P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Teraz, bratia a sestry, stručne odbočím, aby som náš výklad rehole trošku oživil. V celom tomto svojom rozprávaní hovorím: „Pozrite, rehoľa sv. Alberta je pre nás absolútne základný text, ktorého sa karmelitáni držia už osemsto rokov. A je stále podnetná, preto mám tú odvahu, že jej výklad podávam teraz vám, ľuďom žijúcim na prahu tretieho tisícročia, ktorí máte v kapse mobily a máte ako ľudia uponáhľaného dneška množstvo starostí...“ Lenže keď sa pozorne pozrieme do dejín a budeme sledovať, akú úlohu rehoľa sv. Alberta v dejinách Karmelu naozaj hrála, zistíme, že to vôbec nie je tak jednoduché. Bratia a sestry pred nami v určitých obdobiach mali vedomie o nej, povedal by som, dosť zakryté. To je zaujímavé. Oni si ju rozhodne nerozoberali tak podrobne, ako my. Z rôznych dôvodov. Spomeniem len jeden, ktorý je dosť prekvapujúci.
V stredoveku boli naši bratia (ale ľudia tej doby vôbec) smelí v tom, ako vytvárali legendy. A v rámci toho dospeli k presvedčeniu: „Pozrite, ak náš rád vznikol na hore Karmel, tak tam určite existoval od čias Eliáša. Nepretržite! Eliáš – to predsa musí byť zakladateľ karmelitánov! A úplne prvú rehoľu, ktorú bratia mali, tak tú im určite dal tento prorok!“ Potom prý dostali v 5. storočí od nejakého biskupa Jana Jeruzalémského ďalšiu rehoľu – to že bola v poradí druhá. A potom až vo 13. storočí údajne prišla táto tretia – Albertova, ktorá sa nám dochovala... Nie je ťažké si domyslieť, že pre bratov, ktorí žili v ovzduší týchto legiend, nemohol mať Albertov text rehole tak mimoriadnu váhu, akú má dnes pre nás.
Nepoviem to preto, aby som vás vláčil úmornými krajmi príliš rozvláčnej histórie. Zmienim to preto, aby som nám ukázal, že je to naozaj milosť, keď my dnes máme pohľad na našu rehoľu od takýchto nánosov očištený. Áno, Eliáš je duchovný otec Karmelu. Od počiatku naši prví bratia na tom mieste, kde na Karmelu usadili, vnímali, že tamojší prameň sa volá Eliášov, že jedna z tamojších jaskýň má od nepamäti meno: príbytok Elizea. A vždy, keď čítali Písmo, tak tam počuli, že Eliáš bol na Karmelu, že tam podstúpil zápas s pohanskými prorokmi. A o Elizeovi Písmo hovorí, že odišiel na Karmel. Teda spojenie našej komunity s príkladom prorokov Eliáša a Elizea je bezpochyby. Ale nejde o nadviazanie priamym, historickým spôsobom. To opisujú len legendy. Kdežto my dnes jasne vieme, že ak sa chceme zaoberať pravidlami, podľa ktorých prví karmelitáni naozaj žili, nájdeme ich práve v Albertovej rehole.
V rámci tohto krátkeho výletu do histórie Albertovej rehole a toho, ako sa Karmel k Albertovej rehole stavali, zmieňujem ešte svätú Tereziu z Avily. Ona a s ňou bosý Karmel hovoria o „prvotnej reholi“, ku ktorej sa chcú vrátiť, tu chcú zachovávať. V 15. storočí totiž bola rehoľa sv. Alberta zmiernená niekoľkými výnosmi ďalších pápežov. (Tieto pokyny ale neboli zapracované do samotného textu rehole, boli uvádzané ako prídavky k nej, samostatne.) Keď sv. Terezii objavila, že text rehole existoval najprv bez týchto prídavkov, chcela sa jej držať v jeho staršej, „prvotnej“ podobe. Ale buďme kľudní: nemala pritom pred sebou žiadny iný text, než ten, ktorý si my v tomto našom zamyslení komentujeme: rehoľu sv. Alberta Jeruzalemského, ako ju upravil a schválil pápež Inocenc IV. v roku 1247.1
Vráťme sa teraz opäť k textu rehole a zamerajme sa na ďalšie myšlienky v ňom predložené. Ďalej je pre nás zaujímavá kapitola o majetku. S majetkom všetci – nech sa nám to páči, alebo nie – v živote zaobchádzame. A on má silu uchvacovať naše srdcia. Ak niekto má majetok a viac majetku, veľmi rýchlo na ňom lpí. Ale to nebezpečenstvo číha aj na toho, kto nemá žiadny zvláštny majetok. Niekedy sa stretneme s tým, že práve ten, kto ho nemá, je tým tak poznačený, že si od majetku priveľa sľubuje a že sa k nemu svojou túžbou upína vlastne oveľa viac než ten, kto ho má. Tu si všimnime, že sv. Albert hovorí bratom: „Všetko, čo máte, nech je spoločné.“ Tým sa ulomí onen bodavý hrot nášho zmýšľania: „Toto je moje, to som vlastne ja...“ Moliérova Lakomec, keď mu berú peniaze, kričí: „Vražda!“ Nie krádež, ale vražda. Cíti sa pripravený o život, o seba samého. Kdežto nás sv. Albert učí odpomôcť si postojom: „Všetko, čo máte, nech je spoločné.“
A potom – a to nám zase môže znieť cize alebo možno aj komicky – rehoľa hovorí: „... bude-li to nutné, můžete mít osly nebo mezky a nějaká užitková zvířata nebo malé množství drůbeže.“ Tu je dôležité vedieť, do akých dobových podmienok je to povedané. Zvieratá, ktoré sú tu dovolené, neboli nijako reprezentatívne. Zato rehoľa nezmiňuje kone, čo znamená: kone karmelitáni mať nesmeli. Aby na ne neboli pyšní, aby si nezariadili trebárs hrebčinec – niečo také, čo by síce zarábalo, ale čo by mohlo odvádzať ich srdce od Hospodina. Na druhej strane si autor rehole dobre uvedomoval (ale toto je práve Inocencov dodatok, teda uvedomovali si to tí, ktorí Albertovu rehoľu upravovali v roku 1247), že bratia tiež potrebujú z niečoho žiť. Proklamovať: „Ja majetok nepotrebujem,“ alebo: „Ja sa o majetok nestarám,“ – sú postoje silácke. To nie je možné. My žijeme na tejto zemi a potrebujeme veci pre svoju obživu. Ale je na mieste, aby tie veci slúžili nám, a nie my im. A v tomto širšom zmysle to, čo tu rehoľa predpisuje rehoľníkom, je podnet, ktorý si do svojej životnej situácie prevedieme zase každý z nás: majetok je len prostriedok, len nástroj! Nástroj k tomu, že sa môžem uživiť, môžem niekomu urobiť radosť, môžem poslúžiť či prispieť niekomu, kto má menej než ja. Ale hmotné veci nesmú byť niečím, čo by ma životom vláčilo.
Potom sv. Albert v krátkom odstavci nabáda: „Ak to možno ľahko uzpôsobiť, nech sa uprostred cel zriadi kaplnka, kde sa budete každé ráno schádzať k sláveniu eucharistie, bude-li to možné bez nesnáh učiniť.“ To je ustanovenie veľmi dôležité. Premýšľal som o tom, že keď biskup Albert vyslovuje tento pokyn takto stručne, môže to byť známka toho, ako jasne to považuje za dôležité a že nevidí potrebu obšírnejšie to komentovať. My mnohí, keď chceme niekoho o niečom presvedčiť a máme strach, že sa nám nepodarí to vyjadriť alebo že on to nepochopí, tak mu to vykladáme do šírky, rozvádzame to a znova sa k tomu vraciame... Ale keď hovoríme o veciach, ktoré máme, ako sa hovorí, „srovnané“, tak to obsiahnete jednou vetou a predpokladáte, že ten druhý to má srovnané tiež. To je niekedy ťažkosť u učiteľov alebo u toho, kto niečomu rozumie: taký človek vám to povie jedným dychom a myslí, že už ste tiež „v veci“.
Porovnajte si toto ustanovenie v rehole, že ak je to možné, má sa komunita zísť každé ráno na svätej omši, s jedným z posledných dokumentov pontifikátu Jána Pavla II., nazvaným: Cirkev žije z eucharistie. Druhý vatikánsky koncil a rovnako tieto dokumenty z poslednej doby stále pripomínajú, že eucharistia je vrchol a zdroj života cirkvi. Text našej rehole to úplne rovnako vzťahuje na komunitu. Priznám sa: mňa ale stále provokuje otázka: „Ako to konkrétne žiť?“ To sa snadno povie, že eucharistia má byť stred. Ako sa mám pripraviť na nedeľnú svätú omšu a ako mám nedeľnú svätú omšu prežívať, aby ma to spojilo s farnosťou? Aby to bolo naozaj to najsilnejšie, čo s ostatnými farníkmi prežívam. A ako to mám robiť v komunite? Ako sa mám chystať na svätú omšu, ktorú koncelebrujem so svojimi bratmi, aby ma svätá omša s nimi naozaj spojila? Aby to, že „eucharistia je vrchol a zdroj života cirkvi,“ nebola len slová napísané na papieri, ktoré niekto povedal. Ale aby som ja – trebárs nie dnes, možno za rok, možno za desať, možno za dvadsať rokov, ale niekedy – mohol povedať: „Ja viem, o čom to je. Ja viem, o čom biskup Albert hovorí, a viem, k čomu nás vyzýva Ján Pavol II. Už tomu rozumiem...“ Nie preto, že to niekto takto formuloval a ja som sa to naučil z nejakej knižky alebo z nejakého dokumentu a od tej doby to citujem, ale preto, že v srdci je mi to jasné. Pretože to tak žijem!...
Tak, ako som to podal teraz, bratia a sestry, tak sa to tiež týka vás – laikov. Ako sa zúčastniť svätej omše vo farnosti? Myslím teraz predovšetkým na nedeľnú a sviatočnú svätú omšu. Ako ju prežívať, aby sme šli do hĺbky, aby pre nás bola niečím, čo nás naozaj spája s Kristom a čo nás spája s druhými?
Ešte nám biskup Albert tu ukládá byť na svätej omši každý deň. Bratia a sestry, rád by som nás povzbudil, aby sme v sebe obnovili – naozaj cielene, pozorne – ideál byť často na svätej omši. Nepoviem, že musíme začať od zajtra. Alebo od tohto týždňa. Pretože viem, že máte rodiny, máte malé deti, máte množstvo záväzkov. Ja to predstavujem ako ideál. Aby sme my každý v sebe mali túžbu: „Keď raz budem môcť, tak budem chodiť na svätú omšu častejšie.“ Alebo: „Už teraz, keby som mohol, tak by som na svätú omšu chodil často...“ Je dôležité, aby sme mali taký ideál. Dobre – možno ho niekoľko rokov ešte nebudeme môcť uskutočniť. Ale naozaj ma bolí, keď vidím, že nielen je nás vo všedný deň na svätej omši málo, ale že ľudia, ktorí už by mohli, tak neprídu. Keď sa ich život vo stáří už pomaly nakláňa, tak prečo sa nenakláňa k Bohu – aj týmto spôsobom? V tom je predsa úžasná múdrosť, že skôr starší ľudia chodievali na svätú omšu často. Tak to bývalo vždy, že na svätej omši o všedných dňoch bývali predovšetkým starší ľudia. Znova opakujem: nechcem nejako necitlivo dotierať na mladé rodiny alebo na tých, kto sú v plnom záprahu a ktorí dnes pracujú skutočne ako otroci oveľa viac než osem hodín denne, a k tomu všetkému im ešte ukladať, že musia byť vo všedný deň na svätej omši. Každý za seba vieme, aké máme možnosti a aké máme rezervy. Ale majme tento ideál. Majme to pred sebou ako niečo, k čomu by sme raz radi došli – až nám to okolnosti dovolí.
Iný konkrétny podnet k tomuto téme: keď hovoríme o tom, že eucharistia je stred nášho života a života spoločenstva, v ktorom žijeme, zaoberajme sa tiež otázkou: ako prežiť nedeľnú svätú omšu, na ktorú nemôžem? Napríklad keď som chorý. My predsa dobre vieme, v ktorú hodinu u nás svätá omša je, nie je vôbec ťažké vybaviť si vo svojej mysli, čo sa v kostole práve teraz asi odohráva: teraz už sa ľudia najskôr schádzajú (vyvstávajú nám konkrétne postavy a tváre), už sa modlia ruženec, už začali svätú omšu, už je asi po prednáške, teraz už sa podáva sväté prijímanie, teraz si už pokecajú pred kostolom a pomaly sa rozchádzajú... Je na nás, aby sme – ačkoľvek sme doma, v nemocnici alebo niekde na cestách – hľadali spôsob, ako sa na diaľku so svojím spoločenstvom spojiť. Dobre, ja tam dnes nemôžem, ležím chorý v posteli, ale ak mám hlavu čistú, prečo by som sa práve v tej chvíli nemohol pomodliť? Pripomenúť si, že k tomu spoločenstvu patrím, a aj na diaľku to prežiť.
Keď hovoríme o eucharistii ako strede nášho života, pripojím ešte jednu myšlienku, ktorá sa mi občas vynára veľmi naliehavo. To, že prijímame Krista v eucharistii, ať nie je viazané len na naše obvyklé prostredie: na náš kostol a na svätú omšu. Iste od nás kňazi alebo od tých, ktorí slúžia v nemocnici pri podávaní eucharistie, počujete častejšie: aké to pre nás bolestivé, keď my prídeme s Pánom Ježišom v eucharistii až k posteli chorého a ten človek nás uistí, že je zbožný katolík, že ešte v nedeľu bol v kostole, že práve pred týždňom bol u svätej spovede, ale že teraz k svätému prijímaniu nepôjde! Že pôjde „až doma“. A to len preto, že tu je v cudzom prostredí... V tejto chvíli mnohokrát ani dosť dobre nejde toho človeka presviedčať. Lenže takto on práve v tej svojej ťažkej situácii choroby alebo úrazu (preto nemôže byť doma) zostane bez svätého prijímania – len z ostychu. A z malej viery. Len preto, že si nikdy nedomyslel, že taká situácia môže prísť a že Pán Ježiš ho bude chcieť posilniť, avšak bez obvyklého koloritu jeho domovského kostola. Preto aj v tomto nás povzbudzujem vopred, aby sme si znova postavili ako ideál: keď to bude možné, budem chcieť prijímať Krista aj v nemocnici, v domove dôchodcov – všade tam, kde budem. Ak sa mi tam nejako otvorí možnosť prijať Pána Ježiša v eucharistii, tak Ho vďačne prijmem.
Toto všetko sa mi vybavilo nad pokynom sv. Alberta: ak je to možné, nech je komunita každé ráno spoločne na svätej omši.
Ďalej svätý Albert v rehole predpisuje spoločnú poradu bratov, ktoré sa nazýva kapitula: „O nedeľách alebo podľa potreby v iných dňoch probierajte spolu záležitosti spásy duší a zachovávanie všetkého, čo patrí k vášmu duchovnému stavu; nech sú pri tom s nestraglenou láskou napomínaní bratia, u ktorých bol zpozorovaný nejaký prehrešok alebo previnenie.“ Na tom by som chcel pripomenúť jedno téma, ktoré ma ovšem presahuje, ktoré nedokážem dosť vysvetliť, a teda len ho odporučím našej pozornosti – a to je naše zodpovednosť.
Máme spoločnú zodpovednosť za prijatie daru spásy, ktorý sme dostali, keď sme uverili. A máme spoločnú zodpovednosť za zachovávanie prijatého životného štýlu, ktorý z viery vyplýva a k ktorému sa cítime Bohom povolaní a k nemu zavázaní. A okrem toho je tu tiež naša vzájomná zodpovednosť jedného za druhého. Na rôznych rovinách. V komunite, v rodine, vo farnosti, v iných spoločenstvách. Nie je všade rovnako veľká, je rozmanitá, ale je. Biskup Albert nám akoby hovorí: „Pozrite bratia, každú nedeľu sa zíďte, a keď vidíte, že niekto robí niečo dobre, povedzte mu to. Napomeňte ho. Pretože je dôležité, aby ste všetci smerovali ku spáse a aby ste zachovávali to, čo vám tu predkladajú...“
Už som zmienil: toto téma pokladám za veľmi citlivé. Predtým (napríklad v tradícii otců pustiny) tak veľmi oceňované „bratské napomenutie“ je nám, ľuďom súčasnosti, ťažké. Je nám ťažké napomínať a je nám ťažké napomenutie prijímať. Dobre poznáme oba extrémy v tejto veci: ustavičné necitlivé vyčítanie i zbabělé mlčanie. Obojímu by sme sa radi bezpečne vyhli. Môže na nás dotierať aj pokušenie rezignovať a svoj podiel zodpovednosti popierať. A vidíte: naša rehoľa nás provokuje, aby sme sa nad tým zamýšľali, aby sme hľadali, ako žiť túto podobu našej vzájomnej sounáležitosti a – použijem to slovo, aj keď by v tejto súvislosti mohlo byť zneužité k manipulácii druhého – našej vzájomnej lásky. Pravdivej blíženeckej lásky medzi nami.
