P. Ivan Hrůša, O.Carm.
Rozdielov v obraze o Bohu, ktorý podáva Starý a Nový zákon, je viac. Mnohé vychádzajú z toho, že každá z oboch častí kresťanského Písma bola spísaná v nejakej dobe a pre trochu odlišné skupiny čitateľov či poslucháčov. Spisy Starého zákona sa obracali najprv na Izraelitov, žijúcich v staroorientálnej, polyteistickej kultúre, v ktorej každý kmeň alebo národ chápal svoje božstvo predovšetkým ako „božstvo iba pre nás“, teda nie pre ostatné národy; Nový zákon má naopak osloviť ľudí, pre ktorých bolo – vďaka kultúre, v ktorej vyrastali – oveľa ľahšie prijať predstavu, že existuje iba jediný Boh, ktorý je rovnako dobrým Bohom a darcom života pre všetkých ľudí.
Zároveň môže pozorné čítanie Písma ukázať, že Izrael dochádzal k hlbšiemu poznaniu Boha postupne, vďaka rastúcej a prehlbujúcej sa skúsenosti v priebehu vekov, takže neskoršie biblické spisy môžu o Bohu rozprávať inak než texty staršie. Navzdory všetkým rozdielom však platí, že Boh Starého a Nového zákona je jeden a ten istý. Nedá sa napríklad zjednodušene povedať, že by v Starom zákone bol Boh prísnejší, zatiaľ čo v Novom zákone Boh milosrdnejší.
Napriek tomu prináša Nový zákon niečo, čo nikde v Starom zákone nenájdeme a čo vytvára základný rozdiel vo viere starozákonného a novozákonného Božieho ľudu: Nový zákon odhaľuje Božie vtelenie. Táto odlišnosť oboch častí Písma sa odráža v novozákonnej predstave o Bohu, v prístupe človeka k Bohu, v praktickom duchovnom živote. Dobre patrné je to na biblických obrazcoch:
- v Starom zákone Hospodin je vinohradník, Izrael je vinica; v Novom zákone je Otec vinohradníkom, Ježiš je vinný kmeň, my sme ratolesti;
- v Starom zákone Boh je pastier, my sme ovce; v Novom zákone je Kristus pastierom a zároveň ovcou, Baránkom.
Ak Nový zákon zjavil, že sa Boh stal človekom (Ján 1,14), má to ďalekosiahle dôsledky. Ísť k Bohu totiž neznamená odložiť to, čo je ľudské, ale dať sa preniknúť Duchom:
„Preto kľačím na kolenách pred Otcom, od ktorého pochádza každý nebeský i pozemský rod, a prosím, aby sa pre bohatstvo Božej slávy vo vás jeho Duch posilnil a upevnil ‚vnútorného človeka‘ a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach; a tak aby ste zakorenení a zakotvení v láske mohli spolu so všetkými bratmi pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška i hlbokosť: poznať Kristovu lásku, ktorá presahuje každé poznanie, a dať sa preniknúť všou plnosťou Božou.“ (Ef 3,14–19)
To, čo je v nás ľudské, nie je negatívnym protikladom k Božiemu, nemá to byť odstránené, ale premnené. Pretože v Kristovi „prebýva celá plnosť božstva telesne“ (Kol 2,9 – dosl. preklad), nie je telesnosť na prekážku božstvu, ale oboje sa má navzájom preniknúť. Odstránený musí byť iba hriech, ktorý však nie je niečím pozitívne ľudským, ale ľudstvu škodí a ničí ho.
Stavať do protikladu telo a ducha neodpovedá biblickému mysleniu. Nebo a zem majú propadnúť skaze, ale byť stvorené nanovo (Zj 21,5). Hmotné Božie stvorenie teda nie je určené k zániku, ale k premene. Vo vyznaní viery sa modlíme: „Verím vo vzkriesenie tela“. Vďaka Kristovmu vteleniu neznamená duchovné potlačenie hmotného, a duchovný život preto nemá nahradiť, vystretnúť život prirodzený.
Telesná stránka človeka bola v kresťanstve často nedoceňovaná. Podnet k tomu môžu zavdávať aj niektoré pasáže Nového zákona, v ktorých je telo spájané s hriechom a so smrťou, ba dokonca označované za sídlo hriechu (napr. Rímskym 7,14–24). Avšak „telo“ v takých novozákonných textoch nemožno automaticky chápať ako telesnú schránku človeka. „Telo“ tu označuje všetko, čo je v človeku odtrhnuté od Boha, a tým pádom stratené smrti (ktorá sa potom viditeľne prejaví na fyzickom tele). V prvej rade sem patrí túžby a postoje mysle, ktoré sa obracajú proti Bohu, ďalej však aj všetko hriešne ľudské konanie, ako bližšie objasňuje napr. list Kolosanom: „Preto umŕtvujte svoje pozemské sklony (doslovne: údy, ktoré sú na zemi): smilstvo, necudnosť, vášeň, zlú túžbu a hrabivosť ... zlobu, hnev, zlosť, rúhanie, pomluvy“ (Kol 3,5–8). Ako naznačuje ďalší verš listu, sú „pozemskými údy“ myslené „starý človek“ (Kol 3,9), teda človek (stále ešte) odvrátený od Boha, a nie ľudská telesnosť v dnešnom slova zmysle. Nesprávne chápanie podobných miest Písma môže ľahko viesť k presvedčeniu, že telesné je oproti duchovnému menejcenné a samo o sebe hriešne. Zvlášť výrazne sa toto odsudzovanie prejavuje v postoji k sexualite, napriek tomu, s akým citom a krásou poetických obrazov ospevuje lásku medzi mužom a ženou Pieseň piesní. Božím slovom však negatívne hodnotenie telesnosti ospravedlniť nemožno.
Nedocenením vtelenia je tiež podceňovanie ľudskej opory v životе, podceňovanie potreby ľudskej lásky. Akoby ten, kto miluje Boha, už nepotreboval lásku človeka, alebo ako by sa ľudská láska dokonca stavala proti láske k Bohu. V Písme ale láska k Bohu nemá umenšiť lásku k človeku, ledaže by pritiahnutie k druhému človeku znamenalo ohrozenie viery a viedlo k odmietnutiu Boha (srv. Dt 7,1–5; Lk 14,25–27). Evanjelia ukazujú, že sa Boží Syn vtelením naplno začlenil do sveta ľudských vzťahov: narodil sa ako dieťa úplne odkázané na ľudskú lásku; miloval Lazara, Martu a Máriu (Ján 11,5); Jánovo evanjelium hovorí o „učeníku, ktorého Ježiš miloval“ (napr. Ján 13,23). Ježišove vzťahy neboli teda neosobné a rovnaké voči všetkým. Taktiež z Ježišovej prosby k učeníkom v Getsemane je zrejmé, že Ježiš potreboval ľudskú podporu: „Zostaňte tu a bdite so mnou“ (Mt 26,38). Ani my nemôžeme ísť ďalej, než išiel Kristus. Nemôžeme sa obísť bez ľudí a považovať lásku druhých za niečo neduchovné.
„Ľudské“ má byť prostúpené Duchom. V 1 Korinťanom 15,44 hovorí svätý Pavel o tele, ktoré vstane pri vzkriesení, ako o „duchovnom tele“ (sóma pneumatikon), teda o tele prostúpenom Duchom svätým, v protiklade k „duševnému telu“ (sóma psychikon), čím sa myslí telo pozemské živej bytosti.1 V takom duchovnom tele vstal vzkriesený Kristus, pravý Boh a pravý človek, a v takom tele prebýva celá plnosť božstva po celú večnosť!
Vďaka Kristovmu vteleniu nie je kresťanská mystika a kresťanský duchovný život únikom z tejto telesnosti alebo zrušením hmotného, telesného, ale jeho premennosťou. Znamená prenikanie toho, čo je telesné, Božím Duchom. Duchovný život nie sú naše modlitby a úsilia, ale Kristov život, Duch svätý, v nás. Život, ktorý je viac Kristov než náš, a to viac doslova než v prenesenom zmysle. „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Táto veta býva mnohdy chápaná tak, že svätý Pavel postúpil na duchovnej ceste veľmi ďaleko a že sám seba už zcela prenechal Kristovi. V kontexte listu Galaťanom je však zrejmé, že nejde o nejaký stupeň duchovnej dokonalosti, ale vôbec o základný princíp kresťanského života. Pavel je sám o sebe mŕtvy, pretože je (Mojžišovým) zákonom usvedčený z hriechu a odsúdený k smrti – nemá v sebe život, ale smrť. Fyzicky však bol na Pavlovom mieste hriechom zahubený Kristus. Toho však „Boh vzkriesil, smrť ho nemohla udržať vo svojej moci“ (Sk 2,24) a život, ktorý má od Otca a ktorý už smrti nepodlieha, vkládá Ježiš prostredníctvom Ducha svätého do Pavla. Pavlovo „duchovný život“ teda nie je Pavlov prejav a výsledok jeho duchovného usilovania. Je to prejav a plod Ježišovej živej prítomnosti v Pavlovi samotnom. V Kristovi „Slovo sa stalo telom“ (Ján 1,14), aby človek mohol „poznať Kristovu lásku, ktorá presahuje každé poznanie, a dať sa prostúpiť vší plnosťou Božou“ (Ef 3,19).
