P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
(Upravený prepis záznamu prednášky z celostátneho stretnutia terciárov v Kostelnom Vydří 16. júna 2007.)
Otec generálny prevor v Ríme a bratia v cudzine sa rozhodli, že tohto roku 2007 budeme na Karmeli prežívať ako rok, kedy si pripomenieme výročie sepsania karmelitánskej rehole – textu, podľa ktorého sa karmelitáni riadili na hore Karmel hneď na začiatku, keď ich spoločenstvo bolo založené, a ktorý si nesú dejinami ako stály zdroj inšpirácie.
Takto sa nad textom rehole chcem zamyslieť s vami i teraz ja. Pokúsme sa rozjímať nad týmito základnými pravidlami, ktoré si karmelitáni uchovávajú 800 rokov – od roku (povedzme) 1207 do roku 2007, do našej súčasnosti. Pokúsme sa postrehnúť dôležité témy, ktoré patria ku kresťanskému životu navždy. Nám je kladie na srdce tento text, ale ona sú dôležité všeobecne – aj pre toho, kto nežije v rodine Karmelu alebo nie je nijakým spôsobom zavázaný, aby sa našou reholou akýmkoľvek spôsobom zaoberal alebo dokonca sa jej držal.
Zaoberať sa textom, ktorý je starý 800 rokov, je svojím spôsobom odvaha, pretože časová bariéra a odstup medzi vtedajším prostredím hory Karmel a prostredím naším, v tejto krajine v roku 2007, sú predsa len veľké. Mnoho vecí sa od tej doby v ľudskom živote zmenilo. A predsa v predpisoch rehole nachádzame podnety aj pre nás. V našom spoločenstve karmelitánov reholníkov, keď sme o tom kedysi uvažovali, hovoril na toto téma otec Ivan a veľmi jasným, zrozumiteľným spôsobom nám kládol na srdce, že my karmelitáni sa týmto textom svätého Alberta – biskupa, ktorý napísal karmelitánom tieto prvé pravidlá – nemôžeme prestať zaoberať! Pretože naša rodina dostala tieto pravidlá „do vínku“ a v nich sa odráža, ako žilo prvé spoločenstvo našich bratov. Je to akoby korienok, z ktorého vyrastáme a ktorý nikdy nesmieme zaprieť. Naopak: ku ktorému sa budeme znovu a znovu vracať.
Pri obrade terciárskej profesie sa celebrant pýta tých, ktorí chcú složiť sľub: „Bratia a sestry, čo od nás žiadate?“ A oni (alebo jeden z nich za všetkých) odpovedajú: „Žiadame o dovolenie žiť podľa evanjelia v duchu Karmelu, podľa rehole schválenej apoštolským stolcom.“1 A to je prvotne táto rehole, doplnená potom ďalšími pokynmi. Mnohí viete, že sme pre vnútornú potrebu v našom treťom ráde vydali knižku, ktorú sme nazvali: Pravidlá pre život karmelitánskych terciárov. A tam sú dokumenty tri:
- táto krátka rehole sv. Alberta Jeruzalemského, ktorá teda pochádza z doby okolo roku 1207,
- celosvetová rehole karmelitánskeho tretieho rádu (schválená roku 2003),
- statúta karmelitánskeho tretieho rádu v Českej republike, ktoré sú ešte o niečo mladšie (z roku 2004).
Ja sa pri tomto svojom zamyslení budem držať prvého z tých textov, ktorý je starý oných 800 rokov, a podľa neho sa karmelitáni stále snažia žiť. Rád by som najprv pre zopakovanie pripomenul, ako to s nami karmelitánmi všetko bolo na samom počiatku. V dobe vzniku nášho spoločenstva – na prelome 12. a 13. storočia – prúdili do svätej zeme zástupy križiakov, ktorí sa snažili – tak tí ľudia vtedy smýšľali – z lásky ku Kristovi dobývať politicky Svätozemi, ktorá predsa bola skropená Ježišovou krvou! Túto Svätozem usilovali získať späť do kresťanských rúk a založiť tam ideálne kresťanské kráľovstvo, kde ľudia budú žiť podľa Kristových zásad. Dúfali, že tam nastolia príkladné kráľovstvo, ukazujúce celému svetu, ako to medzi ľuďmi tu na zemi má byť.
Nástropná maľba v sakristii kostola sv. Havla v Prahe zachytáva scénu z počiatkov rádu:
lode na pobreží Svätej zeme.
(Foto Vlaďka M. Polišenská.)
A s týmito križiakmi, ktorí to chceli vybojovať, putovali zároveň ďalší ľudia, ktorí sa tam chceli usadiť a ktorí v tom novom kráľovstve chceli žiť ako remeselníci, ako obchodníci alebo ako ľudia, venujúci sa životu modlitby. Práve vo Svätej zemi, na svätej pôde. A medzi nimi boli muži, ktorí sa potom usadili v údolíčku v pohorí Karmel pri prameni, ktorému sa hovorilo Eliášov. Na mieste, kde bolo patrné, že skôr už niekto žil, že tam už kedysi predtým bola mníšska kolónia. (V tých jaskynkách vo svahoch tohto údolia totiž už o niekoľko storočí skôr – v pätom a šiestom storočí – žili grécky mnísi.) Pre ony budúce prvé karmelitány to bolo obzvlášť miesto. I cez vplyv islamu to miesto bolo stále spojené s prorokom Eliášom a s prorokom Elizeom. A prameni, ktorý tam bol zdrojom vody, sa hovorilo „Eliášov prameň“ už od čias ešte pred príchodom muslimov a jednej z tých jaskyniek sa hovorilo „príbytok Elizeov“. Teda to miesto malo v sebe veľmi silný náboj a veľkú príťažlivosť, nehľadiac k tomu, že bolo a je dodnes tiež prirodzene krásne – i po stránke prírodnej.
V tomto údolí sa niekedy okolo roku 1190 alebo 1200 usadila skupinka mužov, ktorí tu začali žiť ako komunita. A títo muži si tu vytvorili svoj spôsob života, chceli v ňom ďalej pokračovať, a tak sa obrátili na biskupa, pod ktorého právomoc patrili, a žiadali ho, aby im „napísal pravidlá pre život“. I my hovoríme: „Čo je písané, to je dané,“ a im šlo o to, aby on im zhrnul, čoho sa vo svojom spôsobe života na hore Karmel majú držať, alebo ich dosavadnú prax doplnil, upravil.
Stojí za zmienku, že ten biskup – sv. Albert Jeruzalemský – bol muž veľmi schopný, ktorý práve s týmito vecami mal skúsenosť, bol v nich dokonca už predtým pápežským poradcom. A navyše s istotou vieme, že on sám žil najprv nejaký čas tiež v komunite v Taliansku a že pre niektoré reholné spoločenstvá napísal z pápežského poverenia podobné „pravidlá pre život“.
Takže keď sa bratia z Karmelu na neho so svojou prosbou obrátili, nebolo to pre neho nový úkol, s ktorým by si vôbec nevedel rady. On teda na ich žiadosť odpovedal a spísal pre nich text, ktorým sa karmelitáni dodnes riadia a ktorý preto nazývame i „Albertova rehole“. Tento sv. Albert bol biskupom jeruzalemským (nezabúdajme: to všetko sa odohralo vo Svätej zemi), avšak podľa mena. Jeruzalem vtedy neovládali kresťania, mali ho v rukách Saracéni. Albert bol menovaný čo do titulu biskupom jeruzalemským, i keď musel sídliť mimo toto mesto.
Tento svätý Albert napísal teda bratom krátke „pravidlá pre život“, pre zjednodušenie povedzme rovno: rehole. (Než sa týmto pravidlám dostalo oficiálneho uznania ako reholi – s podobnou vážnosťou, aké sa tešila rehole sv. Benedikta alebo sv. Agustína – museli o to karmelitáni ešte desiatky rokov usilovať, ale do týchto historickách podrobností nebudeme teraz zasahovať.) Tento reholu bratia potom naďalej zachovávali. Spoločenstvo sa rozrostlo do takej miery, že založili nové domy – najprv vo Svätej zemi a potom dokonca za morom – najprv na Cypre, potom na Sicílii, na juhu Francúzska blízko Marseille a v Anglicku. Pretože zo Svätej zeme cestovali loďou, prvé nové kláštory sa nachádzali na stredomorských ostrovoch a pri južnom pobreží Európy a (keď lode oboplávali Španielsko) tiež v Anglicku. O niečo neskôr sa karmelitáni usadili i v Nemecku.
Prvá generálna kapitula – to znamená: zhromaždenie predstavených zo všetkých karmelitánskych reholných domov, sa konala v Anglicku v mieste, ktoré ste možno niektorí sami navštívili. I dnes tam žije komunita bratov karmelitánov, je to pekné pútnické miesto v Kente a volá sa Aylesford. V tomto Aylesforde bola roku 1247 generálna kapitula, ktorá poverila dvoch bratov, aby šli do Ríma a obrátili sa na vtedajšieho pápeža, aby rehole znovu potvrdil. Teda aby oficiálne prejavil, že tieto pravidlá sú správne a že on ako pápež tým samým karmelitánske spoločenstvo schvaľuje. Pápež Inocenc IV. to ešte toho roku urobil, a tak Albertova rehole nabrala tým väčšiu vážnosť. Bola potvrdená nielen biskupom, ale aj vtedajším pápežom, najvyššou autoritou v cirkvi. (Schválili ju i pápežovia už skôr, ale vtedy bolo bežné, že sa o také potvrdenie a schválenie žiadalo opakovane znova.) A práve to schválenie v roku 1247 bolo veľmi dôležité i preto, že pápež Inocenc IV. onú pôvodnú Albertovu reholu na žiadosť bratov v niekoľkých veciach upravil a takto ju karmelitánom predložil k dodržiavaniu.
Tento krátky súhrn histórie pripomínam preto, aby sme rozumeli, prečo sa používa pre karmelitánsku reholu tiež označenie „Albertova rehole“ alebo „Inocencova rehole“.
A teraz už sa zamerajme na samotný obsah textu. Rehole začína priamo menom biskupa, ktorý ju napísal. Ten sa najprv predstavuje a potom pridáva pozdrav: „Albert, z milosti Božej povolaný za patriarchu cirkvi jeruzalemských, milovaným synom v Kristovi (...), ktorí prebývajú u prameňa na hore Karmel: pozdrav v Pánu a požehnanie Ducha svätého.“ A toto je prvý bod, ktorý by som nám chcel v našej rehole podtrhnúť: biskup Albert praje karmelitánom pozdrav a požehnanie. Na tom je predsa zjavné, že celý náš kresťanský život je účasťou na spáse, na tom, že Boh sa nám venuje, na tom, že Boh nás obdarúva svojou láskou a že náš život skrze to rozkvétá. Skrze vieru v Pána Ježiša prežívame oslobodenie, uzdravenie, naplnenie svetlom, silou – alebo ako to ešte vyjadriť. (Tými obrazmi o tom hovorí Písmo sväté.) Teda toto je základný Boží zámer s nami: naša spása, požehnanie. To, aby do nášho života vstúpilo dobro.
Pridám k týmto myšlienkam jedno upozornenie, ktoré je veľmi kritické. I naša účasť v rodine Karmelu, v tretom ráde, je obdarovanie od Boha, nie je to z nás. Bohužiaľ sa niekedy stávalo a môže stáť i dnes, že my svoje miesto a svoje angažovanie sa v cirkvi a v Karmelu pojmeme ako svoju prestíž. Že sa tým chválime, alebo sme na to hrdí tak zaslepené, ako keby to bolo „naše“. A ja chcem v tejto súvislosti zdôrazniť: ak náš život v Karmelu je účasť na spáse – na tom, čo pre nás robí Boh – tak je to Boží dar. Náš život v Karmelu je Boží dar. To, že sme v tomto kostole, že žijeme v spoločenstve, ktoré je vnútorné zjednotené, že počúvame slová rehole a ostatného pokladu karmelitánskej tradície a chceme ich pustiť až hlboko do srdca – to nie je naše! To je dar, ktorého sa nám dostalo. Keď Ježiš hovorí o spáse, pronáša blahoslavenstvá. Pri všetkom, čo sa nám dostalo, sme my kresťania naozaj ľuďmi, ktorí do značnej miery stále nemajú, čo by mať mohli (sme chudobní), sme ľuďmi, ktorí sa nepresadzujú násilím (tichí), sme ľuďmi, ktorí plačú, ktorí sa snažia o spravodlivosť, a dostávajú kvôli tomu občas „na frak“, sme ľuďmi, ktorí v očiach sveta sú tak „hlúpi“, že sú milosrdní... Ale k tomu nás Ježiš vedie, aby sme práve takýmto spôsobom mali účasť na spáse! Nie ako tí, ktorí sú „vysmátí“ a hrdí sami na seba. Takže keď nám Albert praje: „Pozdrav a požehnanie“, prijímame to takto – v duchu blahoslavenstva. On nám to nehovorí, aby nám šiel nos nahor, ale preto, aby sme sa zamerali na Krista, od ktorého naša viera pochádza (Žid 12,2). A aby sme skrze to, čo nám je dané, ale i skrze nedostatok, prenasledovanie a únavnú službu išli za Ježišom do plnosti jeho kráľovstva.
