Veronika Elisabeth Schmitt, O.C.D.
Listy sú zvlášť bezprostredným prístupom k človeku, ktorý ich písal, pretože vychádzajú zo života. Tak je to aj s listami sv. Terézie zo 16. storočia. Tieto vyjadrujú nesmiernu spontánnosť a živost. – Terézia je majsterkou v písaní listov. Zostalo nám zachovaných 440 jej listov a v nemeckom preklade sú k dispozícii vo dvojsvazkovom diele o asi 1200 stranách.1 To je však len zlomok toho, čo Terézia skutočne napísala. Predpokladá sa, že to bolo asi 15 000 listov.
„Je mi ťažko vyjadrovať sa stručne.“
Mnohokrát si Terézia sťažuje na bremeno korešpondencie, tak napríklad v jednom liste P. Jeronýmu Graciánovi z r. 1576: „Knihu o zakladaní som písala oveľa radšej než tento bezpočet listov, ktoré ma málem k smrti unavujú.“ V posledných rokoch svojho života potrebuje sekretárku, Annu od sv. Bartolomäja, aby obrovské množstvo listov zvládla. Je to núdzové riešenie, s ktorým sa vyrovnáva len ťažko: „Bohužiaľ si nemôžem zvyknúť na to, že nepíšem vlastnou rukou,“ doznáva r. 1580 prevorke v Seville, matke Márii od sv. Jozefa.
Napriek záťaži, ktorú takto pociťuje, Terézia listy píše a prijíma vášnivo rada. Pri jej radosti z kontaktov a pri jej schopnosti komunikovať tomu nie je divu. V jej dobe bol list jedinou možnosťou kontaktu s človekom, ktorý nebol v priamom dosahu. Vďaka svojej reformnej a zakladateľskej činnosti v ráde musela vybavovať množstvo osobných a vecných záležitostí. Jej listy predsa nikdy nie sú teoretickými pojednaniami alebo systematicky premyslenými výkladmi na duchovné témy. Píše jednoducho tak, ako to má v srdci. Preto sú jej listy tak sympatické. Vžívajú sa pritom veľmi intenzívne do osoby toho, komu píše, cíti a trpí spolu s ním. Pri čítaní jej listov je to jasne zrejmé. Mile pôsobí jej bystrý duch, schopnosť „z hĺbky“ porozumieť situáciám a ľuďom a pristupovať k nim nielen vážne, ale aj s humorom.
Tak je pochopiteľné, že píše rada a nevyjadruje sa pritom vôbec krátko: „Tak ako Vašej Dôstojnosti pripadá ťažké byť v listoch rozvláčný, tak zas mne je ťažko vyjadriť sa krátko“ (list P. Dominiku Baňezovi, 1574).
Terézia dokonale ovláda zdvorilostné formy svojej doby, vie však byť rovnako tak úplne nekonvenčná. Dalo by sa vycítiť jej náklonnosť k ľuďom, s ktorými ju spája priateľstvo, ale rovnako aj jej averziu, ktorú vôbec neskrýva. Je vo svojich listoch úplne ľudská. To môže byť korektúrou voči všetkým pokušením a sklonmi predstavovať ju vznešene ako nedostupnú sväticu.
„Listy po sebe nikdy nečítam…“
Terézia vie, že ju – už za jej života – považujú za sväticu. Vehementne sa tomu bráni, keď píše otcovi Graciánovi: „Pretože ma veľmi mrzí taká nezmyselná vec, ktorú som musela niekoľkokrát vyslechnúť tam, kde ste; totiž sa hovorilo, že Terézia od Ježiša je vraj svätá.“ Keď sa takto bráni, nejde o žiadne podceňovanie sa. Terézia príliš dobre pozná samu seba, než aby propadala ilúziám o vlastnej dokonalosti. Aké pravdivé je toto sebehodnotenie, vidíme okrem iného na tom, že svoje listy píše úplne bez starosti o svoju „svätosť“. Vôbec nepošilháva po tom, že by jej listy mohli byť raz uschované a zverejňované. Inak by sotva dávala svojmu bratovi Lorenzovi túto radu: „Nenamáhajte sa predsa tým, že budete listy, ktoré mi píšete, pokaždé ešte prečítať; ja tie moje po sebe nikdy nečítam. Vypadnú-li niektoré písmená, tak ich doplňte! Tak to robím ja tu s vašimi listami. Človek rýchlo pochopí, čo chcel ten druhý povedať; to ostatné je len strata času a nemá to zmysel.“ Pri tom Terézia patrí k nemnohým vzdelaným ženám svojej doby, ktoré vedeli čítať a písať. To, že je tak rozšafná, neurčuje nejaká jej naivita alebo nevedomosť. Pre ňu je podstatné porozumieť. Na tom jej záleží.
Terézia vstupuje pri písaní do živého dialógu s adresátom. Obaja, ona sama a človek, ktorému píše, nám pri čítaní živo vyvstávajú pred očami. Tak môže písať len ten, kto vie byť úplne prítomný a takto sa stretnúť s druhým. Teréziu a jej listy robí tak oslovujúcimi jej odzbrojujúca otvorenosť a jej opravdovosť čo do jej vlastnej osoby. Zároveň sa vie veľmi presne ovládať a uchováva si jemný cit pre hranice, ktoré je nutné zachovať.
Terézia tu pred nami vyvstáva celkom ľudsky. Chyba lávka, že by jej listy boli pobožnůstkářské alebo svetu odcudzené. Jedná sa v nich o kúpe domov a majetku, práve tak ako o praktických veciach všedného dňa. Teréziino písanie nevychádza z hlavy, ale z jej srdca. Podstatné je pritom to, čo jej práve vnuká intuícia. A tak len pomerne zriedkavo narazíme na dlhšie pasáže o duchovných témach. Jej listy nie sú duchovnými textami kvôli ich tematike samej, ale vďaka postave, ktorá skrze to všetko vysvytá: Terézia ako osoba, ktorá úplne uskutočnila úlohu byť človekom a ktorá je beze zbytku otvorená pre Boha a pre ľudí. Jí sa stále jedná o život, o „viac“ života v nej i v druhých. Preto sa jej tiež príčí pečatiť svoje listy znakom lebky; prosí svojho brata, aby jej poslal vlastné pečetidlo, nesúce symbol mena Pána, „ktorého obraz si prajem mať vyrytý vo svojom srdci.“
„Ešte nikdy by som list z vašej ruky neroztrhla tak rada ako tento…“
Táto veta vôbec nestojí v nejakom liste adresovanom niektorej z jej dcér v Karmeli, ale v liste vysoko postavenej osobnosti cirkevného života: rektorovi Tovaryšstva Ježišova v Avile, P. Gonzalovi Dávila. Ten je súčasne Teréziiným spovedníkom. Aká úprimnosť hovorí z týchto riadkov! Terézia píše, ako cíti, ale k tomu aj vysvetľuje: „Pretože ešte nie som tak pokorná, aby som mohla zniesť, že som pokladaná za tak pyšnú. Vy by ste ale nemali toľko odhaľovať svoju pokoru na moje útraty.“ Bola zasiahnutá v bolestivom bode. Pokoru – nezabúdajme: pravú pokoru – považuje za základ duchovného života. A teraz ju niekto – jej spovedník – v tomto rozhodujúcom mieste zasahuje. Nepodriadi sa jednoducho, ale dokáže sa dokonca presadzovať. Preto list končí nielen priamym doznaním jej chyby, ale i konkrétnym úmyslom polepšiť sa oznamovaným adresátovi: „Chcem sa do budúcna polepšiť a nepisovať vám už hneď svoje prvé dojmy, pretože mi to prichádza draho. Keby som vás videla dokonalého, moje pokušenie prestane. Nech vám Boh udelí túto milosť, pretože On to dokáže! To je moje jediné prianie.“ Nenechá sa zdolať, ale zostáva pritom, čo poznala ako pokoru: „Žiť v pravde“ (6 H, X, 6.7). Táto pravda ju motivuje k tomu, aby chyby blížnych proste len nepřikrývala plášťom blíženskej lásky. Vidí ich jasne a zreteľne a takisto to vyjadruje. I vtedy, keď je za to káraná. Jej opravdovosť a úprimnosť nepoznajú falošné ústupky, „aby bol pokoj.“ Hovorí, čo poznáva, a stojí si za tým. Zároveň vidí aj svoj vlastný podiel na veci a doznáva svoje zlyhania. Stretávame sa tu s konstruktívnym zaobchádzaním s konfliktmi. K tomu je nutná schopnosť vžiť sa do druhého a spolucítiť s ním. Terézia nevidí len svoj vlastný pohľad, ale i pohľad druhého, a pokúša sa mu dať na zrozumiteľnú, že aj jeho pohľad nie je to jediné. Jej pokora ju nesvádza k pobožnému hrbeníu sa, ktoré by už nepripúšťalo žiadny vlastný názor. Terézia ukazuje zrelú poslušnosť, ktorá vie o vlastnom stanovisku, ale dokáže ho prípadne zrelativizovať a podriadiť. K tomu je potrebná odvaha a samostatnosť! S týmto kontrastom sa u Terézie stretávame stále znovu: na jednej strane prejavuje silné sebavedomie; otcovi generálovi píše tieto slová: „Týmto sa budem musieť utešovať až do oné nekonečnej večnosti, kde vaša Ctihodnosť uvidí, za koľko mi vďačíte.“ Na druhej strane pozná i silné pochybnosti o sebe samej, ako v súvislosti s jej skúsenosťami, tak i vzhľadom k jej rozhodnutiam. Tak v liste otcovi Ordonezovi čítame: „Avšak stále sa bojím, keď mám v nejakej veci rozhodnúť; pretože potom si hneď myslím, ako by všetko bolo stratené.“ Táto vnútorná polarita charakterizuje jej osobnosť a propůjčuje jej onu dynamiku, ktorá ju robí tak živou. Ona osobne iste nesnášala tieto protiklady vždy ľahko.
„Proste Boha, aby zo mňa urobil naozajstnú rehoľníčku karmelského rádu…“
Listy sú pre Teréziu rozhovorom. Očakáva na svoje slovo odpoveď. Mnohí v jej dobe si korešpondenciu s ňou cenili. Avšak medzi bratmi vlastného rádu je niekoľko takých, od ktorých na svoje listy nedostáva odpoveď. Sú to pater Antonio, jeden z oboch prvých karmelitánov reformy, a pater Mariano, ktorý mal veľmi dobré vzťahy k španielskemu dvoru. Obaja o sebe nechávajú vedieť málo, respektíve vôbec nič. Tak Terézia v jednom liste prevorke v Seville, matke Márii, píše: „Otcom Antonínom od Ježiša a otcom Marianom sa porúčam s poznámkou, že ja teraz tiež chcem usilovať o dokonalosť, ktorej oni už dosiahli, totiž nepisovať.“ Tu nachádzame jeden rys, pre Teréziu typický: umí sdeliť pravdu s humorom. Tak sa jej darí usmerňovať, aniž by zraniť iróniou alebo moralizovala. Tento humor ukazuje veľkosť jej ducha, šírku jej srdca a schopnosť zasmiať sa sama sebe. Zvláda život, ktorého ťažké stránky jej bolo dane zreteľne pocítiť, so značnou dávkou veselosti. A tá veselosť je charakteristickým prvkom, ktorý je dodnes v jej kláštoroch živý. Prejavuje sa zvlášť v každodenných rekreáciách, kde sa sestry môžu srdečne smiať. Svätosť postavenú na melanchólii Terézia nemilovala.
Teréziin humor pôsobí tak blahodárne, pretože (ona) nahlíži s humorom aj samu seba. Roku 1576, štyridsať rokov po svojom vstupe do rádu, štrnásť rokov po založení prvého reformného kláštora, píše otcovi Graciánovi: „Proste Boha, aby zo mňa urobil naozajstnú rehoľníčku karmelského rádu, veď lepšie neskôr ako vôbec.“ To sú slová reformátorky a zakladateľky rádu! A tieto slová sú myslené vážne. Terézia o sebe vie, že je stále znovu na začiatku, a je k sebe príliš poctivá, než aby nevidela, že je pred ňou ešte kus cesty. „Jedna vec, ktorá ma tu (v Seville) uspokojuje a mala by ešte viac, je to, že tu nie som ako tam vystavená zdaniu svätosti! To mi dopráva žiť a jednať, aniž by som sa musela báť, že jednoho dňa sa tento vzdušný zámok nade mnou zrúti.“
Nielen pater Gracián, ale celý rád po stáročia nachádzal v Terézii „vynikajúcu pomoc v tak ubohom stvorení, ako som ja.“
Terézia sa s nami vo svojich listoch stretáva úplne bezprostredne a spontánne, tak ako ju mohli zažiť jej súčasníci. Môžeme na nej objavovať stále nové stránky a zistiť, že ju nemôžeme zaradiť do žiadneho schémy. Terézia je mnohostranná a práve taká má dar svojej bohaté vedomosti a skúsenosti vyjadriť slovom.
Písanie listov sa dnes, v dobe rozmanitých komunikačných možností, stalo skôr zriedkavým javom. Skrýva však v sebe poklady, ktoré sú drahocenné – v tomto prípade nielen pre vtedajších adresátov.
Prevzaté z časopisu Karmelimpulse, ročník 10, 2000/I, str. 5–9.
Z nemčiny preložila sestra M. Petra od Zmŕtvychvstalého, OCD.
