P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Až budete mať možnosť, prezrite si znovu pozorně oltár v pútnickom kostole Panny Márie Karmelskej v Kostelném Vydří. Všimnite si, ako barokné umenie1 rád dramatizovalo: ztvárnění oltára totiž vyjadruje pohyb, dej. Z gest angielov je patrné, že milostný mariánsky obraz akoby „letí“ priestorom. Snáša sa z neba a blíži sa smerom k vám, ktorí pred oltárom stojíte. Obklopuje ho svetelná žiara, oslepujúca aj samotných anjelov. Tá je pripomienkou tých zvláštnych svetelných úkazov, ktorými toto miesto na seba prvotne upozornilo. Ale hlavný význam má, čo je vyobrazené na samotnom obraze: Mária drží v náručí Dieťa Ježiša, o ktorom Simeon prorokoval, že je „Svetlo národov“ a že proti nemu vyvstane veľký odpor... Neostýchajme sa dramatizovať trochu aj my a skúsme si domyslieť, ako pevne musela Mária vtedy Dieťa k sebe pritisnúť, potom čo vyslechla Simeonova slová a vzala od starca svoje dieťa späť do svojho náručí!
V každém z nás zůstává po celý život dieťa. Někteří jsme v tom docela průhlední, v jiných je toto „dieťa“ ukryté hluboko, hluboko... A jak reagují děti, když vidí péči a lásku, kterých se dostává jinému dítěti? Volají: „Já taky (to chci)!“ Vyprávěli mi nedávno s úsměvem jedni rodiče, že když se starší dcerka nachladila a onemocněla a maminka se o ni starala, mladší sestřička prohlásila: „Já chci být taky nemocná!“ – a zakrátko také dostala horečku. My dospělí si taková dětská zvolání v sobě povětšinou neuvědomujeme rozumem, ale před vyderským obrazem Panny Marie Karmelské cítíme intuicí: toto poutní místo a tento obraz nám nabízejí: „Mária ťa tiež obejme, pritlačí ťa k sebe, zahrnie ťa láskou, péčí a modlitbou – poď a prijmi to!“ A keď to takto vyslovujem, nie je to nadsázka, hra slov alebo blúznenie. To je skutočná Máriina ponuka a ja nás chcem vyzvať: prijmime túto jej ponuku a úplne prostredne prosme: „Áno, Mária, objíme aj mňa!“ A nemyslime len na seba. Vložme do jej náručí práve tak aj svojich blízkych: manželku alebo manžela, deti, vnúčatá, priateľov...
Ale ja k tomuto rozjímaniu pridám ešte jednu pobídku, ktorá mi práve teraz pripadá veľmi dôležitá. Benedikt XVI. vyhlásil rok kňazov. Teprve nedávno bol zahájený a máme teda možnosť využiť ho hneď od začiatku. A tak chcem teraz poprosiť každého z nás: vložte Panne Márii do náručí aj vašeho kňaza, kňaza z vašej farnosti. Máte ho radi? Tým ochotnejšie to urobte! Máte s ním problém? – Tak to prosím urobte tiež! Mária ho k sebe pritlačí s veľkou láskou. A nám pri takéj modlitbe a vo viere, že Mária to naozaj urobí, môže zreteľne dôjsť, že svojho kňaza tiež máme radi a za veľa mu vďačíme! Alebo nám bleskne poznanie, že my sami mu niečo zo svojej lásky dlhujeme, že mu trebárs musíme ešte niečo odpustiť, a alebo zaujať k nemu v niečom iný postoj než doteraz.
Už pred časom ma veľmi obohatilo, keď som mohol spoznať rodičov jedného kňaza, svojho spolužiaka zo seminára. Pri stretnutí s nimi som vyrozumel, že tí prostí, hodní ľudia v sebe nosia dve silné obavy: tú prvú – aby ich syn ako kňaz mal dostatok lásky pre svoje farníky, aby im dobre slúžil a oni aby ho „brali“ a mali ho radi. A druhá obava tých rodičov bola: aby ich syn z kňazstva neodišiel. Pretože čas od času sa nejaký taký odchod z kňazstva stane a zarmúti mnohé. A od tej doby mi častejšie napadá: snažme sa aj my svojich kňazov niekedy vidieť takto „z druhej strany“ – očami starostlivých zbožných rodičov, ktorí milujú Boha i svoje dieťa, jež sa mu dalo do služby, očami Panny Márie, ktorá tohto kňaza materinsky objíma a snaží sa dať mu pre jeho službu čo najväčšie zázemie.
A teraz už len vysvetlím, aké texty z Písma svätého som vybral k tomuto nášmu rozjímání. Stěžejní je úryvek z Lukášovho evanjelia o stretnutí svätej rodiny so Simeonom v jeruzalemskom chráme (Lk 2,25–35). Evanjelista píše, že Simeon „vzal dieťa do náručí“, podľa latinského znenia by sme mohli preložiť doslova: „na lakte“. Toto slovo sa v Písme inak vyskytuje zriedka, nájdeme ho ešte u proroka Izaiáša (49,22–23): „Tak hovorí Pán, Hospodin: „Hľa, pokynem rukou pohanom, národom zdvihnem svoje znamenie. Prinesú tvoje syny v náručí, tvoje dcéry budú nesené na ramenách. Králi budú tvojimi pestúnmi, kráľovné tvojimi chůvami...“ Dlho som váhal, či tento text pre naše rozjímání použiť. Prorok povzbudzuje vyvolený národ, trpiaci v babylonskom zajatí. Sľubuje Izraelitom veľkolepý návrat do vlasti. Napriek tomu, že v dávnejších dobách bola medzi národmi ďaleko väčšia neschopnosť vzájomne sa znášať, pohanské národy prekonajú svoju cudzotu voči Božiemu ľudu a – práve preto, že sú ľuďmi Hospodinovými – pomôžu mu, ba poslúžia. I tak, že jeho deti vezmú do náručí a na ramená a takto ich ponesú do Jeruzaléma... Hodí sa to k nášmu tématu? Áno. Nám tieto verše Starého zákona môžu byť povzbudením, aby sme sa snažili prekonať všetku cudzotu, ktorá sa niekedy vtiera medzi nás a našich kňazov, a „niesli ich“ svojou spoluprácou s nimi pri ich službe. A takisto: práve preto, že sú služobníkmi Ježiša Krista v jeho cirkvi a v dnešnom svete.
Naopak ani chvíľu som nezaváhal, keď mi napadlo pripojiť k tomuto nášmu zamysleniu úryvek z prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, ktorý poznáme pod ľudovým názvom Velepíseň lásky (1 Kor 12,31–13,8). Je v tom z mojej strany trocha provokácie, pretože sme dosť bezmyšlienkovito zvyknutí, že sa tento text číta na svadbách, kdežto teraz si ho pripomíname v súvislosti so úplne inou stránkou života. Ale svätý Pavel nepísal svoje riadky len pre snúbencov a manželov a preto, aby sme mali v kostoloch čo čítať pri oddávkach. On vo svojom liste hovorí o láske ako o základe kresťanského života vo všetkých jeho oblastiach, ako o základe života cirkevného spoločenstva vôbec. Nesmíme záber Božieho slova zužovať len na určitú výseč. A tak je pre nás užitočné na začiatku roku kňazov a pri rozjímaní o vzťahoch vás, veriacich laikov, ku kňazom a nás, kňazov, k farníkom sa vrátiť k slovám: láska je schovívavá, dobrosrdečná, nezávidí, nerozčuluje sa atď. Kéž ani v týchto vzťahoch nám nechýba dostatok lásky.
Kéž nám k tomu pomáha príklad materinskej lásky Panny Márie. Kéž pod jej ochranou dobre prežijeme rok, zameraný na posvätenie kňazov.
