P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Ďalej v texte rádu stojí: „Najprv ustanovujeme, aby ste jedného z vás mali ako priora. Každý z ostatných bratov nech mu sľúbi poslušnosť a nech sa ju snaží spolu s čistotou a zrieknutím sa vlastníctva skutkom opravdovo zachovávať.“ Teda je tu zmienka o autorite v spoločenstve a trojica takzvaných evanjelických rád: poslušnosť, čistota a chudoba. Takéto Základné vymedzenie rehoľného života, matematici by povedali: „základná úloha“ – o čom to bude. Starí Rímania mali heslo: „Rozděl a panuj.“ Od jedných rodičov som počul chválu na knihu s príznačným názvom: Deti potrebujú hranice. Pre náš život je v mnohých ohľadoch veľmi dôležité mať stanovené hranice – aby sa naša energia i naše myšlienky a túžby nerozlievali bez užitku a poriadku do všetkých strán. Vždy je dôležité, keď máme nejaké základné zameranie, také základné zadanie. A to tu je povedané. Písaťel rádu týmto spoločenstvom, ktorému píše, vymedzuje ako spoločenstvo rehoľné. So všetkým, čo k tomu patrí.
A to by som, bratia a sestry, rád preniesol do života každého z nás. Vnímajme, k čomu nás Pán Boh povolal, na aké miesto v živote nás postavil, prijmime to ako Základné vymedzenie, v ktorom stojíme – i s tými hranicami, ktoré to obsahuje. Pokladám to za veľmi dôležité. Nechcem uvádzať úplne konkrétne príklady, pretože to sú citlivé veci. Nezriedka sa totiž stáva, že my síce niečo prijmeme, ale v skutočnosti chceme vyrobiť nejakého kríženca (toho, čo sme si zvolili) ešte s niečím iným. To nie je dobré. Ak sa vydám na určitú cestu a tá cesta má konkrétne nároky, mal by som to prijať ako takéto základné vymedzenie, ktorému sa nevzpieram, už si nevyberám (nie som vyberavý). A ja verím, že keď to, pre čo sme sa rozhodli, berieme čestne i so všetkými nárokmi, ktoré to so sebou nesie, tak si akosi razne vyprosujeme Božie požehnanie.
V našej reholi, sa to týka prvotne rehoľníkov, ale v obecnejšom zmysle je to dôležité pre nás pre všetkých. Mať základy, ktoré sú dané a ktoré už nezpochybňujeme. Prenesené teda do prostredia mimo klášter: založil som rodinu a chcem žiť rodinným životom – so všetkým, čo k tomu patrí. Vstúpil som do manželstva a chcem žiť manželstvo – so všetkým, čo k tomu patrí, so všetkými radosťami i bolesťami, ktoré k tomu patria, so všetkými nárokmi, ktoré to na mňa vznáša. Uhýbať tomu by bola nezrelosť. A tak isto je to potom ťarcha pre toho, kto to nesie so mnou.
V ďalšom texte sa potom ukazuje, že sv. Albert svoju rehoľu skutočne píše bratom, ktorí si zvolili ako svoj životný štýl samotu. Je to vlastne povedané hneď na začiatku, keď rehoľu adresuje: „B(rokardovi) a ostatným pustovníkom, ktorí pod jeho vedením prebývajú pri prameni na hore Karmel.“ Ale pozná sa to potom i ďalej, keď píše: „Miesta (kde sa ako komunita usadíte) môžete mať na samotách alebo tam, kde vám ich darujú.“ A ďalšia narážka na samotu je v článku: podľa rozloženia miesta, kde budete prebývať ako komunita, „nech má každý z vás samostatnú celu“, tj. samostatnú miestnosť, proste nech má každý svoje súkromie. Tak je to povedané prvým bratom, prenesme to do nášho života. Je z toho zrejmé, že karmelská tradícia je cestou, kde sa počíta so samotou. A kde sa – teraz to poviem veľmi silne – kde sa vie so samotou zaobchádzať. To je téma, o ktorom hovoríme už od začiatku našich terciárskych stretnutí.
Kdesi som o tom tiež napísal článok do časopisu Karmel.1 Dnes – s odstupom rokov a po mnohých rozhovoroch s vami terciármi – už dobre viem, že zvlášť pre vás laikov platí: samotu ani tak nevyhľadávame, ako ju prijímame. Ono je jej v našom živote mnohdy dosť a dost. A vidíme jasne vo svojom okolí, koľko úsilia mnohdy ľudia vyvinú, aby ju zahnali. Aby ju odohnali ako mušku, ktorá na vás stále dotiera. Samota je pre nich niečím, s čím si nevedia rady, čo vnímajú ako ohrozenie seba samých. Ale nahliadnuto z pohľadu karmelskej tradície: nás samota neohrozuje. My ju vnímame ako priestor, kde môžeme byť s Bohem – bez toho, že by nás rušili nejaké iné vplyvy. Samota v našom živote mnohdy je, nemusíme ju nijak umelo vyhľadávať. Ide o to, aby sme ju, keď prichádza, prijali. To len keby sme sa niekedy dostali do takého prostredia, kde samota vôbec nebude, tak tam si ju naozaj budeme snažiť nejako vytvoriť. Pretože ona je v určitej miere k nášmu životu nevyhnutná.
Chcel by som k tomu zdôrazniť ešte jednu súvislosť. Keď je človek sám, nutne mu dochádza, o čo mu vlastne v živote ide. V samote sa za nikoho neschová. Keď má pustené rádio, tak počúva pesničky, ktoré mu spievajú druhí, alebo počúva myšlienky, ktoré mu vtlúkajú do hlavy druhí (alebo ponúkajú ti druhí – aby som nebol škaredý). Ale keď je človek sám, tak musí vziať zodpovednosť sám za seba. A to je veľmi dôležité vo viere. Viera je oblasť nášho života, kde berieme zodpovednosť tiež sami za seba. Viera musí obsahovať rozmer osobného rozhodnutia. Konvertiti dobre vedia, o čom hovorím. Ale aj ten, kto vyrástol vo veriacom prostredí, mi dá za pravdu, že v jeho dospievaní prišiel okamih, kedy sa sám seba medzi všetkými tými veriacimi spýtal: „A čo ty? Veríš ty?“ A musel si dať odpoveď. Takú, ktorú dáva každý sám za seba. Pred Bohom musíme byť schopní stáť vo svojej osobitosti. Každý sám za seba – a samota je k tomu pomôckou. Pripomína nám osobnú stránku našej viery.
Znova podčiarknem, že dôležité je žiť samotu s Bohom. Viete, v dnešnom svete sa dostávame do situácie, ktorá ma trošku mätie, preto toto téma len „naťuknem“. Zdá sa mi, že sa ocitáme v úplne inom dobovom prostredí, než boli tí pred nami. V čom napríklad? Tak celibát nás rehoľníkov a kňazov je svedectvom o tom, že tú krásnu a prirodzenú hodnotu, ktorou je manželstvo a rodina, hodnotu, ku ktorej sa všetci upínajú, tu my – oslovení Božím volaním – dokážeme nechať stranou svojich záujmov a celý svoj život otvoriť len Bohu a službe Jemu. Lenže – a v tom vidím ten háčik – tá doba, keď všetci okolo nás sa chceli vydávať a ženit a mať rodinu, je preč. Dnes je nemálo ľudí, ktorí žijú sami. A teraz my musíme ukázať, z akého dôvodu zostávam sám. A nakolko oprávnený, správny ten dôvod je. A rovnaké je to s našou samotou. My nežijeme medzi ľuďmi, ktorí by všetci vyhľadávali spoločenstvo, ktorí by všetci chceli žiť v krásnych vzťahoch a pre ktorých by naša samota bola provokáciou, varujúcou: nemôžeš sa len schovávať medzi druhých, musíš byť sám sebou! My dnes žijeme tiež vo svete, kde mnohí ľudia sú veľmi radi sami. Ale sú sami takým spôsobom, že je nám z toho smutno, pretože vidíme, ako to škodí im samým, a nebo potažmo i ľuďom okolo nich. A premýšľame, ako to urobiť, aby nežili takto sami... Takže nie je samota ako samota. Naša samota je samota, ktorá má byť veľmi plná Bohom. Nie je to samota, v ktorej si môžem robiť, čo chcem, v ktorej ma nikto nevidí a pre nikoho tu nie som – a nech po mne nikto nič nechce!
Ďalej obsahuje rehoľa sv. Alberta pokyn: „Bez povolenia priora, ktorý v tej dobe bude, nie je nikomu z bratov dovolené zmeniť miesto, ktoré mu bolo pridelené, alebo si ho vymeniť s iným.“ Zase to na prvý pohľad vyzerá ako zákaz len pre prvých bratov v ich jaskynkách. Ale ono nám to všetkým kladie na srdce ešte niečo iné. Nazval som si to: ukotvenie na svojom mieste. Už v antike prý mali príslovie: „Zmena teší.“ A preto sa stretávame vo svojom živote alebo v živote druhých ľudí so snahou dopriať si nejakú zmenu. Nemusí to byť vždy zle, to nie. Ale všimnime si dobre, že keď budeme stále hľadať nejakú zmenu, stále prebiehať z jedného do druhého – dnes mladí ľudia hovoria: surfovať – a nikde pritom nezakotvíme, tak určité hĺbku prežívania života vôbec nezakusíme. Práve preto, že sme nikde nezapustili korene. Toto si s tým praktickým pokynom, ktorý dáva biskup oným bratom tehdy, uvedomme my sami pre náš život.
Ono nie je ľahké robiť stále to isté. Stále ten istý stereotyp, týž okruh ľudí. Ráno do práce, popoludní z práce... Potkáte známeho človeka a už viete, čo vám povie. A vy mu zase odpoviete vlastne to, čo mu hovoríte vždycky. Áno – na jednej strane je to únavné, ale na druhej strane práve to opakovanie je cesta akosi hlbšie. Tak, jak to teraz hovorím, to vyznieva možno bezmyslne alebo vás to snadno môže pobuřovať. Ale na druhej strane verím, že mi rozumiete a zakusili ste tiež, že je to tak. Práve tam, kde sa veci opakujú, kde nie je úniku do nejakej lacnej zmeny, tam sa môže stať, že nám Boh otvorí akési dvierka niekam hlbšie. A my to všetko „známe“ nahliadneme ináč. Ostatne nezakusili ste i vy so starými ľuďmi, ako radi spomínajú práve na veci, ktoré robili s takouto stále sa opakujúcou rutinou? S odstupom času to ten človek nevidí ako niečo ťažké, ale práve rád spomína na to, ako sa to opakovalo, ako to prichádzalo znovu a znovu. Zhrnuté jednou vetou: ak nebudeme vo svojom živote ochotní zniesť stereotyp, ktorý so životom súvisí, sú hĺbky prežívania, do ktorých sa nikdy neponoríme. Pretože vždy, keď sme sa dostali na prah toho hlbšieho, tak sme od toho utekli do nejakej zábavy, do niečoho „zaujímavejšieho.“ O tom teda môžme premýšľať nad článkom rádu: Nikomu nie je dovolené bez povolenia predstaveného zmeniť miesto, ktoré mu bolo pridelené.
