Veronika Elisabeth Schmitt, OCD
„Zvýrazňujem všetko, čo podporuje cnosť, nie telesné prísnosti.“
Po stáročia mal „bosý Karmel“ povesť zvláštnej kajúcej prísnosti. Avšak listy sv. Terezie, reformátorky a zakladateľky tohto rádu, hovoria iným jazykom. Tak čítame napr. v liste adresovanom jednej z jej sestier, matke Márii od sv. Jozefa, priorce v Seville: „... aj cukríky, ktorých ste mi poslali také množstvo, chutia výborne.“1 Terezie je zjavne vie vychutnávať. Prizná to ako samej sebe, tak aj sestrám a bratom svojho mladého rádu! Priorce zo Salamanky nadšene píše: „Mám pustovňu, z ktorej je vidieť rieku. I tam, kde spím, mám ten istý výhľad a môžem sa ním kochať dokonca z postele, čo mi spôsobuje mimoriadne potešenie.“2 A pateru Graciánovi v jednom liste radí: „Príde-li spánok, užite si ho. Vy ešte vždy nájdete dosť času na to, aby ste premýšľal o tom, čo je potrebné.“3 Terezie nie je v žiadnom prípade tak „umŕtvená“ rehoľnica, že by už nedokázala pripustiť ľudské pocity a požitky. Jej intenzívne súcitenie s druhými spočíva práve na silno rozvinutej schopnosti vnímať všetkými zmyslami.
Naopak sa skepticky dívajú na tých, ktorí po telesnej stránke dbajú na krajné prísnosti, ale v duchovnom živote sa honia za pochybnosťami požitkami: „Je-li modlitba sprevádzaná onými zmienenými slastnými pocitmi, zanecháva v našej duši len ochablosť, strach a precitlivenosť voči tým, ktorí si nás nevážia. Ja by som si sama pre seba neprajila žiadnu inú modlitbu než tú, ktorá mi dá vyrásť v cnostiach. I keď je sprevádzaná silnými pokušeniami, vyprahlosťami a sklúčenosťou, pokladám ju za dobrú modlitbu, len keď z nej vyjdem pokornejšia.“4
Tu je veľmi zreteľné, oč reformátorke Terezii ide: „Zvýrazňujem všetko, čo podporuje cnosť, a nie telesné prísnosti. Môžete to vidieť vo všetkých našich kláštoroch,“5 píše pateru Mariánovi. Toto jej naliehanie často nebolo pochopené, čo ukazujú riadky z nasledujúceho listu: „Hovorí-li otec Ján od Ježíša, že prý je to moja vôľa, aby naši bratia chodili bosí, pripadá mi to zvláštne; aleboť práve ja som to vždycky otcovi Antonínovi zakazovala. Išlo mi o to, aby do rádu chceli vstúpiť schopní muži a neboli odradzovaní prílišnými prísnosťami.“6 O vonkajšej „prísnosti“, o rigorisme, ktorý bol jej dobe v kláštornom reformnom hnutí veľmi aktuálny, tejto reformátorke práve vôbec nejde. Distancuje sa od toho. Jí ide o vnútorné obrátenie srdca. Hovorí o pokore a o cnostiach, ktoré sú pre ňu tak dôležité, a mieni tým ony postoje, ktoré vedú z egocentrickej uväznenosti do seba samého k otvorenosti všetkými zmyslami pre božské i ľudské Ty. Človek sa má stať naprosto transparentným pre Božiu prítomnosť a pre Jeho pôsobenie v ňom a skrze neho.
„Starajte sa predsa o svoje zdravie!“
„Bohu je Vaše zdravie a Vaša poslušnosť milejšia než Vaše kajúce cvičenia,“ píše Terezie svojmu bratovi Lorenzovi, ktorého tiež duchovne sprevádzala.7 „Toto je znamením, že ste odovzdaný do Jeho vôle, a túto odovzdanosť pokladám za najväčšie dobro, ktoré so sebou prináša cvičenie vnitřnej modlitby.“8 Terezie iste napáchala veľa násilia na svojom vlastnom zdraví tým, že si kvôli nadmernej práci často odpierala spánok. Pri spätnom pohľade to však poznala ako chybu. „Mému zdraví to ovšem škodilo, a proto se bojím, že to mohlo být pokušenie,“ píše otcovi Gonzalovi Dávila v júni 1578.9
Zdravie je Boží dar, ktorý máme chrániť. Týmto pojatím stojí Terezie v kričiacom protiklade voči tým, kto to práve v jej dobe s kajúcimi cvičeniami preháňali. Existuje sotva nejaký list, v ktorom by sa adresáta neptala na jeho zdravie a ako sa mu darí, a obvykle spomína, i ako sa po stránke zdravia darí jej. Zvlášť starostlivá je voči svojim sestrám a paterovi Graciánovi; príležitostne dokonca dáva terapeutické rady až k poskytnutiu receptu na pilulky, ktoré jej tak pomohli. „Som presvedčená, že užívanie týchto liekov veľmi zmierni vaše utrpenie, ba dokonca aj vtedy, keď budete brať každých štrnásť dní len jednu pilulku,“ čítame v jednom liste z r. 1581 priorce v Seville.10 Nemoci druhých Terezii zneklidňujú oveľa viac než jej vlastné: „Neviem, čo mám robiť, aby sa ma nemoci mojich prioriek toľko nedotýkali. Starajte sa predsa o svoje zdravie, ale ani vy ani sestry nepoužívajte onu ‚liečivú‘ vodu!“11 Keď v Seville zuří mor, vytrpí si Terezie smrteľnú úzkosť o svoje sestry a pateru Graciánovi v júni 1582, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, píše: „Nepodliehajte (...) pokušeniu chcieť tam odcestovať! To by bola záhuba pre nás všetkých, aspoň pre mňa. Boh vám síce dal zdravie, ale vystavovať ho nebezpečenstvu, to by bolo vhodné leda k tomu, aby ste ma pripravili o život!“12
Ohľad na rozpoloženie, v ňomž sa človek práve nachádza, pozná Terezie i vzhľadom k životu modlitby. Viedla si o význame psychosomatických súvislostí a o tom, že telo i dušu je treba viesť „mierne“, nemá-li ľudská prirodzenosť utrpieť škodu: „Musíte vedieť, že rovnako ako vo vonkajšom svete, tak aj v tom vnútornom existujú rôzne ‚počasia‘ a že to ani nemôže byť inak...“13 Dáva tiež radu: „Dbajte občas na to, aby ste sa prešli pod šírym nebom, máte-li stiesnenú náladu; aleboť to nebráni modlitbe a my musíme proti svojim slabostiam bojovať takým spôsobom, aby tým netrpela naša prirodzenosť. Takisto to je hľadanie Boha; aleboť kvôli Nemu sa predsa utiekame k týmto prostriedkom a je iné nutné, aby sme svoju dušu viedli mierne.“14
Terezie sama za svojho života v kláštore sotva poznala jeden deň bez bolesti. Bez zahořklosti, s veľkou dávkou humoru doznáva: „... keby som netrpela už ničím viac než svojimi obvyklými bolestami, potom je moje zdravie výborné.“15 Vedela veľmi dobre, čo to je zničené zdravie. To ju učinilo tak citlivou ohľadom zdravia druhých ľudí.
Trvalo až do našej doby, než sa rozumná starostlivosť o zdravie stala v kláštore niečím samozrejmým. Ešte „malé“ Terezii z Lisieux bolo primerané lekárske ošetrenie odpierané. Jej rodné sestry museli nemocné, umierajúce na tuberkulózu, aby trochu zmiernili jej bolesti, vmiešavať morfium tajne do marmelády. Ako by sa Tereza ujala tejto sestry a ako by sa jej snažila pomôcť! Ako sa jej rád v tomto bode stal neverný! Dal prednosť zle chápanému asketizmu pred tak ľudským a kresťanským postojom svojej zakladateľky!
Nie je náhodou, že Terezie v duchovnom živote toľko zdôrazňovala rozjímanie Ježišovho lidstva. Človek je miestom, na ktorom sa zjavuje Boh. Vtelenie, túto ústrednú pravdu kresťanskej viery, stavala Terezie vždy a v každom ohľade do stredu svojho života.
„Už nejednám tak, ako som bola zvyknutá; s láskou ide všetko.“
Svetu, príznačnému ctižiadostí, silou, tvrdosťou a mocou, Terezie čelí ľudskými a „materskými“ hodnotami. Stále znovu zdôrazňuje, ako je pre ňu dôležité, aby sa vo všetkom postupovalo s miernosťou. To je ona vlastnosť, ktorej si toľko cení na paterovi Graciánovi. „Verím, že Vaša Paternita dosiahne mnohého, keď postupujete bez hluku a s miernosťou,“16 píše mu r. 1575, v tom istom roku, keď jej spoznala. Takisto priorcám svojich reformovaných klášterov radí: „Priorcám majú pamätať na to, aby (...) svoj úrad vykonávali s veľkou miernosťou.“17 O sebe samej doznáva, že v tomto ohľade prešla procesom poučenia sa: „Viete, čo do spôsobu vedenia kláštora už nejednám tak, ako som bola zvyknutá; s láskou ide všetko.“18
Niekoľko málo rokov po jej smrti nebude už pre reformovaný Karmel smerodajná Tereziina ľudskosť, z ktorej vyrostla jej hlboká spiritualita, smer bude udávať životu nepriateľský, asketický životný štýl, ktorý našiel svoje ztelesnenie v novom provinčálovi, P. Doriovi. Otca Graciána kvôli jeho „vlažnosti“ z rádu vyhnali. P. Ján od Kríža mal postihnúť ten istý osud; predišiel mu tým, že sa dobrovoľne prihlásil do misií, avšak zomrel ešte pred odchodom. Ako žena dala Terezie svojej reforme nové mierky, ktoré vtedajší mužský svet pochopil príliš málo. P. Gracián a P. Ján od Kríža tu tvorili čestnú výnimku.
Teprve postupne sa v jej ráde mohla prosadiť Tereziina veľká ľudskosť, v neposlednej rade vďaka vedeckému bádaniu v našej dobe, ktoré vynieslo na svetlo pôvodné akcenty reformy.
Ani naša doba nie je voči chybným formám duchovného života imunná. Myslím na onu zvodnú „zbožnosť výkonnosti“, ktorá je všade patrná, na tíhnutie k mimoriadnym javom, na preceňovanie „duchovných“ oblastí života, spojené s pohŕdaním vecami všednými a svetskými. Terezie nám ukázala svojím životom, ako vyzerá pravá spiritualita: nebo a zem sú v nej spojené v oslovujúcej ľudskosti. Terezie chcela pravosť a tým hodnovérodosť. To zostáva výzvou dodnes.
„Pozorovala som toho toľko, čím kláštory, ak sa tieto veci pokladajú za nedôležité, postupne vezmú za svoje.“
Ide o dobu najprudších bojov medzi reformovanými a nereformovanými členmi rádu. Všetko má urovnať nuncius Sega, Tereziin zaprisáhnutý odporca. Na reformované k nemu prichádzajú pomluvy všetkého druhu, i na samu Tereziu: „O mne vypovedali, že prý som potulná a neklidná ženština a že mnou zriadené kláštory boli založené bez povolenia pápeža a rádeových predstavených.“19 Napriek tomu Terezie neupadá do sebelítosti, i keď priznáva: „Pán chce, aby sme trpeli, pretože nikto sa nezastáva pravdy a neřekne ani slovo na moju obranu.“20 Ani otec Gracián, jej najbližší spolupracovník a dôverník, sa jej nemôže zastat. On sám je tiež prenasledovaný. Tým Terezie trpí najviac.
Z prvého provinčného zhromaždenia reformovaných bratov v Alcalá roku 1581 je Terezie vylúčená. Ako žena nemá právo spolurozhodovať ona, zakladateľka novej rehoľnej vetvy. „K tomu, čo sa týka sestier, snáď predsa smiem povedať aspoň slovo, veď som toho pozorovala toľko, čím kláštory, ak sa tieto veci pokladajú za nedôležité, postupne vezmú za svoje,“21 píše v februári 1581 otcovi Graciánovi, aby ovplyvnila stanovy pre sestry. Gracián (ako kandidát, ktorému ona priala,) práve vyšiel z prvých volieb jedným väčšinovým hlasom ako provinciál.
Bolo zapotrebné mnoho času, než sa Tereziin duch neodvolateľne presadil aj (a práve) hlasom žien, ako boli Terezie z Lisieux, Alžbeta z Dijonu a Edith Stein. „Zkrátka, pravda môže trpieť, ale nezahynie; a tak teda dúfam, že Pán ju odhalí ešte viac.“22
Prevzaté z časopisu Karmelimpulse, ročník 10, 2000/II, str. 5–9.
Z nemčiny preložila sestra M. Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
```
