Veronika Elisabeth Schmitt, O.C.D.
„Kde v srdci prebýva svätá láska, tam Jeho Velebnosť dáva príležitosť, aby sa ukázala skutkami.“
Kvôli reforme sa Terezie stane obchodníčkou – a nie zlou, ako sama priznáva: „Očakávam okamih, kedy by som mohla sama prísť do Madridu, aby som tam pohonila tamojšie záležitosti, pretože som dobrá vyjednávačka, ako vám môže povedať môj priateľ Waldemar, keby ste tomu nechceli veriť…,“ píše r. 1576 P. Graciánovi.1 Naozaj: Terezie rozumie obchodom a má v týchto veciach talent, v neposlednom rade vďaka tomu, čo zdedila po dedkovi. Jej dedko bol totiž v Tolede obchodníkom s látkami.
Počas pouhých dvadsiatich rokov zakladá Terezie (a to za vtedajších podmienok čo do cestovania!) sedemnásť ženských a dva mužské kláštory. Často je pritom bez prostriedkov. Má odvahu niečo riskovať, aj vo finančnej oblasti. Jej láska k chudobe nerobí Terezii puntičkárskou alebo úzkoprsou. Ak má nejaký dom vhodnú polohu a skýtá pekný výhľad, je ochotná rada zaň zaplatiť viac: „Keď má dom vhodnú polohu, potom mi nič nezáleží na tom, že zaplatím o tretinu viac, než akú má hodnotu; zaplatila som dokonca už aj o polovicu viac. Dobrá poloha je pre klášter tak dôležitá, že by bolo chybou, keby sa tu ešte hľadelo na cenu. Vodu a výhľad by som na inom mieste zaplatila oveľa drahšie, než to stálo tam,“ čítame v liste jednému šľachticovi v Caravace.2
Financie u Terezie nestojí na prvom mieste, ani v ohľade na sľúbenú chudobu. Vie s peniazmi zaobchádzať podľa potreby, nie je ani úzkostlivá, ani rozhadzovačná. „Vezmite si pôžičku, aby sestry mali dostatočnú stravu. Zaiste to potom budete zas môcť vrátiť,“ radí prelatke v Seville.3 A keď táto prelatka raz posiela dve svoje sestry kočiarom do Granady a tamojšia prelatka sa to pohorší, dostáva od Terezie nasledujúcu odpoveď: „Nesdělila som vám, ako veľmi sa mi páčilo vaše sťažovanie si na prelatku a ako skutočne oprávnene ste ich proti nej vznesla. Mala by vám poďakovať za všetko, čo ste urobila, keď ste k nej poslala sestry tak čestným spôsobom, a nie na oslíkoch, aby ste ich vystavila na posmech Bohu a celému svetu. Keby sa vám aspoň vyčítalo, že ste nechali sestry cestovať na nosítkach… Ale ani vtedy by som vás nekárala, pod podmienkou, že by ste nemali k dispozícii žiaden iný prostriedok. Boh vás chráň, má dcéra! Jednali ste veľmi dobre. Nemajú-li ostatní tento názor, nič si z toho nedelate.“4 Pokiaľ ide o vybavenie nových konventov ložným a stolným prádlem, chce zakladateľka, aby sa dbalo na čistotu, „i keby to malo znamenať väčšie výdaje.“5 A kandidátky prijíma ako s vencom, tak bez neho; pre ňu je dôležitá duchovná motivácia, zdravý ľudský rozum a spôsobilosť k komunitnému životu.
Veľkorysosť neznamená plytvanie. Kde môže, hľadí Terezie absolútne na svoj prospech, a preto môže dať takúto diplomatickú radu: „... jednajte však takým spôsobom, aby nebolo zrejmé, aký veľký záujem na tom máte (uzavrieť tento obchod), a aby sa tak nešlo s cenou nahor.“6
Čo Terezii motivuje, aby sa púšťala do „záležitostí tohto sveta“, ktoré predsa s duchovným životom zdanlivo nemajú vôbec nič spoločné? Terezie vie, že z pravého duchovného života vyviera skutky, že ho možno poznať po ovocí. Pokiaľ človek hľadá blízkosť Božiu len v „duchovnej oblasti“, je vo veľkom nebezpečenstve, že mu ide nie o Boha, ale o seba samého. Až Božia prítomnosť preniká každú oblasť života a každú činnosť, je človek skutočne duchovný, lebo: „Kde v srdci prebýva svätá láska, tam Jeho Velebnosť dáva príležitosť, aby sa ukázala skutkami.“7
„Terezie od Ježiša“
Bez pomoci jej brata Lorenza by Tereziina zakladateľská činnosť, predovšetkým na počiatku, bola sotva možná. Jej brat zomrel r. 1580. V tom istom roku odcestoval jeho syn do Ameriky a zanechal v Španielsku nemanželskú dcéru. Terezie sa dievčaťa ujala, vyrastalo od tej doby v kláštore sv. Josefa v Avile.
V dobe, keď nemanželské deti znamenali hanbu pre celú rodinu, je Terezie ochotná ujať sa malej príbuznej a vychovať ju. Predpisy pre rehoľný život neboli v tej dobe ešte tak pevne stanovené, aby niečo také nebolo bývalo možné. Už predtým poskytla Terezie vo svojom kláštore príbytok svojej neteri Teresite a dvom ďalším dievčatám, Graciánovej sestre a dcére pána Gaytana.
Keď sa jej synovec v Amerike oženil, Terezie mu k tomu gratuluje a píše mu o jeho zmienenej dcére: „Som iste hlboko zarmútená nad urážkou, ktorá bola Bohu spôsobená, ale keď uvážim, ako sa vám to dievča podobá, musím ho vítať a vroucně milovať… Kiež by z neho Boh urobil svoju vernú služobnicu! Veď ono za nič nemôže.“8
Tým, že prijíma toto nemanželské dieťa, prekračuje Terezie spoločenské predsudky, ktoré panovali voči „conversos“. To boli Židia, ktorí prešli ku kresťanstvu, aby neboli vyhnaní (do cudziny). Vzhľadom k zákonu o zachovaní „čistoty krvi“ títo ľudia mohli ťažko vstúpiť do niektorého kláštora. Dokonca aj to, že mal niekto židovských predkov, bola prekážka. I Tereziin dedko bol taký „converso“. Terezie preto musela svoj pôvod ustavične zamlčovať. Prvé štyri ženy, s ktorými začala žiť vo svojom reformovanom kláštore v Avile, boli všetky „conversas“, prezrádzajú to ich mená. To bolo neslýchané nebojácne! Ale Terezie vidí človeka. Každé stavovské zmýšľanie, k nemuž predsa vedie len ctižiadost, odmieta. V jej kláštoroch nemá hrať žiadnu úlohu. Tento postoj ju tiež podnecuje k tomu, aby po reforme odložila svoje priezvisko (prijala meno po matke) a nahradila ho tajomstvom viery: z Terezie de Ahumada sa stáva Terezie od Ježiša. Tak tiež podpisuje svoje listy.
„Neviem, ako je to možné, že sa tohto svätého muža nikto neujíma.“
V mužskej vetve rádu sa symbolom tereziánskej reformy stal otec Juan de la Cruz (Ján od Križa). Preto bol s obzvlášť tvrdosťou prenasledovaný a nakoniec v decembri roku 1577 spolubratmi pôvodného rádu uväznený. Podmienky jeho žalárovania v kláštore v Tolede boli tak strašné, že by im bol podľahol, keby sa riskantným útěkom sám neoslobodil. Terezii veľmi bolí väznenie jej spolubojovníka. Súcití a trpí s ním. Už krátko po jeho uväznení sa za neho zasadzujú u samotného kráľa – ako jediná a neúspešne. V apríli 1578 sa obracia na patera Graciána a prosí ho o pomoc pre otca Juana; píše: „Pater Mariano, ktorý má častejšie príležitosť rozprávať s kráľom, by ho mohol oboznámiť s jeho situáciou, poprosiť ho o láskavosť a vykresliť mu, ako dlho už malý svätec, otec Ján od Križa, stráda vo väzení.“9 Ale tiež toto volanie o pomoc zaniklo, aniž by sa niečo stalo. Preto Terezii v auguste znovu prosí otca Graciána: „Ja za svoju osobu pevne verím, že nuncius, keby sa u neho za otca Jana prihovorila nejaká vážená osoba, by hneď učinil opatrenia, aby bol prepustený a aby ho poslali do niektorého z našich kláštorov. Stačilo by mu len povedať, aby sa informoval o cnosti tohto otca, a ukázať mu, akoby neopravedlene ho uväznili. Neviem, ako je to možné, že sa tohto svätého muža nikto neujíma. Kňažná z Eboli by sa za neho snáď rada prihovorila, keby ju pater Mariano o to požiadal.“10 – O Jánovom útěku z kláštorného väzenia, štyri dni predtým, ešte dosiaľ nič nevie.
Po jeho oslobodení tým pre Tereziu vec proste nekončí. Stále ešte pociťuje veľkú bolesť nad tým, čo sa stalo, a nebojí sa pateru Graciánovi napísať: „Ujišťujem vás, že mám stále pred očami, ako sa zachádzalo s otcom Jánom od Križa. Nechápem, ako Boh niečo také pripustí.“11 O niekoľko riadkov nižšie čítame v tom istom liste: „Naozaj tomu svätému mužovi veľmi závidím. Buď pochválen náš Pán, ktorý ho shledal schopným vytrpieť také mučenie.“12 V nasadení sa pre jejho brata Jána od Križa sa znovu ukazuje Tereziina veľkosť. Ostatní sa zameriavajú na to, aby chránili seba samých, hoci sú vo váženejšom postavení a majú „lepšie styky“. Ona sa (o Jána) zasadzujú ako človek, ako žena, pretože jej ide o druhého v jeho utrpení. V takých situáciách sa ukáže, ako ďaleko kto skutočne prešiel zo spoutanosti vo vlastnom ja k otvorenosti voči druhému, i na úkor seba samého.
Prenesené z časopisu Karmelimpulse, ročník 10, 2001/3, str. 5–9.
Z nemčiny preložila sestra M. Petra od Zmrtvýchvstalého, O.C.D.
