P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Teraz, bratia a sestry, stručne odbočím, aby som náš výklad rádu trošku oživil. V celom tomto svojom rozprávaní hovorím: „Pozrite, pravidlo sv. Alberta je pre nás absolútne základný text, ktorého sa karmelitáni držia už osemsto rokov. A je stále podnetné, preto mám odvahu, že jeho výklad podávam teraz vám, ľuďom žijúcim na počiatku tretieho tisícročia, ktorí máte vo vrecku mobily a máte ako ľudia uspěchaného dneška množstvo starostí...“ Lenže keď sa pozorne pozrieme do dejín a budeme sledovať, akú úlohu pravidlo sv. Alberta v dejinách Karmelu naozaj hrálo, zistíme, že to vôbec nie je tak jednoduché. Bratia a sestry pred nami v určitých dobách mali vedomie o ňom, povedal by som, celkom zatienené. To je zaujímavé. Oni si ho zďaleka nerozoberali tak podrobne, ako my. Z rôznych dôvodov. Zmienim len jeden, ktorý je dosť prekvapivý.
V stredoveku boli naši bratia (ale ľudia tej doby vôbec) smelí v tom, ako vytvárali legendy. A v rámci toho dospeli k presvedčeniu: „Pozrite, ak náš rád vznikol na hore Karmel, tak tam určite existoval od doby Eliášovej. Nepretržite! Eliáš – to predsa musí byť zakladateľ karmelitánov! A vôbec prvé pravidlo, ktoré bratia mali, tak to im určite dal tento prorok!“ Potom vraj dostali v 5. storočí od nejakého biskupa Jana Jeruzalémského ďalšie pravidlo – to, že bolo v poradí druhé. A potom až v 13. storočí údajne prišlo toto tretie – Albertovo, ktoré sa nám zachovalo... Nie je ťažké si domyslieť, že pre bratov, ktorí žili v ovzduší týchto legiend, nemohlo mať Albertov text pravidla tak mimoriadnu váhu, akú má dnes pre nás.
Nehovorím to preto, aby som vás vláčil úmornými krajinami príliš rozvláčnej histórie. Zmienim to preto, aby som nám ukázal, že je to naozaj milosť, keď my dnes máme pohľad na naše pravidlo od takýchto nánosov očistený. Áno, Eliáš je duchovný otec Karmelu. Od počiatku naši prví bratia na tom mieste, kde sa na Karmelu usadili, vnímali, že tamojší prameň sa volá Eliášov, že jedna z tamojších jaskýň nesie od nepamäti meno: príbytok Elizeov. A vždy, keď čítali Písmo, tak tam počuli, že Eliáš bol na Karmelu, že tam podstúpil zápas s pohanskými prorokmi. A o Elizeovi Písmo hovorí, že odišiel na Karmel. Teda spojenie nášho spoločenstva s príkladom prorokov Eliáša a Elizea je bezpochyby. Ale nejde o návaznosť priamu, historickú. Tú líčia len legendy. Kdežto my dnes jasne vieme, že chceme-li sa zaoberať pravidlami, podľa ktorých prví karmelitáni naozaj žili, nájdeme ich práve v Albertovom pravidle.
V rámci tohto krátkeho výletu do histórie Albertovho pravidla a toho, ako sa Karmel k Albertovmu pravidlu stavali, zmienim ešte svätú Tereziu z Avily. Ona a s ňou bosý Karmel hovoria o „prvotnom pravidle“, k nemu sa chcú vrátiť, to chcú zachovávať. V 15. storočí bolo totiž pravidlo sv. Alberta zmiernené niekoľkými výnosmi ďalších pápežov. (Tieto pokyny ale neboli zapracované do samotného textu pravidla, boli uvádzané ako prílohy k nemu, samostatne.) Keď sv. Terezie objavila, že text pravidla existoval najprv bez týchto príloh, chcela sa ho držať v jeho staršej, „prvotnej“ podobe. Ale buďme pokojní: nemala pritom pred sebou žiaden iný text, než ten, ktorý si my v tomto našom zamyslení komentujeme: pravidlo sv. Alberta Jeruzalemského, ako ho upravil a schválil pápež Inocenc IV. v roku 1247.1
Vráťme sa teraz opäť k textu pravidla a zamerajme sa na ďalšie myšlienky v ňom predložené. ďalej je pre nás zaujímavá kapitola o majetku. S majetkom všetci – či sa nám to páči, alebo nie – v živote zaobchádzame. A on má silu uchvacovať naše srdce. Ak niekto má majetok a viac majetku, veľmi ľahko na ňom lpí. Ale to nebezpečenstvo číha aj na toho, kto žiaden osobitný majetok nemá. Niekedy sa stretneme s tým, že práve ten, kto ho nemá, je tak poznačený, že si od majetku priveľa sľubuje a že sa k nemu svojou túžbou upína vlastne oveľa viac než ten, kto ho má. Tu si všimnime, že sv. Albert hovorí bratom: „Všetko, čo máte, nech je spoločné.“ Tým sa ulomí onen bodavý hrot nášho zmýšľania: „Toto je moje, to som vlastne ja...“ Molièrov Lakomec, keď mu berú peniaze, kričí: „Vražda!“ Nie krádež, ale vražda. Cíti sa pripravený o život, o seba samého. Kdežto nás sv. Albert učí odpomôcť si postojom: „Všetko, čo máte, nech je spoločné.“
A potom – a to nám zase môže znieť cize alebo možno aj komicky – pravidlo hovorí: „... bude-li to nutné, môžete mať osly alebo mezky a nejaké užitkové zvieratá alebo malé množstvo hydiny.“ Tu je dôležité vedieť, do akých dobových podmienok je to povedané. Zvieratá, ktoré sú tu dovolené, neboli nijako reprezentatívne. Zato pravidlo nezmieňuje kone, čo znamená: kone karmelitáni mať nesmeli. Aby na nich neboli pyšní, aby si nezařídili trebárs hřebčinec – niečo také, čo by síce zarábalo, ale čo by mohlo odvádzať ich srdce od Hospodina. Na druhej strane si autor pravidla dobre uvedomoval (ale toto je práve Inocencov doplnok, teda uvedomovali si to tí, ktorí Albertovu reholu upravovali v roku 1247), že bratia tiež potrebujú z niečoho žiť. Proklamovať: „Ja majetok nepotrebujem,“ alebo: „Ja sa o majetok nestarám,“ – sú postoje silácke. To nie je možné. My žijeme na tejto zemi a potrebujeme veci pre svoju obživu. Ale je na mieste, aby tie veci slúžili nám, a nie my im. A v tomto širšom zmysle to, čo tu pravidlo predpisuje rehoľníkom, je podnet, ktorý si do svojej životnej situácie prevedieme zase každý z nás: majetok je len prostriedok, len nástroj! Nástroj k tomu, že sa môžem uživiť, môžem niekomu urobiť radosť, môžem poslúžiť či prispieť niekomu, kto má menej ako ja. Ale hmotné veci nesmú byť niečím, čo by ma viedlo životom.
Potom sv. Albert v krátkom odstavci nabáda: „Ak to ide ľahko usporiadať, nech sa uprostred cel zriadi kaplnka, kde sa budete každé ráno schádzať k sláveniu eucharistie, bude-li to možné bez nesnází urobiť.“ To je ustanovenie veľmi dôležité. Premýšľal som o tom, že keď biskup Albert vyslovuje tento pokyn takto stručne, môže to byť známka toho, ako jasne to považuje za dôležité a že nevidí potrebu obšírnejšie to komentovať. My mnohí, keď chceme niekoho o niečom presvedčiť a máme strach, že sa nám nepodarí to vyjadriť alebo že on to nepochopí, tak mu to vysvetľujeme do šírky, rozvádzame to a znovu sa k tomu vraciame... Ale keď hovoríme o veciach, ktoré máme, ako sa hovorí, „srovnané“, tak to obsiahneme jednou vetou a predpokladáme, že ten druhý to má srovnané tiež. To je niekedy ťažkosť u učiteľov alebo u toho, kto niečomu rozumie: taký človek vám to povie jedným dychom a myslí, že už ste tiež „vo veci“.
Porovnajte si toto ustanovenie v pravidle, že ak je to možné, má sa komunita každé ráno na líbšej svätej omši, s jedným z posledných dokumentov pontifikátu Jána Pavla II., nazvaným: Cirkev žije z eucharistie. Druhý vatikánsky koncil a rovnako tieto dokumenty z poslednej doby stále pripomínajú, že eucharistia je vrchol a zdroj života cirkvi. Text nášho pravidla to úplne rovnako vzťahuje na komunitu. Priznám sa: mňa ale stále provokuje otázka: „Ako to konkrétne žiť?“ To sa ľahko povie, že eucharistia má byť stred. Ako sa mám pripraviť na nedeľnú svätú omšu a ako mám nedeľnú svätú omšu prežívať, aby ma to spojilo s farnosťou? Aby to bolo skutočne to najsilnejšie, čo s ostatnými farníkmi prežívam. A ako to mám robiť v komunite? Ako sa mám chystať na svätú omšu, ktorú koncelebruji so svojimi bratmi, aby ma svätá omša s nimi naozaj spojila? Aby to, že „eucharistia je vrchol a zdroj života cirkvi,“ nebola len slová napísané na papieri, ktoré niekto povedal. Ale aby som ja – trebárs nie dnes, možno za rok, možno za desať, možno za dvadsať rokov, ale niekedy – mohol povedať: „Ja viem, o čom to je. Ja viem, o čom biskup Albert hovorí, a viem, k čomu nás vyzýva Ján Pavol II. Už tomu rozumiem...“ Nie preto, že to niekto takto formuloval a ja sa to naučil z nejakej knižky alebo z nejakého dokumentu a od tej doby to citujem, ale pretože v srdci je mi to jasné. Pretože to tak žijem!...
Tak, ako som to podal teraz, bratia a sestry, tak sa to tiež týka vás – laikov. Ako sa zúčastniť svätej omše vo farnosti? Mám teraz na mysli predovšetkým nedeľnú a sviatočnú svätú omšu. Ako ju prežívať, aby sme išli do hĺbky, aby pre nás bola niečím, čo nás naozaj spája s Kristom a čo nás spája s druhými?
Ešte nám biskup Albert tu ukladá byť na svätej omši každý deň. Bratia a sestry, rád by som nás povzbudil, aby sme v sebe obnovili – naozaj cieľavedome, pozorne – ideál byť často na svätej omši. Nehovorím, že musíme začať od zajtra. Alebo od tohto týždňa. Pretože viem, že máte rodiny, máte malé deti, máte množstvo záväzkov. Ja to predstavujem ako ideál. Aby sme my každý v sebe mali túžbu: „Až raz budem môcť, tak budem chodiť na svätú omšu častejšie.“ Alebo: „Už teraz keby som mohol, tak by som na svätú omšu chodil často...“ Je dôležité, aby sme mali taký ideál. Dobre – možno ho niekoľko rokov ešte nebudeme môcť uskutočniť. Ale naozaj ma bolí, keď vidím, že nielen nás vo všedný deň na svätej omši málo, ale že ľudia, ktorí už by mohli, tak neprídu. Keď sa ich život vo stáří už pomaly nakláňa, tak prečo sa nenakláňa k Bohu – aj týmto spôsobom? V tom je predsa úžasná múdrosť, že starší ľudia chodievali na svätú omšu často. Tak to bývalo vždy, že na svätej omši o všedných dňoch bývali predovšetkým starší ľudia. Znovu opakujem: nechcem nejako necitlivo dotierať na mladé rodiny alebo na tých, ktorí sú v plnom záprahu a ktorí dnes pracujú skutočne ako otroci oveľa viac než osem hodín denne, a k tomu všetkému im ešte ukladať, že musia byť vo všedný deň na svätej omši. Každý za seba vieme, aké máme možnosti a aké máme rezervy. Ale majme tento ideál. Majme to pred sebou ako niečo, k čomu by sme raz radi došli – až nám to okolnosti dovolia.
Iný konkrétny podnet k tomuto tématu: keď hovoríme o tom, že eucharistia je stred nášho života a života spoločenstva, v ktorom žijeme, zaoberajme sa tiež otázkou: ako prežiť nedeľnú svätú omšu, na ktorú nemôžem? Napríklad keď som chorý. My predsa dobre vieme, v ktorú hodinu u nás svätá omša je, nie je vôbec ťažké vybaviť si vo svojej mysli, čo sa v kostole práve teraz asi odohráva: teraz už sa ľudia najspíš schádzajú (vyvstávajú nám konkrétne postavy a tváre), už sa modlia ruženec, už začali svätú omšu, už je asi po kázni, teraz už sa podáva sväté prijímanie, teraz si už rozprávajú pred kostolom a pomaly sa rozchádzajú... Je na nás, aby sme – ačkoliv sme doma, v nemocnici alebo niekde na cestách – hľadali spôsob, ako sa na diaľku so svojím spoločenstvom spojiť. Dobre, ja tam dnes nemôžem, ležím chorý v posteli, ale ak mám hlavu čistú, prečo by som sa práve v tej chvíli nemohol pomodliť? Pripomenúť si, že k tomu spoločenstvu patrím, a aj na diaľku to prežiť.
Keď hovoríme o eucharistii ako stredu nášho života, pripojím ešte jednu myšlienku, ktorá mi občas vyvstáva veľmi naliehavo. To, že prijímame Krista v eucharistii, ať nie je viazané len na naše obvyklé prostredie: na náš kostol a na svätú omšu. Istotne od nás kňazi alebo od tých, ktorí slúžia v nemocnici pri podávaní eucharistie, počujete častejšie: aké je to pre nás bolestné, keď my prídeme s Pánom Ježišom v eucharistii až k posteli chorého a ten človek nás uistí, že je zbožný katolík, že ešte v nedeľu bol v kostole, že práve pred týždňom bol u svätej spovede, ale že teraz k svätému prijímaniu nepôjde! Že pôjde „až doma“. A to len preto, že tu je v cudzom prostredí... V tej chvíli mnohokrát ani dost dobre nejde toho človeka presviedčať. Lenže takto on práve v tej svojej ťažkej situácii choroby alebo úrazu (preto nemôže byť doma) zostane bez svätého prijímania – len z ostychu. A z malej viery. Len preto, že si nikdy nedomyslel, že taká situácia môže prísť a že Pán Ježiš ho bude chcieť posilniť, však bez obvyklého koloritu jeho domovského kostola. Preto aj v tomto nás povzbudzujem vopred, aby sme si opäť postavili ako ideál: keď to bude možné, budem chcieť prijímať Krista aj v nemocnici, v domove dôchodcov – všade tam, kde budem. Ak sa mi tam nejako otvorí možnosť prijať Pána Ježiša v eucharistii, tak Ho vďačne prijmem.
Toto všetko sa mi vybavilo nad pokynom sv. Alberta: ak je to možné, nech je komunita každé ráno spoločne na svätej omši.
Ďalej svätý Albert v pravidle predpisuje spoločnú poradu bratov, ktorú nazývame kapitula: „O nedeľách alebo podľa potreby v iných dňoch preberajte spolu záležitosti spásy duší a zachovávania všetkého, čo patrí k vášmu duchovnému stavu; ať sú pri tom s nestrannou láskou napomínaní bratia, u ktorých bol zpozorovaný nejaký prešľap alebo previnenie.“ Na tom by som chcel pripomenúť jedno tému, ktoré ma však presahuje, ktoré nedokážem dost vysvetliť, a teda len doporučím našej pozornosti – a to je naše zodpovednosť.
Máme spoločnú zodpovednosť za prijatie daru spásy, ktorý sme dostali, keď sme uverili. A máme spoločnú zodpovednosť za zachovávanie prijatého životného štýlu, ktorý z viery vyplýva a ku ktorému sa cítime Bohom povolaní a k nemu zaväzujeme. A okrem toho je tu aj naša vzájomná zodpovednosť jedného za druhého. Na rôznych rovinách. V komunite, v rodine, vo farnosti, v iných spoločenstvách. Nie je všade rovnako veľká, je rozmanitá, ale je. Biskup Albert nám akoby hovorí: „Pozrite bratia, každú nedeľu sa zíďte, a keď vidíte, že niekto nerobí niečo dobre, povedzte mu to. Napomínajte ho. Pretože je dôležité, aby ste všetci smerovali k spáse a aby ste zachovávali to, čo vám tu predkladám...“
Už som spomenul: toto tému pokladám za veľmi ožehavé. Predtým (napríklad v tradícii otcov púšte) toľko oceňované „bratské napomenutie“ je nám, ľuďom súčasnosti, ťažké. Je nám ťažké napomínať a je nám ťažké napomenutie prijímať. Dobre poznáme oba extrémy v tejto veci: ustavičné necitlivé vytýkanie i zbabele mlčanie. Obojímu by sme sa radi bezpečne vyhli. Môže na nás dotierať aj pokušenie rezignovať a svoj podiel zodpovednosti popierať. A vidíte: naše pravidlo nás provokuje, aby sme sa nad tým zamýšľali, aby sme hľadali, ako žiť túto podobu našej vzájomnej sounáležitosti a – použijem to slovo, aj keď by v tejto súvislosti mohlo byť zneužité k manipulácii druhého – našej vzájomnej lásky. Pravdivej blíženskej lásky medzi nami.
