Štěpánka Karlová
V posledných rokoch na ne aj u nás narážame čím ďalej viac. V obchodoch s devocionáliami sa už objavujú celkom bežne, aj keď častejšie ide iba o prelakované tlačené reprodukcie lepené na drevo. Zvlášť u kontemplatívne založených kresťanov získavajú na obľube. Väčšina ľudí si však s nimi nejako neví rady, zdajú sa im „také divné“, čo je iste tým, že je to vec východných kresťanov, takže prečo sa tým vlastne zaoberať. Nie je to „naše“. Ráda by som týmito riadkami tým prvým priblížila aspoň základy symboliky ikonopisu a pomohla ujasniť si odlišnosti ikon od západných obrazov, čo je nutný predpoklad pre pochopenie toho, čo ikona chce človeku sdeliť. Dúfam, že sa mi tak podarí zároveň aj prípadným čitateľom patriacim k oné väčšine dať impuls a navnadit ich, aby si aj oni našli k ikonám cestu.
Slovo ikona pochádza z gréčtiny a znamená prosto „obraz“. Avšak mýlili by sme sa, keby sme pod tým pojmom rozumeli to isté, čo sme si takto navykli nazývať v našom, západnom prostredí. Západní maliari už od renesancie zobrazovali pozemskú skutočnosť aj vtedy, keď maľovali obrazy s duchovným námětom. Snažili sa po stáročia o realizmus v poňatí ľudského tela, prírody, perspektívy... Hľadali si modely medzi žijúcimi ľuďmi, pričom rozhodujúce pre nich bola fyzická krása, estetika. Tým naučili aj nás, ktorí sa na ich dielo dívame, uprednostňovať to isté. Výpoveď ikon je však v prvom rade teologická a tomuto kritériu sa podlieha všetko: od duchovných nárokov na osobu ikonopisce cez prísne pravidlá zobrazovania a tradičnú techniku až po užívanie týchto obrazov. Bolo by devalváciou ikony, keby sme ju pokladali napr. za ozdobu interiéru kaplnky či bytu. Ikona skutočne je „oknom do neba“ a je určená pre dialog, pre modlitbu, pre vzťah.
Reč ikon je reč symbolov. Ikonopisec by ju mal poznať, aby sa svojou výpoveďou neodchýlil od pravd viery. Rovnako tak je však potrebné, aby sa s ňou zoznámil ten, kto sa s ikonou modlí, aby dobre porozumel. Použitie zlata, farieb, inverznej perspektívy, svetla, spôsob zobrazenia tvárí a šatstva, gestá, fakt, že sa ikona nesignuje, absencia rámu, technika... všetko má svoj zmysel a dôvod súvisiaci so svetom duchovným a môže sa teda stať odrazovým môstkom pre dialog s Bohom. Skrze to všetko hovorí Boh. Ikona, ak jej dobre porozumieme, nás teda učí rozvíjať v sebe službu prorokov, k nej sme boli pomazáni pri krste. Učí vidieť za hmotnou skutočnosťou realitu duchovnú a obe prepojovať v sebe. Táto cesta (ostatne ako akákoľvek autentická cesta modlitby) je priechodná oboma smermi. Nás navyká pod povrchom nášho sveta zahliadnuť svet Boží a napojiť sa naň. Zároveň pôsobí, že aj skrze nás môže Božia velebnosť sídliť v našej zemi (Ž 85,10).
Bohorodička s Kristom
Výrez, tempera na dreve, 164 × 56 cm,
legenda v staroslovienčine, okolo roku 1350,
ikonostas v klášteře v Dečanech, Srbsko.
Z knihy IKONY, Gordana Babic,
vydalo Karmelitánské nakladatelství 1997
Zastavme sa teraz u jednotlivých symbolických vyjadrení. Začnime zlatom. Pre ikonopis je to aspekt veľmi charakteristický a vlastne aj jeden z určujúcich. Plátkovým zlatom sa vyzlacuje pozadie ikony a nimby (svatozáře). Zlatom sa tiež zdobí šat Krista Dítěte alebo Vzkrieseného pri zostupe do pekiel, pri zosnutí Bohorodičky alebo na nebeskom tróne medzi anjelskými mocnosťami, štóla Krista pri väčšine výjavov z jeho pozemského života, Boží trón. Zlatom je lemovaný Mariin plášť (maforion), zlaté sú aj tri hviezdy, označujúce jej ustavičné panenstvo (pred pôrodom, pri pôrode, po pôrode). Vzácnosť tohto kovu, jeho jasnosť, podobnosť slnku i nepodobnosť temperovým farbám, v ikonopise používaným, určuje jeho symbolický význam: znamená Božiu milosť, Božie svetlo, božstvo, vlastne Boha samého. Boh totiž je svetlo a tma v Ňom vôbec nie je (1 Ján 1,5), je nekonečne iný než všetko stvorenie. Takže všetko, čo je na ikone zobrazené, je vlastne do Boha vnořeno, nezvětšovalo to, nevyprchalo a nebolo zaváto časom, nýbrž trvá večne v Bohu. Svetý človek či situácia, trvajúca na zemi len obmedzenú dobu, sa teda môže stať aj môj oknom, ktorým nahlížim do večnosti. Kruhový nimbus svätých ešte viac zdôrazňuje ich spojenie s Bohem (kruh znamená večnosť). ΟΩΝ Kristov nimbus je navyše krížový, s vepsanými písmenami (grécki dosl. „ten súci“), vyjadrujúcimi Božie meno, zjavené Mojžíšovi (Ex 3,14). Zlatý asist (žilky) na odeve Dítěte Ježiša na ikonách Bohorodičky tiež upozorňuje na Jeho božstvo. Napr. na ikone Matky Ustavičnej pomoci navyše Kristov chitón zdobí zlaté „trojjediné“ ornamenty (trojuholníky, trojlístky...), pripomínajúce, že aj ako človek zostáva jedným z Trojice. Ozdoby Mariinho plášťa nám ju ukazujú ako ženu odetú slnkom (Zj 12,1), plnou milosti (Lk 1,28), prvého a zatiaľ jediného človeka, ktorý plne dosiahol zbožštenie (Kristus je Bohom od začiatku) a ktorého duša i telo sa už plne raduje zo spojenia s Bohom.
O symbolike farieb by sa dalo písať dlho, obmedzím sa teda naozaj iba na základy. Purpur, farba kráľovskej hodnosti, sa v ikonopise absolútne nedá postrádať. Je to farba Kristovho chitónu a Mariinho plášťa. Na mnohých ikonách Matky Božej je tónovaná dohneda, čo je farba zeme, pokory, telesnosti (protifarba modrej). Biela symbolizuje Božie svetlo a nádheru (Kristus pri premenení), čistotu a nevinne (kôň sv. Jiří apod.), šťastie, dobro. Čierna je naopak Bohu nepriateľská, farba zmaru, smrti, podsvetia. Môže však symbolizovať aj sebezriekavanie, vysoký stupeň askeze. Červená znamená aktivitu, krv, život, mučedníctvo. Modrá je tajomná, uvádza do sféry transcendencie, je to farba vody i nekonečného neba, farba túžby po absolúte, čistote a pravde. Zelená je farba kozmu, pozemského života, vzrastu a nádeje, triumfu nad smrťou. Je to vlastne modrá farba zosvetlená žltou, obsahuje teda obe tieto farby v sebe. Rôzne nuansy odtieňov so sebou nesú aj nuansy významové (modrý až zelený býva Kristov plášť a chitón Matky Božej). Tmavo hnedá znamená kajúcnosť, zrieknutie sa sveta.
Na prvý pohľad neprirodzene pôsobí obrácená perspektíva, vďaka ktorej vidíme z pravouhlých objektov (budovy, kniha, oltár) štyri steny. Tiež tváre sú akoby zozadu pomerne rozvinuté. Ľudia v priestorovo usporiadanej skupine majú nohy v tej istej rovine, oslátko v popredí na ikone Vjezdu do Jeruzaléma šliape kopytami dokonca vyššie než ľudia za ním, takže vlastne akoby vo vzduchu. Čiary kolmé na plochu ikony sa totiž nepretínajú v horizontu za ikonou, ale pred ňou, v srdci toho, kto sa na ňu díva. Opticky aj významovo je tak divák vtahovaný dovnútra, do ikony, stáva sa jej súčasťou. Andrej Rublev to doviedol na svojej ikone Starozákonnej Trojice do dôsledkov, keď nechal pri stole prázdne štvrté miesto pre človeka, ktorý sa pred ikonou modlí. Ďalšie posolstvo inverznej perspektívy spočíva v vyhlásení inakosti sveta na ikone od sveta nášho. Platí tam absolútne obrátené zákony: čo sa má zbiehať, rozbieha sa, čo sa má zmenšovať, zväčšuje sa..., kto sa ponižuje, bude povýšený (Lk 14,11), ten najmenší môže byť väčší než najväčší (Lk 7,28) atď. Táto inakosť je tak veľká a zrejmá, že ikona nepotrebuje rám. Perspektíva sa však navyše môže riadiť ešte významom. Na ikonách Narození Pána býva často Matka Božia zo všetkých postáv výrazne najväčšia (zdôraznenie jej jedinečného významu v dejinách spásy). Ježiško v jasliach je naopak zo všetkých objektov najmenší, ešte menší, než by musel ako dieťatko byť, aby bola vyjadrená jeho kenoza, keď sa ako Boh stal človekom.
Uvedenie Bohorodičky do chrámu
Tempera na dreve, 87 × 68,5 cm,
legenda v gréčtine, tretia štvrtina 14. storočia.
Ochrid, galéria ikon v chráme sv. Klimenta, Makedónie.
Z knihy IKONY, Gordana Babic,
vydalo Karmelitánské nakladatelství 1997
Svetlo ikon má tiež svoje zvláštnosti a svoje posolstvo. Nejedná sa totiž o svetlo odrazené. Všetko na ikone je svetlom priamo tvorené, modelované. S tým súvisí aj technický postup pri maľovaní. Nejdříve sa nanášajú tmavé základové farby. Tvar vzniká postupným zosvetľovaním. Ikonopisec teda nestínuje, ale presvetľuje. Je to postup napodobňujúci stvorenie (od neurčitého k určitému, od tmy k svetlu), symbolizujúci aj náš život s Bohom. Také ten by mal byť postupne presvetľovaný Božou prítomnosťou.
Slovník reči pohľadov, gest a predmetov by bola veľmi rozsiahla záležitosť. Iba letmo teda uvediem niekoľko príkladov. Veľmi časté je gesto prosby, prímluvy. Stretneme sa s ním na väčšine ikon Matky Božej s Kristom, zvlášť u Odigitrie (Tá, ktorá ukazuje Cestu), ale aj u ďalších. Jej pravá ruka je mierne pozdvižená k Ježišovi. U mladších typov ikon (Eleusa, Matka Ustavičnej pomoci) Ježíš kladie do prosícej dlane Máriinej svoju ruku. Rovnaké gesto vidíme u svätých z ríše ikonostasu, ktorá sa nazýva déesis (prímluva). Matka Božia Znamenie rozpřahuje k modlitbe obidve ruky. Kristus v jej medailónu akoby matku napodoboval po svojom a rozpjatými rukami žehná. Žehná vlastne takmer na všetkých ikonách, zatiaľ čo v druhej ruke obvykle drží svitok, symbolizujúci Slovo, učinené telom, i Písmo, ktoré sa v Ňom naplnilo. Smútny pohľad Matky Božej vyjadruje bolesť a sústrasť s Kristovým utrpením. Ježiškov padajúci sandál znamená úlek, ľudský strach z utrpenia a smrti. Reč symbolov môže mať viac vrstiev. Strom, atribút prostredného anjela (Krista) na ikone Trojice, môže znamenať dub v Mamre, pod nímž hostil Abraham svoju návštevu. V súvislosti s Kristom však vidíme zároveň aj strom života v raji i drevo Kristovho kríža. Rublevova Trojice názorne hovorí už svojou celkovou kompozíciou, usporiadanou do kruhu (večnosť). Vnútorné kontúry dvoch krajních anjelov vytvárajú čašu, analogickú tej uprostred na stole. V malej je hlava obetného zvieraťa, vo veľkej prostredný anjel – Kristus. Kompozíciou prehovárajú aj mnohé ikony svätého Jiří. Zatiaľ čo svätec probodáva kopím hlavu hada, had obtáča chvost okolo zadnej nohy koňa, takže je ťažké si pri tomto pohľade nevybaviť, čo povedal Hospodin hadovi už v raji o potomstve ženy (Gn 3,15). Svätý Jiří so svojím koňom nás tiež učí, čo znamená byť „pánom vo svojom domě“, podriadiť svoje nižšie zložky (vášne, pudy, emócie) rozumu osvetlenému vierou: kôň má oči (niekedy aj celú hlavu) obrátené dozadu, na jazdca, od ktorého očakáva povely.
Bohatstvom svojho jazyka nás ikony privádzajú k hlbšiemu pochopeniu Písma, učia nás vnímať ho v kontexte, uvažovať „synteticky“. S hlavným motívom sa často spája narážky na ďalšie texty alebo pravdy viery, ktoré by povrchného diváka vôbec nenapadlo hľadať. Pripadá nám samozrejmé, vidíme-li na ikone Narození Pána ležiacu Máriu, Ježíška v jasliach, sv. Jozefa, anjelov, pastierov, hviezdu. Traja mágovia tam ešte tiež zapadajú. Na vola a oslíka sme si zvykli, iba málokto však vie, že ide o narážku na začiatok Izaiášových proroctiev (Iz 1,3). Pôrodné báby kúpať Ježíška a diabol prevlečený za pastiera, zasievajúci do Jozefa pochybnosti, odkazujú na Jakubovo protoevangelium. Ježíškovy plienky pripomínajú jeho neskoršie uloženie do hrobu, jeho prehnaná maličkosť zase podobenstvo o horčičnom semienku (Ježíš je zosobnené Božie kráľovstvo), vzdúvajúca sa zem podobenstvo o kvase, ktorý žena vmiesí do troch meríc múky (do sveta). Tma jaskyne odkazuje na ďalšie Izaiášovo proroctvo o ľude chodícim v temnotách, ktorému má zazariť svetlo (Iz 9,1). Spôsobom zobrazenia hviezdy (z neba vychádza jeden lúč, delí sa nižšie na tri) je vyjadrená pravda o jednom Bohu v troch osobách. Zamyšlený pohľad Matky Božej, upretý na Jozefa, prípadne na pôrodné báby, hovorí o jej súcite s ľuďmi v pochybnostiach a o pripravenosti pomôcť im prímluvou. Atd.
Vo spojení so všetkým, čo bolo vyššie povedané o farbách, zlate, svetle a perspektíve sa tak pred človekom otvára pestrý Boží svet plný vzkazov lásky, v jehož objavovaní sotva dojdeme na koniec, a pritom sa dá pojať jedným pohľadom. Celé bohatstvo lásky v jediném pohľade – to sú vlastne základné prvky kontemplacie. Svätý Ján od Kríža ju priamo ako „prosty láskyplný pohľad“ definoval. K takému spôsobu modlitby existuje iste mnoho ciest a každý kresťan by si mal nájsť takú, ktorá odpovedá jeho založeniu. Ikony sú cestou stáročím osvedčenou, trochu zabudnutou a znova objavovanou, cestou možností mnohými netušených, cestou k odhalovaniu a komplexnejšiemu pochopeniu Bohom zjavených pravd, ale aj vlastného srdca. Sú pozvaním k živému vzťahu s Bohom. Necháme sa nimi osloviť?
Štěpánka poskytla text tohto svojho článku tiež pre www.pastorace.cz, kde je uverejnený už od leta.
Ďakujeme správcovi stránok za láskavý súhlas s otištením tiež v našom časopise.
Záujemcu upozorňujeme tiež na jej vlastné stránky: www.ikony-karlova.cz
