P. Vojtech Zieba
Prednáška III.
1. V ďalšom rozjímaní sa chceme zamýšľať nad skutočnosťou viery a jej dôsledkami pre náš život. Tieto dôsledky sú veľmi konkrétne a týkajú sa celej ľudskej bytosti, pretože – ako hovorí Matka Tereza – plodom viery je láska. Prečo je tomu tak?
2. Ako sme o tom už hovorili, viera viaže človeka s Bohom, pretože je jeho spoznávaním v zmysle hlbokého osobného zväzku s ním. Vo viere ide predovšetkým o vzťah medzi osobami – medzi Bohom, ktorý sa nám odhaľuje vo svojej láske, a človekom, ktorý na Božie zjavovanie odpovedá. Nie je nič divného, že úplné a konečné naplnenie zjavenia Božieho a viera, ktorá je odpoveďou na ne, vyústi v lásku. Keď dôjde k tejto láske, viera sa úplne prirodzene stane dôvernosťou s Bohom, ktorá spôsobí, že človek dobrovoľne a s plnou oddanosťou sa mu zverí bez zbytku. Oprávdová viera vedie k synovskému zväzku s Bohom, naším Otcom, ktorého tak denne vzývame v modlitbe Otčenáš.
3. Abrahám je v Biblii nazývaný otcom našej viery. Jeho viera je doložená príkladmi a skúškami. Abrahám veril, a preto poslúchol, keď bol povolaný, aby išiel do krajiny, ktorú mal dostať za údiel, a vydal sa na cestu, aj keď nevedel, kam ide. Veril, a preto žil v krajine zasľúbenej ako cudzinec, býval v stanoch s Izákom a Jakubom, pre ktoré platilo to isté zasľúbenie, a upínal nádej k mestu s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je sám Boh. Aj Sára verila, a preto prijala od Boha moc, aby sa stala matkou, aj keď už prekročila svoj čas; pevne veril tomu, kto jej dal zasľúbenie. Tak z jedného muža, a to už starca, vzišlo toľko potomkov, ako bezpočtu je hviezd na nebi a ako je piesku na morskom brehu. Vo viere zomreli tí všetci, aj keď sa splnenia sľubov nedočkali, nýbrž len z diaľky ich zahlédli a pozdravili vyznávajúc, že sú na zemi len cudzincami a prisťahovalcami. Tým dávajú najevo, že po pravé vlasti teprve túžia. Keby mali na mysli krajinu, z ktorej vykročili, mali by možnosť sa tam vrátiť. Ale oni túžili po lepšej vlasti, po vlasti nebeskej. Preto sám Boh sa nestydí nazývať sa ich Bohom. Veď im pripravil svoje mesto. Abrahám veril, a preto šiel obetovať Izáka, keď bol podrobený skúške. Svojho jediného syna bol hotový obetovať, aj keď sa mu dostalo zasľúbenia a bolo mu povedané: „Z Izáka bude pochádzať tvoje potomstvo. Počítal s tým, že Boh je mocný vzkriesiť i mŕtvych. Preto dostal Izáka späť ako predobraz budúceho vzkriesenia [Kristovho]“ (Žid 11,8–19).
Ježiš tiež vyzýva, abychom dôverovali Bohu do takej miery, že opustíme všetko a pôjdeme za ním. A sľubuje, že tí, ktorí sa mu natoľko zveria, nebudú sklamaní: „Každý, kto opustil domy alebo bratov a sestry alebo otca alebo matku alebo deti alebo pole pre moje meno, stokrát viac obdrží a bude mať podiel na večnom živote“ (Mt 19,29). Kto nedôveruje, nikdy nezakusí tejto Božej štedrosti. Ale ten, kto uchvátený Božou láskou sa zverí Bohu, uverí jeho sľubom a vykročí za ním, tak ako to urobil Abrahám, keď počul Božie volanie, zakusí naplnenie Božích sľubov a jeho srdce sa naplní láskou a vďačnosťou. „My milujeme, pretože najprv Boh miloval nás“ (1 Jan 4,19). Skúsenosť viery naplňujúca sa v Božej láske nemôže však spočívať v „pokúšaní Pána Boha“ a v očakávaní zjavnýxh znamení Božej pravdomluvnosti. Neopúšťame všetko, aby sme dostali stonásobnú odmenu. K takej kalkulácii nie je Pán Boh vhodným partnerom. Jemu nezáleží na tom, aby sa s nami bavil kupeckými počtami, Jemu záleží na našom srdci otvárajúcom sa jeho hlasu, na našej úplnej oddanosti, na nezištnej dôvere v jeho lásku, ktorá nás nenechá bez pomoci. Odmena je tu akoby na vedľajšej koľaji, o ni nejde, ona nie je cieľom sama o sebe. Je dokonca istým prekvapením, pretože na ňu nemyslí ten, kto sa odovzdal Bohu a ide za jeho hlasom. V tom zakúšaní Božej lásky hrá veľkú úlohu modlitba, v ktorej sa Boh odhaľuje človeku. Tým, že sa Boh zjavuje, poznáva človek vo viere veľkosť a krásu samého Boha, poznáva jeho veľké diela, poznáva to všetko, čo pre neho urobil, keď ho stvoril a obdaril všelijakým dobrom – ako hmotným, tak duchovným, keď ho miluje napriek jeho hriechom, a konečne poslal svojho Syna, aby nás spasil na kríži, umierajúc za mňa i za teba, za každého z nás osobne a bez výnimky. Keď človek v modlitbe hĺbšie rozjíma o Božej veľkosti a jeho láske, neprehlbuje len svoju vieru. Toto poznanie tak veľmi presahuje všetko, čo človek zakúsil, že sa ľudské srdce k nemu musí obrátiť a pripevniť.
4. Keď sa tak viažeme s Bohom v dobrom i zlom, nadväzujúc s ním úzky vzťah, začíname sa mu podobať. Tomu nie je ťažké porozumieť. Známe to predsa z každodenného života: „Povedz mi, s kým sa stýkaš, a ja ti poviem, aký si. A pretože Boh je láska, aj do nás začína láska vsávať“. Ježiš vyzýva tých, ktorí v neho veril, aby ho nasledovali. Pre opravdovo veriacich sa stane jednoducho potrebou srdca, aby poznajúc tak veľkú lásku, odpovedali na ňu láskou a nasledovali v nej toho, ktorý nás tak hojne obdaroval. Kto Boha poznáva, proste musí byť okúzlen jeho láskou, jeho veľkosťou, jeho dobrotou a nakoniec začína milovať nie za niečo, ale pre neho samotného. To uchvátenie prechádza z vnútra navonok – vyplýva to z ľudskej povahy, že človek plný lásky, radosti, nadšenia, šťastia, sa s ním musí podeliť s ostatnými. Inak jeho láska, radosť, nadšenie, šťastie nie sú úplné, niečo im chýba, vadnú a zmenšujú sa, nie sú-li rozdávané druhým. Ten, kto zažil veľkú lásku, túži podeliť sa o svoje šťastie, túži tiež milovať. Sv. Ján hovorí: „Každý, kto miluje, z Boha sa narodil a Boha zná. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska“ (1 Jan 4,7–8).
5. Aby človek mohol naozaj milovať, musí najprv do toho dorásť. Ježiš, keď začal učiť, povedal: „Obráťte sa a verte evangeliu“ (Mk 1,15). Viera sa teda potvrdzuje premienkou srdca a vedomia, čo vedie k zmene života, pôsobí odvrátenie od hriechu, ktorý je popretím lásky, a obrátením sa k Bohu, ktorý je láska sama. Viera teda musí byť v stálom rozvoji. Nikto jej nedosiahne raz navždy, ako nemennú, trvalú hodnotu, ktorú nič nezpochybňuje ani neohrozuje. Je tomu skôr naopak. Viera musí byť stále utvrzovaná. Jednak môže znepokojovať náš intelekt, budiť stále nové pochybnosti a otázky. Na druhej strane vyžaduje stále nové morálne rozhodnutia, konkrétne postoje a skutky shodné s vierou, vyžaduje stály proces obrátenia. Viera sa rozvíja a upevňuje v tej miere, v akej dokážeme jednať podľa svojho svedomia. Naopak, zakrňuje, odumiera a stáva sa len formálnou alebo i úplne zanikne, jednáme-li proti svojmu svedomiu. Buď človek žije v zhode so svojou vierou, alebo začne veriť tak, ako žije. Nie je ťažké si domyslieť, čo sa zhoduje s „účasťou viery na Božom zámere“. Ide v nej o „lásku z čistého srdca, z dobrého svedomia a z úprimnej viery“ (1 Tim 1,4–5).
6. Skrze vieru, ktorá spočíva rovnako v plnení vôle Božej, sa stávame členmi Božej rodiny, v ktorej je Boh naším Otcom a Ježiš naším bratom. Skrze vieru sa jeho Matka stáva tiež matkou našou a do tejto rodiny patria i ostatní ľudia, naši bratia a sestry.
Viera nezáleží vo slovách, ale v skutkoch. Jednať v zhode s vierou v Ježiša znamená predovšetkým jednať v zhode s láskou k blížnemu. Kto by nejednal zhode s Ježišovým prikázaním lásky, aj keby povedal, že verí, „je klamárom a pravda v ňom nie je“ (1 Jan 2,4). Viera bez skutkov je mŕtva (srov. Jak 2,26), viera bez lásky nie je ničím (srov. 1 Kor 13,2). Veď v Kristovi má význam iba viera, ktorá sa prejavuje láskou (srov. Gal 5,6).
7. Tá viera nám odhaľuje prítomnosť Kristovu v druhom človeku, zvlášť keď je potrebný. To ona nás zvláštnym spôsobom nakláňa k láske. Veríme, že on nás miloval tak veľkou láskou, že za nás dal život. Čo môže byť odpoveďou na tak veľkú lásku niečo iné ako láska? To On i dnes trpí v tých najubožejších. Aká bude odpoveď našej viery? Prejaví sa láskou? Matka Tereza hovorí: „Je málo viery, pretože vo svete je príliš veľa sebestrednosti a príliš veľká časť zisku je využívaná len na vlastné potreby. Viera znova, aby bola pravdivá, musí byť spojená s láskou, ktorá obdarováva. Lásku a vieru nemožno oddeliť. Ľudia si neuvedomujú, že stratili vieru. Verím, že keby ľudia boli presvedčení, že človek, ktorý leží v blate, je ich bratrom alebo sestrou, niečo by pre neho urobili. Ľudia nevedia, čo je súcit. Nič nevedia o človeku. Keby to totiž vedeli, okamžite by pochopili veľkosť nuzákov, ktorí živoří na uliciach, a obrátili by sa k nim s láskou. Tá láska by zas iste spôsobila, že by tým chudákom začali slúžiť.“
„V Písme svätom čítame o tom, ako Boh o svet pečuje, čítame tam tiež, že Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý sa stal jedným z nás, aby nám priniesol radostnú zvesť, že Boh je láska, že Boh miluje teba i mňa. Boh túži, aby sme sa všetci milovali, tak ako on miluje každého z nás. Keď sa dívame na kríž, všetci si uvedomujeme, že nás Ježiš veľmi miloval. Keď sa dívame na Eucharistiu, uvedomujeme si, ako veľmi nás Ježiš miluje i dnes. Preto práve sa stal chlebom života, aby uspokojil našu túžbu po jeho láske a zároveň, ako by mu to ešte nestačilo, stal sa hladným, nahým, bezdomovcom, aby sme – ty i ja – mohli uspokojiť jeho žízeň po našej ľudskej láske. Veď preto sme boli stvorení. Boli sme stvorení, aby sme milovali a boli milovaní.“
