P. Ivan Hrůša O.Carm.
Keď sa na začiatku 13. storočia obracali karmelskí pustovníci na jeruzalemského patriarchu sv. Alberta so žiadosťou, aby im napísal pravidlá pre spoločný život, stanovil im podľa tradície cirkvi ako cieľ „žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi a verne mu slúžiť s čistým srdcom a dobrým svedomím“. Taký cieľ nie je nič neobvyklé, pretože je spoločný všetkým kresťanom. Snáď práve preto by nás však tohtoročný rok, v ktorom Svätý otec našu pozornosť zvlášť zameral na Ježiša Krista, mal viesť k zamysleniu, čo pre nás Kristova výzva k poslušnosti – nasledovaniu znamená.
V Albertovej dobe znamenala táto poslušnosť vzťah, ktorý zahŕňal celý kresťanov život. Vzťah medzi Kristom a veriacim kresťanom odrážal vzťah medzi lenným pánom a jeho poddaným. Kresťan bol teda zavázaný k vernej službe svojmu Pánovi, od ktorého potom očakával ochranu a pomoc. Navyše je to doba krížových výprav, bojov za pozemské Kristovo kráľovstvo. Niektorí sa týchto bojov zúčastnili so zbraňou v rúke, avšak bolo i mnoho iných, ktorí bojovali na duchovnom poli: modlitbou, sebaobranou, kajúcim životom, putovaním do Svätej zeme alebo i mučeníckou smrťou, ktorú tam nemálo vytrpelo. K takým patrili i karmelští pustovníci. Rozhodli sa nasledovať Krista a žiť v poslušnosti voči nemu tým, že odídu do Svätej zeme, zeme Kristovej, a budú mu tam slúžiť pôstom a modlitbou, životom v samote a chudobe. Chceli zostávať so svojim Pánom v okamžikoch, keď pre našu spásu prežíval opustenost a niesol ťarchu našich hriechov.
V dnešnej dobe určite nepomýšľame na nejaké obnovenie či ustanovenie pozemského Kristovho kráľovstva. Krížové výpravy ukázali jasne, že tudy cesta nevedie, pretože taký zámer absolútne neodpovedá Ježišovmu evanjeliu. Napriek tomu výzva k nasledovaniu a k poslušnosti platí stále. Ako máme dnes čítať slová Albertovej rehole a v čom sa poučiť od stredovekých pustovníkov?
Predovšetkým sa môžeme zamyslieť nad „samozrejmou“ vecou, že nasledovanie Krista zahŕňa celý život. Teda nielen modlitbu, kostol a to, čo je „zbožné“, ale i našu prácu, naše starosti, našu neschopnosť byť takí, akí by sme byť mali. Živá viera a Ježišova prítomnosť má predsa naplniť i celkom profánne záležitosti, ako je únava po pracovnom dni, zdravotné problémy, spánok a alebo rôzne záležitosti, na ktoré podľa svojho názoru stačíme sami. Ba i veci hodnotené obvykle ako „nepatričné“, napríklad hnev (srov. Ef 4,26–27), nesúhlas, hájenie vlastného názoru a pod.
Ďalej nás Albertova rehoľa a príklad pustovníkov môže vybídnuť k väčšiemu nasadeniu, k tomu, aby sme kresťanstvo nežili povrchne. Nasledovanie Krista pre nich znamenalo zápas! Nezriedka išlo naozaj o život. Ani dnes nie je situácia iná, aj keď ide častejšie o zápas vnútorný a o smrť starého človeka v nás (srov. Rím 6,6). Svätý Pavol píše o poslušnosti, o nasledovaní: „Uvádzame do poddanstva každú myseľ, aby bola poslušná Krista“ (2 Kor 10,5). Slovo poddanstvo nám dnes znie tvrdo, nehovoriac o surovosti, avšak ľudské srdce a myseľ sú skutočne vzpurné. Pavol nemluví o ničom násilnom, iba dáva na zrozumenie, že nasledovať Ježiša znamená vždy bojovať.
Nakoniec stojí za úvahu túžba žiť v Svätej zemi, ktorá patrila k dobovej mentalite a naplňovala tiež vnútro prvých karmelitánov. Čo je dnes pre nás Svätou zemou? Snáď môžeme povedať, že nám dnes Boh dáva zem Božieho slova. Dáva nám Písmo, evanjelium v našom vlastnom jazyku, aby sme ho mohli čítať, rozjímať a čerpať z neho poznanie Krista. Oprávnene, evanjelium sa môže stať pre človeka živnou pôdou, domovom, kde sa zabydlí a kde nájde všetko, čo potrebuje k životu. Miestom, ku ktorému sa stále vracia, kde má svoj poklad. „Kde je tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce,“ praví Kristus (Mt 6,21). Pravým pokladom je on sám. Tí, ktorí v stredoveku putovali do Palestíny, tam išli práve preto, aby boli v Ježišovej blízkosti a aby ich srdce zostávalo s Kristom. I my dnes máme túto možnosť. V Mistrovom slove ho dokonca môžeme nájsť viac než kde inde.
