(Spracoval P. Gorazd, O.Carm.)
Kto ste sa zoznámili so životom a službou P. Metoděja Minaříka (1912–2003), mohli ste postrehnúť, že okrem starostlivosti o karmelitánske povolania medzi mužmi sa P. Metoděj v 70. a 80. rokoch minulého storočia snažil vyjsť v ústrety aj ženám, ktoré by sa rady stali sestrami karmelitkami a za normálnych pomerov by vstúpili do kláštora. Lenže slobodný život rehoľných spoločenstiev u nás vtedy nebol možný. Otec Metoděj nielen udržiaval kontakt so sestrami bosými karmelitkami, ktoré boli z Prahy vysídlené do Jiřetína pod Jedlovou v severočeskom pohraničí, ale napomáhal aj tomu, aby sa ženský Karmel vytvoril aj pri pôvodnej vetve rádu.
V tej dobe prijal otec Metoděj rehoľné sľuby niekoľkých sestier karmelitek (tzv. druhého rádu), ktoré však aj naďalej žili jednotlivě, každá vo svojom domove. P. Metoděj im pri príležitostných stretnutiach poskytoval čo najdôkladnejšiu výchovu k zasvätenému životu a predával úctu ku Karmelu a zápal preň.1
Jeden z týchto sestier, Vlasta Pastyříková, na jeseň tohto roku zomrela a my sa pri tejto príležitosti môžeme ohlédnout za svedectvom jejho života a jejho povolania.
Narodila sa 17. 5. 1919 v Jamném u Jihlavy. Jej rodné priezvisko bolo Brabcová. Otec viedol hospodu a obchod, matka bola v domácnosti. Rodičia mali celkom dve dcéry. Oblúbeným vzdialenejším príbuzným bol otcoch brat – kňaz: Jan Brabec, dekan v Hradci Králové, ktorý k nim vždy o prázdninách prichádzal. Otec pochádzal z deviatich detí a všetci si vieru udržali aj v dospelosti, aj keď dosiahli dobrého postavenia – „boli páni“.
Vlasta študovala učiteľský ústav v Hradci Králové a bývala u strýka na dekanáte. Celkom tam strávila päť rokov. Rok študovala prípravku a štyri roky potom samotný ústav. V druhom ročníku štúdia, keď mala 18 rokov, chcela vstúpiť do kláštora bosých karmelitiek v Prahe. Podľa jej vlastných spomienok nevedela vtedy o živote v kláštore a o Karmelu nič bližšie, ale prišla jej taká náhla myšlienka, aby sa do kláštora prihlásila.
Strýko jej odrádzal a radil jej, aby počkala. Ale hlavná prekážka sa stala niečo iné.
Na Karmel som sa nedostala, pretože som nemala veno. Ešte si pamätám na tú predstavenú Karmelu, že vám mala také krásne, vzorné písmo, škoda, že som tie listy z Karmelu spálila. Ako mne to bolo ľúto, že to všetko nie je k ničomu, tak som všetko popadla a spálila. Nemala som to robiť... Vtedy bolo treba veno, už neviem, aké veľké. Keď som predtým študovala, kde by som potom vzala toľko peňazí? Naši tiež nemali, takže som nemohla do kláštora ísť...2
Po maturite v roku 1942 odišla do Polnej a začala učiť na tamojšej chlapčenskej škole – deti od prvej triedy. Po dvoch rokoch bola preložená na inú školu. V Polnej prežila päť rokov, aj tam opäť bývala na dekanáte. Pretože tam bol nadbytok učiteľov, doplnila si potrebné skúšky a učila aj náboženstvo – deti od piatej do ôsmej triedy na meštianskej škole v Polnej. Do okolitých dedín chodila učiť na motorke.
Potom sa vydala. Jej manžel bol nejaký čas aj riaditeľom školy a ona ako učiteľka bola jeho podriadenou. Ich manželstvo bolo šťastné, deti ale nemali. Neskôr ale o svojom manželstve nechcela príliš hovoriť. Byť učiteľkou v dobe totality nebolo s jej presvedčením jednoduché. Vzpomínala na to: Potom ma prekladali (z miesta na miesto), ale to je vedľajšie... Povolanie učiteľky vykonávala po celý život, až do svojho odchodu do dôchodku.
Keď manžel niekedy okolo roku 1980 zomrel, znovu sa v nej ozvala jej túžba byť karmelitkou. Obrátila sa písomne na P. Metoděja. Našla si na neho kontakt a napísala mu. Dohodli sa prostredníctvom listov a on prišiel do Polnej. Bolo to práve na slávnosť Všetkých svätých, a tak sa P. Metoděj smial a hovoril jej: „Komu Pán Boh, tomu všetci svätí.“ Vtedy ju v kancelárii na dekanáte prijal do škapulířového bratstva.
Tým začal ich kontakt a tajná rehoľná formácia. Časné sľuby složila 21. 7. 1986 a večné 23. 7. 1989. Rehoľné meno Archanděla jej určil P. Metoděj, ona hovorila, že by na také meno sama nepřišla. Na sklonku života si už ani nedokázala spomenúť, prečo jej to meno dal: že týmto menom jej dal za patrónku karmelskú sväticu – bl. Archandělu Girlani.
V rámci výchovy k rehoľnému životu, ktorú jej P. Metoděj poskytoval, začala potom dojíždět na púte k Panne Márii Karmelskej do Kostelního Vydří. To bolo všetko tajne. Vždy po púti sa P. Metoděj sestrám niekoľko dní venoval, ony po púti tiež upratovali. (Tomu zodpovedajú aj termíny jej sľubov.)
S Maruškou Macháčovou, ktorá bola neskôr – ešte v dobe totality – menovaná predstavenou sestier, si Vlastička potom dlho písala, keď bola Maruška chorá. Rozumeli sme si. Ona bola taká nepriebojná, tak ako otec Metoděj. Ten bol tiež nesmelý, taký pokorný človek...
Ostatné tieto karmelitky spoznala, keď sa zúčastnila ich stretnutí, ktoré viedol P. Metoděj a později P. Vojtěch Kodet.
Po celý život si uchovala slobodomyseľnú, veselú povahu. Radovala sa zo života a aj jej viera bola radostná. Preto pre sestry a pre tých, čo ju poznali, bola jednoducho „Vlastička“. Karmelitáni vtedy nemali ani hábity. Až si ich nechávali šiť. Vlastička rada spomínala na to, ako P. Vojtěch prišiel oblečený vo svojom prvom hábite a pýtal sa jej na neho: „Ako sa ti páči?“ A ona mu odpovedala s humorom sebe vlastným: „Mne sa páči ten karmelitán.“
Keď v roku 1991 prišiel do Československa generálny preor P. John Malley s P. Redemptom Valabkom, so sestrami sa stretli a rokovali s nimi o tom, či by skúsili žiť spoločne ako komunita a potom založiť kláštor. Ale staršie sestry nechceli, pretože mali len niekoľko rokov do dôchodku, nevedeli, či vo svojom veku ešte takú veľkú zmenu dokážu prijať, a nechceli sa vystavovať existenčnej neistote. Vlasta Pastyříková vtedy cítila ako svoj záväzok, že sa musí starať o svoju sestru a jej dcéru. A generál rádu jej dovolil, že môže žiť aj ako karmelitka ďalej mimo komunity sama a na úvodnú formáciu do kláštora do Talianska že teda nepojde.
V roku 1993 potom bolo v kláštore vo Vydří z uchádzačiek o rehoľný život v Karmelu, ktoré nechceli žiť v trvalej klauzúre, vytvorené spoločenstvo Sestier Panny Márie, Kráľovny Karmelu. Staral sa o ne P. Vojtěch. Vlasta Pastyříková zostala stranou. Na sklonku života na to spomínala:
To som nesnášala dobre. Ale otec Metoděj, ten so mnou korešpondoval, takže som nebola sama. Mám ho rada. A som rada, že ho mám rada.
(Takto živo na neho spomínala a rozprávala o ňom, aj keď to bolo už niekoľko rokov po jeho smrti.) Z okruhu Karmelu ju potom príležitostne navštevoval P. Vojtěch a niekoľko najbližších známych.
Bývala so svojimi príbuznými a až do vysokého veku bola úplne sebestačná. Potom upadla a zlomila si panvové kosti. Podľa lekárov už asi nebola nádej, že by mohla ešte niekedy chodiť. Po prepustení z akútneho oddelenia musela ešte stráviť nejaký čas na LDN jihlavskej nemocnice, ale tamné prostredie v spoločnosti apatických babičiek ju ubíjalo – strácala záujem žiť – a bola by tam snáď čoskoro zomrela. Príbuzní ju teda vzali späť do Jamného, do jej rodného domčeka, kde potom žila ako ležiaci pacient vo vlastnom byte. Zmena prostredia jej veľmi pomohla; úplne ožila, akoby omladla. Zasa žila ako radostný, naozaj šťastný človek. Radovala sa z veci Božích, ale aj spomínala na to, že rada tancovala a mala rada dychovku.
Keď sa o ňu príbuzní nemohli ďalej starať, pretože museli dojíždět do vzdialenejšieho zamestnania, dostala sa do Domova pre seniorov v nedalekém Ždírci. Tam sa cítila celkom dobre a čoskoro si ju obľúbili ako pacienti, tak aj personál. A niekedy sa aj stalo, že niektorú svoju spolubývajúcu učila sa modliť.
Niekedy na začiatku roku 2015 jej postupne začali opúšťať sily: nemohla čítať, prestala s korešpondenciou, postupne začala strácať záujem o pozemské veci... Napriek tomu bola stále veľmi trpezlivá a pokojná. Zomrela 11. 9. 2015 v Domove pre seniorov v Ždírci. Pohrebná omša bola v sobotu 19. 9. 2015 v Jamném u Polné.
Dovolím si ešte pripojiť niekoľko střípkov jej múdrosti a zbožnosti, ktoré vyslovila len tak na okraj spomienok, o ktoré som ju prosil. Sú prosté, pekné a verím, že aj poučné. Môžu nám byť pobídkou k vděčnosti za jej svedectvo a k odhodlaniu naplniť podobnou prostotou a láskou tiež neopakovateľný príbeh života a viery každého z nás.
- Láska neumiera. To len ľudia.
- Ja som bola „posadnutá“ poéziou. Poézia je skrytá teológia, ako kdosi povedal. (Pričom jej poéziou boli texty piesní: ľudových, kostelných i populárnych.)
- (Keď som sa jej pýtal na podrobnosti z jejho života, na ktoré si už nedokázala spomenúť, povedala mi:) Viete, určité veci ja už nepotrebujem vedieť. Ja som to vedela, ja to viem – vo mne je cosi vybudované, čo sa nedá tak ľahko zbúrať.
- Ja sa nenamáham premýšľať, o čo mám v modlitbe prosiť. Ja prosím o lásku, vždycky o lásku. Té je nedostatok.
- Pán Boh ma má rád. Ja mám moc dôkazov!
