Terezie Benedikta od Kríža (Edith Stein)
Láska je život v najvyššej dokonalosti: bytí, ktoré sa večne odovzdáva, aniž by pocítilo nejaký úbytok, nekonečná plodnosť.
Nejniternější podstatou lásky je odovzdanosť, vydanost. Boh, ktorý je láska, sa daruje svojim tvorom, ktoré stvoril k láske.
Srdce je vlastným stredom života. Slovom »srdce« označujeme telesný orgán, na ktorý činnosť je viazaný telesný život. Rovnako jím však bežne rozumieme nitro duše, zrejme preto, že práve srdce sa najviac podieľa na tom, čo prebieha v nitre duše, lebo nikde inde nepociťujeme spojitosť tela a duše tak silne.
V nitru je podstata duše roztvorená smerom dovnútra. Ak naše »ja« žije tu – v základe svojho bytia, kde je vlastne jeho domov a kam patrí –, pociťuje niečo zo zmyslu svojho bytia a pociťuje svoju sústredenú silu, ešte predtým, než sa rozdelí na jednotlivé čiastočné sily. A vychádza-li život tohto »ja« práve odsud, žije »ja« plným životom a dosahuje vrcholu svojho bytia. Tie obsahy, ktoré sa zachytia zvonka a preniknú až sem, nezostávajú len vlastníctvom pamäte, ale môžu prejsť »do tela a krvi«, a tak sa stať v duši životodarným zdrojom sily. Je ovšem tiež možné, že sem prenikne niečo svojou podstatou cudzorodého, čo život duše stravuje. To sa potom stáva pre dušu, ak nesebere všetky svoje sily a nevypudí to zo seba von, smrteľným nebezpečenstvom.
„Hľadáš-li snáď nejaké vyvýšené miesto, nejaké sväté miesto, poskytnú svoje nitro ako chrám Boží. ‚Veď Boží chrám je svätý, a ten chrám ste vy.‘ (1) Chceš sa modliť v chráme? Modli sa v sebe. Ale napred musíš byť chrámom Božím, veď vo svojom chráme Boh naslúcha tomu, kto ho prosí.“ (2) „Vyveď ma z blúdenia: buď mi vodcom a ja sa vrátim do seba a do teba.“ (3) Mystické omilostenie poskytuje osobnú skúsenosť toho, čomu učí viera: prebývanie Boha v duši. Človek, ktorý vedený pravdou viery hľadá Boha, sa vo svojom slobodnom úsilí vydá práve tam, kam ho priťahuje mystické omilostenie: od zmyslov a »obrazov« pamäte, ba dokonca aj od prirodzenej činnosti rozumu a vôle sa uchýli do prázdnej samoty svojho vnútra, aby tam setrval v temnej viere – v prostom milujúcom vzhliadaní ducha k skrytému Bohu, ktorý je zahalené prítomný. Tu – na mieste svojho spočinutia – bude v hlbokom pokoji prodlievať až do tej doby, kým sa Pánu nezlíbí premeniť vieru v blažené patrenie na Neho.
Viera je »temné svetlo«. Umožňuje nám niečo chápať, ale len preto, aby poukázala na to, čo pre nás zostáva nepostihnuteľné. Keďže sám prazáklad všetkého jestvujúceho je neprebádateľný, dostáva sa všetko, čo je z neho vidieť, do »temného svetla« viery a tajomstva... Viera je akýmsi »uchopením« Boha. Toto uchopenie však predpokladá, že aj my sami sme »uchopení«: nemôžeme veriť bez milosti. A milosť je podiel na Božom živote. Otvorme-li sa milosti a prijmeme-li vieru, máme v sebe počiatok večného života.
Viera je Božej múdrosti bližšie než všetka filozofická a dokonca aj teologická veda. Ponieważ je však pre nás ťažké chodiť v temnote, je každý paprsek svetla, ktoré dopadá ako predzvesť budúceho jasu do našich nocí, neoceniteľnou pomocou, aby sme na svojej ceste nezblúdili.
(1) 1 Kor 3,17.
(2) Augustinus: In Ioannis evangelium tractatus 15,25.
(3) Augustinus: Soliloquia II 6,9.
Prenesené z knihy: Edita Steinová, Myšlienky a meditácie
Vydalo: Trinitas, 2000
Vybral a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
