P. Redemptus Maria Valabek O.Carm., Rím
(4. časť)
V diele sv. Bazila z Caesareje
Východným Otcom, ktorý sa výslovne zaoberal osobou a poslaním Ducha svätého, bol sv. Bazil Veľký. Krátky súhrn jeho myšlienok lepšie objasní, prečo církvi, zvlášť na Východe, nebolo nikdy potrebné obrody v jej pneumatologickom poňatí, ako tomu bolo v prípade Západu. Veľmi jasne sa tiež ukáže harmónia medzi teológiou a spiritualitou.37 Svoju knihu o Duchu svätom napísal sv. Bazil ako odpoveď na námietky voči jeho liturgickej praxi vzývania Ducha svätého. Vyjadruje v nej svoje dvojité, avšak doplňujúce sa, chápanie Ducha:
- Duch je Svetlo pre myseľ, ktoré zbožšťuje dušu zosilňujúcim osvetlením, dávajúc človeku podiel na svojom vlastnom svetle, aby ho učinilo „duchovným“, ako je Duch sám; – a Duch je tiež Dycht Boží.38
Človek, ktorému je krstom navrácený čistý obraz Boží, stratený Adamovým hriechom, je uschopnený vrátiť sa k Otcovi skrze spásiteľné dielo Syna len „v Duchu“. Iba v Duchu je človek radikálne posvätený (učinený svätým) a žije Božím životom. Ako je tomu i v tolikých iných teologických otázkach, úloha Ducha svätého sa objasňuje v súvislosti so zbožštením človeka. „Práve tak ako človek nemôže oddeliť oheň od tepla, ktoré oheň dáva, ani žiaru od svetla, tak nemôže človek oddeliť ani Ducha svätého od posvätenia, oživenia, dobroty, spravodlivosti.“39 Ako prameň posvätenia pripodobňuje Duch postupným osvetlením ľudí Bohu, a tak „všetkým duchovným schopnostiam akoby dodával priamo svoje vlastné svetlo, aby mohli dosiahnuť pravdy“.40 Toto osvetlenie prirovnáva Bazil k paprskom slnka, ktoré zasahujú každého, akoby bol jediným, pre koho svieti, a predsa osvetľujú celý svet bez akéhokoľvek zmenšenia vlastnej nádhernosti slnka. Duch zosiela paprsky milosti neustále a všade. „Je ako slnečný lúč: akoby cele patrila človeku, ktorý sa z neho teší, a pritom svieti na celú zem i more a proráža vzduch. Tak aj Duch svätý akoby u každého, kto sa mu otvára, vstupoval výlučne do neho, a pritom vlieva dostatočnú a neztenčenú mieru milosti všetkým.“41 Bazil pozorne upresňuje, že nie každý je schopný prijať paprsky Ducha svätého. Konkrétny príklad: v tom, kto je zaťažený neřestami, ktorých nelituje, sa milosti modlitby stretávajú s neproniknuteľnou prekážkou. Naopak duša vnímavá, ktorá je otvorená hojnosti zázračných a neočakávaných darov Ducha, bezděčne žiari jasom, ktorý ukazuje pravú duchovnú hĺbku človeka. „A tak ako čisté a priezračné telesá, keď na ne dopadne lúč, sama začnú svietiť a vyžarovať, i duše, ktoré sú nositeľkami Ducha a sú Duchom osvetľované, stávajú sa samy duchovnými a vysielajú na ostatných paprsky milosti.“42
Znova a znovu tento biskup z Caesareje, veľký praktik, trvá na tom, že osoba zotročená telovými vášňami nemôže dúfať, že obdrží milosť Ducha svätého, rovnako ako choré oko nebude schopné vnímať paprsky slnka. Nezbytnosť askézy nie je nejakým zbožným doporučením; má-li byť modlitba pravdivá, je askéza úplne nutná.43 Pretože iba Duch svätý skúma vnútornú prirodzenosť Božiu, je teda práve jeho prostriednictvom tvoru umožnené prijať zjavenie Božieho tajomstva. Svetlo poskytované Duchom zdieľa určitú znalosť, ktorá je nadradená znalosti bežnej. Bazil neváha označiť túto znalosť ako gnózu, ktorú „poskytuje Duch tým, ktorí sú ňou hodní“.44 Táto gnóza však nepatrí do kategórie poznania vyhradenej malej skupine zasvätených; je ponúkaná všetkým kresťanom bez rozdielu. „Človek vo vode umiera, ale Duch do nás vlieva život. Veľké tajomstvo krstu spočíva v trojím ponorení s trojím vzývaním, aby bol predstavený typos (symbol) smrti a aby duši pokrsteného osvetlilo zdieľanie poznania o Bohu.“45
Má-li teda byť život človeka vedený v pravde, musí do ľudského života vstúpiť Duch svätý. Pretože Pravdu objavujeme iba pôsobením Ducha. Aby sme žili životom, ktorý vedie k Bohu, musíme vždy hľadieť na Boha; ale na Boha môžeme hľadieť len v Duchu. „Najvyššia časť duše, osvetľovaná Duchom, sa díva smerom k Synovi a v ňom ako v obraze kontempluje Otca.“46 Pre modlitbu je teda podstatné osvetľujúce pôsobenie Ducha svätého; práve on dáva ľuďom možnosť poznať toho, s kým rozprávajú v dialógu, ktorým je modlitba: Duch ľuďom odhaľuje pravú slávu, vlastnú osobnosť Pravdy samej, Krista Ježiša. A v tomto Obraze umožňuje Duch ľuďom pohľad na Archetyp, na samotného Otca.
Toto pôsobenie Ducha znamená pre dušu isté pretransformovanie: „Je to Pán, kto hovorí: ‚Praví ctitelia budú ctieť Otca v Duchu a v Pravde…‘ Duch je naozaj miestom svätých a svätý je pre Ducha obzvlášť vhodným príbytkem, pretože svätý sa oddáva tomu, aby prebýval s Božím, a je nazývaný jeho chrámom.“47 Pôsobením Ducha sa duša stáva tak „duchovnou“, ako je on sám, a iba týmto spôsobom je v ňom duša uschopnená k tomu, aby objavila Syna a v ňom Otca. Na druhej strane toto osvetlenie Duchom umožňuje ľudskému duchu vniesť Ducha do sveta. Bazil jasne pokladá toto postupné osvetlenie Duchom predovšetkým za osvetlenie rozumu: rast v poznaní a tak v dokonalosti celej Trojice, v poznaní hlbšom než ktorékoli iné.48
Duch svätý je v Troji odlíšenou osobou natolik, nakolko je „Boží“ („z Boha“), ako aj Syn. Avšak rovnako ako Syn vychádza „od Boha" ako jeho Slovo a Obraz, tak Duch vychádza ako Dycht z jeho úst. Bazil sám varuje pred antropomorfným hodnotením tohto obrazu: nejde o ústa ako časť tela, ani o dych ako vzduch, ktorý sa stráca; skôr ide o skutočnosti hodné Boha.49
Práve tým sa odlišuje vychádzanie Ducha z Boha od vychádzania Syna z Boha: Duch má rovnaký vzťah k Synu, ako má Syn k Otcovi.50 Otázka, či Duch vychádza ako z Otca, tak zo Syna, nebola v Bazilovej dobe ešte ožehavá; jeho náuka v tejto veci zostáva nestrannou. V každom prípade sa zdá, že Bazil vidí v Duchu akýsi druh obrazu Syna, práve tak ako Syn je obrazom Otca. Duch ukazuje Syna: je odrazom Syna, ktorým Syn môže dať poznať samého seba prostredníctvom živého obrazu: pôsobením Ducha svätého žiari, je odhalený, spoznávaný a rozpráva Syn. Toto pôsobenie je často vyjadrované pomocou „dychu“, ktorý pripomína Kristovo vlastné jednanie: „Keď Pán, aby obnovil človeka a aby mu vrátil milosť obdrženú dychom Božím, ktorú človek stratil, keď Pán dýchal na učeníkov, čo povedal? Prijmite Ducha svätého.“51 Ale ako vždy vidí Bazil tento Dycht Boží obzvlášť v intelektuálnom poriadku. Duch oslavuje Syna, pretože dostáva z toho, čo je jeho, a oznamuje to ľuďom (srov. Ján 16,14). Tak je potrebné vidieť tento aspekt Ducha v kontexte vyššie uvedenej úvahy o Duchu ako o jasnom Svetle. „(Bazil) zdôrazňuje… osobné pôsobenie tejto moci, ktorá ‚osvetľuje‘, tejto pečate, ktorá ‚mu vtiskuje znamenie‘, tohto svetla, ktoré nám samo od seba a so sebou samým ‚umožňuje vidieť‘ a ‚zjavuje‘ pravé Svetlo: Slovo.“52 „Vytvára celkom precíznu a bezpochyby originálnu teóriu o Duchu ako o osvetľovateľovi a touto teóriou dáva hodnotu a nové obohatenie náuke o zbožštení.“53 Na Západe sa pohľad na Ducha svätého uberal odlišným smerom: tajomstvo života Trojice a vplyvu tohto tajomstva na duchovný život církvi a každého kresťana sa venovala menšia pozornosť.54 Latinskí teológovia vo svojom zmýšľaní o Troji vychádzajú z Božej podstaty, ktorá je ako jediné božstvo sprostredkovaná každej osobe „vychádzaním“.55 Úvaha o Bohu v troch osobách tak predchádza uvažovaniu a katechéze „o jedinom Bohu“ (De Deo Uno): toto bolo pre Grékov niečo nemysliteľné. Latinská tradícia potom hovorí o Duchu ako o „Pečati Trojice“ (Sigillum Trinitatis) a o „Poute lásky“ (Nexus amoris) medzi Otcom a Synom. Sv. Augustín nadviazal na latinskú tradíciu a zdôrazňoval Ducha ako dar (donum) Boží. Vo svojich neskorších dielach (De Trinitate, zvl. knihy VI a XV) zdôrazňuje, že Duch je láska Otca a Syna. „Nevyjadriteľné spojenie Otca a jeho Obrazu nie je preto bez radosti, bez lásky, bez šťastia. Onú lásku, potešenie, blaženosť… nazýva Hilarius krátko Užíváním (usus), a tým je Duch svätý v Troji. Je nezplozen a je sladkosťou zploditeľa a zplozeného a naplňuje všetky tvory podľa ich schopnosti nezmerným bohatstvom a hojnosťou.“56 Toto resumé Augustínovho myslenia má významné podtóny pre aplikáciu na modlitbu a na rolu Ducha v každej autentickej forme modlitby, pretože prvky lásky, potešenia, radosti – naplňujúce pri modlitbe celého človeka, a nie iba jeho intelektuálne sily – sú pre ľudskú modlitbu podstatné. Pravá modlitba dovoľuje vstúpiť do živého spoločenstva s Pánom. Augustín zastáva názor, že Duch umožňuje vstupovanie do tohto živého spoločenstva podľa kapacity každého človeka. Z hľadiska Ducha existujú nezmerné možnosti: jeho dary sú prehojne. Kapacita každého odmeruje vstupovanie týchto darov do života jednotlivého človeka.
