ani krik nestačí, aby to vyjadril. Môže byť aj ticho utrpenia, bolesti, zúfalstva, ktoré krik nevyjadrí. Medzi výkrikom úžasu, nadšenia, hrôzy alebo utrpenia a tichom je teda úzka hranica. Avšak ono ticho nemenej pulzuje životom, nemenej je naplnené citmi – často prudšími než zúfalý výkrik.
2. Tu (na našich exercíciách) sa jedná práve o také ticho – plné úžasu, ale možno aj bázně – pred Božskou velebnosťou, pred jeho svätosťou, všemohúcnosťou, láskou. Ide o ticho adorácie jeho veľkosti, adorácie jeho prítomnosti, ticho, ktoré pulzuje udalosťou stretnutia. Môže to byť tiež ticho utrpenia, ktoré len Boh je schopný počuť. Nechcem tu opakovať frázy o sústredení, o tom, že sa nemáme navzájom vyrušovať, že sa nemáme rozptyľovať – toto všetko je samozrejmé, známe, aj keď nie vždy dobre chápané a prijímané. Nejde tiež o športový výkon – kto dlhšie vydrží so zavretými ústami. Ide o niečo úplne iné – aby sme sa naučili vychutnávať ticho, radovať sa v ňom, hľadať ho, pretože nikde neprežijeme toľko, ako práve v jadre ticha. Hĺbke týchto zážitkov sa nič nevyrovná, pretože práve v tichu úžasu, svätej bázně, utrpenia môžeme stretnúť odvekou lásku, ktorá túži po stretnutí s nami. A naše srdce tiež žízni po tomto stretnutí, aj keď tak často sú tieto povznesenia srdca prehlušované hlukom, rýchlosťou života, zábavou a povinnosťami. Ale tu nás nič neruší – môžeme sa ponoriť do mlčania a ticha, aby sme sa stretli s Nevyjaviteľným, aby sme sa stretli samým Bohom.
3. Boh trvá v tichu a mlčaní – než bolo vyslovené Slovo, ktoré stvorilo nebo i zem, bol On. Takisto k nám prichádza v tichu. Obrazne o tom hovorí Písmo sväté. Raz Hospodin povedal Eliášovi v jaskyni: „Vyjdi a postav sa na hore pred Hospodinom. A hľa, Hospodin sa tudy uberá. Pred Hospodinom veľký a silný vietor trhajúci hory a trieskajúci skaly – Hospodin v tom vetre nebol. Po vetrisku zemetrasenie – Hospodin v tom zemetrasení nebol. Po zemetrasení oheň – Hospodin ani v tom nebol. Po ohni hlas tichý, jemný. Hneď, ako ho Eliáš počul, zavinul si tvár plášťom, vyšel a postavil sa u vchodu do jaskyne“ (1 Kráľ 19,11–14). Aký dynamický je tento obraz! Koľko je v ňom udalostí – veľkých a naháňajúcich hrôzu! Mohutná víchrica, lomoz rozvalovaných hôr a trieskaných skál, hrom zemetrasení, tresk ohňa. Ale po tom všetkom nastáva hlboké ticho a je počuť len jemný vánok – Pán prichádza! Nie v lomozu, nie v hrome, ale v hlbokom tichu.
4. Podobný obraz, aj keď vyjadruje iný aspekt ticha, nám ukazuje Nový zákon v opise utišenia búrky Ježišom. Evanjelista tu líči rovnako dynamickú scénu: besniaci vietor, vlny, ktoré potápajú loď, krik a hrôza apoštolov, ktorí budia Ježiša, a jeho s tým všetkým kontrastujúci pokoj – hovorí len jedno slovo, po ktorom „nastalo veľké ticho“ (Mt 8,26; srov. Mk 4,39; Lk 8,24). Žalmista oslavuje Božiu moc, ktorá utišuje živly: „Keď vo svojom súžení úpeli k Hospodinu, vyviedol ich z tiesne: utišil tú búrku, ztichlo vlnobitie. Zaradovali sa, keď sa uklidnilo, on ich dovedl do prístavu, ak si priali“ (Ž 107,28–30).
5. A tak tu vidieme súvislosť medzi tichem a modlitbou – ďakovaním človeka, vystrašeného hrôzou živlov, ktoré potom Boh utišil. Môžeme však tieto udalosti chápať aj ako symbol celého ľudského života a situácie ľudského srdca. Človek, ktorý žije v neustálom hluku, vystrašený vnútornými búrkami, zemetraseniami, požiarmi, ktoré horia v jeho vnútri, volá k Bohu, aby utišil besniace mocnosti. A hľa, Boh odpovedá – prichádza v tichu, v jemnom vánku, chladí horúčkou rozpálené srdce a rozum, utišuje lomoz udalostí – nastáva pokoj a ticho a z utrápeného ľudského srdca sa prodiera ďakovanie za úľavu vydechnutia, za pokoj, ktorý v ňom zavládol. Pretože človek v hĺbke srdca práve po tom najviac túži, aj keď sa hnal za svojimi cieľmi, trápil sa a namáhal v hluku zhonu. Aké krásne hovorí Písmo sv. o utišení v Božej prítomnosti ako o odstavenom dieťati v materskej náruči (srov. Ž 131). Pretože: „Je dobré, keď človek potichu čaká na spásu od Hospodina“ (Plač 3,26), je dobré čakať v tichu na jeho odpoveď na naše volanie (srov. 1 Sam 25,9).
6. A takto sa dotýkame druhého aspektu ticha a mlčania – je modlitbou! Akou vznešenou modlitbou, neľahkou modlitbou, od ktorej radi utekáme. A práve v nej sa odohráva najhlbšie stretnutie a zjednotenie s Milovaným. Predstavme si zamilovaný pár – tento obraz nám často ponúka Písmo sväté, aby vyjadrilo vzťah medzi Bohom a človekom. Mladí, milujúci sa ľudia spolu nielen rozprávajú. Oni mnoho času trávia spoločne v tichu. Je to mlčanie prázdne? Kdeže – pulzuje životom a láskou. Obsahuje toľko, že nie je možné to čímkoľvek nahradiť, pretože „je čas mlčať aj čas hovoriť“ (Kaz 3,7). Je potrebné oboje: A keď chcú sebe vyznať lásku, robia to v hluku? Skôr hľadajú tiché, osamelé miesto, kde ich nikto nebude rušiť, kde bude vhodná atmosféra. Toto vyznanie asi nebude pripomínať rečiaci potok, zúriacu búrku, skôr by sme ho mohli prirovnať k jemnému vánku, pretože sa bude odohrávať uprostred ticha, ktoré preruší len jednotlivé slová a povzdychy: milujem ťa, a podobne krátka, ale s akým bohatým obsahom, odpoveď: ja tiež, alebo aj bez slov – vrhnutie sa do náruče. Je treba ešte niečo viac? Kolem dokola ticho, ale ich srdce, zjednotené týmto vyznaním, nikdy nič väčšie nezažila. Vládne ticho, pretože už nič viac sa nedá povedať – jednoducho slová už nič viac nemôžu vyjadriť. Práve takej modlitbe – modlitbe srdca – sa chceme učiť v tichu a mlčaní. Môžeme volať spolu s nevestou z Piesne piesní: „Ticho! Môj milý! Hľa, práve prichádza.“ Ticho! Nevyplašme tú nádhernú chvíľu. „Gazele sa podobá môj milý alebo kolouškovi. Hľa práve stojí za našou zídkou, nahliadá do okien, díva sa mriežovím. Môj milý sa ozval, povedal mi: Vstaň, má priateľko, krásko moja, a poď“ (Pies 2,9–10). A tak už len zostáva v tichu sa vrhnúť do jeho náruče.
7. Takéto stretnutie s Bohom v láske, zjednotenie s ním, uchvátenie len jeho prítomnosťou, ztišenie pred ním – je už kontemplaciou. Toto slovo nás trošku odpudzuje, bojíme sa ho, myslíme si, že patrí k prísnym kláštorom, avšak kontemplacia je najvznešenejšia pieseň nášho srdca, ktoré vyznáva Bohu lásku a načúva jeho odpovedi. Sv. Terezička Ježišová (od ktorej si vzala meno Matka Tereza a na ktorú sa často odvoláva) povedala: „Modliť sa neznamená moc hovoriť, ale mnoho milovať.“ Asi preto Ježiš hovoril, že množstvo slov v modlitbe je zbytočné (srov. Mt 6,7). Preto odporúčal: „Vojdite do svojho pokojíka a zavrite za sebou dvere“ (Mt 6,6), pretože v strede ticha a mlčania je Boh a stretnutie s ním rodí modlitbu. K tomu nás tiež vyzýva prorok: „Ztiš sa pred Panovníkom Hospodinom, veď deň Hospodinov je blízko! Hospodin pripravil obetu, ako svätých oddelil tých, ktoré pozval“ (Sof 1,7). Tou obetou ať sú naše milujúce srdcia, ktoré mu prinesieme ako dar na hostinu radosti, na ktorú nás pozval. Pripravme tento dar v tichu a mlčaní, v najväčšom sústredení, aby bol hodný Božského ženícha.
8. Môže však existovať – ako už som sa zmienil – aj ticho utrpenia. Každý z nás o tom vie až príliš dobre. Mlčanie skrýva mnoho našich starostí a bolesti. Ale aj tu, v strede nášho utrpenia zahaleného tichem, môžeme stretnúť Boha, ktorý nás sprevádza, počuje žiaľ našich sŕdc a chápe ho, pretože sám trpel na kríži. Len jemu, ktorý toľko vytrpel, môžeme s dôverou otvoriť svoje srdcia, pretože on je schopný mať s nami súcit, veď bol vyskúšaný ako my vo všetkom okrem hriechu (srov. Hebr 4,15). A opäť – v strede tohto mlčiaceho utrpenia, ktoré nedokážeme zdieľať s nikým iným okrem neho, sa rodí modlitba – modlitba dôvery a odovzdania, dialóg živých, pulzujúcich sŕdc.
9. Môže tiež existovať mlčanie a ticho pokánia. Dobre poznáme prísnu jednoduchosť liturgie pašijového týždňa, keď zmlknú organi a zvony, keď sa postíme, čo je možné plne prežiť len v tichu (srov. Iz 58,4). Ticho a mlčanie zahaluje posvätnú hrôzu nad umučením Spasiteľa pre naše hriechy. V tichu čakáme na príchod Boha lásky, aby nám odpustil hriechy a zasa nás milosrdne objal. V tichu sa dívame na Kristov hrob, kontemplujeme jeho zostúpenie do priepasti smrti, nad ktorou konečne zvíťazil v tichu veľkonočného rána. Mlčanie zahaluje tieto dni očakávania radostných zvonov, ktoré zvestujú vzkriesenie. Nie je toto ticho pokánia, ticho očakávania odpustenia a radosti vzkriesenia nádhernou modlitbou? Nejsú potrebné slová, stačí slza zlomenosti, ľutosti nad tým, k čomu prispel náš hriech, aby sme vyjadrili viac než najdlhší prejav. Dobre je mlčať pred Pánom, pretože v tomto tichu je plnosť, akú iný druh modlitby nemá.
10. Vzorom zachovávania ticha a mlčania pre nás môže byť sám Ježiš. On povedal: „Učte sa ode mňa, lebo som tichý a pokorného srdca, a nájdete odpočinutie svojim dušiam“ (Mt 11,29). Pozrime sa teda na jeho postoj a učme sa, ako dobre prežívať exercície a celý náš život. Hľa, ticho jeho narodenia. Prišiel na svet v betlehemských jasliach, bez fanfár a slávností. Ticho jeho života v Nazarete. Ticho, ktoré sprevádzalo štyridsaťdňový pôst, počas ktorého sa pripravoval na svoju verejnú činnosť. Ticho osamelé nočnej modlitby – často sa vzďaľoval od hlučného davu, aby sa v tichu stretol s Otcom a z toho stretnutia čerpal silu pre ďalšiu činnosť. Zvlášť dramatické bolo ticho noci strávenej v Getsemane, keď sa pripravoval na smrť na kríži. Potom bolo mlčanie pred Sanhedrinom a pred Pilátovým súdom. Konečne ticho osamelého umierania na kríži. „Bol trápený a ponížený, ústa neotvoril; ako baránok vedený na porážku, ako ovca pred strihačmi zostal nemý, ústa neotvoril“ (Iz 53,7). On sa nepáral, ani nevykrikoval, na uliciach nikto nepočul jeho hlas. Prišiel k nám ako jemný vánok, ktorý nalomenú trstinu nedolomil a doutnajúci knôt neuhasil (srov. Mt 12,19–20). Čomu nás chcel učiť, sám prežil až do konca, a preto jeho pobádanie je tak presvedčivé.
11. Ježiš nás pobádal, aby sme setrvávali v tichu, a tichu žehnal: „Blahoslavení, blahoslavení sú tí, ktorí pôsobia pokoj“ (Mt 5,5–9). Blahoslavení sú tí, ktorí dokážu vypnúť rádio alebo televíziu, ktorí sa dokážu uchýliť stranou od hlučného davu, ktorí chcú v tichu a mlčaní hľadať Boha. Blahoslavení aj tým, ktorí toto umožňujú aj ostatným, alebo aspoň nie sú prekážkou, keď iní po tom túžia. Blahoslavení sú tí, ktorí nekričia a neprehadzujú sa. Každý z nás môže mať podiel na tomto Ježišovom blahoslavenstve, ak len chceme vziať vážne jeho pozvanie k učeniu sa od neho, pretože je tichý a pokorný.
12. Cnosť tichosti sa tiež často vyskytuje v Pavlových epištolách. Vychvaľuje život tichý a pokojný a vyzýva, aby práve taký život viedli Kristovi učeníci (srov. 1 Tim 2,2). Napomína neukáznene „ticho a mierne po spúosobu Kristovej“ (1 Kor 10,1), vyzýva, aby sme boli vždy skromní, tichí a trpezliví, navzájom sa snášali v láske (srov. Ef 4,2; Kol 3,12–13). Tichosť je podľa neho ozdobou kresťanských žien (1 Tim 2,11–12). Takisto Starý zákon vysoko hodnotil ticho a mlčanie ako prejav múdrosti (Sir 20,1.5; 32,8) a trpezlivosti v čakaní na pravý čas (Sir 20,6–7; Mdr 8,12). Tento pravý čas sa môže ukázať okamihom milosti a príchodu Pána, ktorý prichádza v tichu ako jemný vánok. Preto vytrvalo čakajme, nestratí príležitosť, ukážme múdrosť a trpezlivosť. Tu máme túto dobu, dobu milosti, ale aj zápasu. Mnohí už v tomto zápase zvíťazili – my tiež môžeme dosiahnuť víťazstvo! Tu je čas, ktorý nám bol darovaný, čas spásy, ktorá sa uskutočňuje. Kéž sú pre nás povzbudením slová prorokove: „Toto hovorí Panovník Hospodin, Svätý Izraela: V obratení a ztišení bude vaša spása, v pokoji a dôvere vaše víťazstvo. Hospodin vyčkáva, chce sa nad vami zmilovať. Blahoslavení sú tí, ktorí ho očakávajú“ (Iz 30,15.18).
13. Na záver zahlížme naše srdce a počúvajme slová Matky Terezy, ktorá hovorí o tichu a modlitbe: „Boh miluje ticho. Je potrebné, aby sme hľadali Boha, ale nenájdeme ho v hluku a zmäte. Pozrime sa, ako v hlbokom tichu rastú stromy, kvety, tráva – celá príroda; v akom tichu sa pohybujú hviezdy, mesiac a slnko. Čím viac dostaneme v našej tichej modlitbe, tým viac budeme môcť dať iným v našom činnom živote. Ticho nám dovoluje dívať sa na všetko z inej perspektívy. Potrebujeme toto ticho, aby sme sa dotkli duší. Najdôležitejšie nie je to, čo hovoríme my, ale čo Boh hovorí k nám a skrze nás.
