P. Gorazd Cetkovský O.Carm.
Život cirkvi v súčasnosti sa vyznačuje množstvom iniciatív, ktoré sa nezriedka navzájom prekrývajú. Mám teraz na mysli tri, ktoré sú pre nás veľmi významné: uzatvára sa deviaty rok Desatoročia morálnej a duchovnej obnovy nášho národa, Sv. otec vyzval listom Tertio millenio adveniente k intenzívnej príprave a oslave jubilea Vtelenia (v roce 2000) a od 1. 10. žije celá karmelská rodina prípravou na sté výročie smrti sv. Terezie od Dieťaťa Ježiša a Svätého Tváre (30. 9. 1897). Nepochybujeme však, že duchovný dosah a plody jubilea tejto svätice sa budú šíriť ďaleko za múry našich kláštorov.
„Prekrývanie“ týchto troch iniciatív nás nemusí viesť k rozhorčeniu (snáď všetci sa veciam radšej venujeme postupne než súčasne), ale môžeme sa snažiť zahliadnuť to, v čom sa prekrývajú, čo – napriek svojej rozličnosti – zdôrazňujú spoločne. Jeden z takýchto spoločných prvkov nachádzam v znovuprijatí daru Písma – v živote cirkvi ako spoločenstva i v duchovnom živote jednotlivých kresťanov.
Ťažko by sme medzi našimi národnými patronmi hľadali iných svätcov, pre ktorých by tesný vzťah k Písmu bol tak príznačný, ako sv. Cyrila a Metoděja. Pripomeňme si slová sv. Konštantína v Proglase:
„… počujte všetci ľudia slovanskí,
počujte Slovo, od Boha prišlo, slovo, ktoré živí ľudské duše,
slovo, ktoré posilňuje srdce i rozum, slovo to, ktoré vedie k poznaniu Boha.“
Ťažko si dokážeme predstaviť, koľko námahy stálo dielo, ktoré im my dnes pripisujeme už s povrchnou samozrejmosťou: preklad Písma sv. do staroslovienčiny, otvorenie pokladu Písma slovanským kresťanom.
Ján Pavol II. v zmienenej liste (v čl. 36) hovorí, že súčasťou prípravy na jubileum Vtelenia musí byť „vážne skúmanie svedomia“, a to „najmä vo vzťahu k cirkvi našej doby“. Ide o našu spoluodpovednosť, hoci nepriamu, za zlo (a nedostatok dobra) v dnešnom svete. Sv. otec sa pýta, ako sme prijali 2. vatikánsky koncil – „veľký dar Ducha sv. cirkvi na konci druhého tisícročia… V akej miere sa Božie slovo stalo plnšie … inšpirátorom všetkej kresťanskej existencie, ako to požadovala vieroučná konštitúcia Dei verbum?“ A keď po porade s kardinálmi rozhodol Sv. otec, aby sa cirkev na jubileum roku 2000 pripravila trojročím, ktorého prvý rok bude venovaný rozjímaniu o Ježišovi Kristovi (a tento rok 1997 sa bude krývať s rokom jubilea sv. Terezie), píše v zmienenej liste:
„Je treba, aby sa kresťania, majú-li získať pravé poznanie Krista,“ zvlášť v priebehu tohto roku vrátili s novým záujmom k bibli, „ako prostredníctvom posvätných liturgií, ktoré oplývajú božskými výrokmi, tak v zbožnej četbe alebo prostredníctvom vhodných vzdelávacích zariadení alebo iných prostriedkov.“ Vo zjavovanom texte pred nami v láske stojí sám nebeský Otec a rozpráva sa s nami, ukazuje nám prirodzenosť jednorozeného Syna a tajomstvo ľudskej spásy“ (čl. 40).
A ak si v rodine Karmelu pre tento rok s mimoriadnou závažnosťou pred oči stavíme svedectvo sv. Terezie z Lisieux, neodpustím si citovať ešte jeden pápežský pokyn do nadchádzajúceho roku: „Všetko musí byť zamerané na prioritu jubilea, ktorým je upevnenie viery a svetectva kresťanov. Je teda nutné, aby sa v každom veriacom vzbudila silná túžba po svätosti, vrouce prianie obrátiť sa a obnoviť sa v vnútri, a pritom sa prehlbovala potreba opravdivejšej modlitby a porozumenia pre blížneho, najmä toho najpotrebnejšieho“ (čl. 42).
Môžeme si tu vybaviť situáciu z detstva: snáď sme každý niekedy dostali v škole alebo inde úlohu, ktorá bola nad naše sily. Ale doma, s pomocou ostatných v rodine, sa ukázal nakoniec zvládnuteľná. A my môžeme ďakovať Božej prozreteľnosti, že sa v požiadavkách, ktoré na nás kladú naši biskupi (pred deviatimi rokmi to bol ešte kardinál Tomášek) a Sv. otec, môžeme „držať za ruku“ našu sestru – „malú“ Tereziu.
Touto úvahou si netrúfam obsiahnuť celú hĺbku vzťahu sv. Terezie k Písmu svatému. Rád by som predložil niekoľko myšlienok o prijatí Božieho slova v našom duchovnom živote a pritom vždy pohlédneme na sv. Tereziu a poučíme sa z jej osobnej skúsenosti.
Dokument posledného koncilu citovaný Sv. otcom (Dei verbum) v poslednej kapitole, nazvanej „Písmo sväté v živote cirkvi“, povzbudzuje: „Je treba, aby sa všetko kázanie cirkvi i kresťanská zbožnosť živila a riadila Písmom svätým.“ Nejde o nejakú cirkevnú smernicu, predpis, ale o jednoduchý dôsledok viery, že Písmo je „naozaj slovo Božie“ (DV 24). A keď koncil „naliehavo a dôrazne vyzýva všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby častým čítaním Písma sv. získali „nesmierne cenné poznanie Ježiša Krista“ (Flp 3,8), a cituje výrok sv. Jeronýma: „Veď nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista,“ ide tu posvätný snem v stopách prosté rehoľníčky z Lisieux, ktorá touto cestou kráčala sedemdesiat rokov predtým a vtedy táto cesta bola veľmi zarastená a len málo prešľapávaná.
Prekvapí nás skutočnosť, že Terezie nemala – ani ako rehoľníčka – bibli proste na dosah ruky. Božie slovo k nej prehovorilo predovšetkým pri liturgii a ona ich vnímala v súvislosti s tým, čo práve prežívala. Avšak výber čítania bol vtedy pri bohoslužbách ďaleko užší než dnes. Pre osobnú potrebu kláštorné pravidlá nedávali novickám právo mať k dispozícii celé Písmo. Keď sa Tereziin vzťah k Písmu prehlboval, požiadala sestru Celinu, žijúcu vtedy ešte s tatínkom vo svete, aby jej nechala zviazať do jedného zväzku evanjelium a listy sv. Pavla, a Terezii túto knižočku potom (po vzore sv. Cecilie) nosila na svojom srdci. „Niektoré sestry to udivilo, iné ju začali napodobňovať“ (G. Gaucher). A keď dva roky nato aj Celina vstúpila do kláštora a priniesla si so sebou svoje zošity výpisov z bible, ktorú mali ich príbuzní Guérinovi, Terezie, ktorá nemala k dispozícii Starý zákon, si ich od nej dychtivo ihneď vypožičala, „s nadšením“ ich podrobne prečítala a našla v nich starozákonné citácie, s ich pomocou vyložila svoje myšlienky o „zdviži“.
Tereziin záujem o Písmo však vôbec nemá čo robiť s nejakým hľadaním originality alebo kuriozitou voči ostatnému klášteru, ale má ten hlboký zmysel, o ňomž hovorí koncil (ktorého výpoveď preberá aj nový Katechizmus): cieľom je poznať Ježiša Krista. Písmo, predovšetkým evanjelia, sú prameňom poznania Ježišovej osoby v jeho rozmere historickom i duchovnom. Keď Terezii v jednej svojej básni popisuje život Panny Márie alebo keď sa zmieňuje, že by – keby bola kňazom – s láskou o Panne Márii kázala, kladie dôraz na to, podávať „skutočný, nie domnienkový“ život Matky Ježišovej, tak ako ho poznáme skrze evanjelia. V dobe, keď vládne obava dať – aj rehoľníkom – do rúk priamo text Písma a vydávajú sa najrôznejšie prevyprávané „životy“ Pána Ježiša a Panny Márie, Terezia píše: „… později ve mně všechny knihy zanechávaly vyprahlost… V této nemohoucnosti mi přicházejí na pomoc Písmo svaté a „Následování“. V nich nalézám solidní a zcela čistou potravu. Ale nade všechno mě udržuje ve chvílích vnitřní modlitby evangelium. V něm nacházím všechno, co potřebuje má ubohá duše. Odhaluji v něm stále nová světla, skrytý a tajemný smysl…“ (AS 170). Skrze zcela čistou potravu evangelia nachází Terezia Ježíše v jeho lidství i božství. Píše proste: „Stačí, abych se podívala do evangelia, a hned vdechuji vůni Ježíšova života…“ (AS 249) Alebo: „Zdá se mi, že Ježíšovo slovo, to je On sám… On, Slovo Boží…“ A vyznáva Bohu: „Tvé Slovo je lampa, která svítí mým krokům…“
Ako uvedenie do ďalších myšlienok by som si požičal slová listu Židom: „Božie slovo je plné života a sily, ostrejšie, než každý dvojsečný meč…“ (4,12). Tuto dvojsečnosť Božieho slova by som nám chcel pripomenúť: nazývame-li Písmo Božím slovom, potom tým máme najčastejšie na mysli, že ide o slovo, ktoré hovorí Boh smerom k nám. Ako sme sa zmienili, tak vnímala Terezia liturgické čítania, napríklad evanjelium toho dňa, keď chcela predložiť Sv. otcovi svoju žiadosť o vstup na Karmel: „Srdce mi tlouklo veľmi silno a veľmi vroucně som sa modlila… Ale bola som plná dôvery. Evanjelium toho dňa obsahovalo krásne slová: ‚Neboj sa, malé stádo, váš Otec rozhodol, že vám dá kráľovstvo‘“ (AS 130). Rád by som pri tejto príležitosti znovu upozornil, ako adresne prijímala sv. Terezia Božie slovo pri bohoslužbe: ako určené jej, jej srdcu. Iným a asi najznámejším príkladom toho, ako skrze Písmo nachádza Terezia Božie slovo, radu, odpoveď, je udalosť, od ktorej pred niekoľkými týždňami uplynulo práve storočie: Tereziin objav jej povolania: byť láskou v cirkee. Píše: „Keď ma moje túžby pri modlitbe doopravdy mučili, otvorila som listy sv. Pavla, aby som našla nejakú odpoveď…“ A ďalej hovorí o prečítanom úryvku a dodáva: „Odpoveď bola jasná…“ a o niečo ďalej: „… Konečne som nalezla pokoj“ (AS 187n).
Teraz ale k tomu „druhému ostrí“ dvojsečného meča, ktoré možno viac opomíjame: Božie slovo môže byť tiež slovom, ktoré môžem povedať ja smerom k Bohu. Ide o akúsi nápovedu alebo skôr návod, ktorý je mi ponúknutý v slove a postoji Ježišovom, prípadne iných postáv v Písmach. V takomto prístupe k Písmu môžeme zažiť mnoho duchovnej radosti a iným spôsobom objaviť bohatstvo a krásu Písma sv. Dovoľte mi vyjadriť to prirovnaním veľmi prostým. Prijímam-li výrok, úryvok Písma ako slovo od Pána ku mne, je to, ako keď dieťaťu rodičia vyberú zo skrine niečo na oblečenie a povedia: „Vezmi si to na seba.“ A ja vyskúšam, „kudy sa do toho leze“, pozerám sa, ako mi to padne a domýšľam si, čo sa odo mňa očakáva: môžem si hrať, alebo ma čaká slávnostná návšteva? Hľadám-li v Písmu v osobnej modlitbe slovo odo mňa k Bohu, pristupujem k skrinci sám, beriem do ruky jednu vec po druhej a hľadám: čo sa pre túto chvíľu najviac hodí? Čo mi „sadne“ alebo v čom by ma asi On najradšej videl, v čom by som teraz najviac mohol byť pre neho? Sv. Terezia nám v tomto dáva tiež príklad. Píše: „Namiesto, aby som sa tlačila dopredu s farizejom, opakujem dôverne pokornú modlitbu colníka. Ale hlavne napodobňujem počínanie Magdalény, jej úžasnú alebo skôr zamilovanú odvahu…“ (AS 249). Ale najvýmluvnejšie stále, keď si vypožičia tzv. veleknžskú modlitbu Pána Ježiša, voľne ju opakuje a vysvetľuje: „Áno, Pane, toto by som chcela po tebe opakovať… Je to snáď odvážnosť? Ale nie, odedávna si mi dovolil, aby som bola voči tebe smelá. Ako hovoril otec márnotratného syna k svojmu staršiemu, povedal si i mne: ‚VŠETKO, čo je moje, je i tvoje.‘ Tvoje slová, Ježišu, sú teda moje a ja ich môžem použiť…“ (AS 246). Rovnakým spôsobom – ako účasť na modlitbe Krista – sa cirkev po stáročia modlí žalmy, liturgiu hodín. A ak dnes táto modlitba prestáva byť výsadou kňazov a rehoľníkov, ale čoraz viac sa šíri aj medzi laikmi, môžeme si k tomu pripomenúť, že žalmy boli vedľa evangelií knihou Písma sv., ktorú sv. Terezia riešila najčastejšie, a o liturgii hodín sa raz zmienila: „Nie som nijako hodná ju recitovať“ (AS 233).
Bol by som veľmi nerád, keby sme pri tomto našom zamyslení zabudli na prostotu sv. Terezie. Poznáme-li, aký hlboký bol jej vzťah k Písmu a jej vnímavosť voči Božiemu slovu, stále majme na mysli, že nejde o výsledok nejakého biblického vzdelávania, štúdia, nýbrž úplne o ovocie jej lásky k Kristu, hľadania Ježiša. Vonkajšie podmienky pre štúdium Písma mala Terezie naozaj ubohé. Zmienili sme sa už, ako ťažko sa vôbec dostávala k textu Písma, najmä Starého zákona. Veľmi známy je jej výrok o tom, ako rada by – keby bola kňazom – študovala gréčtinu a hebrejčinu, „aby som poznala božské myslenie, tak ako ho Boh ráčil vyjadriť naším ľudským jazykom…“ Trápilo ju totiž, že sa preklady jednotlivých ťažších miest Písma medzi sebou líšia. Nemohla sa dobrat presného zmyslu daného úryvku jeho vedeckým rozborom, ale našla takú cestu k jeho zmyslu, na ktorú sme s ňou pozvaní všetci: prijímať Písmo ako celok. A výpoveď jedného miesta doplniť inými miestami bible. Nedávno vydaný Katechizmus katolíckej cirkvi o tom hovorí v čl. 112: bedlivo prihliadať k obsahu a jednote celého Písma. Sv. Terezia sa neopierala o niekoľko vytrhnutých výrokov, ale poznala mnoho citácií naspamäť, mnohé si ich zapísala: „nešetřím citáty,“ (AS 222), a tak keď v rukopise „C“ napísanom pre matku Máriu Gonzágu vysvetľuje osvetlenie o láske, uvádza celý veniec citácií Písma o tomto téme. Práve tak na samotnom počiatku tohto rukopisu píše: „Vtedy som hľadala vo svätých knihách náznak zdviže, po ktorej som túžila, a čítala som tieto slová: …“ (AS 201n.). Nasledujú v vzájomnej súvislosti tri miesta Starého zákona. Šlo by o dĺžší úryvok, preto ho len doporučím vašej pozornosti, ide o krásny príklad hlbokého Tereziina vzťahu k Písmu, ako sa ho snažíme poznať.
U vzťahu sv. Terezie k Starému zákonu by stálo za to sa zastaviť podrobnejšie. V potridentskej liturgii (ale z hľadiska dejín liturgie ide o záležitosť oveľa staršiu) nemala starozákonné čítanie mnoho priestoru. Niet divu, že sa potom ľahko vynorilo pokušenie k „čiernobielému“ schématu: Hospodin je Boh hrozný, zatiaľ čo Boh zvestovaný Ježišom je naopak Otec plný milosrdenstva. Terezie takémuto zjednodušovaniu nepodľahla, svoje myšlienky o Božom milosrdenstve dokladá práve úryvkami zo Starého zákona. Celé Písmo je slovom téhož jediného Boha. A ako rada iných svätcov – mystikov, dala sa strhnúť zápalom pre Pieseň piesní: „Keby som mala čas, veľmi rada by som komentovala Pieseň piesní. V tejto knihe som objavila tak hlboké veci o spojení duše s jej Miláčikom!“ G. Gaucher uvádza, že verše tejto útlé knihy Písma citovala a vysvetľovala celkom v 35 dopisov a 12 básňach a niekoľkých ďalších skladbách.
Než naše zamyslenie uzavrieme, rád by som upozornil ešte na jednu skutočnosť. Mohli by sme získať dojem, že Písmo sv. je v našom duchovnom živote akousi absolútnou hodnotou, monopolným spojovateľom medzi Bohom a námi. Ale pozorne si všimnime: Terezie, ktorá toľko Písmo milovala a toľko k nej prehovorilo, je v tomto pozoruhodne slobodná. Dovoľte dlhšiu citáciu: „Ale nade všetkým ma udržuje vo chvíľach vnútorné modlitby evangelium. V ňom nachádzam všetko, čo potrebujem má ubohá duša. Odhaľujem v ňom stále nová svetla, skrytý a tajomný zmysel… Chápu a viem zo skúsenosti, že ‚Božie kráľovstvo je v nás‘. Ježiš vôbec nepotrebuje ani knihy, ani učiteľov, aby poučoval duše. On, Učiteľ národov, učí bez hluku slov… Nikdy som Ho nepočula hovoriť, ale cítim, že je vo mne, v každom okamihu. Vedie ma a vnuka mi, čo mám povedať alebo robiť. Objavujem práve vo chvíli, keď to potrebujem, svetlá, ktoré som doteraz nevidela. Najhojnejších osvetlení sa mi nedostáva pri vnútornej modlitbe, ale uprostred denných zamestnaní“ (AS 170).
Nemecký karmelitán Suitbert Seidl OCD v jednom článku upozorňuje: nedomnievajme sa naivne, že Terezie zakúšala nad Písmom len chvíle radosti a osvietenia. Zmienili sme už bolesť, ktorú jej pôsobila rôznosť prekladov (a výkladov). Inokedy Terezie v dopise Celině dala najavo, že prežíva necitlivosť voči Božiemu slovu, púšť. I ona – povedané biblickým prímerom – niekedy zasievala s námahou, rast bol nepozorovaný, žeň jej však Pán dával v pravý čas.
Jakkoliv zostáva toto naše zamyslenie neúplné alebo nevýstižné, dáva nám porozumieť, prečo spoločný list otcov generálnych predstavených oboch karmelitánskych mužských rádov, vydaný u príležitosti nadchádzajúceho Tereziina jubilea, bol nazvaný: SPÄŤ K EVANJELIU. Poslanie sv. Terezie je v ňom vyjadrené takto: „Pripomenúť nám podstatu kresťanského posolstva.“ A ako rysy jej spirituality, v ktorých sa stala predchodkyňou (priekopníčkou) 2. vatikánskeho koncilu, sú tu uvedené:
- návrat k evangeliu,
- návrat k Božiemu slovu,
- k historickému Ježišovi a jeho veľkonočnému tajomstvu smrti a vzkriesenia.
To je jedna z ciest k podstate kresťanskej viery. Na túto cestu nás Terezie svojim svedectvom zve a ponúka nám svoju pomoc.
Použitá literatúra:
