Podľa Karmelimpulse 2000/I-IV
spracoval Norbert Žuška, O.Carm.
Ide o grafickú báseň sv. Jána od Kríža (1542–1591), ktorá predstavuje duchovné dielo v rozsahu jedného lístka papiera takej veľkosti, aby sa vošiel do breviára. Odborníci ho nazývajú „optickým zhrnutím celej Jánovej náuky“ a Ján sám si ho veľmi cení. Prvé exempláre nakreslil počas svojho pobytu v kláštore El Calvario v Andalúzii (1578–79) pre karmelitky v neďalekom Beas, ktoré duchovne sprevádzal. Podľa svedectva sestier Ján každej z nich venoval jeden exemplár. Či boli tieto exempláre identické, nevieme, isté ale je, že Ján svoj pôvodný náčrtok niekoľkokrát doplnil a prepracoval. Má sa za to, že vlastnou rukou nakreslil 60–65 obrázkov Hŕbky dokonalosti, z ktorých sa bohužiaľ nezachoval ani jediný. Ten, ktorý tu otiskujeme (obr. 1), je notársky overenou kópiou originálu, venovaného sestre Magdaléne v Beas, a pochádza z roku 1759. Do slovenčiny ho prekreslil a preložil Vojtěch Kohut OCD. Keď Ján – rovnako v El Calvario – začal písať Výstup na horu Karmel, prial si, aby táto kresba bola otištená na začiatku knihy,1 tak ju pokladal za úspešnú a dobre vystihujúcu kresťanskú duchovnú cestu.
Hora Karmel?
Na prvý pohľad nás náčrtek môže prekvapiť. Nebyť nápisu „hora Karmel“ na hornej strane obrázku, človek by vôbec nemal dojem, že ide o náčrtek hory. Keď chce niekto nakresliť horu, zvyčajne ju kreslí z čelného pohľadu, z perspektívy toho, kto má horu pred sebou. Tá sa pred ním zvyšuje až k svojmu vrcholu, až k nebu. Tak sa tiež v Jánovej dobe kreslili hory, ktoré symbolicky znázorňovali cestu k svätosti. Jánova skica vyzerá inak. Namiesto obvyklé „hory dokonalosti“, ktorá sa týči nad pozorovateľom a akoby zdieľa: „Napni sily, máš pred sebou strmý a nebezpečný výstup!“, Jánova hŕbka2 skôr vypovedá o nádhernom zážitku toho, kto stojí na jej vrchole.
Ján vlastne načrtl vrchol hory. A aj ten sa líši od vrcholov iných poňatí dokonalosti Jánovej doby. To, čo vidíme, je akási veľká náhorná plošina, na ktorej je miesto pre mnoho pútnikov, nielen pre niekoľko jedincov, ktorí zvládli strmé steny výstupu a navyše sa na malom špicatom vrchole dokážu udržať. Na Jánovej náhornej plošine sa človek môže slobodne pohybovať, môže sa rozbehnúť do všetkých strán! Môže tu poskakovať, tancovať, jednoducho žiť! Pozorovateľa má na prvý pohľad zaujať práve táto náhorná plošina a prebudiť túžbu jeho srdca. Samozrejme, aj na Jánovej náčrtku sú nakreslené cesty, ktoré na vrchol vedú. Sú dôležitou súčasťou obrazu a patrí k jeho podstate. Ale pozorovateľ nemá dojem, že ide o ťažko prekonateľné výstupy k vrcholu, ktorý sa nad ním týči takmer v nedohľadne. Pozorovateľ na ne hľadí skôr z ptačej perspektívy.
Ján od Kríža nikdy nevidel horu Karmel vo Svätej zemi, a jej vzhľad nepoznali ani sestry, pre ktoré boli prvé exempláre nakreslené. Avšak s náhornými plošinami Ján skúsenosti mal. Na svojich peších cestách po Kastílii a Andalúzii často zdolával kopcovitou krajinu a mnohokrát bol za namáhavý výstup odmenený nádherným pohľadom a zážitkom krásy, šírky, diaľky, slobody. I nad kláštorom El Calvario sa týči horský masív, ktorý je zakončený veľkou náhornou plošinou. Nie je vylúčené, že Ján ho vídal z okna svojej cely a že práve on mu bol inšpiráciou pre jeho náčrtek.
Isté je, že Ján hory poznal a hory miloval. V komentári k Duchovnej piesni nájdeme tieto poetické slová: „Hory sú vysoké, početné, široké, krásne, pôvabné, kvitnúce a voňajúce. Týmito horami je pre mňa môj Milovaný.“3
Možno práve táto veta môže byť kľúčom k pochopeniu „optického zhrnutia Jánovej náuky“ v náčrtku Hŕbky dokonalosti. Horou je pre Jána Boh sám. Boh, ktorý – ako nám ho predstavuje Zjavenie – sa ako prvý skláňa k človeku a ponúka mu „dar nového života“.
Čo je týmto novým životom?
V súlade s tradíciou Ján tento nový život nazýva „sjednotenie s Bohom“. Hneď na úvod knihy Výstup píše: „Celá náuka, o ktorej hodlám pojednávať v tomto ‚Výstupe na horu Karmel‘, je zhrnutá v nasledujúcich piesňach. V nich je obsiahnutý spôsob, ako vystúpiť až na vrchol hory, ktorým je vysoký stav dokonalosti, ktorý tu nazývame sjednotenie duše s Bohom.“ Pri tom sjednotením s Bohom Ján nemyslí „ustavičnú hostinu“, teda večnú hostinu v Božom kráľovstve, ako ju na vrchol hory umiestnil El-Grecov žiak Diego de Astor, ktorý Jánovu skicu „vylepšil“ (obr. 2). Nie je bez zaujímavosti, že Astorova verzia nahradila Jánov náčrtok na začiatku Výstupu na horu Karmel už od jeho prvého vydania v roku 1618 a tým výrazne zmenila aj perspektívu čítania tohto diela.
Jánovo chápanie nájdeme v predmluve tejto knihy. Výslovne tu hovorí o dosiahnutí „k božskému svetlu dokonalého sjednotenia lásky s Bohom, aké je možné v tomto živote“4 a rovnako v podtitule názvu knihy čítame: „Pojednáva o tom, ako sa môže duša pripraviť, aby dosiahla čoskoro k sjednoteniu s Bohom.“5 Ján sám evidentne narážal na nepochopenie svojich súčasníkov a čitateľov. Keď prepracoval Živý plameň lásky, pripojil slová, ktoré v prvej redakcii neboli: „A nemusíme pokladať za neuveriteľné, že na duši, vyskúšanej už, očistenej a osvedčenej v ohni súženia a námah a rozmanitých pokušení a ktorá bola shledaná vernou v láske, naplní už v tomto živote to, čo Boží Syn sľúbil, totiž že ‚bude-li ho kdo milovať, príde k nemu Najsvätejšia Trojica a učiní si u neho príbytok‘ (Ján 14,23),
to znamená, božsky mu osvetlí rozum múdrosťou Syna, oblaží jeho vôľu Duchom svätým a Otec ho mocne a silne pohrouží v priepastné objatie svojej sladkosti.“6
Pri tom sjednotenie lásky s Bohom v Jánovom poňatí nie je „zaslúženou odmenou“ za heroické asketické úsilie zo strany človeka, ale primárne slobodným darom Božím. Západné myslenie má tendenciu chápať náboženstvo predovšetkým ako „cestu (alebo výstup) človeka k Bohu“, Ján od Kríža má potrebu zdôrazniť viac biblickú, teda východnú perspektívu: kresťanstvo ako cestu, ktorou k nám prišiel v Ježiši Kristovi Boh sám: „V tom je láska: nie že my sme si zamilovali Boha, ale že on si zamiloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy.“7 V Živom plameni hovorí inými slovami to isté aj Ján od Kríža: „Je treba vedieť, že hľadá-li duša Boha, hľadá oveľa viac jej Milovaný ju.“8
Citát, ktorým Ján vyznačil sám stred vrcholu, potvrdzuje túto perspektívu, v ktorej prvé miesto má Božie jednanie a nie jednanie človeka. Ide o prispôsobený citát z vulgáty,9 ktorý Vojtěch Kohut necháva nepřeložený: „Introduxi vos in terram Carmeli ut comederetis fructum eius et bona illius“ a ktorý znamená: „Uviedol som vás do zeme Karmelu, aby ste jedli jej plody a to, čo dobrého dáva.“ Boh uviedol človeka na toto miesto! Uprostred potom stojí: „Na tejto hore prebýva len česť a sláva Božia“ a vľavo od vrcholu na kraji: „nič ma neoslavuje“. Ide teda o „milosť sjednotenia“, ktorú si ani Ján, ani žiadny iný pútnik stojaci na vrchole, nezasluhuje a zaslúžiť nemôže.
Ján od Kríža nás teda vedie k spôsobu života, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu a ktorým zdôvodňuje svoj príchod na svet: „Ja som prišiel, aby (moje ovce) mali život a mali ho v hojnosti.“10 Tento „život v hojnosti“ je v Jánovom náčrtku symbolizovaný náhornou plošinou. Ide o život prekypujúci, ako naznačuje náčrtok, pretože plošina po oboch bokoch ide cez okraj papiera. Ide o život vo slobode a šírke Božieho Ducha, o ktorej píše Pavel v liste Galateňanom: „Tu slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte preto pevne a nedejte si na seba znovu vložiť otrocké jho.“11 Preto Ján umiestňuje na vrchol hory plody života v Duchu, ako o nich hovorí Pavel v tom istom liste: „láska“, „radosť“, „pokoj“,12 a k nim pridáva ďalšie: „veselí“, „rozkoš“, „múdrosť“, „spravodlivosť“, „pevnosť“ a „zbožnosť“.
Ján sa nebojí začať tým, že svojim duchovným synom a dcéram ukáže celú plnosť bohatstva Ducha, a síce preto, že ich vníma – v súlade s Písmom a náukou cirkvi – ako tých, ktorým toto bohatstvo nie je cudzí, ktorí sami toto bohatstvo už obdržali a ktorí poznajú jeho Darcu: „Vy ho (Ducha) poznáte, pretože s vami zostáva a vo vás bude.“13 A to, k čomu ich potom chce priviesť, je akési „procitnutie Boha v duši“, alebo skôr – ako sám spresňuje v Živom plameni – „procitnutie duše v Bohu“.14 Inými slovami: k procitnutiu človeka k najhlbšej pravde, že v jehonútri prebýva Boh a s ním „plnosť života“, ako aj najvyššia miera „spravodlivosti a slobody“, ako svedčí (odvážny) doširoka roztažený výrok na hornom okraji náhornej plošiny: „Tu už nevedie cesta, pretože pre spravodlivého nie je zákona, on sám je sebe zákonom“.15
Ján od Kríža je presvedčený, že Boh chce človeka priviesť až na tento vrchol, na túto náhornú plošinu. Každý iný spôsob života je otroctvom a životom pod úrovňou našej dôstojnosti, pod úrovňou možností, ktoré do nás Boh vložil. Týmto vrcholom je On sám, ktorý sa v Ježiši Kristovi stal zároveň našou „cestou“.16 Život „na vrchole“ a „život na ceste“ spadajú teda do jedného. Už v predmluve k Výstupu hovorí Ján výslovne o „ceste sjednotenia s Bohom“17 a potom znovu a znovu o „ceste sjednotenia“ alebo o „ceste sjednotenia v láske“. Náhorná plošina teda nie je „len cieľom“ určitej cesty, je „cieľom i cestou“ súčasne. Z tohto pohľadu sa dajú chápať cesty na náčrtku ako určité varovania. Vypovedajú o tom, čoho sa má človek chrániť, aby nekráčal „slepými uličkami“, aby nežil v otroctve, keď bol skrze Ježiša Krista obdarovaný dôstojnosťou Božieho dieťaťa.
V druhej časti budeme hovoriť o tom, čo znamená „naše kráčanie“, čo konkrétne predstavujú obe falošné cesty a stezka dokonalosti uprostred, a rovnako o asketike, ktorá je nevyhnutnou súčasťou našej cesty (k) sjednoteniu s Bohom.
pokračovanie
