Kristológia svätej Terézie z Avily
(Podľa štúdie P. Ulricha Dobhana OCD Teresa cesta k Kristovi,
uverejnené v zborníku Cesta k prameňu Terézie z Avily 1582–1982; Patmos Verlag Düsseldorf,
usporiadal Joseph Kotschner O.Carm.; spracovala sr. Petra od Zmŕtvychvstalého OCD.)
Boh sa zo svojho úplne slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človeku. Týmto zjavením seba samého oslovuje ľudí ako priateľov a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Prostredníkom a plnosťou celého Zjavenia je jeho Syn, náš Pán Ježiš Kristus (Dei verbum, 2).
Svätá Terézia vo svojom Živote píše: „Ku Kristovi som vždy mala veľkú úctu. Vždy som uznávala a doteraz uznávam, že sa nemôžeme Bohu páčiť, ani Boh neudeľuje svoje milosti, lež skrze najsvätejšie ľudstvo Krista, v ktorom mal zalíbenie, ako sám povedal … Preto nechcite hľadať inú cestu … všetko dobré pochádza od tohto sladkého Pána“ (Život XXII,4,6,7). Duchovná cesta svätej Terézie je teda cesta k Kristovi, priateľstvu s Bohom.
Prvé detské spomienky, o ktorých svätá Terézia rozpráva vo svojom Živote, ukazujú silné náboženské vlohy, ktoré, ako sa zdá, dostala už do kolísky. V každom prípade ju rodičia v tomto ohľade veľmi podporovali. „Môj otec veľmi rád čítaval dobré knihy. Mal ich veľa v ľudovej reči, aby ich čítali aj jeho deti. Moja matka sa starala o to, aby nás naučila modliť sa“ (Život I,1). Toto zbožné prostredie prinášalo svoje ovocie: „… umínili sme si, že budeme žiť ako pustovníci … Vyhľadávala som samotu, aby som sa tam pomodlila svoje početné modlitby, zvlášť ruženec, ktorý sa moja matka rada modlila a snažila sa o to aj u nás“ (Život I,5,6). Týmto spôsobom sa Terézia veľmi záhy – okolo šiestého alebo siedmeho roku veku – dostáva do kontaktu s Ježišom Kristom, s tajomstvami jeho života, o ktorých sa v modlitbe ruženca rozjíma.
V náboženskej skúsenosti dieťaťa Terézie sa spája obraz Boha, ktorý sa nám stal blízkym v Ježiši Kristovi, s obrazom Boha neviditeľného, nepostihnuteľného. „Boli sme veľmi pohnutí, keď sme sa dočítali, že odmeny i tresty budúceho života sú nezmerné. Často sme sa zastavovali pri tejto myšlienke a s potešením sme často opakovali: Navždy! Navždy! Navždy!“ (Život I,4). Na tomto mieste tiež musíme upozorniť na jeden charakterový rys, pre ňu typický, a to na jej otvorenosť k druhému „ty“. Ten sa prejavuje už v ranom detstve a Terézia o tom napísala: „Sotva som povyrástla, začala som spoznávať prirodzené dary, ktorými ma Boh zahŕňal, a hovorili mi, že ich mám mnoho“ (srov. Život I,8). Terézia bola človekom od prirodzenosti nakloneným k stretávaniu. Tento rys zohral pri jej hľadaní Boha dôležitú rolu.
Pozrime sa na jej ďalšiu cestu k Kristovi.
Druhý Teréziin životný úsek sa vyznačuje hľadaním pravej cesty, bojom o povolanie. V strede pozornosti opäť stojí nové stretávanie, ktoré síce nevedie priamo ku Kristovi, ale ukazuje jej, ako veľmi ju môže fascinovať a naplňovať stretávajúc sa s druhými ľuďmi. V období dospievania Terézia „začala byť vyberavá v obliekaní a túžila vyniknúť“ (Život II,2). Stýka sa so svojimi príbuznými, aj napriek nelibosti svojich rodičov. „Moja matka tušila, aký zlý vplyv by mohla (jedna z príbuzných) mať na moju ľahkomyseľnosť, a preto sa všemožne snažila obmedzovať jej návštevy … Bolo mi štrnásť rokov alebo o niečo viac, keď som sa sblížila s touto svojou príbuznou a stala sa dôvernicou jej márnivosti“ (Život II,3). Po smrti matky, asi začiatkom roku 1529, vrcholí Teréziin zápas o povolanie. Otec ju odvádza do konventu augustiniánok v Avile. Rozhodujúcim momentom pre ňu bolo stretnutie s jednou z rehoľníc, donnou Máriou de Briceño y Contreras, ktorá jej rozprávala „že sa rozhodla stať rehoľnicou, keď čítala v evangeliu, že je totiž mnoho povolaných, ale málo vyvolených“ (Život III,1). Toto slovo evanjelia zapôsobilo aj na Teréziu. Vedľa tohto prvého výslovného stretnutia s Písmom stojí ešte jedna „christologická udalosť“, ktorá zasahuje do tejto doby života svätej Terézie. „Už po niekoľko rokov som sa takmer každé večer pred spaním na chvíľku ponorila do Ježišovej modlitby v Getsemane; a to aj predtým, než som sa stala rehoľnicou, pretože mi povedali, že sa tým získajú mnohé odpustky. Som presvedčená, že moja duša veľmi získala týmto cvičením, lebo som konala modlitbu, aniž som vedela, čo to je. Tak som si na to zvykla a zostala som tomu verná ako krížu, ktorý robím, skôr než si ľahnem“ (Život IX,1). „Aniž vedela, čo to je,“ začína Krista poznávať v modlitbe, a tým k nemu robí rozhodujúci krok. Uvedomila si, že Ježiš Kristus má pre ňu osobný význam, každý deň končí myšlienkou na neho. Jej život dostáva zmysel a cieľ od Ježiša. Toto tvrdenie posilňuje iné jej vlastné výpoveď – že totiž závidela, keď videla, že druhí pri modlitbe prolievajú slzy, zatiaľ čo jej srdce „bolo vtedy tak tvrdé, že by som nedokázala vytlačiť jedinú slzičku, aj keby som prečítala celé utrpenie nášho Pána: a to ma úžasne trápi“ (Život III,1). Môžeme povedať, že onen akýsi vzdialený Boh jej detstva, ktorý „odmeňuje a trestá“ (srov. Život I,4), uvoľnil miesto osobnému Bohu, ktorý v Ježiši Kristovi pre nás trpel a zomrel. To, čo určuje jej správanie, už nie je strach pred večným trestom alebo vyhliadka, že po pokiaľ možno rýchlej smrti bude môcť požívať Boha, ale láska a súcit. Kristus určujúcim spôsobom vstupuje do jej života. Navonok jej túto skúsenosť sprostredkuje donna María de Briceño, je to teda tiež stretnutie s človekom, (aniž by sme tým popierali, že to iste bolo darom milosti). Snáď môžeme povedať, že po pobyte u augustiniánok bolo Terézii jasné, že Kristus má v jej živote rozhodujúcu rolu, aj keď ešte nevedela, v akej forme by mala nasledovanie Krista žiť, t.j. má sa vydať alebo ísť do kláštora.
A tu to budú opäť ďalšie stretnutia s ľuďmi, ktoré jej pomôžu prísť bližšie ku Kristovi.
Po návrate domov číta u jedného strýka „dobré knihy v materinskom jazyku“ a z nich „pochopila lepšie pravdy, ktoré ma zaujali už ako dieťa, a to nicotnosť vecí, márnosť sveta, rýchlosť, s akou všetko pomíňa“ (Život III,5). Z prečítaných kníh Terézia výslovne spomína listy svätého Jeronýma, v ktorých je Ježiš Kristus predstavený ako stred celej zbožnosti. Uvažujme, že Terézia sa stále ešte úplne nerozhodla pre vstup do kláštora, ani úplne nevylúčila možnosť sňatku. „Potýkala som sa s tým po tri mesiace“ (Život III,6). Podľa jej vlastných slov je to opäť trpiaci Kristus, o ktorom rozjíma, a tak získava silu rozhodnúť sa pre vstup do kláštora Vtelenia. Terézii je jasné, že Kristus jej bude pomáhať; a že keď on toho „pre nás toľko vytrpel, že to nebude nič veľkého, keď aj ona bude trochu trpieť pre neho“ (srov. Život III,6). Prekonaním odporu otca bol Teréziin boj o povolanie navonok ukončený. Bola presvedčená, že život v kláštore je pre ňu najistejším stavom.
Po vstupe sa jej zjavne vedie lepšie: „Dobrý Boh premenil moju predchádzajúcu duchovnú vyprahnutosť a naplnil ma nezmernou útěchou. Radosť, že som rehoľnicou, ma dodnes neopustila“ (Život IV,2). Napriek vnútornej rozpolcenosti, s ktorou nastupovala, jej bolo jasné, že je na správnom mieste. Môžeme povedať, že boj o správne rozlíšenie povolania sa vyplatil.
Avšak predsa: všetko tak jednoznačné nebolo – Terézia vážne ochorela. O tejto chorobe vzniklo mnoho hypotéz; dnes väčšina odborníkov súdi, že Terézia nemohla „vnútorne rásť, pretože sa nesrovnávala s formami zbožnosti, obvyklými v kláštore. Vzali jej totiž blahodárnu modlitbu, rozjímanie ľudstva Kristovho“ (Efrén de la Madre de Dios). A opäť to bolo stretnutie, ktoré jej pomohlo ďalej. Na ceste do Becedas, kde mala podstúpiť liečebnú kúru, sa znovu zastavila u svojho strýka Pedra, ktorý jej už raz pomohol dobrými knihami. Tentokrát tam čítala „Tretí slabikár“ Francisca de Osuna, v ktorom je popisovaná modlitba usebranosti. Terézia sa „púšťala cestou, k nejž ju tá kniha nabádala, milovať samotu a často sa spovedať … Vtedy jej Pán začal zahŕňať mnohými milosťami; pozdvihol ju až k modlitbe pokoja a niekedy aj k modlitbe spojenia. Ja vtedy nechápala, čo to je“ (Život IV,7). Pán ju teda pozdvihol k týmto spôsobom modlitby, kedy sa vôľa človeka zjednocuje s vôľou Božou a je úplne zameraná na Krista (modlitba pokoja); kedy Kristus, žijúci vo vnútri človeka, ho so všetkými jeho duševnými mocnosťami a schopnosťami fascinuje a naplňuje tak, že sa všetky tieto duševné sily zjednocujú s ním (modlitba spojenia). Tento spôsob modlitby trval iba krátko. Terézia sa čoraz viac sústredí na Krista, na rozjímanie jeho ľudstva. „Pri svojej modlitbe som sa všemožne snažila udržať v sebe Ježiša Krista, nášho Pána a naše dobro. Keď som rozjíma o nejakej udalosti z jeho života, vynakladala som veľa úsilia, aby som si ju predstavila vo svojej duši … Pán mi nedal, aby som mohla premyšľať rozumom, ba ani si vypomáhať fantáziou; mám ju totiž tak slabú, že sa mi nikdy nepodarilo predstaviť si ľudskú podobu nášho Pána, ač som robila všetko možné“ (Život IV,7).
Teréziin život teraz veľmi zreteľne ovplyvňuje mysterium Krista. Pochopila, na čom v jej živote záleží, totiž na živom a osobnom kontakte s Kristom, na modlitbe, ktorú plným právom definuje ako „dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor medzi štyrmi očami s tým, od koho vieme, že nás miluje“ (Život VIII,5). Začína objavovať svoje najvlastnejšie povolanie. Napriek tomu, že tým našla sebe vlastnú formu modlitby, nebolo pre ňu ľahké modliť sa takto vytrvalo. „Mnoho dní by som radšej robila neviem ako ťažké pokánie, než sa usebrala k modlitbe“ (Život VIII,7). Postupne jej tiež stále jasnejšie, že jej každodenný všedný život neodpovedá tomu, čo jej stále znovu vysvitalo v modlitbe. Svoj život vníma ako „rozbúrené more … Padala som a povstávala som tak zle, že som zase padala … Môžem povedať, že môj život bol najtrapnejším, aký si možno predstaviť, pretože som nemala potešenie z Boha, ani svet ma neuspokojoval“ (Život VIII,2). Došlo to až tak ďaleko, že v nej rastla „nechuť pokračovať v tom zvláštnom priateľstve s Bohom, ktoré vyviera z modlitby … Zdalo sa mi rozumné prispôsobiť sa väčšine, uspokojovať sa s predpísanými modlitbami, modliť sa ústne a zanechať rozjímavú modlitbu“ (Život VII,1). Tu zreteľne vidíme základnú vlastnosť Teréziinej modlitby: ide o priateľstvo; preto vzdať sa modlitby nie je morálnym previnením v zmysle nezachovania nejakého predpisu, ale je to nevernosť voči priateľovi. Terézia by chcela celkom patriť Pánu, byť u neho, a tak dostáť záväzku priateľstva, aleboť vie, že Boh ju stále miluje, vychádza jej v ústrety aj cez jej nevernosti. Ona však predsa stále znovu zakúša, aká je slabá, ako lpí na ostatných ľuďoch, ako je neslobodná.
Jedného dňa sa jej „ukázal Ježiš Kristus, zadíval sa na mňa veľmi prísne a dal mi poznať, ako sa mu to nepáči. Videla som ho očami duše, avšak ďaleko jasnejšie než telesnými očami, a zostalo mi to vryté, že sa mi zdá, že ho ešte vidím … Bola som tak zděšená a zmätená, že som už nechcela ani vidieť tú osobu, s ktorou som rozprávala“ (Život VII,6).
Význam tejto udalosti pre Teréziinu cestu k stretnutiu s Kristom je zjavný. Všetko v jej živote je tým jednoznačne ponorené do christologického svetla. Týmto zjavením pochopila, že je povolaná k niečomu väčšiemu než len k zachovávaniu predpisov, že jej rehoľný život je predovšetkým úplne osobným putom s Ježišom Kristom.
Predsa konečné obrátenie ku Kristovi ešte nebolo dokonané. Popisuje svoju situáciu takto: „Túžila som po živote, pretože som cítila, že nežijem, nýbrž že bojujem proti tieňu smrti“ (Život VIII,12). Koreňom tejto jej vnútornej roztrhnutosti bola, ako sama doznáva, prílišná dôvera v seba samu.
Ďalšie stretnutie s Ježišom Kristom prináša konečne oslobodenie. „Jedného dňa pri príchode na oratórium moje oči padli na sochu, ktorú tam postavili … Znázorňovala nášho Pána pokrytého ranami; bola tak výrazná, že na mňa hlboko zapôsobila, pretože živě predstavovala, koľko pre nás Ježiš vytrpel: pri pomyslení na nevděčnosť, akou som odpovedala na ony rany, ma zachvátila taká bolesť, že sa mi zdalo, že mi pukne srdce. Vrhla som sa k jeho nohám v záplave sĺz a prosila som ho, aby mi dal silu už ho viac neuraziť … Zdá sa mi, že som mu hovorila, že nepovstanu, kým mi neudelí, oč ho prosím. Jistě ma musel vyslyšať, aleboť od tej doby som sa hodne polepšila“ (Život IX,1,3).
Tým začala mystická fáza v živote svätej Terézie; to znamená, že teraz ju Kristus úplne vlastní. Tento druhý Teréziin životný úsek, od obrátenia až do smrti, možno charakterizovať slovami: Kristus ide Terézii v ústrety. Míníme tým rôzne zjavenia a oslovenia, ktoré sú mimoriadnymi znakmi toho, že Kristus prevzal v jej živote iniciatívu.
Hovoríme-li o Teréziinej kristológii, je nutné zmieniť sa aspoň krátko o jej vzťahu k cirkvi. V jej láske k cirkvi sa ukazuje pravosť nasledovania Krista. Tak ako je pripravená zomrieť pre Krista, priateľa svojej duše, je tiež pripravená zomrieť pre cirkev, pretože bola úplne „ochotná podstúpiť skôr tisíckrát smrť než pripustiť, aby niekto veril, že by som prestúpila nejaký najmenší cirkevný obrad“ (Život XXXIII,5). Kristus a cirkev sú pre ňu akýmsi spôsobom jedno a to isté. „Celý svet stojí v plameňoch, bezbožníci dychtia po tom, aby ešte raz odsúdili Ježiša Krista – ako sa hovorí – zahŕňajú ho nesčetnými urážkami a snažia sa tisícerým spôsobom zničiť jeho cirkev“ (Cesta k dokonalosti 1,5). Modlitba, utrpenie a obeta u nej stoja v službách cirkvi. Je to dôsledok jej priateľstva s Kristom, pretože on ďalej žije vo svojej cirkvi. Terézia chce svojou reformou rádu pomáhať Kristovi, vstupuje do jeho poslania – zachraňovať ľudí. „Vôbec mi na tom nezáleží, že budem v očistci až do posledného súdu, ak zachránim svojimi modlitbami hoci i len jednu dušu! … Nedbajte nikdy na trápenia, ktoré pomíňajú, ide-li o službu tomu, ktorý pre nás toľko vytrpel … Zaprisahám vás pre Božiu lásku, aby ste prosili Jeho Veľkoleposť, aby nás vyslyšela. Ja sama som o to nikdy neprestala prosiť navzdory svojej veľkej ubohosti: ide o jeho slávu a o dobro jeho cirkvi, a tam smerujú všetky moje túžby“ (Cesta k dokonalosti 3,6).
