P. David Vopřada
Spisom a mysleniu svätého Ambroža Milánskeho († 397), jedného zo štyroch veľkých západných učiteľov starovekej cirkvi, venujem v poslednom čase veľa času, pretože sa nimi zaoberám pri svojom štúdiu. Stále znova a znova však objavujem, aká je postava tohto milánskeho biskupa blízka náuke najznámejších karmelských svätcov, zvlášť svätej Terézie od Ježiša. Prvým pojítkom medzi nimi je už samotný Ježiš – tam, kde ávilská svätica postavila Ježiša do stredu svojho života, tam je aj pre Ambroža Ježiš stredom dejín spásy, stredom kresťanského života, tam je Kristus všetkým. Keď som tento rok v júni navštívil jediný prežívajúci ambrosiánsky kláštor pri severoitalskom Varese, kde žije komunita eremitek, znova som sa presvedčil, že ambrožiánske heslo „omnia Christus est nobis“, „Kristus je pre nás všetkým,“ stojí pri srdci jeho pojatia kresťanského života.
Mnohé Ambrožove obrazy, ktorými sa snaží popísať, ako kresťan postupuje na svojej ceste k Bohu, však nemôžu čitateľovi oboznámenému s dielom Terézie a Jana od Kríža, nevytvárať pocit, že sa nachádza v krajine dôverne známej. V tomto svetle a v tejto perspektíve môže čitateľ konečne pochopiť, prečo si v stredoveku a ranom novoveku kresťanský ľud tak vážil milánskeho biskupa – totiž pre jeho duchovnú náuku, s níž nielen že popisuje cestu, po ktorej má kresťan kráčať, aby sa pripojil ku Kristovi a nakoniec sa s ním spojil, ale sugestívnymi prostriedkami svojho poslucháča a čitateľa vždy znova nadchne, aby sa na túto cestu vydal, aby sa Kristovi vzdal, aby sa mu Kristus stal skutočne všetkým.
Podobnú, takmer „karmelskú“ strunu vyvolávajú aj obrazy uvedené v Ambrožovej knihe O povinnostiach (De officiis), ktorú venoval svojmu kléru. Biskup tu chce pripomenúť Božím služobníkom, aké ctnosti majú charakterizovať ich službu a akú úlohu má v ich živote s Bohem zohrávať srdce, vlastné nitro. Ambrož však nie je teoretik, ale obracia sa ku konkrétnym ľuďom pomocou konkrétnych obrazov, ktorých pomocou svoju náuku ľahko vysvetlí a podmaní si aj srdce poslucháča, aby mu pomohol sa pre určitý životný postoj nadchnúť. Medzi postavami, ktoré má Ambrož v oblube, patrí dôležité miesto dvom prorokom, na ktorých sa rád bratov blahoslavenej Panny Márie z hory Karmel odvoláva, totiž Eliášovi a Elizeovi. A práve týmito obrazmi, v nichž vystupuje Elizeus, sa chcem v tomto skromnom príspevku zaoberať.
Spravodlivý prorok Hospodinovej veľkorysosti
Prvý z ctností, s nimiž sa vo zmienenej práci v súvislosti s Elizeovou postavou stretávame, je spravodlivosť. Na jeho postave sa Ambrož snaží ukázať, že neexistuje žiadna situácia, v ktorej by človek bol oprávnený zradíť spravodlivosti. Ani v vyhranených situáciách, ktoré predstavuje napríklad vojna, nie je možné zradíť slovo, ktoré nám bolo zverené. Ak zradíme vernosť a nevytrváme v poslušnosti danému slovu, previníme sa proti spravodlivosti (off. I 29, 140). Čo je základom tejto spravodlivosti? Ambrož ju nachádza vo vernosti (latinsky fides), ktorá však zároveň predstavuje aj vieru (taktiež fides). Srdce spravodlivého rozvažuje o viere/vernosti. Ten, kto sa obviňuje zo hriechu, zakladá svoju spravodlivosť na viere/dôvere. Spravodlivosť človeka však môže byť zjavná iba v prípade, že človek hovorí pravdu, zachová pravdivo to, čo mu bolo – vo viere, v dôvere – zverené (off. I 29, 142).
Kľúčovým biblickým príbehom, na ktorom Ambrož ukáže, nielen že je možné jednať spravodlivo a humánne kedykoľvek, ale že je to pre človeka dokonca vždy povinnosťou, je rozprávanie o tažení syrského kráľa proti Izraelcom vo 2 Král 6,8–23. Elizeus niekoľkokrát varuje izraelského kráľa pred syrským vpádom a prozrazuje miesto, kudy sa Syřané chystajú na izraelské územie vpadnúť. Syrský kráľ zistí, že Izraelci sú schopní sa pripraviť na jeho útoky nie kvôli svojím vyzvedačom, ale vďaka poznaniu, ktorého sa dostáva Božiemu proroku. Rozhodne sa preto Elizea zajmúť a oblehne mesto Dótan, v ktorom sa niekdajší Eliášov žiak zdržuje. Ustrašený sluha Géchazí pribehne k Elizeovi so správou, že sú oblehnutí nepriateľskou presilou; Elizeus mu najprv modlitbou otvorí zrak, aby bol schopný vidieť neviditeľnú jazdu a ohnivé vozy, ktoré Elizea bránia, a zbaví tak mládenca strachu. Potom sa pomodlí, aby Hospodin Syřanov zaslepil a slepých dovedie do Samaří, hlavného mesta severného Izraela, kde sa im oči znova otvoria. Izraelský kráľ sa nato proroka pýta, či má nepriateľov pobiť, proti tomu sa však Elizeus ohrazuje: izraelský kráľ ich predsa nezajal vlastnou mocou, takže mu ich život nenáleží. Vyžaduje si preto na kráľovi, aby pre nich pripravili hostinu a propustil ich domov.
Ambrož uvádza, že tak Elizeus jedná, aby v Syřanoch vzbudil vďačnosť a učinil ich tak ľudskejšími (off. I 29, 140). To sa mu tiež podarilo: syrskí vojaci už Izrael svojimi vpádmi nesužovali. Spravodlivé jednanie, a to aj v situácii, ktorá sa humanitou nevyznačuje, sa stáva prostriedkom, ako urobiť seba i druhého, hoci vlastného nepriateľa, ľudskejším, ako ho priviesť k postoju vďačnosti (off. I 29, 139).
Na Elizeovom príbehu Ambrož ukazuje, oč čestnejšie sa človek môže chovať, žije-li v kresťanskej viere v Boha. I nekresťania sa dokážu chovať čestne a vedia, že práva druhého nesmú zcela pošlapať. Elizeova spravodlivosť však presahuje spravodlivosť pohanov: zatiaľ čo Sparťania a Athénčania brali v priebehu peloponézskej vojny voči nepriateľskej strane určité ohľady kvôli svojmu predchádzajúcemu spojenectvu (počas boja proti Peržanom), Elizeus sa chová čestne a spravodlivo aj voči svojim nepriateľom, ktorým nie je nijako zavázaný. Elizeus však nedodržuje iba „ľudské práva“, ale zmilúva sa nad svojimi nepriateľmi, rozvíja voči nim svoje milosrdenstvo (off. III 14, 87). Jedná s postojom, ktorý patrí Hospodinovi – to Boh Syřanov porazil, to on by sa nad nimi zmiloval a prokázal im milosrdenstvo – a Elizeus preto nemôže predstierať, že by Syřanov obelstil on sám. Sám pritom môže preukázať Hospodinovo milosrdenstvo, ktoré nepriateľa privedie k vděčnosti a správnemu jednaniu. Elizeova sláva teda netkví iba v prémožení nepriateľa, ale prorok sa skvie pre svoje spravodlivé a čestné jednanie, ktoré k svedkom tejto udalosti premlúva o Hospodinovej moci. A práve v tom je prorokom: necháva spatriť – pri zběžnom pohľade nepozorovateľné – jednanie Hospodinovo.
Elizeovo jednanie voči nepriateľom je veľkorysé. Veľkorysosť, veľkodušnosť je potom ďalšou ctnosťou, ktorú milánsky biskup na jeho osobe vyzdvihuje. Ambrož chce ukázať svojim poslucháčom, že Boh nie je lakomec, nejedná skúpé a nežiadá po človeku nič, čo by mu človek nemohol dať. Ten, kto je schopný, aby mohol za Bohom ísť, opustiť všetko a kto dáva z celého srdca všetko, čo vlastní, je blahoslavený. Veľkorysosť neznamená pre Ambroža čisté duchovné postoja: štedrosť konkrétnych osôb voči ľuďom v núdzi pre neho predstavovala jedinú alternatívu, ako niektorí chudobní mohli v krutém prostredí neskorej rímskej ríše prežiť. Bohatí, ktorí sa obrátili, mali zvyčajne vo zvyku rozdávať chudobným všetok svoj majetok. Dobre známy je prípad bohaté rímske matrony Melánie, ktorá v takomto okamihu prepustila niekoľko tisíc svojich otrokov, čím vyvolala hlboký sociálny otras: otroci nemali zrazu, ako využiť svoju slobodu a uživiť sa, a žiadali svoju bývalú pani, aby ich vzala ako otrokov späť.
Ambrož v takej situácii však naopak nabáda, že dôležitý je vnútorný postoj darcu a že je lepšie rozdávať chudobným svoj majetok po častiach, než sa ho jediným gestom zbaviť. Elizeus je pre neho akousi výnimkou: v okamžiku, keď ho Boh nadial prorockým poslaním, mohol Elizeus právom na znamenie veľkorysého prijatia tohoto povolania zabiť svoje spřežení a nasýtiť chudé všetkým, čo vlastnil (off. I 30, 149). Elizeus je schopný z celého srdca – rovnako ako vdova z evanjelia (Lk 21,1–4) – dať všetko svoje i seba samého úplne do služby a stať sa tak prorockým znamení. Elizeova veľkorysosť v prospech potrebných je prorockým činom: Ambrož chce zdôrazniť, že ten, kto jedná veľkoryso a dáva z celého srdca, je pre svoje okolie – pre priateľov i nepriateľov – prorokom.
Dedičstvo ctnosti a výzva k mučedníctvu
Zdá sa mi, že Ambroža veľmi zaujímali mezigeneračné vzťahy. Priateľstvo medzi starými a mladými považoval za krásnu vec, bol presvedčený, že obidve skupiny si navzájom môžu byť oporou: staršia generácia je pre mladšiu svedectvom a studnicou poznania, mladí naopak pre starších útěchou a radosťou (off. II 20, 100). Pre mladíka je užitočné vidieť príklad a múdrosť zrelého muža, ktorého nasleduje. Vzťah medzi oboma generáciami je pre Ambroža však vyvážený, pretože sa zakladá na ctnosti, ako ukazuje na príklade apoštolov Petra a Jana. Hoci neboli rovnakého veku, predsa vekový rozdiel nijak neprekážal ich priateľstvu, pretože si boli rovní ctnosťami a múdrosťou. Podobne je tomu aj u ďalších dvojíc, ktoré Ambrož ponúka ako príklad takého vzťahu, či už sa jedná o Mojžiša a Jozueho, Abrama a Lota, Barnabáša a Marka, Pavľa a jeho žiakov Silu, Timoteja a Tita, alebo práve Eliáša a Elizea (srov. off. II 20, 100).
Silný príklad takého mezigeneračného priateľstva, založeného na ctnosti, nachádza Ambrož u dvoch mučeníkov rímskej cirkvi, sv. Sixta a sv. Vavřince. Mučedníctvo predstavovalo pre kresťanov na konci 4. storočia ideál kresťanského života. Mučeníci boli veľmi oslavovanými postavami, ktoré inšpirovali veriacich k stále novému obráteniu a plnému nasadeniu sa pre Krista. O mučeníctve často hovorí aj Ambrož a vyzýva svoju cirkevnú obec, aby konala podľa príkladu mučeníkov a v spoločenstve s nimi. Nechá prehovoriť oboch mučeníkov, pápeža Sixta a jeho jáhna Vavřince, vo fiktívnom rozhovore. Sixtus sa pred svojou smrťou obracia k Vavřinci slovami, ktoré veľmi blízko pripomínajú biblické rozprávanie o Eliášovom plášti a nanebovzatí. Hovorí mu: „Nenechávam ťa tu a neopúšťam ťa, synu, ale teba čakajú zložitejšie zápasy než mňa“ (off. I 41, 206). Sixtus prorokuje Vavřincovi, že aj on ho po troch dňoch bude nasledovať na ceste mučenia a podporuje ho takto: „Nebylo by hodné teba, abys zvítězil pod vedením svého učitele, jako kdybys potřeboval jeho pomoc. Proč žádáš, abys mohl mít účast na mém mučednictví? Zanechávám ti celé dědictví. K čemu potřebuješ mou osobu? Žáci, kteří jsou dosud slabí, jdou před svým učitelem, ti, kteří jsou již silní a nemají již zapotřebí výuky, jdou až za ním, aby zvítězili bez něho. Podobně zanechal i Eliáš Elizea. Uděluji ti následnictví své ctnosti“ (tamtéž).
Ambrož zde zdůrazňuje, že žák se musí naučit „chodit“ také bez pomoci svého mistra. Má vyrůst ve ctnosti, aby mohl sám sviesť svoj zápas, vyskúšať svoje sily, prijať vlastnú životnú výzvu. Správny učiteľ nevychováva svoje žiakov k tomu, aby ho slepo nasledovali, ale aby sa postavili na vlastné nohy a utkali sa s vlastným životom, a tak skutočne dospeli. Sv. Vavřinec bol už v antike obľúbenejším mučeníkom než jeho biskup Sixtus. A mená oboch vyslovujeme dodnes v rímskom kánone pri slávení eucharistie. Na sv. Vavřincovi, ktorý sa postavil na vlastné nohy a bol korunovaný mučením, môžeme oslavovať Boha, ktorý je človeka schopný vybaviť tolika schopnosťami, ctnosťami a silou. Sixtova veľkosť naopak spočíva v tom, že bol schopný dať svojmu žiakovi dôveru, že svoj boj dobre zvládne. Zachoval sa tak vlastne odvážně. Odvaha nebát se se totiž netýká pouze našich vlastních bojů, ale třeba i toho, že necháme ty, kteří jsou nám svěřeni, jít vlastními silami, bez našich berliček, ve velké důvěře v jejich vlastní sílu a v moc Hospodinovu, v níž i oni svůj boj zvládnou. Učiteľ sa potom nemusí obávať, že by jeho žiak bol slabý, ako sa nebál ani Eliáš, keď jeho žiak Elizeus žiadal dvojnásobný podiel z dedičstva jeho ducha.
Prorok vyslobodenia, plný nádeje
Ambrož vyzdvihuje Eliášova žiaka aj pre jeho veľkú dôveru v Boží zásah. Keď syrský kráľ Ben-hadad vytiahne proti Samárii (2 Král 6,24–7,20), nastane veľký nedostatok a hlad, takže Samaritáni začnú jesť vlastné deti. Izraelský kráľ síce preto chodí v žínici (ako znamenie kajúcnosti a prosebnej modlitby), ale stratil už dôveru, že Hospodin môže pomôcť. Trnom v oku mu však stal prorok Elizeus, ktorý naďalej dôveruje Bohu, že mesto môže byť oslobodené a že nedostatok pominie. Z tohto dôvodu, a najspíš i preto, že prvýkrát nechal zkrocené Syřany pokojne odísť, sa izraelský kráľ rozhodne Elizea zavraždiť. Kráľovský štítonoš potom Elizeovi vyhrozuje smrťou, avšak prorok ohlasuje koniec obliehania, vyslobodenie a koniec nedostatku; štítonoš však nevidí dôvod mu veriť, a prorocké slovo sa teda obracia i proti neviere tohto muža, ktorá bude potrestaná. Hospodinovým riadením podľahnú obliehajúci Syřania vo svojom tábore panike, pretože počujú tzv. veľké izraelské vojsko, a utečú. Štyria malomocní, ktorí náhodou objavia, že útočníci zmizli a nechali za sebou tábor plný proviantu, si nezataja túto správu pre seba, ale dajú o tom vedieť do mesta. Nedostatok a nebezpečenstvo pominuli, len štítonoš, ktorý neveril v Hospodinovo slovo, je u mestských brán ušľapán spěchajúcím davem (off. III 20, 119–121).
Elizeus je tak pre Ambroža príkladom proroka, ktorý dôveruje v Hospodina aj v situácii, kedy sa zdá, že Hospodin nejedná a že niet dôvodu sa naň spoliehať. Stáva sa tak prorokom nádeje, ktorý dúfa v oslobodenie od Hospodina a vléva nádej aj tým, ktorí si zo zúfalstva začnú počínať nespravodlivo a nelidsky. Túto nádej a otvorenosť v mocný Boží čin si pritom Elizeus zachováva navzdory pohrůžkám zo strany kráľovskej moci. Môžeme povedať, že takto Eliášov učeník naozaj odvahou a dôverou v Boha prekonal v tejto chvíli aj svojho učiteľa Eliáša, ktorý v podobnej situácii propadl skepsi, a hoci zazrel Božie pôsobenie, začal pred Jezábel, keď mu začala vyhrožovať, prchá.
Rozľahlý dom vlastného srdca
Témou, ktoré je v Ambrožovej duchovnej náuke zjavne najbližšie karmelitánskej spiritualite, je jeho presvedčenie, že miestom, kde sa človek stretáva s Božím tajomstvom, je jeho vlastné srdce, vlastné nitro. To nie je téma úplne neznáme ani pohanom, ako sám milánsky biskup pripomína: i vojevôdca Publius Cornelius Scipio, prezývaný Africanus a víťaz nad Hannibalom v druhej punskej vojne (236–183 př. Kr.), bol schopný pochopiť, že nie je nikdy sám, ačkoli je sám, a že nikdy nie je menej nečinný než v chvíľach, keď je nečinný. Pre kresťanov to však nie je podľa Ambroža nič nového: naučili sa rozprávať so svojím srdcom. A prechádzať sa v ňom ako v priestrannom dome sa veriaci naučili oveľa skôr, od kráľa Dávida (off. III 1, 1). Pôsobenie vo vlastnom srdci a modlitba srdca sú pre kresťana veľkým pokladom. Mojžiš bol síce navonok nečinný, ale pracovalo jeho srdce: ač mlčal, kričal, ač nehýbal okom, bojoval a vítěžil nad nepriateľmi. Bol tak nečinný, že druhí dokonca podpírali jeho ruky, avšak bol zamestnaný práve tak, ako oni. Svojimi nečinnými rukami zvítězil nad nepřiatelem, nad nímž nesvedli zvítěziť tí, ktorí s ním bojovali mečom (off. III 1, 2).
Pozoruhodné je, aký veľký význam v tejto Ambrožovej náuke hrajú proroci Eliáš a Elizeus. Eliáš toho navonok príliš nevykonal, ale stačilo jediné jeho slovo a ustal dážď a nepršalo po tri roky a šesť mesiacov. Znovu prehovoril, a džbán na múku sa nikdy nevyčerpal a nádoba na olej sa po celú dobu hladu nevyprázdnila (off. I 1, 4). Už sme spomenuli Elizeovo počínanie vo vojne proti Syřanom: nepremohol ich vojenskou silou, ale niečím iným – svojím spojením s Hospodinom. Elizeus nemusel pobíhať a burcovať vojsko, a predsa bol schopný odhaliť všetky úklady nepriateľa a byť prítomný všade, kde bolo potrebné – s pomocou Božou (off. I 1, 5). Keď ho chcel syrský kráľ nechať zajmúť, Elizeus sa opäť nezachránil útěkom či silou, ale modlitbou – a Boh ho vyslyšel a nepriateľa zasiahol slepotou.
Elizeov príklad kontemplatívneho života ale nepredstavuje pre Ambroža zámienku stiahnuť sa zo sveta. Ambrož sa vymeňuje proti vtedajšej praxi bohatých aristokratov, či už kresťanov, alebo pohanov, odcestovať na vidiek a tam si v klidle v samote odpočívať od starostí a stáleho styku s ľuďmi, alebo zostávať v meste, ale nič nemít s druhými, zatvoriť za sebou dvere a ostatných ponechať ich osudu. Elizeus totiž jedná inak: keď pobýva na púšti, rozdelí tok Jordánu; keď je na Karmeli, pomôže uzdraviť neplodnú ženu, takže porodila syna, ktorého neskôr vzkriesil z mŕtvych; v době nedostatku zneškodní jed v polievke pripravenej z tekvice (2 Král 4,38–41). Nasýti chleby celý zástup niekoľkými chlebmi a ešte zostane, pomáha nájsť utopenú sekeru, uzdravuje malomocných, privoláva dážď a premieňa sucho na úrodné obdobie. Elizeus teda nevyhľadáva samotu pre ňu samotnú, ale vo svojej samote a pre svoj vnútorný život sa stáva niekým, kto je nielen schopný veľa vykonať, ale predovšetkým kto tieto veci koná v prospech druhých. Vďaka prežívaniu vo vlastnom srdci je Elizeus schopný úplne sa vydať pre druhých – získava tak doslova Kristovu podobu, ako prezrádza už povaha prvých kapitol 2. knihy Kráľovskej. Elizeovo pôsobenie je tu vylíčené štýlom, jemuž sa veľmi podobajú rozprávania evanjelní.
A práve to je dôležité pre Ambroža: zmyslom kresťanského života nie je uzavrieť sa vo svojom nitre, ale kráčať v spravodlivosti v spojenectve s Bohom. Spravodlivosť potom je ctnosťou, ktorú nemôžem praktikovať iba sám o sebe, ale dosvedčujem ju vo svojich vzťahoch k druhým. Ak sú tieto vzťahy spravodlivé, stávajú sa službou tým, pre ktorých sa človek nasadzuje. A je-li spravodlivý spojený s Kristom, čo ho môže od jeho lásky oddeliť? Tento vzťah s Ním, prežívaný v rozľahlom dome vlastného srdca, je teda pre kresťana skutočným bohatstvom, vďaka ktorému mu môže náležať celý svet. Elizeus je potom príkladom človeka, ktorý takto spravodlivo s Hospodinom vo vlastnom nitre žije a jedná na jeho slovo.
Kruh sa teda uzavrel: svoju ctnosť načerpal Elizeus nielen zo svojho vzťahu so svojím učiteľom, ktorý mu bol príkladom a ktorý ho nechal vyrásť, ale predovšetkým zo svojho prežívania v rozľahlom dome vlastného srdca, kde sa naučil rozprávať nielen so sebou, ale predovšetkým s Bohom. Nie je divu, že sa cirkevná tradícia neskorej antiky a celého stredoveku na tento rys jeho osobnosti odvolávala a že sa tento karmelský prorok stal nakoniec kľúčovou postavou aj pre všetkých tých, ktorí kedy nejako prebývali s Bohom na Karmeli.
