Podľa Karmelimpulse 2000/I-IV
zpracoval Norbert Žuška, O.Carm.
Jednota s Bohom, ktorú Jana náčrt Hŕky dokonalosti symbolicky vyjadruje, je zároveň cieľom aj cestou duchovného života, ako sme ukázali v závere prvej časti nášho pojednávania. Cestou kresťanskej viery, cestou dôvery, že Boh sa k nám vo svojej láske sklonil a svojou milosťou nás so sebou zjednotil. Túto cestu pred nami Boh otvára, aby sme po nej kráčali, aby sme sa odvážili na „dobrodružstvo“, ktorým nás skrze svojho Syna zve. Odvážiť sa a „kráčať“ sú teda nároky kladené na nás, nároky vyžadujúce aktivitu z našej strany.
Láskyplná pozornosť voči Bohu
Čo znamená pre Jana od Kríža „kráčať cestou zjednotenia v láske s Bohom“? Vo svojich spisoch povzbudzuje čitateľov, aby sa často obracali k Bohu s „láskyplnou pozornosťou“ alebo tiež „s láskyplným priklonením“, vedie ich teda k nemu niečomu veľmi prostému, čo je schopný každý človek. Myslím na to, že Boh je so mnou, aj keď ho nemôžem vnímať svojimi zmyslami. Vedomo ho oslovujem „Bože“, hovorím s ním, alebo pred ním prestávam bez slov v postoji počúvania, v túžbe zahliadnuť očami viery jeho skutočnú tvár. To je všetko! Ostatné „aktivity“, o ktorých Jan tiež často hovorí, sa týkajú jednak odstránenia toho, čo človeku bráni vykročiť na túto cestu, prípadne opúšťania falošných ciest, ktoré nevedú k cieľu, jednak konkrétnych foriem praktikovania láskyplnej pozornosti voči Bohu, akými sú modlitba, meditácia, práca vykonávaná vedome pred Božou tvárou a k jeho oslave apod.
Falošné cesty – cesty duchovného sobectva
V knihe ‚Výstup na horu Karmel‘ Jan výslovne píše, „že obraz na začiatku tejto knihy (...) tiež pojednáva o duchu nedokonalosti čo do zmyslového a vonkajšieho, ako sa môže vidieť na dvoch cestách po stranách stezky dokonalosti“.1 Na obrázku skutočne vidíme dve „cesty“ a uprostred medzi nimi „stezku“. Je pre nás dôležité uvedomiť si, že Jan nemluví o falošných cestách, ktorými sa ubiehajú neveriaci alebo inoverci, nýbrž o falošných cestách vo vnútri kresťanstva, o falošných cestách kresťanského duchovného života a kresťanskej praxe. V oboch prípadoch ide o cesty, na ktorých človek – zvyčajne nevedome – sám zostáva stredom a v dôsledku toho nenachádza ani Boha, ani svoju najhlbšiu identitu. Jan týmto cestám hovorí jednoznačné „nie“: „ani to“, „ani tamto“, ako to vidíme vyryté na oboch poliach medzi oboma cestami a stezkou uprostred, a obe nazýva „cestami nedokonalosti“.
Jan je veľký analytik a systematik duchovného života. Na svojom náčrte znázorňuje dve typické falošné cesty spirituality. Na jednej je napísané „Cesta ducha nedokonalosti neba: sláva, radosť, vedomosti, potešenie, odpočinok“, na druhej „Cesta ducha nedokonalosti zeme: vlastníctvo, radosť, vedomosti, potešenie, odpočinok“. „Duch nedokonalosti“ spočíva v tom, že v prvom prípade sa človek snaží prostredníctvom náboženstva dosiahnuť nebeskú slávu, nebeských radostí, potešení a podobne, v druhom je jeho duchovná prax zameraná na to, aby v oblasti pozemských dobr získal od Boha majetok, pôžitok, moc atď. Hlavným cieľom „ducha nedokonalosti“ je teda získať nebeské alebo pozemské dobra. Tým je však náboženstvo instrumentalizované, stáva sa nástrojom v rukách človeka, Boh je zneuctený, pretože ho človek chce „využiť“ ako prostriedok k dosiahnutiu vlastných cieľov. „Byť zbožný“ teda samo o sebe
ešte nepredstavuje cnosť, zbožnosti dáva hodnotu až úmysel, ktorým je človek vedený, aby bol zbožný, čo je cieľom jeho zbožnosti. Chce-li človek „duchovným úsilím“ alebo „kráčením po duchovnej ceste“ dosiahnuť niečo primárne pre seba, nenájde – podľa Jana – „život v plnosti“. Dokonca si škodí, pretože klame sám seba: pod rúškom zbožnosti podporuje sebestrednú žiadostivosť svojho porušeného srdca. O tom, či cesta, po ktorej kráčam, je „cestou spásy“ alebo nie, rozhoduje motivácia.
Falošná cesta ducha nedokonalosti zeme
Túto cestu možno tiež nazvať „náboženským utilitarizmom“. Človek sa modlí alebo si „objednáva“ modlitby druhých, aby si od Boha vyprosil pozemské dobra. Ide o postoj, ktorý je motivovaný tým, že „chcem mať“. Nejde mi o Boha ako takého, ale o to, aby mi Boh pomohol v mojich záležitostiach, aby dal úspech mojim plánom a zámerom, aby požehnal mojim cestám. Ide o „využitie“ Boha, o „použitie“ Boha za účelom dosiahnutia „svojho“, preto hovoríme o náboženskom utilitarizme. Toto „svoje“ pritom môže predstavovať naše osobné, stranícke, cirkevné alebo spoločenské záujmy. V strede stojí objekty vlastnej žiadostivosti, ako napr. zachovanie alebo rozmnoženie majetku – „vlastnenie“; to, čo mi prináša pôžitok – „radosť“; túžba vedieť, vyznať sa, aby som pred druhými platil za toho, kto má pravdu, aby som mal moc nad druhými – „vedomosti“; to, čo mi spôsobuje potešenie – „potešenie“; čo mi zabezpečí nenáročný, nerušený, spokojný život – „odpočinok“.2 Jan hovorí s najväčšou pravdepodobnosťou z vlastnej skúsenosti, pretože hovorí v prvej osobe: „Čím viac jsem to hledal, tím méně jsem to nacházel“, ako čítame na vrchole poľa medzi strednou stezkou a cestou nedokonalosti zeme. Kto „chce mať“, žije ako služobník, alebo dokonca ako väzeň či otrok svojho chtienia, ako ten, kto je „vlastnený“ vlastným chtěním a postráda plnú slobodu pre život v jednote s Bohom.
Falošná cesta ducha nedokonalosti neba
Túto cestu možno nazvať „náboženským hedonizmom“, požitkárstvom. Ľudská žiadostivosť sa nezastaví ani pred „duchovnými hodnotami“. Opäť na nej čítame slová „radosť“, „vedomosti“, „potešenie“, „odpočinok“, len na prvom mieste namiesto „vlastnenia“ stojí „sláva“. Zatiaľ čo „Cesta ducha nedokonalosti zeme“ je motivovaná snahou prostredníctvom náboženstva získať hodnoty, ktoré nám spríjemnia náš prirodzený život, tak v prípade „Cesty ducha nedokonalosti neba“ ide o hľadanie toho, čo je príjemné, priamo v duchovných veciach či hodnotách, preto sa táto cesta nazýva náboženským hedonizmom. Ústrednou motiváciou je tu „chcieť mať pôžitok z ducha“. Táto motivácia sa môže „vteliť“ napr. do prístupu k liturgii: kritériom „duchovnosti“ alebo „ortopraxe“ slávenia liturgie je moje duchovné uspokojenie – „radosť“; ďalej do potreby mať istotu, pokiaľ ide o náuku, akýsi kŕčovité lpění na katechizme alebo liteře Písma, na posolstve súkromných zjavení apod. – „vedomosti“; v modlitebnom živote potom hľadám primárne potešenie ako náplasť na svoje úzkosti a neúspechy – „potešenie“; prostredníctvom meditácie, pôstu, mlčania usilujem o upokojenie myšlienok a utišenie negatívnych pocitov, ktoré mnou zmietajú a znepríjemňujú mi život – „odpočinok“; vo zbožnosti (na odiv sebe i druhým), v heroickej službe, v cirkevnej kariére hľadám svoju „slávu“ a uznanie, chcem, aby si o mne ľudia hovorili: to je naozaj hlboko duchovný človek, človek modlitby, duchovný pastier atď. A Jan opäť z vlastnej skúsenosti svedčí, že tudy cesta nevedie: „Čím viac jsem to chtěl, tím méně jsem to nacházel.“
Falošné cesty ako súčasť nášho „kráčania“
Janova skica nie je jednoznačne orientovaná. Keď do nej Jan vypisoval text, musel s ňou otáčať. To isté platí, chceme-li ju meditovať. Väčšina slov a viet je čitateľná, len keď si náčrt pred seba položíme na šírku, a šesť rovnako znejúcich sousloví „ani tamto“ dokonca len vtedy, keď sa náčrt obrátime vzhůru nohama. A keď chceme prečítať kruhový nápis v strede náhorní plošiny, musíme postupne otáčať kresbu o 360 stupňov.3 V určitých chvíľach našej meditácie to vôbec nevypadá, že cesty k vrcholu vedú odspodu nahor, ale kľudne naopak – odshora nadol, alebo ktorýmkoľvek smerom, akoby preč z vrcholu.
Keď takto pohlížíme na Janovu kresbu, zdá sa, ako by obe falošné cesty boli súčasťou náhorní plošiny a predstavovali určitá pokušenia, ktorá chcú človeka odviesť z prostredia „plnosti života“, doňž ho uviedol Boh. Tieto pokušenia sú súčasťou nášho života a našej „cesty zjednotenia s Bohom“ a človek do nich opakovane upadá, a to aj ten, kto vrchol už dávno objavil. Naše obrátenie v tomto živote nikdy nie je definitívne, je procesom. A k tomuto procesu patria skúšky, chybné kroky a návraty. Podľa cesty „náboženského utilitarizmu“, na mieste, ktoré už rozhodne patrí k náhorní plošine, Jan píše: „Keď jsem to chtěl méně, mám to všetko bez chtění“; podél cesty „duchovného hedonizmu“ potom: „Keď jsem to už nechtěl, mám to všetko bez chtění.“ I na náhorní plošině sme teda konfrontovaní s „chcením mať“ – viac alebo menej, i tu sme stále „pritahovaní“ k oným „prúrvám“, ako možno obidve „cesty nedokonalosti ducha“ tiež nahliadnuť, alebo sme do nich opakovane strháváni.
Stezka hory Karmel ducha dokonalosti
Keď pozorujeme „Stezku hory Karmel ducha dokonalosti“, ako ju Jan popísal, teda na šírku, patrí (rovnako ako ony dve falošné cesty) už na náhornú plošinu. Jan ju označuje „stezkou“, najskôr v nadväznosti na „stezku spravedlivých“, ako o nej hovorí Písmo.4 Na tejto stezke sa človeku nehovorí, čo má robiť! Šesťkrát „nič“ (a „ešte na hore nič“) nie je výzvou k nečinnosti, ale vzťahuje sa – ako odmietnutie – k šiestim „hodnotám“ nachádzajúcim sa na oboch cestách nedokonalosti ducha. Šesteré nič pripomína pútnikovi, čo má opustiť, vlastne opakovane opúšťať, keď mu noha „sklzne“ tým, alebo oným smerom. Výstup na „Hŕku (niebo Horu) dokonalosti“ potom znamená podstúpiť námahu kráčať strednou stezkou, na ktorej „nič“ v Janovom pojatí pozitívne znamená: „nič menšieho než sám Boh“; alebo na ňu opakovane „pristupovať“, keď zistím, že ma moje „chcenie“ priviedlo na zlé nástupište či usadilo do zlého vlaku. Keď si otočím náčrt vzhůru nohama, potom pre mňa výstup predstavuje „sestup“, zostup smerom do stredu, od toho, čo je povrchné, k tomu, čo je podstatné, alebo tiež zostup do vnútra, do najvnútornejších komnat mojej duše, ako cestu dokonalosti obrazne popisuje Terezie z Avily v diele ‚Hrad v náride‘.
Naša askeza
Z dosiaľ povedaného jasne vyplýva, že askeza z našej strany je na „ceste zjednotenia v láske s Bohom“ nevyhnutná, avšak askeza na správnom mieste. Keď skĺznu do slepé uličky, bude pre mňa askeza znamenať nové obrátenie k Bohu ako takému, odvrátenie od môjho sebestredného „ja“ k suverénnemu „Ty“, ktorým je Boh, nie „búchanie hlavou do steny“, kým sa niečo nestane, kým nedosiahnem od Boha to, čo som si zaumienil, a ešte zakrytý napríklad Ježišovým výrokom: „Búhajte a bude vám otvorené“.5 Naša askeza pritom nikdy nebude „záslužná“ v tom zmysle, že by som si ju mohol alebo dokonca musel zaslúžiť láskyplné zjednotenie s Bohom. Ide o vytrvalé, opakovane praktikované pokanie, ktoré je nedílnou súčasťou našej cesty sebapoznania a poznania Boha, ktoré sú podmienkou zjednotenia s ním.
Askeza uložená Bohom
Jan vie rovnako veľmi dobre, že okrem askezy, ktorú si ukládame sami, je potrebná ešte iná, a síce askeza, ktorú nám „ukladá“ Boh, do ktorej človeka uvádza Boh sám. Tá je ďaleko účinnejšia, a keď je prijatá, vedie k autentickému zjednoteniu s Bohom omnoho istejšie. Ide napríklad o „nevyslyšané modlitby“, „neodmenené dobré skutky“, „odňatie prežívania Božej blízkosti“ a podobne. Jan túto (Božiu) askezi nazýva „temnou nocou“. To, čo v nás koná Boh prostredníctvom temnej noci, patrí rovnako k „kráčaniu cestou zjednotenia“, teda k náhorní plošine z Janovho náčrtku. Ono „nič“ na „stezce dokonalosti ducha“ z tohto pohľadu zároveň predstavuje „odňatie“, ktoré iniciuje Boh, ktoré však tiež – a to je pre Jana kľúčové – Boh „dotuje“ svojou milosťou.
V „Osvetlenie“ na začiatku knihy ‚Temná noc‘ Jan píše: „Vyjdenie zo seba a od všetkých vecí mohla (duša) uskutočniť silou a horlivosťou, ktorú ju pre to vybavila láska jej Ženícha v temnej kontemplacii.“6 V texte, ktorý je známy ako „Modlitba zamilovanej duše“, zas čítame: „Kto sa bude moci zbaviť nízkych spôsobov a životných podmienok, ak ťa nepozvedne k sebe v čistote lásky, môj Bože? Ako sa k tebe pozdvihne človek zplozený a vyrostlý v nízkostiach, ak ho nepozvedneš ty, Pane, rukou, ktorú si ho stvoril?“7 I na iných miestach Jan chváli múdru Božiu pedagogiku a silu jeho milosti, pretože bez nich by človek ku „zjednoteniu v láske s Bohom“ nikdy nemohol dospieť.
Plodom zjednotenia s Bohom je potom sloboda, ktorá by sa dala vyjadriť napríklad nasledujúcimi vetami: Bože, dovoľujem Ti, aby si bol mojím Bohom. Smieš v mojom živote urobiť všetko, čo budeš chcieť alebo čo dopustíš. Môžeš mi dávať zakúšať svoju blízkosť, ale smieš byť i Bohom zdánlivo vzdialeným, pretože ty najlepšie vieš, čo mi prospeje na ceste nášho zjednotenia. Smieš byť tým, kým skutočne si: Bohom úplne iným, nevyhovujúcim mojim obmedzeným predstavám, Bohom, ktorý ma bude znovu a znovu prekvapovať.
Báseň
Na zobrazení „Hory dokonalosti“ Diega de Astry (ktoré je výtvarne oveľa uhladenejšie) vidíme v dolnej časti štyri stĺpce textu. Človek ich môže čítať, keď sa nad ním tyčí celý masív „Hory dokonalosti“. Naopak v Janovom náčrtku môžem čítať text len vtedy, keď si ho natočím na šírku. Text nie je napísaný pod „Horou Karmel“, ale vedľa nej. I tu je rozdelený do štyroch slok, z ktorých prvé tri sú poetické. Prvá a tretia sloka sú čo do obsahu poznačené často opakovaným slůvkom „todo“ (všetko).8 Aby človek mohol dosiahnuť „todo“, teda Boha, musí tiež opakovane hovoriť „nada“ (nič).
Janovo posolstvo teda znie: v Bohu nesmíš hľadať nič iného než jeho samého, inak si škodíš! Boha takého, aký je, nájdeš len vo vzťahu, ktorý nie je ani účelový, ani sebestredný, ktorý nie je zameraný ani na prirodzené, ani na duchovné pôžitky. Janove verše predstavujú jeho životnú duchovnú múdrosť, ktorou sa pomocou náčrtku snažil zprostredkovať doprevádzajúcim sestrám a svojim čitateľom a ktorú ponúka i nám.
predchádzajúciAby si došiel okúšania všetkého,
nechc jedno mať v ničom potešenie.
Aby si došiel vedomia všetkého,
nechc v ničom niečo vedieť.
Aby si došiel vlastníctva všetkého,
nechc v ničom niečo vlastniť.
Aby si došiel bytí všetkým,
nechc v ničom niečím byť.Aby si došiel k tomu, čo neokúšaš,
máš ísť, kudy neokúšaš.
Aby si došiel k tomu, čo nevieš,
máš ísť, kudy nevieš.
Aby si došiel vlastníctva toho, čo nevlastníš,
máš ísť, kudy nevlastníš.
Aby si došiel k tomu, čím nie si,
máš ísť, kudy nie si.Keď sa u niečoho zastavíš,
prestávaš sa vrhať k všetkému.
Aby si došiel úplne všetkého,
máš sa opustiť úplne vo všetkom,
a keď už to budeš úplne mať,
máš to chcieť bez chcenia niečoho.V tomto obnažení nalézá
duch svoj odpočinok, neboť
po ničom nedychtí, nič ho
neunavuje shůry a nič ho
neutláča zdola, neboť je
v strede svojej pokory.
