P. Marian Masařík, O.Carm.
Toto moje zamyslenie nebude nejako „vedomostné“, nechcel by som vás zahŕňať mnohými informáciami, poznatkami. Pôjde skôr o svedectvo o tom, čo dokáže Boh s človekom urobiť. Navážeme tak i na úvahy o výchove, ktorými sme sa zaoberali pri príležitosti blahorečenia karmelitky – vychovávateľky, bl. Marie Terezy Scrilli. Dostalo sa mi do rúk niekoľko článkov o jednej dievčine – žene, ktorá bola označená za „problémové dieťa“. Možno to poznáte zo svojich rodín. Nie všetky deti sú také, aké by sme chceli, aby boli. Stáva sa, že niekto z našich detí alebo v rodine „sa nepodarí“. Sú s ním ťažkosti, trápenia, „má svoju hlavu“, a niekedy navyše: na čo v živote siahne, to sa mu nedarí. Robí jeden prúser za druhým, ťažko sa s ním vychádza a ťažko komunikuje, pretože má tvrdohlavú alebo nepríjemnú povahu.
A my sa teda teraz akoby zastavíme s jedným takým problémovým dieťaťom. A povedzme rovno: je-li človek problémový ako dieťa, potom veľmi pravdepodobne bude mať problémový život aj ako dospelý. Toto problémové dieťa sa volá Leonie Martinová.
Viac je známa jej rodná sestra, svätá Terezie od Dieťaťa Ježiša. I ich rodičia budú možno vyhlásení za blahoslavených, potrebný proces bol už zahájený a už sa pre nich oficiálne smie užívať titulu: ctihodní. Svätá Terezie z Lisieux je veľká svätica, zato Leonie bola pre svoju rodinu veľkým problémom. Leonie bola práve takým dieťaťom, ktoré predstavovalo pre svojich rodičov veľký kríž. Rodičia neboli schopní nájsť žiadny spôsob, ako ju usmerniť – či už sa snažili byť prísni alebo zhovievaví. Ostatné štyri dcéry boli pre rodičov pravou pýchou, na nich boli hrdí, ale na Leonie...?!
Svätá Terezie z Lisieux ju vo svojich spisoch nazýva jednoducho a veľmi jemne: „ubohá Leonie“, alebo by sa dalo preložiť „chudák Leonie“.
Leonie bola totiž veľmi náladová, často rôzne chorá, pritom neústupná, mnohokrát rebelujúca. Nikdy sa nedalo predvídať, ako sa zachová. Jej matka si o nej robila naozaj veľkú starosť, a keď umierala – posledné mesiace svojho života trpela veľkými bolesťami – všetko obetovala za túto svoju dcéru. Za to, aby Leonii Boh posilnil a aby ju premenil. Maminka mnohokrát hovorila: „Ja neviem, čo z nej bude, čo s ňou mám robiť!“ Koľko rodičov medzi nami prežíva práve to isté a hovorí úplne rovnako: Ja neviem, čo s tým dieťaťom mám robiť!
Dokonca aj príprava na prvé sväté prijímanie bola príčinou krízy. Matkina sestra, Leonina teta rehoľnica Marie Dozitea, súhlasila s tým, že si ju vezme do kláštora, že sa o ňu bude starať v klášterné škole a pripraví ju. Ale už za týždeň musela poslať Leonii späť. Za týždeň! Pretože nebolo k vydržaniu, ako sa dievča v triede chovalo. Celý detský kolektív „rozbila“ svojím správaním, svojím neovládaním sa. Táto Leonie – to poviem predom a možno to sami viete – celkom štyrikrát sa snažila o vstup do kláštora. Trikrát neúspešne. Koľkokrát v živote sa tak niekto snaží, o niečo usiluje a naráža na to, že to nejde! A už by to vzdal. Leonie je pre nás príkladom, že nie sú beznádejne prípady.
Obdobie detstva
Začnem detstvom. Leonie sa rodičom narodila ako ich tretie dieťa 3. júna 1863 a bola hneď naprosto odlišná od svojich dvoch starších sestier Marie a Pavlíny. Tie boli veľmi zdravé, tmavovlasé, Leonie bola útlá, svetlovlasá. Trvalo rok a pol, než sa naučila chodiť. Možno to viete z vlastnej skúsenosti, aké to pre rodičov je, keď náhle majú dieťa, ktoré je úplne iné. S ňou to bolo tak zlé, že jej zbožný otec vykonal púť do mariánskej svätyne, aby prosil u Panny Márie za svoju dcéru. Celé Leonino telíčko bolo už v tých prvých mesiacoch jej života posypané nejakou kožnou vyrážkou – ekzémom. To ju sprevádzalo po celý život, tieto kožné ťažkosti sa jej vracali a zhoršovali. Jej rodičia, ktorí medzitým prežili úmrtie niekoľkých svojich detí (mladších než Leonie), mali veľký strach, či dievčatko prežije. Šestnásť mesiacov bola v stave medzi životom a smrťou. Leonina matka Zelie prosila svoju sestru Máriu Dozitea, aby sa za dcéru modlila. Teprve keď teta rehoľnica vykonala novénu na česť svätej Márie Markéty Alacoque, zdravie malej neteri sa zlepšilo. Už som naznačil: počas prvých šiestich rokov Leonina života, než sa narodila Celina, narodila sa rodičom ešte jedna dievčina a dvaja chlapci a všetci traja ako veľmi malí zomreli. Nevieme, nakolko tieto udalosti nejako Leonii poznačili po psychickej stránke. Ale vieme, že jej zdravotný stav sa po vykonanej novéně ustálil.
Ovšem s jejím vnútorným životom tomu tak nebolo. Jej emócie boli veľmi premenné. V jednom liste svojmu bratovi napísala vtedy jej matka, že Leonie je deň od dňa horšia. Jedna príhoda na ukázku: Leonie si vzala do hlavy, že pôjde do Lisieux, a kričala, že pôjde za každú cenu. Maminka si s ňou vtedy vôbec nevedela rady. Teprve keď sa inak tak láskavý otec rozhneval a jej plán jej zakázal, pomaly sa upokojila. Prosto umienene dieťa, ktoré si niečo usmyslí a kričí a hnevá sa, kým to nedostane. V porovnaní so staršími sestrami bola Leonie zaostalejšia, bola duševne opoždenejšia. A v dôsledku toho, ako bola doma veľmi živá, búrlivá a že často upadla a dopadla na všetko možné, mala na tvári, na rukách a na tele početné jazvy z všelijakých úrazov.
Keď prišiel čas, aby išla do školy, tak do školy, kam chodili jej sestry, nebola prijatá. Práve preto, ako sa chovala. Sama jej matka si sťažovala, že Leonie sotva niekoho poslúchne.
Do výchovy sa snažila vložiť už spomínaná jej teta, sestra Marie Dozitea, ktorá s určitou diplomaciou skúšala získať od svojej predstavená súhlas k tomu, aby si mohla vziať túto svoju neter k sebe do školy, ktorú rehoľnice viedli. Predstavenú to udivilo, ale súhlasila. Tak si teta vzala Leonii k sebe do klášterné školy. Tam mohla zakúsiť z prvej ruky, aká Leonie je. Nazýva ju „to strašidelné malé dieťa“ a svoje pocity by dnes asi vyjadrila slovami: „Lezie mi na nervy, je to s ňou neustály zápas, nikoho iného sa nebojí, lenom mňa, nikto na ňu nemá...“ Ale pretože Marie Dozitea bola vážne chorá a jej zdravie sa zhoršovalo, musela byť za čas Leonie poslaná domov.
Za rok to rodina skúsila znovu – ďalší pokus. Znova poslali svoje problémové dieťa do tej istej školy k tete, tentokrát sestra Marie Dozitea skúšala ísť na to inak: bola na dievča čo najviac milá. Zdalo sa, že táto výchovná metóda prináša svoje ovocie. S Leoniou sa začalo niečo meniť. Ale len do času. Za nejaký mesiac musela byť Leonie znovu poslaná domov. V škole ju nechceli, pretože sa v spoločnosti ostatných nedokázala ovládať. Jej matka, žena pevnej viery, sa spoliehala ešte na Božiu pomoc. Verila, že len zázrak, len Boží zásah, môže niečo s jej dcérou urobiť. Zmeniť ju. Keď Leonie nemohla kvôli svojmu správaniu chodiť do školy, zaplatila jej matka dve staršie učiteľky v dôchodkovom veku, aby jej dávali súkromné hodiny. Ale aj tento pokus dopadol zle. Keď sa nad tým všetkým Leonie svojím ešte detským rozumom zamýšľala, hovorila: Vy ste ma asi – keď sa o mňa po mojom narodení niekto staral – museli s niekým vymeniť! Veď keď sa dívam na svoje staršie sestry, tak vidím, že ja som úplne iná!... „Oni ma museli vymeniť. Ja nie som vaša Leonie!“ Ale maminka ju uistila, že sa nespletli, že je ich dcérou, aj keď je iná.
Keď bolo Leonii dvanásť rokov, pripravovala sa k prvému svätému prijímaniu. Možno si vybavujeme, ako prežívala svoje prvé sväté prijímanie jej mladšia sestra Terezie. Pre ňu – ako hovorila – to bol ten najúžasnejší deň v živote: „Ježiš prišiel ku mne!“ Pre Leonie to také nebolo. A predsa tu bolo niečo, čo mala so svojou mladšou sestrou Tereziou spoločné: pevná vôľa. Tak pevná, že keď si Leonie niečo usmyslela, že to chce mať, tak prosto išla za tým. Povedali by sme, že išlo o paličatosť, tvrdohlavosť. Ale keď je človek tvrdohlavý, nemusí to predsa znamenať len niečo negatívne. Keď túto vlastnosť človek s pomocou Božou vo svojom živote usmerní, môže z toho vyrásť nádherná, silná cnosť – vytrvalosť. Vytrvalosť v dobrom, neochvejnost, takže ma nič, žiadne nezdary neodradia.
Maminka Zelie popisuje, aká bola zbožnosť jej dcéry v tom veku. Hovorí, že Leonie nebavili naučené modlitby. Že keby ju k nim dôsledne nevedla, tak by sa ich dcérka nemodlila. Leonie nebola nijak nápadne „zbožná“, ale zaujímala ju postava Ježiša Krista – jeho život. Je to zjavné z konkrétnej príhody. Raz keď si ju maminka vzala vedľa seba a spoločne sa modlili, po chvíli Leonie povedala: „Už nechcem. Dosť, to stačí. Ale rozprávaj mi; rozprávaj mi o Ježišovi!“ A maminka jej začala rozprávať. Keď došla k Ježišovmu ukrižovaniu, smrti, k jeho posledným dňom a hodinám, tak sa Leonie rozplakala.
Dospievanie
Leonii bolo dvanásť, potom trinásť rokov, prechádzala pubertou a uvedomovala si, že jej nezvládnuteľné chovanie pôsobí druhým bolesť a trápenie. Trpela komplexom menejcennosti. Keď sa dívala na to, ako jej staršie sestry sú hodné, videla, že nie je schopná sa im vyrovnať, nejako sa zmeniť. Veľmi ju to trápilo, bola z toho nešťastná. Jej teta, sestra Marie Dozitea, v tom čase umierala. Leonie jej napísala list, v ktorom ju požiadala, aby až príde do neba, vyprosila jej u Boha milosť obrátenia a – pozor – milosť byť pravou – skutočnou rehoľnicou. Keď rodina videla, že toto píše, že o toto žiada svoju tetu, boli z toho v šoku. Ona sa zbláznila! Predsa ju poznajú – akú má povahu, aká je nestála, nezrelá, aká je zaostalejšia, pomalá vo všetkom. Prosto: ona nemôže byť rehoľnicou! Jej staršia sestra Marie chcela, aby vymazala slovo „pravou“ rehoľnicou. Ale Leonie trvala na tom, že to chce. Naozaj si priala byť svätou.
Z pohľadu dnešnej psychológie by sme sa mohli snažiť vystopovať, kde tkví korene toho, že Leonie mala takú povahu, že bola toľko rozptýlená a neovládateľná. Niekto by mohol vidieť príčinu v tom, že obaja rodičia mali málo času. Veľa pracovali. Jej otec bol nútený veľmi často cestovať, musel vybavovať veľa formalít ohľadom krajkářstva, ktoré mali. Takže často nebol doma. Málo vstupoval do jej života. Jej matka bola často prepracovaná, musela mnohokrát až do dvoch hodín do noci pracovať, aby všetko stihla – všetky záležitosti spojené s krajkářstvom, ktoré viedla. K tomu už navyše začínala vnímať, že je chorá. Už nemala silu. Tak by sa mohlo zdať, že jednou z príčin Leonine problematičnosti bol nedostatok času a síl pre dcéru zo strany rodičov. Ale zistilo sa, že koreň zmienenej Leoninej správania bol asi niekde inde. Prišla na to najstaršia sestra Marie, ktorá poukázala na vplyv, ktorý mala na Leonie ich služobná. Tá bola poverená tým, aby sa o Leonie starala a venovala jej spoustu času. Služobná však využívala Leoninu pomalosť a slabosť na to, aby si ju ovládla pre seba. Viedla ju k tomu, že Leonie poslúchala lenom ju. Kdežto keď chcela prejaviť náklonnosť rodičom alebo niekomu ďalšiemu, cítila sa pri tom celá ustrašená. Ako si to v rodine uvedomili, chcela energická maminka Zelie kvôli tomu služobnú vyhodiť. Ale nakoniec ju vo svojej domácnosti ponechali, len už nesmela mať na Leonie žiadny vplyv. Tým, ako sa prerušil tento negatívny vzťah medzi Leoniou a služobnou, začalo sa všetko postupne meniť. Leonie, predtým upjatá na onu služku, sa teraz práve tak upnula na svoju matku. Začala jej prejavovať náklonnosť, lásku. Nebolo tým vyriešené všetko, ale bola to zmena k lepšiemu.1
V rodine potom nastala ďalšia ťažká situácia. Matka už vedela, že jej dni sú spočítané. Rodina chcela, aby Zelie ešte vykonala púť do Lúrd s prosbou za svoje uzdravenie. Leonie bola v tých dňoch maminke veľmi blízko. Rozhodla sa modliť novénu na úmysel, aby si Boh vzal k sebe skôr ju, než matku – teda, aby radšej zomrela ona, než matka. (Keď to maminka počula, tak sa tomu v posledných dňoch svojho života usmievala.) Tak sa i u Leonie prejavilo úsilie urobiť niečo pre druhého, čili obvyklejším kresťanským výrazom: darovať sa druhému, obetovať sa. A tak jedného štvrtkového rána Leonie prišla k svojej sestre Márii a povedala: „Cítim sa zle, Boh odpovedal na moje modlitby – zomriem, umieram – a maminka bude žiť!“ Mária sa tomu zasmiala, ale Leonie to myslela vážne. A bola tým, ako Mária zareagovala, zranená a rozplakala sa. Po čtvrthodine prestala a vzápätí začala uvažovať o tom, že kúpi nejaké krásne vyšívané domáce papuče. A Mária ju upozornila: „Pred chvíľou si hovorila, že umieraš, a teraz by si chcela vyhadzovať veľké peniaze?“ Aké je v tom vidieť rozptýlenosť Leoninej povahy!
Matka Zelie umierala. Ale umierala s nádejou, že Leonie nakoniec v živote dobre obstojí. Po matkinom úmrtí predal tatínek krajkářstvo a odstahovali sa do Lisieux. Dve najmladšie dcérky – Celina a Terezie – si vtedy hneď každá vyvolili svoju novú matku – jedna Máriu, druhá Pavlínu. Leonie opäť zostala stranou. Zase to mohlo vyzerať, že nie je k ničomu, že je neschopná. Ale keď malá Terezie ochorela onou záhadnou chorobou, z ktorej bola nakoniec uzdravená (ako sama napísala) „úsmevom“ sochy Panny Márie, Leonie sa o ňu v chorobe starala a Terezie našla k Leonie nový vzťah. Do tej miery, že si ju potom zvolila za svoju birmovnú krstnú mamu. Začala v nej objavovať niečo, čo druzí nevideli.
Léta dospelosti
Teraz prichádzame do obdobia života, kedy Leonie bola dospelá a pokúšala sa ísť za tým, čím myslela, že by mala v živote byť – rehoľnicou. Raz boli Martinovi na rodinnej výlete v Alenconu, kde bol kláštor klarisiek. Leonii bolo vtedy 23 rokov, a keď tam boli, náhle sa rozhodla. Keď navštívili ten kláštor, ona náhle vyhlásila: „Ja tu chcem ostať, chcem sem vstúpiť.“ Prosto ako blesk z čistého neba – zatiaľčo boli na výlete, padlo jej rozhodnutie o povolání. Pozoruhodné bolo, že matka predstavená na to povedala: „Áno“. Takže sa Leonie vôbec nevrátila do Lisieux a ani si nedala do poriadku svoje veci. Terezke bolo ľúto, že sa s ňou nerozlúčila, že sa nemohli rozlúčiť. Mária sa tým všetkým cítila dosť urazená, zato otec zachoval pokoj. Lenže prísny, strohý františkánsky štýl života bol na Leonii, ktorá bola chatrného zdravia, príliš. Po dvoch mesiacoch odtiaľ odišla. Skľúčená.2 A ako by toho nebolo dosť, tak hneď za tri štvrtě roku učinila ďalší pokus o vstup. Tentokrát šlo o kláštor sestier Navštívenia (sestry vizitantky) v Cannes. Jednalo sa o rád, ku ktorému patrila jej teta – sestra Marie Dozitea, ale tá žila v kláštore v Le Mans.
Leonie bola v Cannes plná nového nadšenia. Píše:
„Som tu šťastná. Síce musím stále zápasiť, je to ťažké, je pre mňa ťažké prekonávať seba samu, dávať sa v obeti.“
Tentokrát v kláštore Leonie vydržala šesť mesiacov. Teda: predtým dva mesiace, teraz šesť mesiacov. Keď sa vrátila späť k rodine do Lisieux, začala sa venovať domácim prácam, navštevovala chorých a pomáhala chudobným. Po tých dvoch skúsenostiach poznala, že má svoje hranice. Požiadala tiež svoju mladšiu sestru Tereziu, aby ju učila francúzsku gramatiku, a tá jej vyhovela.
V živote rodiny vyvstala potom ďalšia dramatická záležitosť: duševná choroba otca. Jedného dňa sa stratil, Leonie s Celinou a so služobnou ho hľadali3 a nakoniec museli svojho tatínka dať do blázinca. Bolo to pre nich veľmi bolestné a ich tri sestry karmelitky ich žiadali o správy o tom, čo sa deje s otcom, ako na tom je. Písali im listy, ktoré boli väčšinou adresované Celině (bola o šesť rokov mladšia než Leonie) a obsahovali len malý odstaveček pre Leonie (niečo ako P.S.). Leonie stála teda opäť na druhom mieste, snáď i bola prehliadaná, možno i sestry mohli v nej nevedomky nejak zosilňovať pocit zaostalosti, neistoty, menejcennosti. Jednokrát za týždeň jazdili Leonie a Celina vlakom do Cannes navštíviť svojho otca. Otec tam bol hospitalizovaný celkom tri roky a ony v tom čase navštívili rôzne miesta. Tak boli na púti v Lurdoch, pretože sa zhoršil zdravotný stav Leonie – znova mala ťažkosti s ekzémom. Veľmi tým trpela.
Jedného dňa pri návšteve otca v Cannes navštívila Leonie i tamojšie sestry vizitantky. Mali práve exercície. A Leonie sa rozhodla ostať s nimi na exercíciách. Celina sa vtedy na Leonie nahnevala, že ju sestra takto opustila. Na konci exercícií – k prekvapeniu všetkých – dala matka predstavená Leonie povolenie, že to môže znovu u nich skúsiť. Bol to jej už druhý pokus u sestier vizitantiek a celkovo tretí pokus žiť rehoľný život. Ale tým, že tam Leonie zostala, bol vzťah medzi ňou a Celinou veľmi napätý. (Celina sa cítila opustená, „posledná troska rodiny“, starala sa s pomocou služobných o otca, ktorý sa vrátil z psychiatrie. Rok na to potom bola pri jeho lôžku, keď pri úplne jasnej mysli zomrel.)4
Terezie sa z kláštora mohutne snažila svojimi listami obidve sestry povzbudiť a „žehliť“ nesrovnalosti medzi nimi. Z tej doby sa nám zachovala spousta Tereziiných listov. Leonie si listy, ktoré od Terezie dostala, veľmi starostlivo uchovávala a stali sa pre ňu veľkým zdrojom inšpirácie pre jej duchovný život. Znovu a znovu sa k nim v živote vracala. Jej pobyt v kláštore bol tentokrát dlhší – trval celé dva roky. Zdalo sa, že všetko je v poriadku, složila prvé sliby. Ale predsa stále vo vnútri zápasila, mala ťažkosti. Jej problémom bola napríklad modlitba breviára – ten sa vtedy modlil latinsky. Lenže ona bola pomalá a nebola intelektuálne dostatočne nadaná, bolo to pre ňu veľmi náročné. Jej sliby boli odložené a ona tým bola veľmi zranená, dotknutá. Terezie ju zase listom povzbudzovala a zverovala sa jej, že i ona kedysi prežívala niečo podobné.
Teraz by som rád uviedol úryvok z listu, ktorý Terezie napísala Leonii práve v tomto období:5
„Si skutočne šťastná, drahá sestričko, že Ježiš je tak žiarlivý na Tvoje srdce. Hovorí Ti ako snúbenec v Piesni piesní: „Učarovala si mi, sestra moja, nevesto, učarovala si mi jediným pohľadom svojich očí, jediným vlasom poletujúcim okolo Tvojho krku...“ Ježiš je s Tebou spokojný, cítim to. Ak Ťa ešte nechá, aby si videla nevernosti vo svojom srdci, som si úplne istá, že nasbíra mnoho viac úkonov lásky.
Ktorá Terezie bude horlivejšia?6 Tá, ktorá bude pokornejšia, viac spojená s Ježišom, ktorá bude vernejšie konať všetky svoje skutky z lásky!... Ach, modlime sa navzájom, aby sme boli rovnako verné... Zraňujme Ježiša svojím okom a jediným vlasom, to znamená tým najväčším aj tým najmenším. Neodpierajme mu ani najnepatrnejšiu obetavost. V rehoľnom živote je všetko tak veľké... Zdvihnúť špendlík z lásky môže zachrániť dušu – aké tajomstvo! Len Ježiš môže dodať takú cenu našim skutkom, milujme ho teda zo všetkých svojich síl...“
Ale ani onen celkovo už tretí pokus vstúpiť do kláštora Leonii nevyšiel. 20. júla 1895 sa vrátila ku strýkovi a tete Guérinovým.7 Brala tento svoj neúspech veľmi vážne. Predstavme si túto životnú situáciu, kedy človek o niečo veľmi usiluje a jedná sa pritom o niečo veľmi dôležité (napríklad úsilie nadviazať známosť a vstúpiť do manželstva). Človek „do toho ide“, robí si nádeje, dáva do toho celé svoje srdce – a ono sa to nepodarí. Poprvé, podruhé, potretiu... Takéto neúspechy ho môžu úplne odradiť, uzavrieť do seba.
Rok pred Tereziinou smrťou jej Leonie píše: „Ty si pripravená na stretnutie s Bohom. Jistě budeš dobre prijatá. Ale ja, bída! Prišla by som (pred neho) s prázdnymi rukami, a predsa som tak odvážna, že nemám strach. Chápeš to?“8 Nemá nič. Všetky jej snahy o rehoľný život skončili nezdarom. V inom svojom liste píše Terezii:
„Ako sa Ti darí? Má milovaná sestričko, len v tejto veci Ti nedôverujem, pretože mi stále hovoríš, že sa Ti darí dobre alebo lepšie. Ale ja Ti neverím ani slovo. Až mi budeš písať, hlavne mi povedz presnú pravdu. Rozprávaj mi o Bohu a o všetkom, čo mi môže pomôcť rásť. Keby si vedela, ako ja potrebujem pomoc! Milá sestričko, budeš ma chrániť od mých starých chýb, viď? Som tak slabá. Viem, ako sa spolieham lenom na Teba. Prosím Ťa, žiadaj Boha, aby ma oslobodil od mých trápení. Vždy som zameraná na seba samu a to ma strašne ničí, bráni mi to rásť a urobiť ďalšie kroky.“9
A tak jej Terezie začína písať úprimne, už jej začína hovoriť úplnú pravdu. Začína, ako o to Leonie prosila, písať o Bohu. V jednom liste Leonii píše:10
„Uisťujem Ťa, že Pán Boh je oveľa lepší, než si myslíš. Spokojí sa s pohľadom, so vzdychom lásky. Ja shledávam dokonalosť veľmi jednoduchou, pretože som pochopila, že stačí chytiť Ježiša za srdce. Pohleď na dieťa, ktoré práve nahnevalo svoju maminku tým, že zlobilo alebo ju neposlúchalo. Ak sa schová trucovito do kúta a kričí v strachu, že bude potrestané, maminka mu chybu určite neodpustí. Ale keď príde, vztiahne k nej ručky a s úsmevom povie: „Polib ma, ja už to neurobím.“ – čo môže maminka iného urobiť, než že si ho nežne pritiskne k srdcu a zabudne na jeho detské zlobenie? A predsa vie, že jej milý maličký to pri najbližšej príležitosti zase urobí. Ale to nevadí. Ak jej zase chytí za srdce, nebude nikdy potrestaný...“
Tato slová Leonii po celý jej ďalší život veľmi pomáhali – „chytiť Ježiša za srdce“ (tým spôsobom, ako je to popísané), i keď ona zas niečo vyvedie.
Medzi Leoniou a Tereziou vznikol podivuhodný vzťah. Jak ovšem muselo byť pre Leonii ťažké, keď u tejto svojej sestry, ktorá pomaly umierala, nemohla byť! Terezie bola v kláštore za zdmi, za mrežou a Leonie tam nemohla. Vieme zo svedectva, ako rada by si to vymenila so svojimi staršími sestrami a bola pri Terezii. Vybízala ich: „Zapisujte všetko, čo hovorí. Aby som to vedela.“ Odlúčenie od trpiacej sestry pre ňu bolo veľkou bolestí.
Posledný list napísala Terezie Leonii v júli 1897, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Píše jej:11
„Jediným šťastím na zemi je shledávat vždy rozkošným úděl, ktorý nám Ježiš dáva. Tvoj je naozaj krásny, má drahá sestričko. Chceš-li byť svätá, bude Ti to snáď jednoduché, pretože v hĺbke Tvojho srdca nie je svet pre Teba ničím. Môžeš sa teda ako my zaoberať „jediným potrebným“12 – to znamená, hoci sa obetavo venuješ vonkajším dielam, máš mať jediný cieľ – robiť radosť Ježišovi, dôverne sa s ním spájať.
Chceš, abych v nebi prosila za Teba Nejsvätejšie Srdce. Buď si istá, že nezabudnem vyriadiť Mu Tvoje odkazy a vyprosovať Ti všetko, čo potrebuješ, aby si sa stala veľkou sväticou.
S Bohom, má milovaná sestra. Chcela by som, aby Ťa myšlienka na môj vstup do neba napĺňala radosťou, pretože Ťa budem môcť ešte viac milovať.“
Po celý zvyšok svojho života si Leonie prečítala tento list a považovala ho za jeden zo svojich najväčších klenotov. Terezie vo svojich listoch tiež utvrdzovala Leonii v tom, že ona má povolanie byť vizitantkou. Terezie to hovorila i ostatným a uisťovala i ju, že tomu naozaj tak je i cez nezdary, ktoré Leonie zakúsila. A toto prorocké Tereziino slovo sa naplnilo. Dva roky po Tereziinej smrti vstúpila Leonie po štvrtý raz do kláštora v Cannes. Celkovo už štvrtý pokus. Tentokrát tam vytrvala. Napokon štvrté!
Tak niekedy človek v živote skúša niečo znovu a znovu a nevie, kedy sa to podarí.
V kláštore sa medzitým zmenila situácia. Žiadateľky o vstup mala teraz na starosti iná novicmistrová, ktorá bola veľmi múdra a brala na Leonie a na jej stav – i zdravotný – ohľad. Zároveň bola Leonie presvedčená, že veľkou pomocou je jej sestra Terezie, na ktorú ona ustavične myslela. Každú chvíľu sa k nej obracala. A prijala rehoľné meno Františka Terezie, ako jej Terezie predpovedala. Ani tentokrát to pre ňu v kláštore nebolo jednoduché, stále mala tie isté chyby a ťažkosti, nové teraz bolo, že Leonie mala zmysel pre humor. Podľa dochovaných svedectiev práve ona na spoločných rekreáciách13 povznášala atmosféru. Dokázala urobiť si srandu aj zo seba samej. Uvedomovala si, že obmedzenia, ktoré má, nezdolá svojim úsilím. Podobne ako Terezie mala aj Leonie v kláštore postavenie tej, ktorá to nikdy nedotiahla nejako „výš“ (vo smysle kláštorného spoločenského rebríčka). Vždy bola, ako sama hovorila, pomocníkom. Nič jej nesverili úplne, aby to mala na starosti. Vieme, že Terezie bola vždy len pomocníčkou novicmistrovej. Leonie v tejto veci vidí podobnosť medzi sebou a Tereziou. Nič poriadne jej nikdy nesverili samostatne. Ale ona predsa vo všetkom nachádzala cestu, ako sa približovať k Bohu.
Vďaka tomu, čím Leonie v živote prešla, akými bolesťami, utrpeniami, neistotami, začala – na základe tejto svojej skúsenosti – pomáhať sestrám v kláštore, ktoré mali nejaké ťažkosti, nejaké trápenie v pokrvnej rodine alebo i krízu v rehoľnom povolaní. Začala sa im venovať, pretože vedela, aké to je, veď sama prešla ťažkými vecami. Uvedomila si, že jej obmedzenie – to, že nie je tá najlepšia, najdokonalejšia, najkrajšia, že nie je tá najzdatnejšia – sú pre ňu prostriedkom, cestou, ako práve dosiahnuť cieľ, o ktorý jej šlo: byť svätá, patriť Kristovi. Zakúšala znovu tie isté ťažkosti, tie isté starosti, nechutenstvo, únavu všetkého druhu – ale cítila, že všetky tieto trápenia sú pre ňu očisťovaním, že Boh v nej takto pracuje. Preto mu za všetko ďakovala. Tak to písala vo svojich listoch a môžeme pozorovať, že je vernou učednicou svojej mladšej sestry Terezie v jej malej ceste.
Leonie napísala:
„Ja som slabosť sama. Viem veľmi dobre, že Ježiš nežiada nič viac, než len moje úsilie. A tak sa nenechám ničím odradiť, aj keď som úplne bezmocná. A práve táto moja slabosť je mojou silou.“
Po celý život ju sprevádzali choroby. Neustále mala problém s kožnou vyrážkou, trpela migrénami, zlobily jej zuby a o tie skoro prišla. Prenasledovali ju časté žalúdočné nevoľnosti, mala choré nechty na rukách, ľahko sa nachladila a nachladzenie sa potom zvrtlo v zápaly priedušiek, v zápaly pľúc. V živote ju provádzala jeden kríž za druhým, utrpenie za utrpením. Musela podstúpiť operáciu kolena a od tej doby jej pri státí alebo pri chôdzi nohy neslúžili spoľahlivo. Reumatizmus postupne oholil jej postavu, bola sahnutá ako starena. A ako to všetko bolo spojené s bolesťou!
Leonie bola teda problémové dieťa. Robila starosť rodičom a všetkým príbuzným okolo. Bolo s ňou ťažké vyjsť, mala neustále zdravotné problémy, ťažkosti. Na čo v živote siahla, nič sa jej nedarilo (mám teraz na mysli jej pokusy o rehoľný život). Napriek tomu je pozoruhodné, akým zrelým človekom nakoniec bola. Keď zomrela, začali k jej hrobu chodiť pútnici a je pozoruhodné, že z Tereziiných rodných sestier práve voči Leonii začali ľudia prejavovať zbožnú úctu. Chodili k jej hrobu a vizitantkám prichádzali do kláštora správy o vyslyšení modlitieb na prímluvu Leonie. Teda ani Pavlína, ani Marie, ani Celina, ale po Terezii sa ďalšou sväticou z rodiny Martinových stáva ono problémové dieťa – Leonie. A bol zahájený už i diecézny proces smerujúci k blahorečeniu, zbierajú sa svedectvá o jej živote. Ať nám všetkým je svedectvo jej života nádejou, že nikto nie je beznádejný prípad – žiadny problémový človek, žiadne problémové dieťa.
