Milá Gwen, moja drahá neter,
chcem Ti poslať týchto pár riadkov na začiatku Tvojho štrnásťdňového balenia. Nuž – chystáš sa baliť, baliť a vybaľovať po štrnásť dní. Na čo by som chcel, aby si pokojne zamerala svoju myseľ a srdce počas tohto osamelého a smutného úseku Tvojej cesty, moje dieťa?
Každý Tvoj jednotlivý čin, každý okamih Tvojho života je priamo spojený s Bohom, s jednou Veľkou Prítomnosťou. Samozrejme, že existujú aj určité okamihy, určité činy, ktoré nás privádzajú k väčšej vnútornej blízkosti s Bohom – modlitba, ticho, sväté prijímanie. A predsa ani tieto úkony Ťa nemôžu tak blízko zjednotiť s Bohom, ako to môže urobiť Tvoje balenie zavazadiel, ak ich prijmeš ako povinnosť tejto chvíle.
Ani jedna duša v nebi, ani jeden anjel alebo archanjel Ťa na tomto mieste nemôže nahradiť; pretože to, čo Boh chce, čo Boh túži od Teba prijať, tam v rodine Herstových, v týchto dňoch, keď budeš baliť, je proste toto malé balenie, konané malou dievčinou v malom dome.
Rozumieš mi, moja drahá? V tomto okamihu je to balenie, v inom okamihu tichá adorácia v kostole; v ďalšom smutné a nechcené sťahovanie; v ďalšom radosť z ľudskej náklonnosti, ktorú dávaš i prijímaš; v inom okamihu ostré, prenikavé utrpenie duše a mysle, úplná a naprostá osamelosť; ešte v inom vonkajší akt zbožnosti; a v inom okamihu smrť samotná.
Všetky tieto udalosti, každá vo svojom okamihu a na svojom mieste, sa stanú nástrojom a prostriedkom lásky, premeny, rastu Tvojej duše. Závisí to však na Bohu, aké si vyberie prostriedky… Gwen sa nimi proste, pokorne, dôverčivo a v pokoji nechá viesť.Tvoj milujúci starý strýko H.
(Friedrich von Hügel /1852–1925/, list neteri, 1. september 1919)
