Veronika Elisabeth Schmitt, O.C.D.
„Služte Bohu zadarmo…“
Poznanie, že kontemplácia a akcia sa nedajú oddeliť, je pre našu dobu dôležité a stalo sa už samozrejmým. Ale vždy to tak nebolo. V časoch Tereziiných, v 16. storočí, bol „duchovný život“ len pre mužov, ktorí patrili k rehoľnému stavu alebo boli kleriky. Keď františkánsky kňaz Francisco de Osuna vo svojich spisoch požadoval, že kontemplácia je pre všetkých, pôsobil revolučne. Terezie v ňom našla svojho duchovného učiteľa. Aj ona s absolútnou samozrejmosťou chcela kontempláciu pre všetkých – aj pre ženy! Jej reforma opäť objavila, že toto úsilie stálo na počiatku karmelitánskeho rádu, a úplne sa pre neho nasadila.
Terezie pritom vie, ako je pre celý kontemplatívny život dôležité, že kontemplatívny život nesleduje žiadny zámer. V modlitbe, duchovnom čítaní a meditácii chce hľadať len „samého Boha“. Ona sama dlhú dobu prežívala a pretrpela proces, ktorým duša prechádza od hľadania svojej vlastnej spásy k otvorenosti voči Bohu, nezatíženej žiadnou účelovosťou. Od egoizmu – získať si spásu – dospela k skutočnému obráteniu sa k Bohu. Pri modlitbe už jej nejde o to, aby si zaslúžila nebo a spásu. Modlitba pre ňu znamená žiť osobný vzťah, v ktorom ide predovšetkým o Boha samotného. Očakávať alebo dokonca požadovať za to odmenu, tak píše jednej novicce v Sorii, by sa podobalo zmýšľaniu „obyčajného vojaka“ (myslí tu na platených žoldnierov): „… a nebažte príliš po nebeských útěchách! Len obyčajným vojakom je totiž vlastné, že na konci každičkého dňa požadujú žold. Vy Jemu služte zadarmo, tak ako to voči svojmu kráľovi robia veľkí tejto zeme, a Kráľ neba budiž s vami!“1
Pretože dôveruje, že tento Kráľ sa o svoje stvorenie stará, práve tak samozrejme Terezie do tohto kontemplatívneho, priateľského vzťahu s Bohom pojíma naliehavé záležitosti a biedu sveta, ktorý „stojí v plameňoch“ (Cesta dokonalosti 1,5), a námahy a starosti zvestovateľov evanjelia. Tak rozbíja každú zbožnú idylu, pre ňuž existuje „len Boh a duša.“ V tom spôsobu kontemplacie, ako ju žije a učí Terezie, nachádza priestor všetko, čo sa na tejto zemi deje.
Z kontemplacie potom pramení – a sú v podstate požadované – aj všetky „akcie“. Keďže: „Kde v srdci prebýva svätá láska, tam Jeho Velebnosť dáva tiež príležitosť, aby sa ukázala skutkami.“2 Celkom v duchu Nového zákona sú „skutky“ plodom vzťahu k Bohu – nie snáď podmienkou, aby sme za odmenu dostali Božiu milosť. Ako by sme ich mohli chápať ako podmienku pre obrátenie sa k Bohu, keď On je láska? Tieto skutky sú totiž takto možné až v sile nezištného obrátenia sa k Bohu – to je Tereziina skúsenosť. A nemyslí sa tým žiadne „veľké činy,“ ale konkrétna sesterská vzájomnosť, „skutky,“ zodpovedajúce láske Božej uprostred všedných dní.
„… táto kuchynská kamna by bola pre všetky kláštory bratov a sestier vzácnym pokladom.“
My Tereziu poznáme ako zakladateľku rádu, ako ženu skúsenú v duchovnom živote, čo jej v roku 1970 vynieslo titul učiteľky cirkvi, a ako spisovateľku. Pre svoje sestry však bola jednoducho aj jednou z nich, ktorá práve tak ako druhé robila všetky práce. V Knihe o zakladaní počujeme o tom, ako upratuje a obstaráva všetky potrebné veci. Taktiež svojim sestrám rada varí. A v žiadnom prípade nejde o nejaké z asketických dôvodov presolené polievky, ale o pokrmy veľmi chutné, aj keď prosté. Že Kristus je prítomný aj „v kuchyni a medzi hrncami“ (Kniha o zakladaní 5,7), to je jeden z jej výrokov, ktorý sa zvlášť živé uchoval až dodnes. A tak sa niet čomu diviť, že Terezie rozumie nielen kuchyni, ale aj kuchynským kamnám. Vie sa pre dobrú plotnu priamo nadchnúť a vie, že jedná v Kristovom duchu, keď prosí P. Graciána: „Vaše Paternita ať mu (Tereziinu bratru Lorenzovi) dá povolenie vejít do kláštera (v Seville), aby se na vlastní oči podíval na kuchyňská kamna, která nechala převorka udělat… Sestry o nich vyprávějí podivuhodné věci… Jsou-li ta kamna opravdu taková, jak je líčí, pak by byla cenným pokladem pro všechny kláštery bratří a sester… Tvrdí se dokonce, že jsou lepší, než Sotova kovárnička; víc by snad ani říct nešlo.“3 So rovnakým zaujatím, s akým usiluje o hodnoty duchovné, obracia sa Terezie i k veciam úplne všedným. Vo všetkom – aj v tom zdánlivo najbanálnejšom – je úplne sama sebou, koná „skutky,“ zodpovedajúce kontemplatívnemu životu, ktorý tvorí jej existenciu.
„Nechajme jednou predsa stranou tie dobré úmysly, ktoré nás prichádzajú tak draho.“
Pošilhávanie po odplate domnelo dobrých skutkov viedlo v dejinách kresťanstva stále viac k tomu, že človek úzkostlivo vzhlížal k svojmu nebeskému kontu. Tak sa Boh postupne stal skôr obávaným, neprístupným Účtovníkom. Ale tým bol pokrivený nielen obraz Boha, ale aj obraz človeka. A vzišiel z toho človek úzkostlivý, prehnane uctivý, nesvobodbný a nesamostatný – voči cirkevným i rádom predstaveným a práve tak voči Bohu…
Terezie je zastánkyňou iného obrazu o človeku, predovšetkým tiež iného obrazu ženy. Vo svojich sestrách chce prebudiť sebavedomie. Stále znovu im dodáva odvahu a demaskuje každú nepravú, hrbatú pokoru. Vedie4 svoje sestry k tomu, aby s odvolaním na rehoľnú poslušnosť neprijímali prosto nekriticky všetko, ani od prevorky nie. V jednom liste píše Terezie P. Graciánovi: „Oh, to je strašné, koľko škôd môže narobiť predstavená! I keď sestry na vlastné oči vidia chyby, nad ktorými sa pohoršujú – a to sa tu (v Malagonu) deje často –, predsa si myslia, že si ich nesmú vykladať v zlom, inak že by chybovali proti poslušnosti.“5 A v jednom liste sevillskému konventu môžeme čítať: „Oprávdová láska nesmie zakrývať chyby, ktorým možno bez veľkej škody odpomôcť… Nechajme jednou predsa stranou tie dobré úmysly, ktoré nás prichádzajú tak draho.“6
Terezie sama sa na rehoľnicu 16. storočia chová úžasne sebavedome! „Vysvetlím Vám teraz,“ – míněn je tu P. Gracián, ktorý jej chce nariadiť, aby prevzala úrad prevorky v avilskom kláštore Vtelenie – „že sa tomu budem zo všetkých síl vzpierať.“7 A hoci sa P. Graciánovi zvláštnym spôsobom zaviazala k poslušnosti, nebráni jej to postaviť sa jeho vôli na odpor, pokiaľ ju ona sama nebude môcť prijať. Kvôli vlekúcemu sa jednaní o vlastnej provincii reformovanej vetvy rádu ho nabáda jednat: „…čas uteká, aniž bychom někoho poslali do Říma, a my zahyneme ve svých nadějích, které nás chlácholí tisíc let.“8 Vie, že existuje váhanie a otáľanie z bojazlivosti a falošnej pokory, ktoré vedie k tomu, že sa zmešká šanca. „Verte mi,“ píše roku 1577 nemenej jasnými slovami P. Marianovi, „že nikdy nedosáhneme úspěchu, přehlédneme-li správný čas.“9
Takisto z Tereziinej modlitby vieme, že Terezie vie s Bohom – „Jeho Velebnosť,“ ktorý je však zároveň „priateľom“ – jednať podivuhodne slobodne. Učí svoje sestry hovoriť s Ním slobodne a tak, ako im je práve pri srdci. Chce ich viesť k slobody, vie predsa: „Kde je Duch Páně, tam je sloboda“ (2 Kor 3,17).
„Mám toľko práce…“
Terezie nezanechala žiadny list na rozlúčku. Smrť ju prekvapila. Bola práve, ako tak často, na cestách. Z Burgosu, kde práve založila kláštor sestier, viedla jej cesta cez Valladolid do Mediny del Campo. Odtiaľ sa chcela čo najrýchlejšie vrátiť do Avily, aby prijala sľuby svojej neteri Teresity. Hneď potom zamýšľala cestovať do kláštorov v Salamance a Albe de Tormes, aby potom uskutočnila prianie, ktoré jej už dlhú dobu ležalo na srdci – založiť kláštor v Madride. Dopadlo to však inak. V Medine del Campo dostala Terezie príkaz odcestovať ihneď do Alby de Tormes. Keď tam 19. septembra dorazila, na smrť onemocnela. Už o štyri roky skôr, v máji 1578, veľmi realisticky napísala: „Ač sú má priania ohnivé, som predsa len stará a unavená.“10 Jej rakovina sa teraz presadila a došlo ku krvácaniu, ktoré už nešlo zastaviť. O štrnásť dní neskôr, v noci z 4. na 5. október 1582, Terezie umiera. Kvôli zmene kalendára, pripadajúcej práve na tú noc, sa za deň jej smrti počíta 15. október.
Posledný list, ktorý od nej máme, nenapísala sama. Ako mnoho iných listov ho diktovala svojej sekretárke, Anne od sv. Bartolomeja. Vznikol tri týždne pred Tereziinou smrťou a bol určený prevorke v Sorii. Po podpise môžeme ešte čítať dodatok vlastnou rukou: „Dorazili sme do Mediny. Mám toľko práce, že mi zostáva práve len toľko času, aby som vám oznámila, že za sebou máme šťastnú cestu.“11
Terezie až do posledných okamihov svojho života usiluje o novú rádovú vetvu Karmelu. Pri tom sa v žiadnom prípade nesetkáva len so súhlasom. Odporkyne reformy nachádzajú vo vlastných radoch. Je hlboko zarmútená nad kláštorom sv. Jozefa v Avile, keď sa doslechla, aké priania predniesli sestry v roku 1581 pri konečnej redakcii stanov. Jedna mníška zo Sevilly ju pomluvila a Terezie sa musela zodpovedať pred inkvizíciou. Prevorka v Albe de Tormes, kde sa Terezie teraz nachádza, ani raz nevejde do jej úmrtného pokoja, tak nepriateľsky je voči zakladateľke naladená. Terezie umiera sama. Sú u nej len jej verná sprievodkyňa Anna od sv. Bartolomeja a neter Teresita a tie do protokolu uviedli, že Tereziina smrť nebola vôbec ľahká.
Toľko váženého a milovaného P. Graciána Terezie už nespatrila. V poslednom liste, ktorý mu adresovala 1. septembra 1582, si hořce sťažuje na jeho tak rýchly a podľa jej názoru ne celkom nutný odchod. „Nechápem preto dôvod vášho odchodu. Ale vašu neprítomnosť som za súčasných okolností pociťovala toľko, že ma dokonca prešla sama túžba vám písať…“12 V Tereziiných spisoch sa stále znovu setkávame so skúsenosťou, že existuje len jediný Prítel, ktorý nás nikdy nenechá na holičkách. „Oprávdový priateľ, na ktorého jediný se môžeme spolehnúť, je Boh,“ tak píše roku 1577 Pateru Marianovi.
Tereziina priania a duch zostali „ohnivými“ až do smrti. Jej listy sú svedectvom spirituality, ktorá je poučná až dodnes.
Převzato z časopisu Karmelimpulse, ročník 10, 2000/4, str. 5–9.
Z němčiny přeložila sestra M. Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
