P. Redemptus Maria Valabek O.Carm., Rím
(3. časť)
Duch a modlitba u cirkevných otcov
Základy položené Písmom ohľadom poslania Ducha svätého, osobitne vo vzťahu k modlitbe, študovali, objasňovali a rozvíjali cirkevní otcovia. Na túto pneumatologickú dimenziu kresťanskej viery a života sa osobitne vo východnej cirkvi kládol veľký dôraz. Aj keď ani na Západe táto dimenzia nezmizla úplne, preca sa v západnej cirkvi zdôrazňovala oveľa viac osoba a dielo Ježiša Krista. Pretože náuka o Najsvätejšej Trojici bola prepracovaná na Východe, ktorý vždy zostával silne spätý s prvými kresťanskými storočiami, počas ktorých rôzne spory donutily najlepších z katolíckych mysliteľov k tomu, aby vysvetlili tajomstvo Trojice – nakolko to ľudské uvažovanie a rozum dovolia – boli východní Otcovia priekopníkmi medzi tými, kto vypracovali učenie o Duchu svätom jak ohľadom jeho osoby, tak ohľadom jeho poslania.
Otcovia poznávajú, že Duch svätý má veriaceho uviesť „do všetkej pravdy“, čo konkrétne znamená Najsvätejšiu Trojicu. Duch zjavuje Trojicu, ako spieva liturgia: „Duch svätý dáva dušiam život, v ryzosti ich pozdvihuje, dáva v nich tajomným spôsobom zazářiť jednej prirodzenosti Trojice.“27 Ľudská bytosť je totiž stvorená k obrazu Božiemu a stáva sa živou ikonou Trojice.28 Sviatok Zoslania Ducha svätého sa na Východe oslavuje tajomstvo Trojice, pretože jeho zjavenie je základným dielom Ducha. Iba v pondelok po Zoslaní Ducha svätého je Duch slávený osobitne. Ikona Trojice je vystavená v chráme; tento obraz vedie cirkev na zemi k tomu, aby bola ponorená do kontemplácie a chvály „absolútnej ‚cirkev‘ troch božských Osób, ich večného plánu či úradku.“29 Práve toto mal na mysli sv. Gregor Nysský, keď poznamenal: „Kresťanstvo je napodobňovanie Božej prirodzenosti.“30
Požiadavka Východu sa pozerá na Krista – Spasiteľa ako na toho, kto zhromažďuje a začleňuje ľudstvo do jednoty svojho Tela, cirkvi. Duch svätý naopak zaručuje nielen zachovanie, ale tiež vnútorný rast jednotlivých údu cirkvi. Pristupuje k nim jednotlivé a napĺňa ich charizmatickými darmi, ako je to pre každého z nich vhodné. Práve toto bolo o letniciach symbolizované rozdelením ohnivých jazykov, ktoré spočinuli na každom z prítomných (Sk 2,3). Duch svätý umožňuje rôznosť v jednote Kristovho Tela. A medzi týmito charizmatami musí mať dar modlitby predné miesto.
Tak ako poslal Syna, posiela teraz Otec svojej cirkvi neustále Ducha svätého. Kristus prišiel ako osoba, tiež Duch teraz prichádza ako osoba: má byť náhradou Krista a utešovať kresťanov v dobe, keď Kristova prítomnosť nie je viditeľná, avšak nie nezávisle na Kristovi. Duch má jeden cieľ: „Obnoviť vo svete prítomnosť Kristovu vnútri a zjavovať Krista už nie pred jeho učeníkom, ale s nimi.“31 Pretože východní Otcovia vidia v Duchu svätom skôr „zosobnenú“ svätosť než lásku medzi Otcom a Synom (západná teória), vidia v ňom darcu lásky, umožňujúceho človeku mať podiel na Božej niterné láske Najsvätejšej Trojice. „Táto vlastnosť Ducha určuje ráz modlitby cirkvi, ktorá je naliehavým volaním po jeho príchode, epikléze. A práve kvôli tomuto darcovi a daru je táto pokorná prosba – epikléza – vždy vyslyšená. Otcovia hovoria: Boh počuje všetky modlitby, aniž by zaručoval, že budú vyslyšané; výnimkou je prosba o Ducha svätého. Pán sám povedal: ‚Ak teda vy, hoci ste zlí, viete svojim deťom dávať dobré dary, o koľko skôr váš Otec z neba dá Ducha svätého tým, kto ho prosí!‘ (Lk 11,13). Odmietnutie by bolo v rozpore so samotnou prirodzenosťou darcu.“32 Najlepšie dary, ktoré milujúci Otec môže dať, sú tie, ktoré zaručujú šťastie trvajúce nie po nejaký prchavý okamih, ba ani ne po celý život, ale naveky. Počínajúc letnicami sa Duch svätý stal darom pre každého kresťana osobne a jednotlivé a obohacuje ho v jeho vnútornom živote. Dáva nám nielen podiel na nejakom stvorenom dare (vo scholastickej terminológii ide o vlastnosť), nýbrž niečo zo seba samého, a tak dáva kresťanom silu žiť s dynamikou, ktorá prekvapuje nielen svet, ale aj ich samotných. Východní Otcovia tvrdia, že holubica, ktorá zostúpila na Ježiša počas jeho krstu, teraz zostupuje na každého „syna v Synu“ a napĺňa ho. Východní Otcovia spontánne majú za to, že Duch svätý pôsobí najúčinnejšie v modlitbe par excellence – v liturgii. Na Východe má modlitba rôzne formy, ale medzi týmito formami možno nájsť oveľa viac harmónie než na Západe, kde až do nedávnej doby medzi modlitbou liturgickou a modlitbou osobnou a vnútornou zela priepasť. Na Východe udržovala liturgia vieru mnohých veriacich, zmietaných drsnou históriou, a tak Východ nemohol inak, než spatřovat v liturgii oveľa viac než len ten najlepší liek na našu zlobu; liturgia je predovšetkým sebazjavením Boha skrze vylievanie božskej energie (srov. učenie Gregora Palamasa) Duchom svätým.
Východná mentalita dokonca ešte aj dnes málo oceňuje bratrske formy spoločenstva (communio), ktoré charakterizujú rímsku liturgiu našej doby. Východ je presvedčený, že liturgia nás ako kresťanov uvádza do plnosti nášho života, do samotnej prítomnosti božských Osôb. Duch svätý je pritom označovaný ako „Duch spoločenstva“ – podľa obľúbeného rčení sv. Bazila.
Práve Duch totiž v tejto svrchovanej modlitbe zjednocuje srdcia kresťanov a umožňuje im zdieľať sa.33 Zavŕšenie tohto spoločenstva (communio) je výslovne vyjadrené na konci východnej liturgie: „Prijali sme nebeského Ducha. Spatřili sme pravé svetlo. Nalezli sme nezkalenú vieru, keď sa klaníme nerozdielnej Trojici, pretože Trojica nás spasiľa.“ Táto výsadná modlitba nás uvádza do spoločenstva s Otcom osobitne preto, že nás podnecujú k presvedčeniu, že sme synovia v Synu. Tak pre východnú mentalitu liturgia predstavuje nebo a večné dobra, ktoré sa nám na prchavý okamih otvárajú, zatiaľ čo sme ešte stále na tejto zemi. Duch inšpiruje modlitbu, v ktorej voláme: „Abba – Otče!“, a vyznávame: „Ježiš je Pán!“
Celý spor ohľadom epiklézy má pre východné zmýšľanie takú dôležitosť len preto, že sa dotýka jadra náuky o dynamickom vplyve Ducha svätého. Tento vplyv Ducha dáva obradom ich spasiteľnú moc, umožňuje im dotýkať sa mysle a srdca veriacich a dáva veriacim čiastočne nahliadnuť a okúsiť to, čo očakávajú v eschatologickom kráľovstve. Ako v každej modlitbe, tak aj v tomto jej najvznešenejšom, výsadného okamžiku „Darca života a Poklad milosti“, „zosobnená“ svätosť zjavuje samého seba ako aktívny prameň všetkej božskej aktivity.34 Má-li modlitba dosiahnuť k Bohu, musí byť jej zdrojom Duch svätý: len on jej môže dodať to, čo je podstatné, totiž že nejde o ľudský monológ, ale o dialóg medzi človekom a Bohom, v ktorom je ako vždy tým najdôležitejším prvkom iniciatíva Božia.
V tomto až príliš krátkom súhrne sme naznačili, že Duch svätý má v kresťanskej modlitbe zásadnú úlohu. Výslovne sa o tom píše, keď sa spisovatelia zaoberajú tematikou modlitby ex professo. Na Východe sú gnóza (poznanie) a láska dôverne spojené. Duch svätý pôsobí v rôznych etapách vystupovania človeka k Bohu prostredníctvom stále duchovnejších typov modlitby, počnúc modlitbou pokornej prosby. „Krôčik po krôčiku sa duša obnovuje, nabýva opäť svojej jednoty, zvláštnych proseb ubúda a zdajú sa zbytočné, tak ako Boh odpovedá na modlitbu zjavením všetkoobjímajúcej prozreteľnosti. Prosby ustávajú, keď sa duša úplne zverí do vôle Božej. Tento stav je nazývaný ‚čistou modlitbou‘.“35 Vrcholu modlitby sa dosahuje v pokoji a vo spočinutí kontemplácie. „Pohyb duše sa vďaka svojej naprosté čistote podieľa na vplyve Ducha svätého.“36 Tento stav, ktorý sa tým, ktorí do neho neboli uvedení, javí ako desivý a nelidský, je najtesnejším priblížením sa pozemského človeka tomu, aký bude život v nebi, až zem a to, čo ťahá človeka dolu, nebude už mať moc odlúčiť ho od všetkoprenikajúceho vedenia Ducha. Sv. Izák, ktorého sme citovali vyššie, píše: „Tak ako sa svätí v budúcom veku už nemodlia, pretože ich myseľ je ponořená v božskom Duchu, ale prebývajú v extáze v oné nevýslovnej sláve, tak aj myseľ, keď bola učinená hodnou toho, aby vnímala požehnanost prichádzajúceho veku, zabudne na samu seba a na všetko, čo je tu, a žiadne pomyšlenie na žiadnu vec už jej nebude hýbať.“37
