Veľkosť nášho povolania

Bl. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice

Text, ktorý Vám tu predkladáme, predstavuje list na rozlúčku, ktorý Alžbeta v závere svojho pozemského utrpenia (kolem 9. 9. 1906) napísala svojej malej kamarátke Françoise (t. j. Františke), ktorú slovnou hračkou rada nazývala Framboise (t. j. malina).

Tak Sabetka sa konečne usádza s perom u svojej drahej Framboise! Hovorím s perom, pretože moje srdce je pri tvojom už dlho, a tak sme spolu neustále spojené. Ako mám rada naše večerné stretnutia, je to ako predohra k tomu spoločenstvu, ktoré bude medzi našimi dušami v nebi i na zemi, zdá sa mi, že sa nad tebou skláním ako matka nad dieťaťom s veľkým zalíbením. Pozdvihujem oči, pozerám na Boha, potom ich sklápam k tebe a vystavujem ťa lúčom Jeho lásky. Framboise, nehovorím Mu o tebe žiadne slová, ale On mi rozumie omnoho lepšie, viac sa Mu páči moje ticho. Moje drahé dieťa, chcela by som byť svätá, aby som ti mohla pomáhať už tu na zemi, kým čakám, až to budem robiť tam hore. Čo by som nevytrpela, aby som ti získala milosť sily, ktorú tak potrebujem?!
Chcem odpovedať na tvoje otázky. Najprv si prehovorme o pokore, čítala som na túto tému skvelú knihu, o ktorej som už s tebou hovorila. Zbožný autor hovorí, že nič nemôže „rušiť“ pokorného, že má „neprekonateľný pokoj, pretože sa vrhol do takej priepasti, kam ho nikto nepôjde hľadať.“ Tiež hovorí, že pokorný nachádza najväčšiu radosť svojho života vo pocite svojej „nemožnosti“ „tvárou v tvár Bohu.“ Milá Framboise, pýcha nie je niečo, čo by sa dalo zlikvidovať jedným dobre miereným máchnutím meča! Bezpochyby jej niektoré hrdinské skutky pokory, ako to môžeme vidieť v životoch svätých, privedie, ak nie k smrteľnému zraneniu, určite ju výrazne oslabujú, ale okrem toho je potrebné ju usmrcovať každý deň! „Quotidie morior, denne umieram,“ zvolal svätý Pavol.¹
Framboise, toto učenie o umieraní sebe, ktoré je zákonom pre každú kresťanskú dušu od chvíle, keď Kristus povedal: „Kto chce prísť za mnou, nech vezme svoj kríž a zaprie sám seba,“² toto učenie, ktoré vyzerá tak prísne, má v sebe úžasnú sladkosť, keď sa dívame na cieľ tejto smrti, ktorým je Boží život namiesto nášho ubohého a hriešneho života. To chcel povedať svätý Pavol, keď písal: „Svliekajte starého človeka a oblečte nového, podľa obrazu Toho, ktorý ho stvoril“.³ Tento obraz je Boh sám, spomínaš si na Jeho vôľu, ktorú tak jasne vyjadril pri stvorení? „Urobme človeka na náš obraz a na našu podobu.“⁴ Vidíš, keby sme viac mysleli na pôvod našej duše, pozemské veci by nám pripadli tak detinské, že by sme pre ne mali len pohŕdanie… Svätý Peter písal vo svojom liste, že „máme účasť na Božej prirodzenosti“⁵ a svätý Pavol nám odporúča, aby sme „až do konca zachovali ten počiatok nášho Bytia, ktorý nám dal.“⁶
Zdá sa mi, že duša, ktorá si uvedomuje svoju veľkosť, vstupuje do tejto „svätej slobody detí Božích,“ o nej hovorí Apoštol,⁷ to znamená, že presahuje všetko, i samu seba. Zdá sa mi, že najslobodnejšia je tá duša, ktorá najviac zabúda na seba; keby sa ma pýtali, aké je tajomstvo šťastia, povedala by som, že spočíva v tom, že človek si už nevšíma seba, zabúda na seba. To je dobrý spôsob, ako zlikvidovať pýchu: nechať ju zahynúť hladom! Vieš, pýcha je sebeláska; je potrebné, aby láska k Bohu bola tak silná, že v nás uhasí všetku lásku k sebe samým. Svätý Augustín hovorí, že sú dve obce, obec Božia a obec MOJE. Ako tá prvá rastie, tá druhá je porazená. Duša, ktorá by žila v Božom pohľade, ktorá by mala toto „čisté, prosté oko,“ o ktorom hovorí Kristus v evanjeliu,⁸ t. j. čistotu „úmyslu, ktorý je zameraný len na Boha“, tá by podľa mňa tiež žila v pokore, dokázala by rozoznať jeho dary, pretože „pokora je pravda.“ Ale ona si nič neprivlastňuje, všetko vzťahuje k Bohu, ako to robila svätá Panna.
Framboise, všetky pohnutia pýchy, ktoré v sebe cítiš, nie sú chybami, pokiaľ sa s nimi nespolčí aj tvoja vôľa! Inak môžeš síce veľa trpieť, ale neurážaš dobrého Boha. Tieto chyby, ktoré ti unikajú, ako hovoríš, aniž by si sa nad nimi zamyslela, poukazujú bezpochyby na sebelásku, ale to je, moja drahá, akousi súčasťou nás samých… Boh po tebe chce, aby si nikdy necítila žiadnu pyšnú myšlienku dobrovoľne a aby si nikdy nevykonala žiadny skutok z tejto pýchy, pretože to nie je dobré. A aj keď sa ti niečo z toho prihodi, nesmieš strácať odvahu, pretože je to zase pýcha, ktorá sa rozčiluje; musíš „predostrieť svoju ubohosť“ ako Magdaléna u Mistrových nôh a prosiť Ho, aby ťa zachránil. Tak rád vidí, že duša uznáva svoju neschopnosť; vtedy, ako hovorila jedna veľká svätica, sa „priepasť Božej veľkosti stretáva s priepastou ničoty“ stvorenia a Boh objíma túto ničotu.
Moje drahé dieťa, nie je pýcha myslieť na to, že nechceš jednoduchý život, naozaj verím, že Boh chce, aby sa tvoj život odohrával v božských sférach. Vidíš, mám hlbokú sústrasť s dušami, ktoré nežijú vyššie ako na zemi s jej banalitami, myslím, že sú otrokmi, a chcela by som im to povedať. „Smeťte to jho, ktoré vás tlačí! Na čo vám sú tie reťaze, ktoré vás zväzujú len s vami samými a s vecami ešte menšími?“ Zdá sa mi, že na tomto svete sú šťastní tí, ktorí sebou pohŕdajú, zabúdajú na seba a za údel si zvolia Kríž! Keď človek dokáže vložiť svoju radosť do utrpenia, aký úžasný pokoj!
„Na svojom tele doplňujem, čo ešte zostáva vytrpieť do plnosti Kristovho utrpenia, pre Jeho telo, ktorým je Cirkev,“ to bolo šťastím apoštola Pavla!⁹ Táto myšlienka ma prenasleduje a priznávam sa ti, že mám hlbokú vnútornú radosť, keď si uvedomím, že si ma Boh vybral, aby ma pripojil k utrpeniu svojho Krista, a táto moja každodenná cesta na Kalváriu sa mi zdá skôr cestou blahoslavenstva! Videla si niekedy ten obrázok, ako smrťka žne svojou kosou? No, taký je môj stav, cítim sa, ako by ma takto ničila… Prírodou je to niekedy ťažké a uisťujem ťa, že keby som tu zostala, cítila by som len únavu v utrpení… Ale to je len ľudský pohľad, a tak rýchlo otváram „oči duše vo svetle viery“ a viera mi hovorí, že to láska ma takto ničí, pomaly ma stravuje. A moja radosť je obrovská a vydávam sa Mu ako korisť.
Framboise, aby duša žila ideálnym životom, myslím, že je potrebné žiť nadprirodzene, to znamená nikdy nejednať „prirodzene.“ Je potrebné uvedomovať si, že Boh je v našom vnútri, a ku všetkému pristupovať s Ním, človek nie je nikdy banálny, aj keď robí úplne obyčajné veci, pretože v týchto veciach nežijeme, ale presahujeme ich. Nadprirodzená duša nikdy nejedná s druhotnými vecami, ale so samým Bohom. Život je tak jednoduchý, toľko sa približuje životu blahoslavených, (duša) je tak oslobodená od seba i od všetkých vecí! Všetko sa jej stáva jednotou, tým „jediným potrebným“, o ktorom Mistr hovorí k Magdaléne.¹⁰ Vtedy je naozaj veľká, naozaj slobodná, pretože „uzavrela svoju vôľu do vôle Božej.“
Moja Framboise, keď pozorujeme naše večné predurčenie, veci viditeľné sa zdajú tak opovrženíhodné… – posľuchni si svätého Pavla:¹¹ „Ty, ktoré predom vyhľadel, ty aj predom určil, aby prijali podobu jeho Syna.“ (To nie je všetko, maličká, uvidíš, že ty tiež patríš k počtu „vyhliadnutých“!) „A ktoré predom určil, tie aj povolal;“ to krst z teba urobil adoptované Božie dieťa, označil ťa pečaťou Najsvätejšej Trojice! „A ktoré povolal, tie aj ospravedlnil,“ koľkokrát si aj ty bola ospravedlnená skrze sviatosť zmierenia a všetkými Božími dotykmi, o ktorých ani možno nevieš… „A ktoré ospravedlnil, tie aj uviedol do svojej slávy.“ Toto ťa čaká na večnosti! Ale uvedom si, že stupeň našej slávy bude stupňom milosti, v ktorej nás Boh nájde v okamihu smrti, dovol Mu, aby v tebe dokončil svoje dielo predurčenia, a preto si ešte posľuchni svätého Pavla, ktorý nám ponúka životný program.
„Žite v Kristovi Ježišovi, v Ňom zapusťte korene, na Ňom postavte základy, pevne sa držte viery, znovu a znovu vzdávajte vďaky.“¹² Áno, dieťatko môjho srdca, mojej duše, ži v Ježišovi Kristovi, ty potrebuješ tú veľkú cestu, ty nie si stvorená pre tie úzke cestičky tejto zeme! Zapušť v Ňom korene, a preto nemaj korene sama v sebe, to znamená, že sa zaprieš vždy, keď sa stretneš sama so sebou. Na Ňom postav svoje základy, pekne nad tým všetkým, čo pomíňa, tam, kde je všetko čisté, žiarivé.
Pevne sa drž viery, to znamená jednej len vo veľkom Božom svetle, nikdy podľa dojmů, podľa predstavivosti. Ver, že ťa miluje, že ti v bojoch, ktoré musíš podstupovať, sám chce pomáhať. Ver v Jeho lásku, Jeho „príliš veľkú lásku,“¹³ ako hovorí svätý Pavol: ži svoju dušu veľkými myšlienkami našej viery, ktoré jej zjavujú všetko bohatstvo a cieľ, k ktorému nás Bôh stvoril! Keď žiješ takto, tvoja zbožnosť nebude neurotickou exaltovanosťou, ako sa obávaš, ale bude pravdivá. Pravda je tak krásna, pravda lásky. „On si ma zamiloval a vydal seba samého za mňa,“ vidíš, dievčatko, toto je pravdivé!
A potom ešte znovu a znovu vzdávaj vďaky. Posledné slovo tohto môjho programu je len jeho dôsledkom: ak si zapustila svoje korene v Ňom, pevne sa držíš viery, budeš žiť v díkůvzdání. Láska detí Božích! Pýtam sa, ako by duša, ktorá prenikla lásku, ktorú k nej má Božie srdce, mohla nebyť stále radostná, aj v utrpení a každej bolesti. Vzpoj, že On ťa „už pred stvorením sveta vyvolil, aby si pred ním bola svätá a neposkvrnená v láske,“ to hovorí znovu svätý Pavol;¹⁴ z toho plynie, že sa nemusíš báť boja, pokušenia. „Veď práve keď som slabý, som silný,“ pretože je vo mne milosť Ježiša Krista.¹⁵
Len sa pýtam, čo si pomyslí naša ctihodná Matka, až uvidí tento „žurnál“;¹⁶ už mi nedovoľuje písať, pretože som úplne zoslabnutá, zdá sa mi, že každým okamihom musím padnúť. Tento list bude asi od tvojej Sabetky posledný, trvalo jej pekných pár dní, aby ti ho napísala, čo vysvetľuje tú roztrhnutosť. Dnes večer sa nejako nemôžem rozhodnúť ťa opustiť. Som tu sama, je pol ôsmej, komunita má rekreáciu… a ja už som tak trochu ako v nebi v tejto svojej malej cele, som sama s Ním samým, nesem svoj kríž so svojím Mistrom. Framboise, moje šťastie rastie tak, ako rastie moje utrpenie! Keby si vedela, akú radosť človek nachádza na dne pohára pripraveného nebeským Otcom! S Bohom, milovaná Framboise, už nemôžem pokračovať. A v našom tichom stretnutí môžeš uhádnuť, pochopiť, čo ti nehovorím. Líbam ťa. Mám ťa rada ako matka svoje dieťa. Zbohom, maličká… „Nech ťa vo svojej tme krídiel chráni od všetkého zlého.“¹⁷